Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 463/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., B., zastúpeného advokátkou kanceláriou Č. s. r. o., B.,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Mag. J. Č., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej

vyrozumením z 9. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013

doručená sťažnosť Z. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) zo 17. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) a jej vyrozumením z 9. mája 2013.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu uznania dlhu a zmluvy

o pôžičke vedeného Okresným súdom Bratislava II, ktorý rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 26. januára 2012 o podanej žalobe tak, že návrh v celom rozsahu

zamietol. Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Bratislava II podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uviedla, že 16. novembra 2012 podala

generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Krajská prokuratúra

v Bratislave svojím upovedomením č. k. Kc 419/12-7 z 21. januára 2013 informovala

právneho zástupcu sťažovateľky o výsledku šetrenia a spôsobe vybavenia podnetu, ktorým

bol jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložený. Sťažovateľka nespokojná

s vybavením podnetu Krajskou prokuratúrou v Bratislave podala 3. apríla 2013 „opakovaný

podnet na podanie mimoriadneho dovolania“ adresovaný generálnej prokuratúre, na ktorý

generálna prokuratúra reagovala vyrozumením č. k. VI/2 Pz 291/13-7 z 9. mája 2013,

ktorým opakovaný podnet odložila.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadrila názor, že vo veci

konajúce súdy, ako aj generálna prokuratúra pochybila z dôvodov uvádzaných v sťažnosti,

pričom podľa názoru sťažovateľky zároveň došlo aj porušeniu jej označeného základného

práva.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1. Porušovateľ, Krajský súd v Bratislave, rozsudkom č. k. -254

zo dňa 17. 09. 2012 porušil základné právo Z. F. na súdnu ochranu na nezávislom

a nestrannom súde podľa a právo na majetok bolo

postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ako aj Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ako aj postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky vo vyrozumení zo dňa 09. 05. 2013, porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -254 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sú povinní

uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia, a to do dvoch mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pripomína, že je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3

).

1. Sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom

a v konečnom návrhu svojej sťažnosti (v petite) žiada vysloviť porušenie aj „práva

na majetok“ bez toho, aby označila príslušný článok , respektíve medzinárodnej

zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ústavný súd na základe takto

formulovaného petitu sťažnosti a obsahu samotnej sťažnosti, v ktorej absentuje akákoľvek

argumentácia vo vzťahu k namietanému porušeniu „práva na majetok“, konštatuje,

že v tejto časti je petit sťažnosti nevykonateľný a nedostatočne určitý. Vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom,

ktorý ako kvalifikovaný právny zástupca by mal byť spôsobilý skoncipovať podanie,

ktoré by malo byť objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady,

je vylúčené, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný

vykonávať odborne. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie

sťažovateľky konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa náležitosti predpísané zákonom

o ústavnom súde, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom

prerokovaní ( ).

2. K sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje

na ustanovenie , podľa ktorého sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej

oneskorene podľa . V prípade podania sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie

neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Ústavný súd v súčinnosti s Okresným súdom Bratislava II zistil, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2012. Sťažnosť sťažovateľky

bola ústavnému súdu doručená 10. júla 2013, teda zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej

dvojmesačnej lehoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd predmetnú sťažnosť v tejto časti

odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že z odôvodnenia predbežne prerokúvanej

sťažnosti nepriamo vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky je potrebné počítať lehotu

podľa od doručenia oznámenia generálnej prokuratúry

o spôsobe vybavenia jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľka

tak považovala sťažnosť za podanú včas.

Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto konštrukciou, pretože deň doručenia

oznámenia generálnej prokuratúry o odložení jej podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania nie je dňom, keď sa sťažovateľka mohla o zásahu do jej označeného práva

dozvedieť. Svedčí o tom i fakt uskutočnenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

prostredníctvom sťažovateľkinho právneho zástupcu (16. novembra 2012), ktorý dokazuje,

že o zásahu do jej práv už v tom čase musela vedieť. Deň možnosti vedomosti o zásahu

do práv zaručených sťažovateľke nemožno a priori zamieňať s dňom,

keď sťažovateľke bolo oznámené ktorýmkoľvek štátnym orgánom konštatovanie súvisiace

s namietaným porušením jej práv.

Navyše ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry na vyhovenie

podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania

neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho

prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora

Slovenskej republiky rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho

dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana

(, , , , , ).

Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok

nápravy práv zaručených sťažovateľke , preto zachovanie dvojmesačnej

lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.

3. Pokiaľ ide o samotný postup generálnej prokuratúry a jej vyrozumenie

č. k. VI/2 Pz 291/13-7 z 9. mája 2013 v uvedenej veci, ústavný súd podotýka, že právu

dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry,

či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 a násl. zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), zodpovedá povinnosť

príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom

(podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto

práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu

(podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (m. m. , ,

).

Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľka právo len na to,

aby jej oznámenie, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené kompetentným

orgánom v kontexte jeho zákonného zmocnenia a v rozsahu jeho kompetencií. Zákonnou

povinnosťou generálnej prokuratúry bolo teda na podnet sťažovateľky primeraným

spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra splnila tým, že svojím

vyrozumením č. k. -7 z 9. mája 2013 zaujala stanovisko k námietkam

sťažovateľky. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami

sťažovateľky, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľke bolo upreté právo

na inú právnu ochranu podľa . Vzhľadom na uvedené ústavný súd

konštatuje zjavnú neopodstatnenosť medzi porušením základného práva na inú právnu

ochranu podľa a napadnutým postupom generálnej prokuratúry,

v dôsledku čoho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013