Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 352/2013
PDF · 245.77 KB
No categories available
II. ÚS 352/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2013
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa o prijatej sťažnosti spoločnosti R., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. V.
M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 54/2012
z 15. januára 2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti R., s. r. o., zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a právo zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti R., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
331,55 €, ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho
zástupcu JUDr. V. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013
doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 7. júna 2012 požiadala Okresný súd
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) o vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti F.,
s. r. o. (ďalej len „dlžník“), z dôvodu jej platobnej neschopnosti. Okresný súd uznesením sp.
zn. 2 K 24/2012 z 1. augusta 2012 rozhodol o začatí konkurzného konania proti dlžníkovi a
ďalším uznesením zo 17. októbra 2012 o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, keďže
ustálil, že dlžník svoju platobnú schopnosť žiadnym spôsobom neosvedčil. Proti uzneseniu
o vyhlásení konkurzu podal dlžník odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd uznesenie
prvostupňového súdu zmenil a konkurzné konanie na jeho majetok zastavil. Sťažovateľka
namieta postup a uznesenie krajského súdu prijaté v konaní o odvolaní dlžníka, ktoré
vyústili do porušenia jej procesných práv zaručených ústavou a dohovorom.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Sťažovateľ nemal žiadnu priamu vedomosť o podanom odvolaní, o tejto skutočnosti
nebol informovaný. Z Okresného súdu Bratislava I mu nebolo odvolanie a ani výzva na
vyjadrenie sa k odvolaniu doručené. Túto vadu nenapravil ani odvolací súd. Krajský súd
v Bratislave napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania zrušil a konkurznú vec
uznesením zo dňa 15. 01. 2013, sp. zn.: 4 CoKR/54/2012... vrátil Okresnému súdu
Bratislava I na ďalšie konanie. Práve rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo
sťažovateľovi zasiahnuté do základných práv, chránených Ústavou SR a medzinárodnými
zmluvami.
Krajský súd v Bratislave pred samotným prejednaním veci, bol povinný skúmať, či
súd prvého stupňa neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti s doručovaním
odvolania a následne výzvy na vyjadrenie sa k odvolaniu. Nakoľko Okresný súd Bratislava I
ako súd prvého stupňa si svoju povinnosť nesplnil a sťažovateľovi nedoručil odvolanie
spolu s výzvou na jeho vyjadrenie k podanému odvolaniu, bol Krajský súd v Bratislave
povinný toto pochybenie odstrániť. Zo strany Krajského súdu v Bratislave k náprave
nedošlo. Vychádzajúc z uvedeného, je namieste vysloviť záver, že odvolací súd sa so
spisovým materiálom dostatočne neoboznámil a bez preverenia zákonných podmienok pre
vydanie rozhodnutia vydal uznesenie, ktorým zrušil rozhodnutie prvého stupňa a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. ...
Zásah do základných práv sťažovateľa bol spôsobený rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave zo dna 15. 01. 2013, sp. zn.: 4 CoKR/54/2012 uvedeným v bode í predovšetkým
tým, že svojim arbitrárnym postupom vylúčil sťažovateľa z angažovania sa v konaní,
ktorého predmetom boli aj jeho práva a povinnosti. ...
Krajský súd v Bratislave svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred
súdom, nakoľko mu ako účastníkovi konkurzného konania odňal realizáciu procesných práv
spočívajúcich v doručení odvolania, možnosti vyjadrenia sa k odvolaniu, resp. uplatneniu
ďalších procesných práv v predmetnom konaní. Sťažovateľovi v dôsledku protiprávneho
konania Krajského súdu v Bratislave bola zamedzená ochrana jeho práv a právom
chránených záujmov. I napriek nerešpektovaniu procesného práva sťažovateľa, Krajský súd
v Bratislave uznesenie, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie, vydal. ...
Krajský súd v Bratislave týmto pochybením porušil princíp rovnosti účastníkov,
nakoľko sťažovateľovi bola odňatá možnosť oboznámiť sa s odvolaním dlžníka a následným
vyjadrením sa k odvolaniu. ...
Občiansky súdny poriadok expressis verbis zakotvuje, že odvolací súd svojim
postupom nesmie pozbaviť účastníka konania žiadneho zákonného práva, ku ktorému patrí
aj právo na súdnu a inú právnu ochranu spočívajúcu konkrétne v doručení odvolania
a vyzvania účastníka konania, aby sa k odvolaniu vyjadril.“
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave zo dňa 15. 01. 2013, sp. zn.: 4 CoKR/54/2012, ktorým
rozhodol o zrušení uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 2 K/24/2012 zo dňa
17. 10. 2012 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie porušil právo na súdnu
a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 a článkom 48 Ústavy Slovenskej republiky
a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 01. 2013, sp. zn. 4 CoKR/54/2012
sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšia konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume
331,15 Eur, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“
Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa
§ 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd ju 19. júna 2013 po
predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného
práva zaručeného v čl. 46 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru. Vo zvyšnej časti
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K prijatej sťažnosti sa vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho
predseda listom č. Spr. 3315/13 z 23. júla 2013 a právny zástupca sťažovateľky
stanoviskom k vyjadreniu krajského súdu listom z 9. augusta 2013.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:
«Prípisom zo dňa 11. 07. 2013 som požiadal JUDr. E. P., predsedu senátu 4 CoKR
Krajského súdu v Bratislave o vyjadrenie k veci sp. zn. 4 CoKR 54/2012; požadované
vyjadrenie menovaného sudcu mi bolo doručené dňa 22. 07. 2013.
V tomto vyjadrení JUDr. E. P. uviedol, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd
v konaní, vedenom pod sp. zn. 4 CoKR 54/2012, prijal podanie účastníka konania
a posudzoval vecnú správnosť súdu prvého stupňa, ktorý v právnej veci navrhovateľa -
veriteľa: R., s. r. o... v zastúpení JUDr. V. M., advokát, vyhlásil na majetok dlžníka: F.,
s. r. o... zastúpená N. s. r. o...
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po posúdení obsahu spisu doručeného
Okresným súdom Bratislava I zistil vecnú nesprávnosť postupu tohto súdu prvého stupňa,
a to nielen v rozsahu podaného odvolania, a preto vydal rozhodnutie, ktorým zrušil
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 24/2012 zo dňa 17. 10. 2012 a vrátil
vec na nové konanie.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené odvolanie dlžníka,
odvolací súd poznamenáva, že dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa bolo
zistenie nesprávneho postupu pri ustálení skutkového záveru o splnení podmienok na
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ako aj absencia náležitostí podaného návrhu na
vyhlásenie konkurzu, a to vo vzťahu k doloženiu potvrdenia audítora, správcu, alebo
súdneho znalca o skutočnosti, že navrhovateľ eviduje pohľadávku vo svojom účtovníctve.
Tieto skutočnosti vyplývali z obsahu konkurzného spisu vedeného na označenom súde
prvého stupňa pod sp. zn. 2 K 24/2012, a preto tvrdenie sťažovateľa o procesných
pochybeniach nedoručenia odvolania na vyjadrenie, nemohli viesť v konečnom dôsledku
k inému rozhodnutiu odvolacieho súdu v posudzovanej veci, než k akému dospel odvolací
súd v konaní pod sp. zn. 4 CoKR 54/2012 zo dňa 15. 01. 2013, ktorým zrušil rozhodnutie
súdu prvého stupňa v celom rozsahu a vrátil vec na nové konanie, pričom podľa
ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len
„ZKR“) v znení účinnom od 01. 01. 2012, súd prvého stupňa po vrátení veci na nové
konanie postupuje odo dňa vrátenia veci, ako by konkurzné konanie začalo s tým, že na
nariadenom konaní súd prvého stupňa mal odstránil vady, vysporiadať sa so skutkovými
a právnymi tvrdeniami dlžníka, navrhovateľa - veriteľa a na zistenom skutkovom základe
vydať nové rozhodnutie.
Odvolací súd bez ohľadu na vyjadrenie procesnej strany navrhovateľa k odvolaniu
zo spisu vedenom na súde prvého stupňa pod sp. 2 K 24/2012, zistil vecné a procesné
pochybenia, ktoré nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní, a preto s poukazom na
ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších zmien a noviel (ďalej len „OSP“) rozhodnutie zrušil a vec vrátil v súlade
s ustanovením § 221 ods. 2 O. s. p. Okresnému súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie.
Na takto uvedenom skutkovom základe, vychádzajúc najmä z obsahu spisu vedenom
na súde prvého stupňa pod sp. zn. 2 K 24/2012, s poukazom na jeho obsah, vyjadrenia
a listiny, vrátane posúdenia náležitostí samotného návrhu na vyhlásenie konkurzu,
podaného zo strany navrhovateľa - sťažovateľa pred ÚS SR, odvolací súd považuje sťažnosť
za nedôvodnú.
Poukazuje na správnosť postupu odvolacieho súdu v uvedenej veci; uvádza, že
nedoručenie odvolania sťažovateľovi nemalo za následok iné posúdenie veci odvolacím
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR 54/2012, než k akému odvolací súd dospel,
najmä s poukazom na zistenie pochybení v postupe Okresného súdu Bratislava I pri
posúdení náležitostí návrhu na vyhlásenie konkurzu, absencie potvrdenia o evidencii
pohľadávky navrhovateľa - veriteľa v účtovníctve, spornosti deklarovanej pohľadávky,
spornosti úpadku a iné, ktoré bolo potrebné riadne ustáliť súdom prvého stupňa apo
náležitom zistení skutkového stavu vydať nové rozhodnutie.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vec vrátil do štádia začatia konkurzného
konania, povinnosti nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) bod 2,
ZKR, kde navrhovateľ - sťažovateľ na nariadenom ústnom konaní, mal vytvorený priestor
na doloženie a preukázanie nim tvrdených skutočností, zakladajúcich postup sudu, ktorý by
mal viesť k vyhláseniu konkurzu na majetok vyššie označeného dlžníka.»
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku uviedol:
„Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení konštatuje, že na jeho rozhodnutie,
ktorým zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K/24/2012 zo dňa
17. 10. 2012 a vec vrátil na nové konanie, by nemalo vplyv stanovisko sťažovateľa
k odvolaniu dlžníka spoločnosť F., s. r. o... a preto odvolanie sťažovateľovi nedoručil.
Sťažovateľ sa s týmto tvrdením Krajského súdu v Bratislave nemôže stotožniť.
V dôsledku konania Krajského súdu v Bratislave sťažovateľ nemal žiadnu priamu
vedomosť o podanom odvolaní spoločnosti F., s. r. o., o tejto skutočnosti nebol
informovaný. Z Okresného súdu Bratislava I mu nebolo odvolanie a ani výzva na vyjadrenie
sa k odvolaniu doručené. Krajský súd v Bratislave, bol povinný pred samotným
prejednaním veci skúmať, či súd prvého stupňa neporušil niektorú zo svojich povinností v
súvislosti s doručovaním odvolania. Okresný súd Bratislava 1 ako súd prvého stupňa si
svoju povinnosť nesplnil a sťažovateľovi nedoručil odvolanie ako aj výzvu na jeho
vyjadrenie, Krajský súd v Bratislave bol povinný toto pochybenie odstrániť. Zo strany
Krajského súdu v Bratislave k náprave nedošlo.
Podľa ust. § 219 ods. 1) O. s. p. ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa
§ 209 ods. 1, odvolací súd sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce
náležitosti, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1
písm. d). Vo veciach podľa § 120 ods. 2 odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa
obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni
vady pri doručovaní odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná
doručovanie. Odvolací súd rozhodne aj u návrhoch podľa § 138 ods. 10 vrátane tých, o
ktorých nerozhodol súd prvého stupňa.
Dôvodom neodstránenia vád Okresného súdu Bratislava pri doručení odvolania
dlžníka F., s. r. o. a výzvy k jeho vyjadreniu zo strany Krajského súdu v Bratislave bolo
údajne nesplnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu a absencia náležitosti návrhu na
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka F., s. r. o. Tieto dôvody sťažovateľovi doposiaľ
neboli známe, z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave tieto skutočnosti
nevyplývajú, nakoľko sa s nimi Krajský súd v Bratislave vôbec nevysporiadal. Aj napriek
údajnému nesprávnemu postupu Okresného súdu Bratislava I, bol Krajský súd v Bratislave
v zmysle ust. § 219 ods. 1) O. s. p. povinný odvolanie sťažovateľovi zaslať. Ak by Krajský
súd v Bratislave neodňal sťažovateľovi procesné právo - konanie pred súdom a umožnil by
mu sa k odvolaniu dlžníka F., s.r.o. vyjadriť, nemohol by dospieť k zrušeniu rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava I.
Z návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka F., s. r. o. ako aj z priložených
listinných dôkazov jednoznačne vyplývala platobná neschopnosť dlžníka F., s. r. o. ako aj
splnenie hmotnoprávnych ako aj procesnoprávnych predpokladov na vyhlásenie konkurzu
na majetok dlžníka F., s. r. o. Tieto skutočnosti mohol sťažovateľ opätovne ozrejmiť, keby
mu nebolo odňaté právo konať pred súdom.
Krajský súd v Bratislave svojim postupom sťažovateľovi odňal možnosť konať pred
súdom, nakoľko mu ako účastníkovi konkurzného konania odňal realizáciu procesných práv
spočívajúcich v doručení odvolania a možnosti vyjadrenia sa k odvolaniu. Sťažovateľovi
v dôsledku protiprávneho konania Krajského súdu v Bratislave bola zamedzená ochrana
jeho práv a právom chránených záujmov. I napriek nerešpektovaniu procesného práva
sťažovateľa, Krajský súd v Bratislave uznesenie, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie,
vydal.
Bolo v kompetencii Krajského súdu v Bratislave odstrániť vady prvostupňového
súdu, a to tým spôsobom, že mal sám odvolanie a výzvu na vyjadrenie k odvolaniu
sťažovateľovi doručiť ešte pred tým, ako vyhlásil samotné rozhodnutie. Krajský súd v
Bratislave pred prejednaním konkurznej veci vôbec neskúmal, čí boli splnené všetky
povinnosti v súvislosti s doručovaním odvolania a výzvy na vyjadrenie sa k odvolaniu.
Rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Bratislave, je ovládaná základnými
procesnými zásadami, ktoré zabezpečujú viazanosť tohto rozhodovacieho orgánu právom
a to v každom jednotlivom štádiu aplikácie práva. Zároveň tak zabezpečujú garanciu
a ochranu základných práv a slobôd každého občana či už v trestnom, občianskom alebo
správnom konaní.
K základným zásadám tak patrí najmä zásada bezprostrednosti, priamosti a ústnosti,
voľného hodnotenia dôkazov, rovnosti procesných strán a účastníkov konania podporené
i základnými procesnými zárukami ako je právo jednotlivca, aby jeho vec bola spravodlivo
a v primeranej lehote prejednaná legitímnym orgánom a na základe zákona.
Krajský súd v Bratislave týmto pochybením porušil princíp rovnosti účastníkov,
nakoľko sťažovateľovi bola odňatá možnosť oboznámiť sa s odvolaním dlžníka a následným
vyjadrením sa k odvolaniu. Sťažovateľovi bola zamedzená možnosť uplatniť si svoje
procesné práva. Krajský súd v Bratislave ako rozhodovací orgán je povinný dodržiavať
procesno-právne ako aj hmotno-právne predpisy.
Pochybenie Krajského súdu v Bratislave je v rozpore so základnými princípmi práva
na súdnu a inú právnu ochranu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (teda aj čl. 6
dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich
postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej
republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň
požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcich z ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva.
Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej
musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý
proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na
„protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uznesením krajského
súdu sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky bolo jej tvrdenie o porušení základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré
malo spočívať v tom, že krajský súd v konaní o odvolaní dlžníka proti uzneseniu okresného
súdu o vyhlásení konkurzu porušil procesné práva sťažovateľky tak, že vo veci rozhodol
napriek tomu, že jej nedoručil odvolanie dlžníka a nedal jej možnosť vyjadriť sa k nemu.
V okolnostiach prípadu bolo preto potrebné, aby ústavný súd preskúmal rozsah a spôsob
uplatňovania procesných práv účastníkov konkurzného konania podľa zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)
a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), konkrétne, či špecifiká konkurzného
konania obmedzovali, či dokonca vylučovali uplatnenie označených procesných práv
sťažovateľky podľa Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd zobral
predovšetkým do úvahy, že aj keď podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzné
a reštrukturalizačné konanie predstavuje osobitný typ konania s vlastnými pravidlami, tieto
neupravujú všetky aspekty konkurzného konania, v dôsledku čoho je v ňom namieste aj
použitie Občianskeho súdneho poriadku. Ak preto samotný zákon neustanovuje inak, na
„začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie...“ sa primerane použijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku“ (§ 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), pričom
základné odchýlky zákona o konkurze a reštrukturalizácii od Občianskeho súdneho
poriadku sú taxatívne vypočítané v ustanovení jeho § 197. Ani náležitosti odvolania a ani
procesné práva účastníkov v konaní o odvolaní proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu však
nie sú zaradené medzi základné odchýlky podľa § 197 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Právo účastníka konkurzného konania na podanie odvolania proti
uzneseniu vydanému podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii je priznané v § 198
zákona o konkurze a reštrukturalizácii a odvolanie proti nemu je prípustné, „ak to
ustanovuje tento zákon“. Podľa toho istého ustanovenia ani dovolanie a ani mimoriadne
dovolanie proti takémuto uzneseniu prípustné nie sú.
Z uvedeného vyplýva, že ani zákonné náležitosti odvolania a ani samotné odvolacie
konanie nie sú osobitným predmetom úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii
a spravujú sa príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Konkrétne ide
o jeho § 209a, ktorý v odseku 1 upravuje postup súdu v prípade, ak odvolanie spĺňa
zákonom predpísané náležitosti. V takomto prípade doručí súd prvého stupňa bezodkladne
odvolanie ostatnými účastníkom a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,
vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili. Pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil
a odvolanie spolu so spisovým materiálom postúpil odvolaciemu súdu, tento je podľa § 211
ods. 1 OSP povinný sám odstrániť vady pri doručovaní odvolania a výzvy na vyjadrenie sa
k nemu tak, že vykoná doručovanie. Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
ustanovujú postupnosť procesných krokov tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho
súdu voči podanému odvolaniu, a to tak, že ich prvoradou povinnosťou je doručiť odvolanie
ďalšiemu účastníkovi(om) konania a vyzvať ich, aby sa k nemu v určenej lehote vyjadrili.
Až po splnení tejto povinnosti je súd prvého stupňa oprávnený postúpiť odvolanie
odvolaciemu súdu a v prípade, ak to neurobí, je tieto procesné úkony povinný urobiť
samotný odvolací súd. Z priloženého uznesenia krajského súdu vyplynulo, že doručením
odvolania sťažovateľovi a výzvou na vyjadreniu sa k nemu sa vôbec nezaoberal a túto
skutočnosť nevytkol ani okresnému súdu. Vo svojom uznesení sa sústredil len na posúdenie
skutočností, ktoré viedli okresný súd k ustáleniu skutkového zistenia o úpadku dlžníka, jeho
pasívnej legitimácii a dostatku majetku postačujúceho aspoň na úhradu nákladov konania.
Ústavný súd nemôže súhlasiť s vyjadrením krajského súdu, podľa ktorého sa nebolo
potrebné zaoberať doručením odvolania sťažovateľke, keďže „... tvrdenie sťažovateľa
o procesných pochybeniach nedoručenia odvolania na vyjadrenie, nemohli viesť
v konečnom dôsledku k inému rozhodnutiu odvolacieho súdu v posudzovanej veci, než
k akému dospel odvolací súd v konaní pod sp. zn. 4 CoKR 54/2012 zo dňa 15. 01. 2013,
ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a vrátil vec na nové
konanie...“. Ani ústava a ani Občiansky súdny poriadok totiž nekoncipujú procesné
povinnosti odvolacieho súdu (a vo vzťahu k podanému odvolaniu) od toho, či toto môže,
prípadne ak áno, v akom rozsahu ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu v konkrétnej
veci.
Z uvedeného vyplýva, že tak pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom
bola účastníkovi konania (sťažovateľke) odňatá možnosť uplatniť si procesné právo
v rozsahu výslovného oprávnenia priznaného Občianskym súdnym poriadkom, a tak
uplatniť vplyv na výsledok súdneho konania pred krajským súdom. Ústavný súd súčasne
pripomína, že na vytknutie tohto pochybenia sťažovateľka nemala k dispozícii dovolanie ani
mimoriadne dovolanie, keďže ich použitie je vylúčené § 198 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. V dôsledku toho súdne konanie prebehlo bez akejkoľvek možnosti
sťažovateľky vyjadriť sa k odvolaniu dlžníka v rámci zákonom priznaného procesného
oprávnenia.
V dôsledku toho, že dlžník takéto procesné oprávnenia mal a aj ho použil, došlo
súčasne k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania vo vzťahu k tým procesným
oprávneniam, ktorými mohli uplatniť svoj vplyv na výsledok súdneho konania, a tým
k porušeniu čl. 6 dohovoru. Integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa
tohto článku tvorí totiž aj zásada „rovnosti zbraní“ (equality of arms) u účastníkov súdneho
konania. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k jej obsahu uviedol, že
v civilnom konaní „musí byť každému účastníkovi poskytnutá rozumná možnosť ukázať
svoju vec (vrátane dokazovania) za podmienok, ktoré ho nedostávajú do podstatnej
nevýhodnej situácie ako jeho oponenta“ (rozsudok ESĽP Dombo Beheer B. V. z 27. októbra
1993, bod 33). V ďalšej veci týkajúcej sa prístupu účastníkov konania k súdnej
dokumentácii ESĽP zdôraznil, že v súlade so zásadou rovnosti zbraní musia mať účastníci
súdneho konania „rovnaké právo prístupu k súdnym spisom a iným dokumentom týkajúcim
sa veci minimálne v rozsahu, ktorý môže mať význam pre utvorenie názoru súdu na
rozhodnutie vo veci“ (rozsudok ESĽP Ernst and Others z 15. júla 2003, body 60 – 61),
a napokon ESĽP konkrétne potvrdil, že „Každému účastníkovi konania musí byť daná
možnosť oponovať argumentom predneseným iným účastníkom“ (rozsudok ESĽP
Bechbeger z 20. decembra 2001, bod 50).
Z uvedených záverov možno vyvodiť, že sťažovateľkou napádané uznesenie
krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013 vykazuje nedostatky z pohľadu
náležitého a vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím došlo k porušeniu jej základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
IV.
V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd v nadväznosti
na zistenie porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol o zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn.
4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie tak,
ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu
v celkovej sume 331,15 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov
za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti ústavnému súdu a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v celkovej
sume 413,94 € vrátane režijného paušálu.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si uplatnil náhradu trov iba v sume
331,15 €, ústavný súd túto priznal len v rozsahu uplatneného nároku, tak ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2013