Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 623/2013
PDF · 264.17 KB
No categories available
IV. ÚS 623/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. H..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. D., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M.
K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos/38/2013-94
z 15. mája 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2013 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným
23. augusta 2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos/38/2013-94 z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z fotokópie napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že
sťažovateľ bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 T 134/2010 z 18. januára 2011 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 To 20/2011 z 24. marca 2011 za pokračujúci zločin vydierania podľa § 189
ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Označeným rozsudkom okresného súdu bol zároveň
sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, pričom
na výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Sťažovateľ podal v trestnej veci aj dovolanie, ktoré však bolo uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo/34/2012 zo 4. júla 2012 podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietnuté.
Sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 31. augusta 2012 domáhal
povolenia obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
3 T 134/2010. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Nt/108/2012 z 11. februára 2013 (ďalej
len „uznesenie okresného súdu z 11. februára 2013“), vyplýva, že sťažovateľ svoj návrh
na povolenie obnovy konania odôvodnil tým, že v (pôvodnom) konaní pred okresným
súdom neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia, že vo výpovediach poškodenej a svedka
Ž. sú rozpory, ktoré neboli odstránené, že vyhotovený znalecký posudok je z dôvodu
nedisponovania celou zdravotnou dokumentáciou nepravdivý (pričom v sťažnosti sa jeho
argumentácia sústredila len na nevysporiadanie sa krajského súdu len s touto námietkou).
Okresný súd uznesením z 11. februára 2013 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie
obnovy konania, pretože podľa jeho názoru neboli v danej veci zistené podmienky obnovy
konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V odôvodnení označeného uznesenia
okresného súdu sa okrem iného uvádza: «Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje
len na zistenie, či vyšli najavo také skutočnosti alebo dôkazy uvedené v § 394 Tr. por. Súd,
ktorý rozhoduje o takomto návrhu na povolenie obnovy konania, je v zásade oprávnený
zaoberať sa iba tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy
konania. To znamená, že iba pri tých výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené
skutočnosti alebo dôkazy by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už
známymi mohli odôvodniť ich zmenu. Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie
objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na
zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba
zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa naopak rozumie
dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní
vykonaný, ale s novým obsahom. Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene
výpovede svedka, predmetom hodnotenia musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej
zmene dôkazu. Postup podľa § 394 ods. 4 Tr. por. súvisí s uplatňovaním práv fyzických
osôb v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva na základe Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V zmysle § 394 ods. 5 Tr. por. musí byť skutočnosť, že
porušenie povinnosti policajta alebo prokurátora, sudcu alebo prísediaceho v pôvodnom
konaní je trestným činom, zistená právoplatným rozsudkom.
Odsúdeným prezentované dôvody obnovy konania tak v návrhu, ako aj na verejnom
zasadnutí pozostávali z nedostatočného a nesprávneho zistenia skutkového stavu, pretože
a) neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia a výpovede poškodenej a svedka Ž. sa
rozchádzajú, pričom nedošlo k odstráneniu týchto rozporov, b) právne úkony vykonávané
orgánmi prípravného konania boli vykonávané v čase, keď bol pod vplyvom rôznych
antidepresív a sedatív, c) nepravdivosť vyhotoveného znaleckého posudku.
Uvedené tvrdenia a návrhy na nové dôkazy už boli uplatnené a to v pôvodnom
konaní, a preto nepredstavujú nové dôkazy a nové skutočnosti k odôvodneniu celého
konania. Prvostupňový aj odvolací súd sa s návrhmi odsúdeného na vypočutie ďalších
svedkov a s požiadavkou odstránenia rozporov v ich výpovediach už vysporiadal
v rozhodnutiach, keď ustálil, že nebol dôvod vypočúvať ďalších svedkov, ktorí neboli
bezprostredne pri vyhrážaní sa poškodenej, a taktiež, že aj napriek tomu, že sa
vo výpovediach svedkov nachádzajú určité rozpory, či už z časového hľadiska alebo
z hľadiska konania obžalovaného, nemali vplyv na rozhodnutie o vine. Odsúdený taktiež
poukazoval na nezákonnosť prípravného konania, súd však žiadne procesné pochybenia
v naznačenom smere nezistil. „Pokiaľ ide o proklamované užívanie antidepresív a sedatív
zo strany obvineného, ktoré ako uvádza v dovolaní, mal pravidelne užívať od svojho
podmienečného prepustenia dňa 12. augusta 2010 až do zadržania dňa 27. augusta 2010
(pretože mal mať abstinenčnú krízu) a v spojitosti s tým vykonanými právnymi úkonmi
orgánmi prípravného konania, s týmito námietkami sa, i podľa názoru dovolacieho súdu,
jednoznačne vysporiadali znalci z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria
(liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) – MUDr. S. D. a MUDr. A. K., ktorí
vypracovali znalecký posudok dňa 16. októbra 2010 tesne pred podaním obžaloby
a po vykonaní všetkých, právne relevantných dôkazov v prípravnom konaní“ (čl. 308a
konania pod sp. zn. 3 T/134/2010 – uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 1 Tdo/34/2012-306
zo dňa 04. 07. 2012), keď ustálili záver, že obvinený v čase spáchania trestnej činnosti vedel
plne rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a rovnako plne mohol toto
svoje konanie ovládať. Pokiaľ bol pod vplyvom alkoholu, prípadne benzodiazepínovej
medikácie, mohlo sa jednať len o opitosti ľahké simplexné (prípadne v kombinácii
s neveľkým množstvom benzodiazepínovej medikácie), ktoré si privodil sám a dobrovoľne,
majúc dostatočné vedomosti a skúsenosti s vplyvom alkoholu, ako i kombinácie
alkoholbenzodiazepíny na svoje správanie. Vyjadrenie súdnych znalcov (a to aj
po podrobnom preštudovaní celej zdravotnej dokumentácie zapožičanej z ÚVTOS...) zostalo
nezmenené, s tým, že okrem už uvedeného zaujali jednoznačný názor, že aj v prípade
užívania liekov, príp. alkoholu bola rozpoznávacia a ovládacia schopnosť odsúdeného
v čase spáchania skutku prinajhoršom zmenšená len nepodstatne, forenzne nevýznamné.
Súd považuje naďalej za preukázané, že M. H. sa dopustil skutku, pre ktorý bol
právoplatne odsúdený. Jeho vinu preukazujú naďalej mnohé dôkazy vykonané v pôvodnom
konaní, predovšetkým výpovede poškodenej a ostatných svedkov, znalcov ako aj listinné
dôkazy. Odsúdený nepreukázal žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli byť
považované za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., a preto nie je
na mieste meniť či už výrok o vine v pôvodnom konaní, alebo na to nadväzujúci výrok
o treste. Taktiež neboli v konaní preukázané žiadne skutočnosti uvedené v § 394 ods. 4
a ods. 5 Tr. por...»
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil
prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 29. novembra 2012, v ktorej (ako sa uvádza
v napadnutom uznesení krajského súdu) namietal správnosť uznesenia okresného súdu
z 11. februára 2013 s poukazom na to, že „okolnosti, na ktoré podrobne poukázal vo svojom
návrhu a opakovane aj v sťažnosti, podľa jeho názoru odôvodňovali záver o splnení
podmienok pre povolenie obnovy konania. Namietal, že okresný súd za účelom preverenia
ním v návrhu na povolenie obnovy konania uvedených okolností nepostupoval správne, keď
vypočul len jedného znalca – MUDr. S. D. napriek tomu, že znalecký posudok z odvetvia
psychiatrie v pôvodnom konaní podali dvaja znalci, a preto podľa jeho názoru aj napriek
vyjadreniu vypočutého znalca o tom, že spolu so znalcom MUDr. A. K. mali k dispozícii
zdravotnú dokumentáciu zapožičanú v ÚVTOS..., veľmi podrobne sa s ňou oboznámili, že
dospeli k zhodným záverom a že predniesol tieto zistenia a závery aj v mene druhého
znalca, nie je žiadny dôkaz, resp. potvrdenie o tom, že znalec MUDr. A. K. sa so závermi
prednesenými znalcom MUDr. S. D. stotožňuje a ani o tom, či sa súdni znalci dôkladne
oboznámili s obsahom celej zdravotnej dokumentácie odsúdeného, pretože ju (ani jej kópiu)
znalec pri výsluchu nemal so sebou. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnuté
uznesenie a aby sám rozhodol vo veci tak, že obnovu konania v jeho prospech povolí alebo
alternatívne, aby vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.“
Krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom
v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„Okresný súd správne zistil, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky
pre povolenie obnovy konania, pretože v konaní o obnove nevyšli najavo také nové dôkazy
a skutočnosti, ktoré by v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. mohli viesť k zmene pôvodného
odsudzujúceho rozsudku. V napadnutom uznesení veľmi podrobne, vecne správne
a presvedčivo vyložil dôvody, pre ktoré nepovažoval odsúdeným podaný návrh
za opodstatnený a dôvodne ho neakceptoval. Pokiaľ odsúdený žiadal prehodnotiť správnosť
právoplatného odsudzujúceho rozsudku vo výrokoch o jeho vine a treste, je treba zdôrazniť,
že v konaní o povolenie obnovy zákon takúto možnosť súdu nedáva. Toto konanie sa
obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme a takého charakteru, aký predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. vo vzťahu
k výrokom o vine a treste. V danom prípade tomu tak nie je, preto okresný súd správne
rozhodol, keď návrh odsúdeného ako nedôvodný zamietol, pretože odsúdeným uvádzané
okolnosti nemajú povahu dôkazov a skutočností, ktoré by boli súdu skôr (v pôvodnom
konaní) neznáme a ktoré by v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. mohli viesť k zmene pôvodného
odsudzujúceho rozsudku. Okresný súd za účelom preverenia ním v návrhu na povolenie
obnovy konania uvedených okolností postupoval vecne správne, keď vypočul znalca
MUDr. S. D. a keď na podklade ním prednesených zistení a záverov, ku ktorým dospeli
so znalcom MUDr. A. K. a o ktorých nie sú ani podľa zistenia krajského súdu žiadne
pochybnosti, nepovažoval argumenty a tvrdenia odsúdeného vzhľadom aj na dôkazy
vykonané v pôvodnom konaní za dôvodné a keď ich neakceptoval. Krajský súd sa
so záverom okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, preto nepovažoval námietky
odsúdeného uvedené v jeho sťažnosti za opodstatnené a neakceptoval ich...“
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „V odôvodnení sa Krajský súd obmedzil len
na konštatovanie námietok, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a na súhlas
s uznesením Okresného súdu. Krajský súd v odôvodnení konštatoval, že konanie o povolení
obnovy konania sa obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo
dôkazy súdu skôr neznáme a takého charakteru, ktoré predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1
Trestného poriadku vo vzťahu k výrokom o vine a treste. Krajský súd sa podľa názoru
sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného zastáva názor, že uvedeným uznesením Krajského
súdu v Trenčíne došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko takéto rozhodnutie je
nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné.
Takýmto postupom Krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k hrubému porušeniu
ust. § 176 ods. 1 Trestného poriadku a tým aj jeho ústavného práva (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/1994 z 10. 5. 1994). V napadnutom uznesení Krajský
súd vôbec neuviedol dôvody, na základe ktorých považoval námietky sťažovateľa uvedené
v sťažnosti za nedôvodné a to napriek tomu, že sťažovateľ vo vyššie spomenutej sťažnosti
namietal celkom konkrétne nevykonanie niektorých dôkazov. Skutočnosť, že Krajský súd
v napadnutom uznesení absolútne nereagoval na ostatné skutočnosti namietané
sťažovateľom a týmito sa ani len nezaoberal, spôsobuje podľa názoru sťažovateľa, že takéto
jeho rozhodnutie je nezákonné, nepreskúmateľné a je potrebné ho zrušiť. Z obsahu právnej
teórie nesporne vyplýva, že účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné a dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (nález Ústavného súdu slovenskej republiky IV. ÚS 115/03,
I. ÚS 110/07 a III. ÚS 209/04).“.
Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že „aj v návrhu na obnovu konania a aj
v sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín o zamietnutí návrhu na obnovu konania
sťažovateľ dostatočne preukázal, že znalecký posudok č. 261/2010 nebol vykonaný v súlade
so zákonom, keďže súdni znalci nedisponovali kompletnou zdravotnou dokumentáciou.
Na základe tohto skutkového a právneho stavu sme presvedčení, že obnova konania mala
byť povolená.“.
Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie krajského súdu „nedostatočne
odôvodnené, súd sa v ňom nezaoberal podstatnými bodmi sťažnosti zn. AK/PO/397/13/MR,
a preto je toto uznesenie nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví, že:
„1/ Základné právo M. H... na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je upravené
v čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos/38/2013-94 porušené bolo.
2/ Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos/38/2013-94
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3/ M. H... sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04).
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Sťažovateľ namieta „... porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu
ustanoveného v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky“, pretože podľa jeho názoru je
napadnuté uznesenie krajského súdu „nedostatočne odôvodnené, súd sa v ňom nezaoberal
podstatnými bodmi sťažnosti..., a preto je toto uznesenie nepreskúmateľné, arbitrárne
a svojvoľné“, teda porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2013, ktorým bol zamietnutý jeho návrh
na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka
konania, resp. strany v trestnom konaní na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, preto neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto
základného práva (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Toto základné právo je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd
zamietol jeho návrh na obnovu konania, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že
v takomto konaní sa nerozhoduje o vine alebo nevine trestne stíhanej osoby, ale zisťuje sa
existencia niektorého z právom predpokladaných dôvodov, na základe ktorých môže
príslušný všeobecný súd navrhovanú obnovu konania povoliť.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (ktorý sa
so závermi okresného súdu obsiahnutými v uznesení okresného súdu z 11. februára 2013
v celom rozsahu stotožnil) vyplýva, že pre zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu z 11. februára 2013 bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti
alebo nové dôkazy, ktoré by boli konajúcemu okresnému súdu predtým neznáme.
Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania, pritom
krajský súd nepovažoval námietky sťažovateľa spochybňujúce správnosť znaleckého
posudku vypracovaného znalcami MUDr. D. a MUDr. K., pričom jedného z nich okresný
súd na verejnom zasadnutí aj vypočul a tento uviedol, že „zdravotnú dokumentáciu
zapožičanú z ÚVTOS... mal k dispozícii a spolu s druhým znalcom sa s ňou veľmi podrobne
oboznámili“. Ďalej na vysvetlenie uviedol, že „znalci posudzujú duševný stav odsúdeného
a) ako taký, b) v čase spáchania skutku a c) v čase, keď vyšetrovanie vykonávajú.
Vo všetkých troch prípadoch dospeli znalci k záveru, že bez ohľadu na to, či odsúdeným
uvádzané antidepresíva a sedatíva užíval alebo nie (jeho vyjadrenia sa vo vzťahu k tejto
otázke často menili) závery ich pôvodného znaleckého posudku to nemohlo žiadnym
spôsobom ovplyvniť, a teda v čase spáchania trestnej činnosti vedel plne rozpoznať
nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a rovnako plne mohol toto svoje konania
ovládať.“.
Krajský súd nemal žiadne pochybnosti o záveroch súdnych znalcov prezentovaných
jedným z nich na verejnom zasadnutí okresného súdu a plne sa stotožnil so závermi
okresného súdu, že aj po podrobnom preštudovaní a oboznámení sa s celou zdravotnou
dokumentáciou zapožičanou z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... súdni znalci zaujali
jednoznačný záver, že „aj v prípade užívania liekov, príp. alkoholu bola rozpoznávacia
a ovládacia schopnosť odsúdeného v čase spáchania skutku prinajmenšom zmenšená len
nepodstatne, forenzne nevýznamne“.
Podľa názoru ústavného súdu všeobecný súd nemôže hodnotiť obsah znaleckého
vyjadrenia po stránke jeho správnosti z hľadiska odboru, pre ktorý bol znalec ustanovený,
pretože na takéto hodnotenie súdu chýbajú odborné vedomosti. Je len na voľnom hodnotení
všeobecného súdu, či sa javí znalec v konkrétnom prípade vierohodným a či jeho vyjadrenie
zodpovedá pravidlám logického myslenia, resp. či znalec vychádza zo zistených
skutočností.
Preto krajským súdom formulované dôvody, na základe ktorých bola sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2013 zamietnutá, považuje ústavný súd
za legitímne a ústavne akceptovateľné, vychádzajúce z racionálnej analýzy a platnej právnej
úpravy. Krajský súd náležite vysvetlil predpoklady povolenia obnovy konania podľa
platných ustanovení Trestného poriadku a v ich intenciách v sťažovateľovom prípade
rozhodol. Ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné
nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského
súdu možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože
výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy
neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise.
Napadnuté uznesenie krajského súdu nesignalizuje porušenie sťažovateľom
označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý právny
výklad vykonaný krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver
o možnom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto
ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, posúdiac ju ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2013