Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 558/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. T.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013

doručená sťažnosť JUDr. J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že predmetom konania pred

krajským súdom bolo preskúmavanie zákonnosti postupu Správy katastra T. (ďalej len

„správa katastra“) vo vzťahu k zápisom vlastníckeho práva k súboru nehnuteľností

2

(niekoľko desiatok pozemkov o výmere dosahujúcej 10 000 mspolu so stavbou označenou

ako národná kultúrna pamiatka), ktoré pôvodne patrili obchodnej spoločnosti L..., s. r. o.

(ďalej aj „obchodná spoločnosť“). Obchodná spoločnosť, v mene ktorej konal opatrovník jej

nezvestného konateľa, previedla nehnuteľnosti na právneho predchodcu sťažovateľa P. Ž.

a (ďalej len „právny predchodca sťažovateľa“), pričom uvedený prevod sa uskutočnil bez

schválenia tohto úkonu realizovaného opatrovníkom súdom v zmysle § 28 Občianskeho

zákonníka. Vklad vlastníckeho práva právneho predchodcu sťažovateľa bol napriek tomu

správou katastra rozhodnutím č. V 1055/09 z 3. apríla 2009 povolený. Proti predmetnému

rozhodnutiu správy katastra prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná

prokuratúra“) podal 4. augusta 2009 protest s odôvodnením, že kúpna zmluva je neplatná,

keďže opatrovník zastupujúci štatutárny orgán obchodnej spoločnosti nemal na právny úkon

súhlas súdu v zmysle a správa katastra si mala tento súhlas

súdu od navrhovateľa vyžiadať.

Katastrálny úrad v Trnave (ďalej len „katastrálny úrad“) protestu prokurátora

vyhovel a rozhodnutím č. Vo 3/2009 z 30. septembra 2009 rozhodnutie správy katastra

č. V 1055/09 z 3. apríla 2009 o povolení vkladu vlastníckeho práva právneho predchodcu

sťažovateľa do katastra nehnuteľností zrušil.

Proti predmetnému rozhodnutiu katastrálneho úradu sa právny predchodca

sťažovateľa odvolal a Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky konajúci

ako odvolací orgán zmenil uvedené rozhodnutie tak, že protestu prokurátora nevyhovel

a rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností potvrdil.

Okresná prokuratúra podala proti predmetnému rozhodnutiu odvolacieho orgánu,

ktorým sa protestu prokuratúry nevyhovelo, žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti. Krajský

súd rozsudkom žalobu zamietol. Proti rozsudku prvostupňového súdu podala Krajská

prokuratúra v Trnave odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. januára 2012 rozhodol, že odvolanie je

dôvodné, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (nedostatok súhlasu súdu s právnym úkonom

opatrovníka), a preto rozhodnutie správy katastra č. V 1055/09 z 3. apríla 2009 (ktorým bol

povolený vklad vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu sťažovateľa) zrušil

a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Následne Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. zo 16. februára

2012 právny úkon opatrovníka konateľa obchodnej spoločnosti neschválil.

Počas konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a v čase,

keď bola v katastri nehnuteľností zaznamenaná poznámka o podaní žaloby okresnou

prokuratúrou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správy katastra č. V 1055/09 z 3. apríla

2009 (rozhodnutie, ktorým nadobudol predmetné nehnuteľnosti právny predchodca

sťažovateľa), previedol právny predchodca sťažovateľa nehnuteľnosti, ktorých sa sporný

vklad týkal, kúpnymi zmluvami z 22. septembra 2010 na sťažovateľa. Vklad vlastníckeho

práva na sťažovateľa bol následne rozhodnutiami správy katastra č. V 5258/10

a č. V 5257/10 povolený a nový stav bol zaznamenaný v katastri nehnuteľností.

Správa katastra na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. januára 2012, ktorým bolo zrušené prechádzajúce rozhodnutie správy katastra

o povolení vkladu vlastníckeho práva právneho predchodcu sťažovateľa k predmetným

nehnuteľnostiam, vykonala záznam, ktorým zapísala ako vlastníka týchto nehnuteľností ich

pôvodného vlastníka – obchodnú spoločnosť L.., s. r. o., a to namiesto sťažovateľa.

Sťažovateľ s postupom správy katastra nesúhlasil, tvrdiac, že konala protizákonne,

keďže on nebol účastníkom konania vedeného pod sp. zn. , a preto sa ani

rozsudok najvyššieho súdu vydaný v tomto konaní na neho nevzťahuje, a vzhľadom na to

nemohol byť na jeho základe zmenený zápis jeho vlastníckeho práva v katastri

nehnuteľností. Na daný prípad sa podľa neho nevzťahuje §159a Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh

na povolenie vkladu vecného práva podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola

vykonaná poznámka o súdnom konaní, záväzný výrok právoplatného rozsudku o určení

vecného práva k nehnuteľnosti alebo o neplatnosti právneho úkonu, pričom rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2012 nie je takýmto rozhodnutím

o vecnom práve, ale rozhodnutím správneho a procesného charakteru, a aj poznámka

na listoch vlastníctva bola iba o žalobe v správnom konaní, ktorej predmetom bol len

procedurálny postup vo vkladovom konaní, a nie vecné právo k predmetným

nehnuteľnostiam. Sťažovateľ preto podal proti správe katastra, ktorá obnovila evidenčný

stav vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tak, že (ako už bolo uvedené) v katastri

nehnuteľností zapísala ako ich vlastníka namiesto neho obchodnú spoločnosť L.., s. r. o.,

žalobu, ktorou sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Sťažovateľ sa žalobou domáhal, aby krajský súd nariadil odstránenie nezákonného zásahu

správy katastra do jeho práv.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Krajský

súd v jeho odôvodnení okrem iného uviedol:

„Podľa osobitného zákona, ktorým v danom prípade je katastrálny zákon, sa

nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti viaže na deň právoplatnosti rozhodnutia

o povolení vkladu vlastníckeho práva, ktoré preto vo vzťahu k vzniku vlastníctva má

konštitutívny charakter. Účinkom rozhodnutia zrušujúceho povolenia vkladu vlastníckeho

práva nepochybne je zánik zapísaného vlastníckeho práva, preto takéto rozhodnutie je

rozhodnutím o vecnom – vlastníckom práve tak, ako to predpokladajú ustanovenia §§ 44a

a 159a

Nakoľko v čase podania návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva

navrhovateľa bola v katastri nehnuteľností na príslušných listoch vlastníctva vykonaná

poznámka o podaní žaloby Okresnej prokuratúry Trnava na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu o povolení vkladu vlastníckeho práva č. V 1055/09 zo dňa 3. 4. 2009,

výsledkom ktorej je rozsudok NS SR , bola splnená podmienka ustanovenia

pre to, aby tento rozsudok bol záväzný aj pre navrhovateľa ako účastníka

kúpnej zmluvy...“

Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa

, v ktorej tvrdí, že krajský súd v ňom „nesprávne vyhodnotil skutkový

a právny stav a mal dospieť k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu štátnej správy SK

Trnava (správy katastra, pozn.), ktorým bol navrhovateľ protiprávne zbavený vlastníctva

bez náležitého právneho titulu a dôvodu, čím boli hrubo porušené jeho zákonom

garantované vlastnícke práva... Konanie na KS Trnava (krajský súd, pozn.) napriek

viacerým výzvam o urýchlenie konania trvalo neprimerane dlho a bez akéhokoľvek

procesného úkonu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby „ústavný súd vyhovel sťažnosti,

svojím rozhodnutím vyslovil, že Krajský súd v Trnave sp. zn.: z 23. 4. 2013

porušil Ústavu SR a to v práve občana SR na spravodlivé a zákonné rozhodnutie, ako

aj rozhodnutie v primeranej dobe, zrušil rozhodnutie Krajský súd v Trnave sp. zn.:

zo dňa 23. 4. 2013, vec vrátil na ďalšie konanie, zakázal v ďalšom porušovaní

občianskych práv sťažovateľa zo strany KS Trnava, SK Trnava“. Napriek určitým

formulačným nedostatkom ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ustálil, že

sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosťou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a vo vzťahu

k postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu neakceptovateľný, pretože

spočíva na nedostatočnom zistení skutkového stavu, nesprávnom právnom posúdení veci

a navyše, konanie malo byť postihnuté inou vadou (bez jej bližšieho určenia sťažovateľom),

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ okrem uvedenej

všeobecnej námietky neuviedol žiadny podstatný argument, ktorý by mal spochybňovať

ústavnú konformitu záverov obsiahnutých v napadnutom rozsudku krajského súdu, ale

sústredil sa iba na námietky proti postupu a rozhodovaniu správy katastra. Ústavný súd

z toho odvodzuje, že sťažovateľ namieta, že krajský súd tieto jeho námietky nevzal

do úvahy a nevysporiadal sa s nimi ústavne konformným spôsobom.

Ťažisko argumentácie krajského súdu spočíva v tom, že rozsudok všeobecného súdu

o návrhu prokurátora na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správy katastra o vklade

vlastníckeho práva je v podstate rozsudkom s účinkom na tretie osoby v zmysle § 159a

, a preto odôvodňuje zmenu zápisu v katastri nehnuteľností aj vo vzťahu

k sťažovateľovi. Sťažovateľ s týmto výkladom nesúhlasí a tvrdí, že tento rozsudok nie je

v uvedený, a preto nie v ňom ustanovené pravidlo vo vzťahu k takémuto

rozsudku aplikovateľné. Zároveň sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutia správy katastra

o povolení vkladu jeho vlastníckeho práva č. V 5258/2010 a č. V 5257/2010 „nikto nikdy

nenapadol žiadnym návrhom a (sú) teda platné, účinné a nezrušené“. Z toho sťažovateľ

odvodzuje, že zápis o jeho vlastníckom práve nemal byť z katastra nehnuteľností vymazaný.

Podľa výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva

k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou,

prípadne o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre

účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej

nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná

poznámka o tomto súdnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu nie je ten výklad , ktorý uplatnil krajský

súd v napadnutom rozsudku, jediným možným výkladom predmetného ustanovenia

vo vzťahu k rozhodnutiam o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to

najmä s ohľadom na skutočnosť, že zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností sa

považuje za hodnoverný, kým sa nepreukáže opak, a preto zakladá iba predpoklad

vlastníckeho práva, nie je však jedinou a dostatočnou podmienkou (conditio sine qua non)

pre existenciu vlastníckeho práva [porovnaj § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov]. Takýto rozsudok

preto nemusí mať vždy nevyhnutne povahu rozsudku o vecnom práve alebo rozsudku

o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa s nehnuteľnosťou nakladalo.

Pre posúdenie ústavnej udržateľnosti výkladu zaujatého krajským súdom je podľa

názoru ústavného súdu relevantný kontext veci, v ktorej je navrhovateľom prokurátor

[konanie iniciované prokurátorom o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov

v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora v zmysle § 35 ods. 1 písm. b)

] a v rámci ktorej bol prokurátorom namietaný práve taký nedostatok konania o návrhu

na povolenie vkladu vlastníckeho práva (absencia schválenia právneho úkonu súdom), ktorý

je zároveň sám osebe aj dôvodom neplatnosti právneho úkonu, ktorým malo dôjsť

k prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu sťažovateľa. V tomto kontexte sa

postavenie rozsudku vydaného v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu na roveň rozsudku o určení vlastníckeho práva, resp. o určení neplatnosti

scudzovacieho právneho úkonu na účely (ak bola poznámka o tomto konaní

uvedená v katastri nehnuteľností v čase ďalšieho prevodu predmetných nehnuteľností),

nejaví ako arbitrárne alebo neodôvodnené, či odporujúce účelu a zmyslu .

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že krajský súd dostatočným

a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval postup správy katastra za vecne

správny. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a postupom, resp. napadnutým rozsudkom

krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žalobe. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vo vzťahu k namietanej neprimeranej dĺžke konania pred krajským súdom (takmer

13 mesiacov) sa ústavný súd pridržiava svojej rozhodovacej činnosti (napr.

), podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že

táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ). Uvedený právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. marca 2009).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

Vo vzťahu k tej časti petitu sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhuje, aby „ústavný súd

zakázal v ďalšom porušovaní občianskych práv sťažovateľa zo strany... SK Trnava“ a ktorá

teda smeruje proti orgánu verejnej správy, ústavný súd zdôrazňuje, že bez ohľadu

na prípadné iné nedostatky tejto časti petitu sťažnosti zásadne preskúmava v rámci konania

o sťažnosti len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo. Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity

vyplývajúcu z i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013