Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 126/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta

o prijatej sťažnosti M. E. A. Z., príslušníka E., trvale bytom E., prechodne bytom V.,

zastúpeného advokátom Mgr. R. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 v spojení s , , a s Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj čl. 7 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. augusta 2012 takto

rozhodol:

Sťažnosti M. E. A. Z. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-22 zo 14. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. E. A. Z., príslušníka E., trvale bytom E.,

prechodne bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 2 a

v spojení s , , a s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 7 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 1. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že potom, ako sťažovateľ v roku 2004 uzavrel

manželstvo so slovenskou štátnou príslušníčkou, mu 13. decembra 2006 bolo udelené prvé

povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o pobyte cudzincov“), a to s obmedzením na päť rokov, t. j. do 13. decembra 2011.

Z manželstva sťažovateľa pochádza maloletý syn narodený v roku 2008. Na základe

podnetu manželky sťažovateľa adresovaného Úradu hraničnej a cudzineckej polície,

riaditeľstvu cudzineckej polície Nitra, oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru

Nitra (ďalej len „úrad cudzineckej polície“), ktorým oznámila, že je so sťažovateľom

v rozvodovom konaní, začalo správne konanie o zrušenie povolenia na trvalý pobyt

udeleného sťažovateľovi na území Slovenskej republiky, v ktorom úrad cudzineckej polície

ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím sp. zn. UHAP-NR-P-36-025/2011

z 26. januára 2011 rozhodol tak, že sťažovateľovi zrušil toto povolenie na trvalý pobyt

podľa § 42 ods. 1 písm. a) v spojení s § 39 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, a to

s odôvodnením, že sťažovateľ nevedie riadny rodinný život s manželkou, zo spoločnej

domácnosti sa odsťahoval a nejaví záujem o výchovu maloletého pochádzajúceho

z manželstva.

O odvolaní sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu úradu cudzineckej polície

rozhodovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktoré

svojím rozhodnutím sp. zn. UHC-NR-228-001/2011 z 21. marca 2011 rozhodnutie úradu

cudzineckej polície potvrdilo.

Sťažovateľ sa žalobou z 13. apríla 2011 podanou podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva, pričom

nezákonnosť odôvodnil tvrdením, že ministerstvo, tak ako pred ním ani úrad cudzineckej

polície vec nesprávne právne vyhodnotili, pretože sa nezaoberali, resp. neprihliadali na

záujem maloletého pochádzajúceho z rozvádzaného manželstva sťažovateľa, ako ani na

ďalšie sociálne väzby sťažovateľa, a rozhodli iba na podklade jednostranného tvrdenia

manželky sťažovateľa o tom, že spoločne už nevedú spoločnú domácnosť a že sťažovateľ

nemá záujem o výchovu dieťaťa. Toto tvrdenie bolo podľa sťažovateľa tendenčné, pretože

v styku s maloletým mu mala účelovo brániť jeho manželka. V tejto súvislosti sťažovateľ

uviedol: „Správny orgán mal ďalej povinnosť prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa,

najmä na jeho citové väzby k rodičom, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia,

ako aj na to, aby sa rešpektovalo právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu

k obidvom rodičom, tak ako to upravuje Dohovor o právach dieťaťa, ktorým je Slovenská

republika viazaná...

... Sťažovateľ ďalej tvrdí, že účelom ZPC (rozumej zákon o pobyte cudzincov, pozn.)

ako aj súvisiacich právnych predpisov v spojení s medzinárodnými dokumentmi, ktorými je

Slovenská republika viazaná určite nie je to, aby cudzinci s povolením na trvalý pobyt na

území Slovenskej republiky boli nepriamo nútení zotrvávať v nefunkčnom manželskom

zväzku len preto, aby tomu ktorému cudzincovi nebolo zrušené povolenie na trvalý pobyt na

území Slovenskej republiky z dôvodu, že manželia už nevedú spoločný rodinný život, aj keď

na území Slovenskej republiky majú trvalé väzby ako napríklad dieťa/deti. Takto umelo

vedený rodinný život by určite po každej stránke negatívne ovplyvnil zdravý vývoj toho

ktorého dieťaťa. V tomto smere si tak ako prvostupňový správny orgán, aj druhostupňový

správny orgán nesprávne vyložil medzinárodné zmluvy a dohody, ktorými je Slovenská

republika viazaná a na ktoré sa správne orgány odvolávajú.“

O uvedenej žalobe sťažovateľa rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2012 zrušil žalobou

sťažovateľa napádané rozhodnutie ministerstva a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie, pričom krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že „... správny

orgán len rigorózne vyhodnocoval iba okolnosti súvisiace s rozpadom manželstva

sťažovateľa, a argumentáciu ohľadom starostlivosti a vôli podieľať sa na výchove svojho

syna...“.

O odvolaní ministerstva proti označenému rozhodnutiu krajského súdu rozhodol

najvyšší súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. z 1. augusta 2012,

ktorým zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu

ministerstva zamietol, a to s odôvodnením, že predmet konania, resp. predmet súdneho

prieskumu týkajúci sa zrušenia povolenia na trvalý pobyt sťažovateľa v Slovenskej

republike stratil opodstatnenie, pretože sťažovateľovi bolo toto povolenie na trvalý pobyt

udelené aj tak iba do 13. decembra 2011, a keďže aj krajský súd rozhodoval po tomto

dátume (27. januára 2012), najvyšší súd považoval jeho rozhodnutie v tejto otázke skôr za

akademický výrok, než za výrok, ktorý by mohol reálne ovplyvniť ďalšie trvanie účinkov

tohto povolenia.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta v prvom rade arbitrárnosť

záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pričom svoje presvedčenie odôvodnil aj

takto:

„... Sťažovateľ je toho názoru, že v odôvodnení Rozhodnutia NS SR bola aplikovaná

nesprávna právna norma, čo má za následok nezávislosť a nestrannosť rozhodnutia. NS SR

tým, že konštatoval, že právo na trvalý pobyt zaniklo ex lége uplynutím lehoty, t. j. 13. 12.

2011 sa nedostatočne vysporiadal s odôvodnením samotného rozhodnutia. Totiž

sťažovateľovi bolo dňa 13. 12. 2006 udelené povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej

republiky na obdobie 5 rokov v zmysle ustanovenia § 35, písm. a), Zákona o pobyte

cudzincov. ...

Nie je správne konštatovanie, že povolenie na pobyt zaniklo ex lége, uplynutím lehoty

na ktoré povolenie na trvalý pobyt bolo vydané, t. j. 13. 12. 2011. Povolenie na trvalý pobyt

sťažovateľovi totiž zaniklo ešte samotným rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, ktoré vydalo dňa 21. 03. 2012 (sťažovateľ zrejme omylom uvádza deň

21. 3. 2012, nakoľko rozhodnutie ministerstva bolo vydané dňa 21. 3. 2011) rozhodnutie

odvolaní, č. k.: UHC-NR-228-O01/2011, ktorým napadnuté rozhodnutie odvolaním

sťažovateľa zamietlo a potvrdilo Rozhodnutie PSO, Podľa predmetného rozhodnutia, bolo

sťažovateľovi zrušené povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, podľa § 42,

ods. 1, písm. a) v spojení s § 39 ods.2, písm. e), Zákona o pobyte cudzincov. Keďže voči

Rozhodnutiu MV SR, nebolo možné v zmysle , ods. 4 o správnom

konaní podať riadny opravný prostriedok – odvolanie, toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť a sťažovateľ musel z územia v 30 dňovej stanovenej lehote

vycestovať.

Z ustanovenia § 41, Zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že povolenie na trvalý pobyt

udelený cudzincovi, môže zaniknúť viacerými spôsobmi. Podľa písm. h) predmetného

ustanovenia, povolenie na trvalý pobyt zanikne, ak policajný útvar zrušil cudzincovi

povolenie na trvalý pobyt, ako aj vtedy podľa písm. c), ak cudzincovi sa skončila platnosť

udeleného prvého povolenia a o ďalšie povolenie nepožiadal. Z dikcie predmetného

zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o dve navzájom odlišné právne skutočnosti. Zatiaľ

čo povolenie na trvalý pobyt v zmysle písm. c) zanikne márnym uplynutím platnosti lehoty

na ktorý bolo povolenie vydané, tak podľa písm. h) k zániku povolenia na trvalý pobyt je

potrebné pristúpenie inej právnej skutočností, a tou je rozhodnutie príslušného orgánu, tak

ako v prípade sťažovateľa. K zrušeniu povolenia na trvalý pobyt sťažovateľa došlo už

právoplatnosťou Rozhodnutia MV SR, teda ešte predtým, ako bola podaná Žaloba na

preskúmanie Rozhodnutia MV SR a predtým, ako márne uplynula lehota, na ktorú bolo

povolenie na trvalý pobyt vydané. Uplynutie lehoty podľa písm. c) už nemalo žiadny vplyv

na existenciu platnosti trvalého pobytu, ktoré v tom čase bolo zrušené Rozhodnutím MV SR.

Totiž po právoplatnosti Rozhodnutia MV SR, aj keby sťažovateľ požiadal o udelenie

ďalšieho povolenia v zmysle § 38 Zákona o pobyte cudzincov, tak by zo zákona nevznikol

žiadny zákonný dôvod, podľa ktorého by tak mohol urobiť, a preto ďalšie povolenie by

muselo byť bez ďalšieho zamietnuté. ...

Zákon síce uvádza v § 38, ods. 1, v písm. c), že policajný útvar udelí na žiadosť

cudzinca ďalšie povolenie aj keď cudzincovi zaniklo povolenie na trvalý pobyt, avšak len

z dôvodu podľa § 41 písm. g) alebo 42, ods. 1, písm. f). Z iných dôvodov, pre ktorý došlo

k zániku povolenia na trvalý pobyt, policajný útvar ďalšie povolenie nevydá.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že predmetné Rozhodnutie NS SR je

nielen nesprávne, ale aj nedostatočne odôvodnené, pričom samotný výklad hmotnoprávnych

predpisov vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu v existujúcom

hmotnom práve. Predmetným rozsudkom bola odňatá zákonom priznaná ochrana práva

sťažovateľovi, ktorá mu v skutočnosti prináleží a pri správnej aplikácii noriem hmotného

práva by mu nemohla byť nikdy odňatá, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na

súdnu ochranu ( ) ako aj právom na spravodlivý proces (

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Sťažovateľ je toho názoru, že NS

SR sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že bol došlo k zásadnému

popretiu ich účel a významu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. zo dňa

01. 08. 2012 vydaným v právnej veci žalobcu: M. E. A. Z... štátny príslušník E... proti

žalovanému Ministerstvo vnútra SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo

hraničnej a cudzineckej polície... N. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. p. UHCP-NR-

228-001/2011 z 21. marca 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave, č. k. -100 z 27. januára 2012, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod č. k. , porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 v spojení s , , a

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 Charty základných práv

Európskej únie.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. zo dňa

01. 08. 2012 vydané vo veci právnej veci žalobcu: M. E. A. Z... štátny príslušník E., trvale

bytom... V., proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,

Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície... N., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správneho orgánu a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za najvyšší súd zákonná sudkyňa v danej veci listom sp. zn. -12

z 12. marca 2013 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

najvyššieho súdu listom z 3. apríla 2013.

2.1 Zákonná sudkyňa najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

„V prerokúvanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dodržujúc

všetky základné práva a slobody účastníkov konania, nemohol vyhovieť žalobcovi M. E. A.

Z., z dôvodov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža

11/2012 z 1. augusta 2012, pretože preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo

nad rámec zákonných možností súdu z dôvodu, že pôvodné povolenie na trvalý pobyt

žalobcu - sťažovateľa (ktoré bolo zrušené napadnutým a preskúmavaným rozhodnutím)

zaniklo zo zákona (, písm. c/ o pobyte cudzincov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov - ďalej len zákon o cudzincoch).

Argumentácia žalobcu v ústavnej sťažnosti, že právo na trvalý pobyt zaniklo ešte

21. marca 2012 - vydaním odvolacieho rozhodnutia proti rozhodnutiu o jeho zrušení

policajným útvarom, čim sa toto prvostupňové rozhodnutie o zrušení stalo právoplatným, je

nelogická a preto nesprávna, pretože už 13. decembra 2011 stratilo povolenie na trvalý

pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky platnosť zo zákona.

Žiadny právny predpis pritom neurčuje, že ak sa koná o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu o zrušení trvalého pobytu, neplynie (prerušuje sa alebo spočíva) lehota

uvedená v § 43 zákona o cudzincoch.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zotrváva na svojom odôvodnení

uvedenom v napadnutom rozsudku a zároveň súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože dospel

k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu

uviedol:

„Sťažovateľ sa nestotožňuje s vyjadrením NS SR, že povolenie na trvalý pobyt

sťažovateľa zaniklo zo zákona, t. j. uplynutím lehoty na ktoré bolo povolenie vydané, t. j.

dňa 13. 12. 2011. Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tvrdením, že preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia bolo nad rámec zákonných možností súdu. Ako sťažovateľ uviedol už v ústavnej

sťažnosti, zákon predpokladá viaceré možnosti zániku povolenia na trvalý pobyt. Povolenie

na trvalý pobyt tak môže zaniknúť zrušením povolenia príslušným správnym orgánom

(policajným orgánom), ako aj uplynutím platnosti udeleného povolania. Podľa zákona

o pobyte cudzincov ide preto o dve od seba nezávislé právne skutočnosti, ktoré sa musia

posudzovať oddelene. Zákonodarca, aj keď zrejme nepredpokladal, že môže dôjsť k súbehu

viacerých právnych skutočností vedúcich k zániku povolenia napr. v jeden deň (napr. štátny

občan tretej krajiny oznámi policajnému orgánu skončenie pobytu a zároveň v ten istý deň

mu policajný orgán zruší povolenie z iného dôvodu), je však vždy potrebné vychádzať

z toho, ktorá z uvedených skutočností nastala ako prvá, a to ako relevantný predpoklad

objektívneho zániku povolenia na pobyt. Je proti právnej logike, aby tá istá právna

skutočnosť, ako je povolenie na pobyt, zanikla dva krát, a z rozdielneho právneho dôvodu.

Aby mohlo právo na pobyt zaniknúť uplynutím lehoty t. j. 13. 12. 2011, muselo by byť

konvalidované na základe nejakej novej právnej skutočnosti po zrušení povolenia na pobyt

dňa 21. 03. 2011, ktorým toto právo zaniklo. K čomu však nedošlo.

Vzhľadom k tomu, že povolenie na trvalý pobyt bolo sťažovateľovi zrušené vydaním

odvolacieho rozhodnutia dňa 21. 03. 2011, nemohlo dôjsť k jeho opätovnému zániku

naplnením inej právnej skutočnosti a to uplynutím lehoty, na ktoré bolo vydané.

Ako správne uvádza aj NS SR, že žiadny predpis síce neurčuje, že ak sa koná

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zrušení trvalého pobytu, neplynie lehota

uvedená v § 43 zákona o cudzincoch, to však neznamená, ani nemôže znamenať, že

sťažovateľovi možno odňať právo na súdnu ochranu jeho práv a spravodlivý súdny proces.

Uvedený opak by znamenal, že ak aby cudzincovi bolo policajným orgánom napr. zrušené

povolenie na pobyt, a ak by počas súdneho konania o preskúmaní zákonnosti takéhoto

rozhodnutia správnych orgánov súdom márne uplynula lehota, na ktorú bolo povolenie

udelené (z dôvodu ktorého by súdy vo veci prestali konať, pretože by už konali na rámec

zákonných možností), tak, potom žiadnemu účastníkovi by nemohla byť garantovaná

ústavnoprávna ochrana na súdnu ochranu jeho práv a spravodlivý súdny proces.

V nadväznosti na uvedené, by sa potom správne orgány pri svojej rozhodovacej

činnosti mohli jednoducho spoliehať na to, že o zákonnosti, či nezákonnosti ich rozhodnutí,

nebude resp. nemusí byť nikdy súdom rozhodnuté a to práve preto, že márne uplynula

lehota na ktorú bolo vydané povolenie na pobyt (hoci toto povolenie bolo už raz predtým

zrušené). Preto odôvodnenie NS SR pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správnych

orgánov, že by išlo o rozhodnutie nad rámec zákonných možností súdu (či len o akademické

rozhodnutie KS SR), je odôvodnením, ktoré podľa sťažovateľa nemá oporu v zákone.

Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľ má naďalej za to, že rozsudkom NS SR mu

bola odňatá zákonom priznaná ochrana práva, ktorá mu v skutočnosti prináleží a pri

správnej aplikácii noriem hmotného práva by mu nemohla byť nikdy odňatá, čo je v rozpore

s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu ( ) ako aj právom na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Zároveň sťažovateľ súhlasí, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. augusta 2012 došlo k porušeniu čl. 19 ods. 2

a v spojení s , , a s ,

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 7 charty, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku

toho, že najvyšší súd na základe odvolania sa ministerstva proti rozhodnutiu krajského súdu

z 27. januára 2012 zrušil rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento zrušil rozhodnutia

ministerstva z 21. marca 2011.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného

života, obydlia a komunikácie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa sústredil na posúdenie merita

veci najprv skúmal špeciálne podmienky na konanie o žalobe proti rozhodnutiu a postupu

správneho orgánu v zmysle všeobecných ustanovení o správnom súdnictve a druhej

hlavy piatej časti - § až 250k.

Podľa § 244 ods. 1 a 2 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej

správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších

právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len

„rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku krajského súdu preskúmavajúc

rozhodnutie žalovaného z 21. marca 2011, zo spisu zistil, že rozhodnutím žalovaného bolo

potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o povolení

na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky udelené na obdobie piatich rokov od

13. decembra 2006 do 13. decembra 2011. Proti rozhodnutiu žalovaného z 21. marca 2011

bola podaná žaloba 14. apríla 2011, teda pred uplynutím platnosti povolenia - pred

13. decembrom 2011, avšak krajský súd o podanej žalobe rozhodol tak, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Stalo sa tak rozsudkom

z 27. januára 2012.

Podľa , zákona o pobyte cudzincov ()

povolenie na trvalý pobyt zanikne, ak cudzincovi sa skončila platnosť udeleného prvého

povolenia a o ďalšie povolenie nepožiadal.

Bez ohľadu na to, či žalobca bol napadnutým rozhodnutím žalovaného o zrušení

povolenia na trvalý pobyt ukrátený na svojich právach alebo nie, jeho povolenie na trvalý

pobyt na území Slovenskej republiky zaniklo 13. decembra 2011.

Výrok krajského súdu 27. januára 2012 o zrušení napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu preto bol fakticky už len akademickým výrokom o porušenom práve

žalobcu, ktoré zaniklo uplynutím lehoty zo zákona 13. decembra 2011, ale správne mala byť

žaloba zamietnutá s poukázaním v odôvodnení rozsudku na tento fakt - práva žalobcu

nemohli byť po zrušení napadnutého rozhodnutia, konaním žalovaného po uvedenom

13. decembri 2011 nijako konvalidované, pre zánik práva povolenia na trvalý pobyt -

zo zákona.

Vzhľadom na to, že neobsahuje špeciálne ustanovenie ako

rozhodnúť v prípade práva, ktoré zaniklo, teda, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie

v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti , odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak,

že žalobu zamietol, pretože podklad na konanie - povolenie na trvalý pobyt zaniklo

zo zákona o pobyte cudzincov uplynutím lehoty a žalobca v jeho zmysle o nové povolenie

zatiaľ nepožiadal.»

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa v rozsudku sp. zn.

z 1. augusta 2012, v konaní o odvolaní ministerstva proti rozhodnutiu

krajského súdu z 27. januára 2012, ktorým bolo zrušené žalobou sťažovateľa napádané

rozhodnutie ministerstva a vec bola tomuto vrátená na ďalšie konanie, nezaoberal meritom

veci, t. j. nepreskúmaval rozhodnutie krajského súdu ani zákonnosť, resp. nezákonnosť

jemu predchádzajúceho správneho rozhodnutia ministerstva, ktorým bolo zrušené

sťažovateľovi ako cudziemu štátnemu príslušníkovi udelené povolenie na trvalý pobyt na

území Slovenskej republiky (ďalej len „povolenie na trvalý pobyt“). Najvyšší súd vo

svojom rozsudku konštatoval, že predmetné správne rozhodnutie ministerstva o zrušení

povolenia na trvalý pobyt sťažovateľovi už z časového hľadiska stratilo opodstatnenie,

pretože podľa najvyššieho súdu sťažovateľovi bolo toto povolenie udelené iba do 13.

decembra 2011, pričom najvyšší súd rozhodoval vo veci sťažovateľa 1. augusta 2012.

Najvyšší súd poukázal na to, že už aj krajský súd vo veci rozhodol (27. januára 2012)

v čase nedôvodnosti prieskumu administratívneho konania. Uviedol, že už krajský súd mal

žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva zamietnuť, pretože už aj v čase jeho

rozhodovania uplynula lehota, do ktorej bolo dotknuté povolenie na trvalý pobyt

sťažovateľovi udelené (t. j. do 13. decembra 2011).

Odvolací súd teda prijal záver, že v čase jeho rozhodovania je posúdenie spornej

otázky (t. j. trvalého pobytu sťažovateľa ako cudzinca, pozn.) neaktuálne, pretože

sťažovateľovi udelené povolenie na trvalý pobyt stratilo platnosť 13. decembra 2011

a o „nové povolenie zatiaľ nepožiadal“.

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k rozhodujúcej otázke

prerokúvanej veci. Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie nie je neodôvodnené

alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo

by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa. V zmysle

svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ,

), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru

ústavného súdu nestalo.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť

medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených

práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia.

Pretože namietané odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky

svojvôle a je v zásade dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením

, , a s ani porušenia práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ani porušenia práv

zaručených v , v dohovoru, ako aj v charty, ktorých porušenie

je v danom konkrétnom prípade vo svojej podstate odvodené od namietaného porušenia

práv zaručených v a dohovoru napádaným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktorého zrušenia sa sťažovateľ domáhal, preto ústavný súd sťažnosti

sťažovateľa nevyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Keďže sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd sa jeho

ďalšími návrhmi (na zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie) už nezaoberal

(podobne napr. , , ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013