Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 452/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., P., zastúpenej

advokátom JUDr. M. F., P., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 9. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 9. apríla 2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo spoločnosti C., s. r. o., podľa článku 46 ods. 1, Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 09. 04.

2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09. 04. 2013, sp. zn.

sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Krajským súdom v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. proti Katastrálnemu úradu P.

ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) za účasti spoločnosti T., s. r. o., S., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Vo 12/2010/Ba z 30. septembra 2010 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

Krajský súd rozsudkom č. k. -79 z 25. novembra 2011 napadnuté

rozhodnutie žalovaného podľa a

(ďalej len „OSP“) zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal

náhradu trov konania v sume 389,92 €, ktorú žalovanému uložil zaplatiť na účet

jej právneho zástupcu JUDr. J. G.. Krajský súd výrok o náhrade trov konania odôvodnil

takto:

«Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku 66,- Eur a trov

právneho zastúpenia v sume 323,92 Eur za tri úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 4

a , vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa“): 1) prevzatie a príprava

dňa 10. 10. 2010 á 120,17 Eur, 2) podanie žaloby dňa 14. 10. 2010 á 120,17 Eur, 3) účasť

na pojednávaní dňa 25. 11. 2011 á 61,75 Eur a 2x režijný paušál v sume 7,21 Eur a 1 x

režijný paušál v sume 7,41 Eur... spolu 323,92 Eur. Súd znížil odmenu za účasť

na pojednávaní konanom dňa 25. 11. 2011 o polovicu v zmysle § 14 ods. 3 písm. d) vyhlášky

a nepriznal odmenu za 3 úkony – vyjadrenia zo dňa 16. 11. 2010, 3. 10. 2011, 11. 11. 2011

z dôvodu, že ide o preskúmavacie konanie podľa osobitnej piatej časti upravujúcej

správne súdnictvo, v ktorom sa dokazovanie nevykonáva a rozsah preskúmavacieho

konania je daný rozsahom námietok uvedených v žalobe, ktorú možno podať do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni (§ 250b ods. 1

), pričom rozsah napadnutia možno rozšíriť len v lehote podľa

Okrem uvedeného vyjadrenie žalobcu zo dňa 16. 10. 2010, že nesúhlasí s rozhodnutím

bez nariadenia pojednávania sa týka procesných podmienok konania, nie veci samej.

Na vyjadrenia zo dňa 3. 10. 2011 a 11. 11. 2011 žalobca nebol vyzvaný, tieto mohol

realizovať na ústnom pojednávaní konanom dňa 25. 11. 2011 za účasť na ktorom

mu bola priznaná odmena.»

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -79 z 25. novembra 2011 podal

odvolanie žalovaný. Sťažovateľ podal odvolanie proti výroku o náhrade trov konania

a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že mu bude priznaná

náhrada trov konania 784,71 €. Podľa jeho názoru nebol dôvod krátiť odmenu advokáta

za účasť na pojednávaní pred krajským súdom 25. novembra 2010, a to ani s poukazom

na ustanovenie § 14 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“) (nešlo o verejné

zasadnutie). Krajský súd síce správne nepriznal sťažovateľke náhradu trov za jej podanie

zo 16. októbra 2010, pretože skutočne nebolo podaním vo veci samej, avšak vo vzťahu

k jej podaniam z 3. októbra 2011 a 11. novembra 2011 argumentácia krajského súdu

neobstojí. Právny zástupca sťažovateľky týmito podaniami žalobu rozširoval, úkony boli

vykonané pred pojednávaním s ohľadom na hospodárnosť konania a na pojednávaní bol

ich obsah právnym zástupcom sťažovateľky prednesený.

Po tom, čo sťažovateľke vypovedal plnú moc na zastupovanie advokát JUDr. J. G.,

sťažovateľka na základe výzvy krajského súdu podaním z 12. novembra 2012 predložila

splnomocnenie udelené advokátovi JUDr. M. F.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2013 rozsudok krajského

súd č. k. -79 z 25. novembra 2011 vo výroku o zrušení napadnutého

rozhodnutia žalovaného a vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie ako vecne správny

potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania čiastočne vyhovel odvolaniu sťažovateľky

(pokiaľ ide o krátenie odmeny advokáta za účasť na pojednávaní) a rozhodol tak, že tento

výrok rozsudku súdu prvého stupňa „mení tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi

trovy konania vo výške 451,67 € k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J. G. do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku“. Sťažovateľke ani účastníkovi konania T., s. r. o.,

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Výrok o náhrade trov konania rozsudku krajského súdu č. k. -79

z 25. novembra 2011 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 9. apríla 2013

nadobudli právoplatnosť 9. júna 2013.

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej sťažovateľkou ústavnému súdu, k porušeniu

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. apríla 2013 došlo, iba pokiaľ ide o rozhodovanie

o náhrade trov konania (prvostupňového i odvolacieho). V tejto časti je rozsudok

najvyššieho súdu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je arbitrárny a z ústavného

hľadiska je zjavne neudržateľný, čo má za následok porušenie označených základných práv

sťažovateľky. K ich porušeniu došlo tým, že najvyšší súd nevyhovel odvolaniu

sťažovateľky proti výroku o náhrade trov rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu

(náhrada trov konania za vyjadrenia sťažovateľky z 3. októbra 2011 a 11. novembra 2011),

nepriznaním náhrady trov odvolacieho konania a tým, že v zmeňujúcom výroku

rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľke prisúdené trovy konania bolo uložené

žalovanému zaplatiť predošlému právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. J. G., a nie

JUDr. M. F., ktorý sťažovateľku zastupoval v čase rozhodovania najvyššieho súdu.

Sťažovateľka bola v konaní plne úspešná, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania

v celom rozsahu. Vykonanie podaní z 3. októbra 2011 a 11. novembra 2011 bolo

nevyhnutné a účelné pre bránenie jej práv, išlo o podania vo veci samej. Najvyšší súd

v odôvodnení rozhodnutia iba uviedol, že sa stotožňuje s posúdením veci krajským súdom,

a vo vzťahu k nepriznaniu náhrady trov odvolacieho konania uviedol iba všeobecné dôvody,

nevzal od úvahy všetky okolnosti veci, najmä to, že žalovaná vedenie tohto konania sama

spôsobila, pretože vydala nezákonné rozhodnutie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd výroky rozsudku sp. zn. z 9. apríla 2013 o náhrade trov

konania odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti výroku krajského súdu o trovách, odvolací súd

sa stotožnil s časťou odvolania týkajúcou sa krátenia odmeny o polovicu za účasť

na pojednávaní. Vo zvyšku považoval námietky žalobcu za nedôvodné.

Krajský súd mu priznal odmenu prislúchajúci režijný paušál celkovo v sume 389,92 €

za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava, podanie žaloby, účasť na pojednávaní),

z toho jeden krátil o polovicu s poukazom na vyhl. č.

Odvolací súd nepovažoval za správny záver krajského súdu o krátení odmeny za účasť

na pojednávaní. Tento úkon je uvedený v vyhl. č. – účasť

na pojednávaní a teda zaň patrí odmena v plnej výške, tak ako si ju uplatnil žalobca,

t. j. v sume 13,50 €.

Podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle je zrejmé, že podmienkou

priznania trov konania úspešnému účastníkovi súdom je, že musí ísť o trovy konania

potrebné na účelné uplatňovanie či bránenie práva. V predmetnej veci dospel odvolací súd

k záveru, že vyjadrenia zo dňa 11. 11. 2011 a 03. 10. 2011 neboli nevyhnutné ani potrebné

na bránenie práva žalobcu, nakoľko skutočnosti uvedené v predmetných vyjadreniach bolo

možné uviesť v žalobe, prípadne na pojednávaní.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd zmenil druhý výrok rozsudku krajského súdu tak,

že žalovanému uložil nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 451,67 € pozostávajúce

zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66 €, z odmeny advokáta za tri úkony právnej

služby a prislúchajúcich réžijných paušálov.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z § 224

ods. 1 v spojení s a a žalobcovi ani účastníkovi konania

T. s. r. o. náhradu trov konania nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi trovy konania nevznikli

a ani si ich neuplatnil. Žalobca bol v odvolacom konaní čiastočne úspešný, no pokiaľ

ide o ním uplatnené trovy konania za odvolanie proti výroku o trovách, tieto mu odvolací

súd s poukazom na nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ktoré súd videl v tom, že uvedené trovy za odvolanie proti trovám konania nespôsobil

žalovaný a preto ich náhradu nemožno od neho spravodlivo požadovať. Žalovanému zákon

priznanie trov neumožňuje.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu

aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

výrokmi o náhrade trov konania rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 9. apríla

2013.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že najvyšší súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie (pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania),

k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s rozhodovaním o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila. Vysvetlil,

z akého dôvodu dospel k záveru o správnosti nepriznania náhrady trov za vyjadrenia

sťažovateľky (nesplnenie kritéria účelnosti), ako aj k záveru o nepriznaní náhrady

trov odvolacieho konania (dôvody hodné osobitného zreteľa). Najvyšší súd neponechal

bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré mali pre vec podstatný význam.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Základným predpokladom vzniku práva na náhradu trov konania aj vo vzťahu

k jednotlivým úkonom právnej služby je ich účelnosť. Aj ústavný súd považuje v zhode

s najvyšším súdom podania sťažovateľky za neúčelné. Kritérium účelnosti trov konania

chráni neúspešného účastníka konania pred znášaním povinnosti náhrady trov konania

v rozsahu, ktorý nebol nevyhnutný na naplnenie zmyslu a účelu občianskeho súdneho

konania. V prípade sťažovateľky zodpovedalo princípom ústavne konformného výkladu

ustanovení o účelnosti trov konania vyložiť ich spôsobom,

akým to krajský súd i najvyšší súd urobili.

Pokiaľ sťažovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov odvolacieho konania

najvyššieho súdu tvrdila, že toto je založené na nesprávnom alebo neúplnom vyhodnotení

okolností významných pre rozhodnutie, ústavný súd je toho názoru, že pre vec bolo

skutočne najvýznamnejšie to, že trovy za odvolanie proti trovám konania nespôsobil

žalovaný, a preto ich náhradu nemožno od neho spravodlivo požadovať, tak ako to uviedol

aj najvyšší súd. Nemožno sa stotožniť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého, naopak,

najvýznamnejšie je to, že žalovaný vo veci vydal na počiatku nezákonné rozhodnutie.

Ak teda najvyšší súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľky a nepriznal jej náhradu trov

právneho zastupovania za jej podania z 3. októbra 2011 a 11. novembra 2011 a nepriznal

jej ani náhradu trov odvolacieho konania, jeho rozhodnutie a ani aplikácia dotknutých

ustanovení advokátskej tarify a nenesie znaky ich ústavne

nekonformného výkladu.

Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľky

neobstojí.

Iba to, že sťažovateľka s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nesúhlasí, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na okolnosť, že jej priznanú náhradu trov konania

uložil najvyšší súd nesprávne zaplatiť žalovanému k rukám jej predchádzajúceho právneho

zástupcu, a nie k rukám zástupcu, ktorý ju v konaní zastupoval v čase rozhodovania

najvyššieho súdu, ústavný súd sa síce stotožňuje s týmto názorom sťažovateľky, avšak

súčasne uvádza, že považuje za vylúčené, aby táto okolnosť mohla spôsobiť porušenie

sťažovateľkou označených.

Tak ako to uvádza aj sťažovateľka, v prípade zmeny právneho zástupcu účastníka

konania, ktorému je priznávaná náhrada trov konania pred jeho právoplatným skončením,

je potrebné považovať za platobné miesto pre náhradu trov konania tohto zástupcu

účastníka, ktorý zastupuje účastníka v čase rozhodovania o náhrade trov konania. Náhrada

trov konania sa však priznáva účastníkovi občianskeho súdneho konania a advokát

je iba platobným miestom. Povinnosťou advokáta je po skončení zastupovania vykonať

vyúčtovanie a prípadný preplatok vrátiť klientovi. V danom prípade bola správne priznaná

náhrada trov konania sťažovateľke bez ohľadu na to, ako bolo špecifikované platobné

miesto ich úhrady.

Pre úplnosť ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že uvedenie údaja

o predchádzajúcom právnom zástupcovi sťažovateľky v zmeňujúcom výroku rozsudku

najvyššieho súdu je zjavne v rozpore so záhlavím rovnakého rozhodnutia, v ktorom

je označenie jej zástupcu už uvedené správne – ide teda svojou povahou o zrejmú

nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozsudku najvyššieho súdu, ktorej odstraňovanie

nepatrí riešiť ústavnému súdu v konaní o sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom najvyššieho súdu

mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013