Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 589/2013
PDF · 214.75 KB
No categories available
IV. ÚS 589/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s.
r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
11007/2013, sp. zn. Rvp 11019/2013, sp. zn. Rvp 11020/2013, sp. zn. Rvp 11021/2013, sp.
zn. Rvp 11022/2013, sp. zn. Rvp 11023/2013, sp. zn. Rvp 11024/2013, sp. zn. Rvp
11025/2013, sp. zn. Rvp 11026/2013, sp. zn. Rvp 11027/2013, sp. zn. Rvp 11028/2013, sp.
zn. Rvp 11029/2013, sp. zn. Rvp 11030/2013, sp. zn. Rvp 11031/2013, sp. zn. Rvp
11032/2013, sp. zn. Rvp 11033/2013, sp. zn. Rvp 11034/2013, sp. zn. Rvp 11035/2013, sp.
zn. Rvp 11036/2013, sp. zn. Rvp 11037/2013, sp. zn. Rvp 11038/2013, sp. zn. Rvp
11039/2013, sp. zn. Rvp 11040/2013, sp. zn. Rvp 11041/2013 a sp. zn. Rvp 11042/2013,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 NcC 73/2012, sp.
zn. 2 NcC 71/2012, sp. zn. 2 NcC 65/2012, sp. zn. 5 NcC 64/2012, sp. zn. 2 NcC 69/2012,
sp. zn. 2 NcC 68/2012, sp. zn. 1 NcC 51/2012, sp. zn. 4 NcC 43/2012, sp. zn. 5 NcC
78/2012, sp. zn. 5 NcC 65/2012, sp. zn. 4 NcC 41/2012, sp. zn. 2 NcC 64/2012, sp. zn. 1
NcC 49/2012, sp. zn. 2 NcC 63/2012, sp. zn. 2 NcC 67/2012 a sp. zn. 5 NcC 79/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 55/2012, sp. zn. 11 NcC 60/2012, sp. zn. 6 NcC 53/2012, sp.
zn. 3 NcC 52/2012, sp. zn. 11 NcC 64/2012, sp. zn. 3 NcC 64/2012, sp. zn. 11 NcC
62/2012, sp. zn. 11 NcC 68/2012 a sp. zn. 3 NcC 54/2012 z 19. októbra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11007/2013,
sp. zn. Rvp 11019/2013, sp. zn. Rvp 11020/2013, sp. zn. Rvp 11021/2013, sp. zn. Rvp
11022/2013, sp. zn. Rvp 11023/2013, sp. zn. Rvp 11024/2013, sp. zn. Rvp 11025/2013, sp.
zn. Rvp 11026/2013, sp. zn. Rvp 11027/2013, sp. zn. Rvp 11028/2013, sp. zn. Rvp
11029/2013, sp. zn. Rvp 11030/2013, sp. zn. Rvp 11031/2013, sp. zn. Rvp 11032/2013, sp.
zn. Rvp 11033/2013, sp. zn. Rvp 11034/2013, sp. zn. Rvp 11035/2013, sp. zn. Rvp
11036/2013, sp. zn. Rvp 11037/2013, sp. zn. Rvp 11038/2013, sp. zn. Rvp 11039/2013, sp.
zn. Rvp 11040/2013, sp. zn. Rvp 11041/2013 a sp. zn. Rvp 11042/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11007/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. marca 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 73/2012, sp. zn. 2 NcC 71/2012,
sp. zn. 2 NcC 65/2012, sp. zn. 5 NcC 64/2012, sp. zn. 2 NcC 69/2012, sp. zn.
2 NcC 68/2012, sp. zn. 1 NcC 51/2012, sp. zn. 4 NcC 43/2012, sp. zn. 5 NcC 78/2012,
sp. zn. 5 NcC 65/2012, sp. zn. 4 NcC 41/2012, sp. zn. 2 NcC 64/2012, sp. zn.
1 NcC 49/2012, sp. zn. 2 NcC 63/2012, sp. zn. 2 NcC 67/2012 a sp. zn. 5 NcC 79/2012
z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 55/2012, sp. zn. 11 NcC 60/2012, sp. zn. 6 NcC 53/2012,
sp. zn. 3 NcC 52/2012, sp. zn. 11 NcC 64/2012, sp. zn. 3 NcC 64/2012, sp. zn.
11 NcC 62/2012, sp. zn. 11 NcC 68/2012 a sp. zn. 3 NcC 54/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej
spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Michalovce
a Okresnému súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku
škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv,
najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených Okresným
súdom Michalovce a okresným súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená,
pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú okresným súdom vedené pod sp. zn.
10 C 165/2012, sp. zn. 10 C 179/2012, sp. zn. 10 C 149/2012, sp. zn. 10 C 144/2012, sp. zn.
9 C 149/2012, sp. zn. 9 C 151/2012, sp. zn. 9 C 148/2012, sp. zn. 9 C 147/2012, sp. zn.
11 C 76/2012, sp. zn. 10 C 153/2012, sp. zn. 10 C 152/2012, sp. zn. 10 C 177/2012, sp. zn.
10 C 162/2012, sp. zn. 10 C 146/2012, sp. zn. 13 C 139/2012, sp. zn. 11 C 77/2012, sp. zn.
2 C 144/2012, sp. zn. 9 C 216/2012, sp. zn. 9 C 193/2012, sp. zn. 9 C 186/2012, sp. zn.
9 C 166/2012, sp. zn. 9 C 164/2012, sp. zn. 9 C 157/2012 a sp. zn. 9 C 156/2012
a Okresným súdom Michalovce vedené pod sp. zn. 20 C 166/2012 (ďalej spolu aj
„predmetné konania prvostupňového súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup Okresného súdu Michalovce a okresného súdu poznačený
zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody Okresnému súdu
Michalovce a okresnému súdu, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného“ Okresného súdu Michalovce a okresného súdu „sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania
(námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky
okrem iného poukázala na skutočnosť, že Okresný súd Michalovce a okresný súd, ktoré
zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť
zároveň orgánmi súdnej moci, ktoré budú o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto
postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa,
a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti
zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu
(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok
ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresným súdom a Okresným súdom
Michalovce bude podľa sťažovateľky nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania
posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom
pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny
úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje
legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu a Okresného súdu Michalovce,
ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd...
(Okresný súd Michalovce a Okresný súd Trebišov, pozn.) a na strane žalovaného stojí
zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu
a zamestnancov Okresného súdu..., aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny
úradný postup Okresného súdu... a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je
nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady
v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd
bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca
má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu
regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne
v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu
spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov Okresného súdu Michalovce
a okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého Okresného súdu
Michalovce a okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina
isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov
týchto súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako
nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd
v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo
a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich
napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov Okresného súdu Michalovce a okresného súdu z prerokovávania
a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka v sťažnostiach zároveň reaguje na uznesenie sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom
odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval
o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší
súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že
vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z
prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo
strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11007/2013, sp. zn. Rvp 11019/2013, sp. zn. Rvp 11020/2013, sp. zn. Rvp 11021/2013,
sp. zn. Rvp 11022/2013, sp. zn. Rvp 11023/2013, sp. zn. Rvp 11024/2013, sp. zn.
Rvp 11025/2013, sp. zn. Rvp 11026/2013, sp. zn. Rvp 11027/2013, sp. zn. Rvp 11028/2013,
sp. zn. Rvp 11029/2013, sp. zn. Rvp 11030/2013, sp. zn. Rvp 11031/2013, sp. zn.
Rvp 11032/2013, sp. zn. Rvp 11033/2013, sp. zn. Rvp 11034/2013, sp. zn. Rvp 11035/2013,
sp. zn. Rvp 11036/2013, sp. zn. Rvp 11037/2013, sp. zn. Rvp 11038/2013, sp. zn.
Rvp 11039/2013, sp. zn. Rvp 11040/2013, sp. zn. Rvp 11041/2013 a sp. zn.
Rvp 11042/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež
na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
Okresného súdu Michalovce a okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam
označených civilných vecí.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá
podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu a Okresného súdu Michalovce)
a vylúčiť ňou označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
(v tomto prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania
a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak
právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, sa nemožno domáhať
ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania
(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie
dovolania [§ 237 písm. g) OSP; pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04]. Pokiaľ podľa
názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami
rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako
predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže
sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv
podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje
„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným
právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju
posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach
sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich
proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 5 NcC 73/2012, sp. zn. 2 NcC 71/2012, sp. zn.
2 NcC 65/2012, sp. zn. 5 NcC 64/2012, sp. zn. 2 NcC 69/2012, sp. zn. 2 NcC 68/2012,
sp. zn. 1 NcC 51/2012, sp. zn. 4 NcC 43/2012, sp. zn. 5 NcC 78/2012, sp. zn.
5 NcC 65/2012, sp. zn. 4 NcC 41/2012, sp. zn. 2 NcC 64/2012, sp. zn. 1 NcC 49/2012,
sp. zn. 2 NcC 63/2012, sp. zn. 2 NcC 67/2012 a sp. zn. 5 NcC 79/2012 z 22. októbra 2012,
sp. zn. 6 NcC 55/2012, sp. zn. 11 NcC 60/2012, sp. zn. 6 NcC 53/2012, sp. zn.
3 NcC 52/2012, sp. zn. 11 NcC 64/2012, sp. zn. 3 NcC 64/2012, sp. zn. 11 NcC 62/2012,
sp. zn. 11 NcC 68/2012 a sp. zn. 3 NcC 54/2012 z 19. októbra 2012.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa
ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred
všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva,
že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne
i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné
v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013