Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 623/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. H..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. D., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M.

K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -94

z 15. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2013 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným

23. augusta 2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -94 z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z fotokópie napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

sťažovateľ bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 18. januára 2011 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 24. marca 2011 za pokračujúci zločin vydierania podľa § 189

ods. 1 a 2 písm. c) . Označeným rozsudkom okresného súdu bol zároveň

sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, pričom

na výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Sťažovateľ podal v trestnej veci aj dovolanie, ktoré však bolo uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. júla 2012 podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietnuté.

Sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 31. augusta 2012 domáhal

povolenia obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 11. februára 2013 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu z 11. februára 2013“), vyplýva, že sťažovateľ svoj návrh

na povolenie obnovy konania odôvodnil tým, že v (pôvodnom) konaní pred okresným

súdom neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia, že vo výpovediach poškodenej a svedka

Ž. sú rozpory, ktoré neboli odstránené, že vyhotovený znalecký posudok je z dôvodu

nedisponovania celou zdravotnou dokumentáciou nepravdivý (pričom v sťažnosti sa jeho

argumentácia sústredila len na nevysporiadanie sa krajského súdu len s touto námietkou).

Okresný súd uznesením z 11. februára 2013 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania, pretože podľa jeho názoru neboli v danej veci zistené podmienky obnovy

konania podľa . V odôvodnení označeného uznesenia

okresného súdu sa okrem iného uvádza: «Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje

len na zistenie, či vyšli najavo také skutočnosti alebo dôkazy uvedené v Súd,

ktorý rozhoduje o takomto návrhu na povolenie obnovy konania, je v zásade oprávnený

zaoberať sa iba tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy

konania. To znamená, že iba pri tých výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené

skutočnosti alebo dôkazy by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už

známymi mohli odôvodniť ich zmenu. Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie

objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na

zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba

zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa naopak rozumie

dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní

vykonaný, ale s novým obsahom. Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene

výpovede svedka, predmetom hodnotenia musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej

zmene dôkazu. Postup podľa súvisí s uplatňovaním práv fyzických

osôb v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva na základe Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. V zmysle musí byť skutočnosť, že

porušenie povinnosti policajta alebo prokurátora, sudcu alebo prísediaceho v pôvodnom

konaní je trestným činom, zistená právoplatným rozsudkom.

Odsúdeným prezentované dôvody obnovy konania tak v návrhu, ako aj na verejnom

zasadnutí pozostávali z nedostatočného a nesprávneho zistenia skutkového stavu, pretože

a) neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia a výpovede poškodenej a svedka Ž. sa

rozchádzajú, pričom nedošlo k odstráneniu týchto rozporov, b) právne úkony vykonávané

orgánmi prípravného konania boli vykonávané v čase, keď bol pod vplyvom rôznych

antidepresív a sedatív, c) nepravdivosť vyhotoveného znaleckého posudku.

Uvedené tvrdenia a návrhy na nové dôkazy už boli uplatnené a to v pôvodnom

konaní, a preto nepredstavujú nové dôkazy a nové skutočnosti k odôvodneniu celého

konania. Prvostupňový aj odvolací súd sa s návrhmi odsúdeného na vypočutie ďalších

svedkov a s požiadavkou odstránenia rozporov v ich výpovediach už vysporiadal

v rozhodnutiach, keď ustálil, že nebol dôvod vypočúvať ďalších svedkov, ktorí neboli

bezprostredne pri vyhrážaní sa poškodenej, a taktiež, že aj napriek tomu, že sa

vo výpovediach svedkov nachádzajú určité rozpory, či už z časového hľadiska alebo

z hľadiska konania obžalovaného, nemali vplyv na rozhodnutie o vine. Odsúdený taktiež

poukazoval na nezákonnosť prípravného konania, súd však žiadne procesné pochybenia

v naznačenom smere nezistil. „Pokiaľ ide o proklamované užívanie antidepresív a sedatív

zo strany obvineného, ktoré ako uvádza v dovolaní, mal pravidelne užívať od svojho

podmienečného prepustenia dňa 12. augusta 2010 až do zadržania dňa 27. augusta 2010

(pretože mal mať abstinenčnú krízu) a v spojitosti s tým vykonanými právnymi úkonmi

orgánmi prípravného konania, s týmito námietkami sa, i podľa názoru dovolacieho súdu,

jednoznačne vysporiadali znalci z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatria

(liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) – MUDr. S. D. a MUDr. A. K., ktorí

vypracovali znalecký posudok dňa 16. októbra 2010 tesne pred podaním obžaloby

a po vykonaní všetkých, právne relevantných dôkazov v prípravnom konaní“ (čl. 308a

konania pod sp. zn. – uznesenie Najvyššieho súdu č. k. -306

zo dňa 04. 07. 2012), keď ustálili záver, že obvinený v čase spáchania trestnej činnosti vedel

plne rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a rovnako plne mohol toto

svoje konanie ovládať. Pokiaľ bol pod vplyvom alkoholu, prípadne benzodiazepínovej

medikácie, mohlo sa jednať len o opitosti ľahké simplexné (prípadne v kombinácii

s neveľkým množstvom benzodiazepínovej medikácie), ktoré si privodil sám a dobrovoľne,

majúc dostatočné vedomosti a skúsenosti s vplyvom alkoholu, ako i kombinácie

alkoholbenzodiazepíny na svoje správanie. Vyjadrenie súdnych znalcov (a to aj

po podrobnom preštudovaní celej zdravotnej dokumentácie zapožičanej z ÚVTOS...) zostalo

nezmenené, s tým, že okrem už uvedeného zaujali jednoznačný názor, že aj v prípade

užívania liekov, príp. alkoholu bola rozpoznávacia a ovládacia schopnosť odsúdeného

v čase spáchania skutku prinajhoršom zmenšená len nepodstatne, forenzne nevýznamné.

Súd považuje naďalej za preukázané, že M. H. sa dopustil skutku, pre ktorý bol

právoplatne odsúdený. Jeho vinu preukazujú naďalej mnohé dôkazy vykonané v pôvodnom

konaní, predovšetkým výpovede poškodenej a ostatných svedkov, znalcov ako aj listinné

dôkazy. Odsúdený nepreukázal žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli byť

považované za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle , a preto nie je

na mieste meniť či už výrok o vine v pôvodnom konaní, alebo na to nadväzujúci výrok

o treste. Taktiež neboli v konaní preukázané žiadne skutočnosti uvedené v § 394 ods. 4

a ods. 5 ..»

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil

prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 29. novembra 2012, v ktorej (ako sa uvádza

v napadnutom uznesení krajského súdu) namietal správnosť uznesenia okresného súdu

z 11. februára 2013 s poukazom na to, že „okolnosti, na ktoré podrobne poukázal vo svojom

návrhu a opakovane aj v sťažnosti, podľa jeho názoru odôvodňovali záver o splnení

podmienok pre povolenie obnovy konania. Namietal, že okresný súd za účelom preverenia

ním v návrhu na povolenie obnovy konania uvedených okolností nepostupoval správne, keď

vypočul len jedného znalca – MUDr. S. D. napriek tomu, že znalecký posudok z odvetvia

psychiatrie v pôvodnom konaní podali dvaja znalci, a preto podľa jeho názoru aj napriek

vyjadreniu vypočutého znalca o tom, že spolu so znalcom MUDr. A. K. mali k dispozícii

zdravotnú dokumentáciu zapožičanú v ÚVTOS..., veľmi podrobne sa s ňou oboznámili, že

dospeli k zhodným záverom a že predniesol tieto zistenia a závery aj v mene druhého

znalca, nie je žiadny dôkaz, resp. potvrdenie o tom, že znalec MUDr. A. K. sa so závermi

prednesenými znalcom MUDr. S. D. stotožňuje a ani o tom, či sa súdni znalci dôkladne

oboznámili s obsahom celej zdravotnej dokumentácie odsúdeného, pretože ju (ani jej kópiu)

znalec pri výsluchu nemal so sebou. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnuté

uznesenie a aby sám rozhodol vo veci tak, že obnovu konania v jeho prospech povolí alebo

alternatívne, aby vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.“

Krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Okresný súd správne zistil, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky

pre povolenie obnovy konania, pretože v konaní o obnove nevyšli najavo také nové dôkazy

a skutočnosti, ktoré by v zmysle mohli viesť k zmene pôvodného

odsudzujúceho rozsudku. V napadnutom uznesení veľmi podrobne, vecne správne

a presvedčivo vyložil dôvody, pre ktoré nepovažoval odsúdeným podaný návrh

za opodstatnený a dôvodne ho neakceptoval. Pokiaľ odsúdený žiadal prehodnotiť správnosť

právoplatného odsudzujúceho rozsudku vo výrokoch o jeho vine a treste, je treba zdôrazniť,

že v konaní o povolenie obnovy zákon takúto možnosť súdu nedáva. Toto konanie sa

obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme a takého charakteru, aký predpokladá ustanovenie vo vzťahu

k výrokom o vine a treste. V danom prípade tomu tak nie je, preto okresný súd správne

rozhodol, keď návrh odsúdeného ako nedôvodný zamietol, pretože odsúdeným uvádzané

okolnosti nemajú povahu dôkazov a skutočností, ktoré by boli súdu skôr (v pôvodnom

konaní) neznáme a ktoré by v zmysle mohli viesť k zmene pôvodného

odsudzujúceho rozsudku. Okresný súd za účelom preverenia ním v návrhu na povolenie

obnovy konania uvedených okolností postupoval vecne správne, keď vypočul znalca

MUDr. S. D. a keď na podklade ním prednesených zistení a záverov, ku ktorým dospeli

so znalcom MUDr. A. K. a o ktorých nie sú ani podľa zistenia krajského súdu žiadne

pochybnosti, nepovažoval argumenty a tvrdenia odsúdeného vzhľadom aj na dôkazy

vykonané v pôvodnom konaní za dôvodné a keď ich neakceptoval. Krajský súd sa

so záverom okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, preto nepovažoval námietky

odsúdeného uvedené v jeho sťažnosti za opodstatnené a neakceptoval ich...“

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „V odôvodnení sa Krajský súd obmedzil len

na konštatovanie námietok, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a na súhlas

s uznesením Okresného súdu. Krajský súd v odôvodnení konštatoval, že konanie o povolení

obnovy konania sa obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti alebo

dôkazy súdu skôr neznáme a takého charakteru, ktoré predpokladá ustanovenie § 394 ods. 1

vo vzťahu k výrokom o vine a treste. Krajský súd sa podľa názoru

sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Sťažovateľ na základe vyššie uvedeného zastáva názor, že uvedeným uznesením Krajského

súdu v Trenčíne došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ustanovenia , nakoľko takéto rozhodnutie je

nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné.

Takýmto postupom Krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k hrubému porušeniu

ust. a tým aj jeho ústavného práva (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. 5. 1994). V napadnutom uznesení Krajský

súd vôbec neuviedol dôvody, na základe ktorých považoval námietky sťažovateľa uvedené

v sťažnosti za nedôvodné a to napriek tomu, že sťažovateľ vo vyššie spomenutej sťažnosti

namietal celkom konkrétne nevykonanie niektorých dôkazov. Skutočnosť, že Krajský súd

v napadnutom uznesení absolútne nereagoval na ostatné skutočnosti namietané

sťažovateľom a týmito sa ani len nezaoberal, spôsobuje podľa názoru sťažovateľa, že takéto

jeho rozhodnutie je nezákonné, nepreskúmateľné a je potrebné ho zrušiť. Z obsahu právnej

teórie nesporne vyplýva, že účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné a dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam (nález Ústavného súdu slovenskej republiky ,

a ).“.

Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že „aj v návrhu na obnovu konania a aj

v sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín o zamietnutí návrhu na obnovu konania

sťažovateľ dostatočne preukázal, že znalecký posudok č. 261/2010 nebol vykonaný v súlade

so zákonom, keďže súdni znalci nedisponovali kompletnou zdravotnou dokumentáciou.

Na základe tohto skutkového a právneho stavu sme presvedčení, že obnova konania mala

byť povolená.“.

Podľa názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie krajského súdu „nedostatočne

odôvodnené, súd sa v ňom nezaoberal podstatnými bodmi sťažnosti zn. AK/PO/397/13/MR,

a preto je toto uznesenie nepreskúmateľné, arbitrárne a svojvoľné“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že:

„1/ Základné právo M. H... na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je upravené

v v znení neskorších

predpisov Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -94 porušené bolo.

2/ Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -94

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ M. H... sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25

ods. 2 .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

Sťažovateľ namieta „... porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu

ustanoveného v ods. I “, pretože podľa jeho názoru je

napadnuté uznesenie krajského súdu „nedostatočne odôvodnené, súd sa v ňom nezaoberal

podstatnými bodmi sťažnosti..., a preto je toto uznesenie nepreskúmateľné, arbitrárne

a svojvoľné“, teda porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2013, ktorým bol zamietnutý jeho návrh

na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do základného práva podľa však nepatrí právo účastníka

konania, resp. strany v trestnom konaní na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, preto neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto

základného práva (napr. , , ). Toto základné právo je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd

zamietol jeho návrh na obnovu konania, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že

v takomto konaní sa nerozhoduje o vine alebo nevine trestne stíhanej osoby, ale zisťuje sa

existencia niektorého z právom predpokladaných dôvodov, na základe ktorých môže

príslušný všeobecný súd navrhovanú obnovu konania povoliť.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (ktorý sa

so závermi okresného súdu obsiahnutými v uznesení okresného súdu z 11. februára 2013

v celom rozsahu stotožnil) vyplýva, že pre zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu z 11. februára 2013 bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti

alebo nové dôkazy, ktoré by boli konajúcemu okresnému súdu predtým neznáme.

Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania, pritom

krajský súd nepovažoval námietky sťažovateľa spochybňujúce správnosť znaleckého

posudku vypracovaného znalcami MUDr. D. a MUDr. K., pričom jedného z nich okresný

súd na verejnom zasadnutí aj vypočul a tento uviedol, že „zdravotnú dokumentáciu

zapožičanú z ÚVTOS... mal k dispozícii a spolu s druhým znalcom sa s ňou veľmi podrobne

oboznámili“. Ďalej na vysvetlenie uviedol, že „znalci posudzujú duševný stav odsúdeného

a) ako taký, b) v čase spáchania skutku a c) v čase, keď vyšetrovanie vykonávajú.

Vo všetkých troch prípadoch dospeli znalci k záveru, že bez ohľadu na to, či odsúdeným

uvádzané antidepresíva a sedatíva užíval alebo nie (jeho vyjadrenia sa vo vzťahu k tejto

otázke často menili) závery ich pôvodného znaleckého posudku to nemohlo žiadnym

spôsobom ovplyvniť, a teda v čase spáchania trestnej činnosti vedel plne rozpoznať

nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť a rovnako plne mohol toto svoje konania

ovládať.“.

Krajský súd nemal žiadne pochybnosti o záveroch súdnych znalcov prezentovaných

jedným z nich na verejnom zasadnutí okresného súdu a plne sa stotožnil so závermi

okresného súdu, že aj po podrobnom preštudovaní a oboznámení sa s celou zdravotnou

dokumentáciou zapožičanou z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... súdni znalci zaujali

jednoznačný záver, že „aj v prípade užívania liekov, príp. alkoholu bola rozpoznávacia

a ovládacia schopnosť odsúdeného v čase spáchania skutku prinajmenšom zmenšená len

nepodstatne, forenzne nevýznamne“.

Podľa názoru ústavného súdu všeobecný súd nemôže hodnotiť obsah znaleckého

vyjadrenia po stránke jeho správnosti z hľadiska odboru, pre ktorý bol znalec ustanovený,

pretože na takéto hodnotenie súdu chýbajú odborné vedomosti. Je len na voľnom hodnotení

všeobecného súdu, či sa javí znalec v konkrétnom prípade vierohodným a či jeho vyjadrenie

zodpovedá pravidlám logického myslenia, resp. či znalec vychádza zo zistených

skutočností.

Preto krajským súdom formulované dôvody, na základe ktorých bola sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2013 zamietnutá, považuje ústavný súd

za legitímne a ústavne akceptovateľné, vychádzajúce z racionálnej analýzy a platnej právnej

úpravy. Krajský súd náležite vysvetlil predpoklady povolenia obnovy konania podľa

platných ustanovení a v ich intenciách v sťažovateľovom prípade

rozhodol. Ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné

nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského

súdu možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože

výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy

neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nesignalizuje porušenie sťažovateľom

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý právny

výklad vykonaný krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver

o možnom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , a preto

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa , posúdiac ju ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2013