Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 634/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného advokátskou kanceláriou A. s. r. o.,

so sídlom K., za ktorú koná konateľka JUDr. K. A., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa , základného práva podnikať

podľa a práva na súdnu ochranu podľa

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna

2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa (ďalej len „“), základného práva

podnikať podľa a práva na súdnu ochranu podľa ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

podanou na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 2. apríla 2013 podľa druhej

hlavy piatej časti (ďalej aj „OSP“) domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Ž.,

Krajského dopravného inšpektorátu Ž. (t. č. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

ako právneho nástupcu, pozn.) sp. zn. KRPZ-ZA-KDI-SK-15/2012 z 21. februára 2012,

ktorým odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu zamietol

a rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v L., Okresného dopravného

inšpektorátu sp. zn. ORPZ-LM-ODI-13-242/2011 z 24. novembra 2011, ktorým rozhodol

o zadržaní vodičského preukazu sťažovateľa, a to z dôvodu dôvodného podozrenia

zo spáchania priestupku na úseku cestnej dopravy, keď 20. novembra 2011 riadil motorové

vozidlo pod vplyvom alkoholu, rozsudkom č. k. -41 z 26. júna 2012 potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 15. marca 2013, pričom dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné, a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uvedený rozsudok

najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 25. apríla 2013.

3. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za porušujúce jeho práva

a právom chránené záujmy, keďže podľa jeho názoru neobstojí tvrdenie, že „postačuje,

aby boli naplnené formálne znaky špecifikované zákonom, aby bol odôvodnený zásah

do práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, čím teda popiera samotné chápanie

priestupkového konania ako konania, v ktorom je potrebné dokazovať nielen naplnenie

formálnych znakov priestupku uvedených v zákone o priestupkoch resp. v inom všeobecne

záväznom predpise, ale aj znakov materiálnych. Materiálny znak je vyjadrený

charakteristikou, že konanie porušuje alebo ohrozuje spoločenský záujem. Ak konkrétny

skutok nenapĺňa tento materiálny znak, nie je priestupkom, hoci formálne znaky priestupku

sú splnené.“.

4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil jeho práva

podľa , a , dohovoru a listiny, zrušil

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , vec mu vrátil na nové konanie a priznal

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

8. Ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pre skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

9. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, práva podnikať podľa , ako aj práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru spočívala v tvrdení, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu,

pričom pre jeho rozhodnutie postačovalo naplnenie formálnych znakov špecifikovaných

v ustanovení (o zadržaní vodičského preukazu) o cestnej

premávke v znení neskorších predpisov. Žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu pre porušenie

označených práv však sťažovateľ neuviedol.

10. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 15. marca

2013 bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2012.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa ako odvolací súd zaoberal prieskumom

napadnutého rozsudku a konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného

odvolania, a dospel k záveru, že odvolaniu sťažovateľa nie je možné vyhovieť. Najvyšší súd

sa prvotne vysporiadal s právnym nástupníctvom pôvodného správneho orgánu, skúmal,

či sú splnené podmienky na súdny prieskum a po vyslovení záveru, že nejde o rozhodnutie

správneho orgánu predbežnej povahy, podrobil prieskumu rozhodnutie krajského

riaditeľstva Policajného zboru a dospel k záveru, že k zadržaniu vodičského preukazu došlo

na základe zákona a v súlade s ním, a to z dôvodu, že boli dodržané zákonné dôvody

i z hľadiska formálnych znakov i z hľadiska materiálneho, pretože vodičovi pod vplyvom

alkoholu bolo nevyhnutné zamedziť v ďalšej jazde.

11. Rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu

a vo veci konajúceho správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 49/94, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

12. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

13. Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi postupom

najvyššieho súdu v danej veci a základným právom sťažovateľa na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa , práva

podnikať podľa , ako aj práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

porušenie ktorých namietal, sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

15. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už jeho

ďalšími návrhmi (zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, náhrada trov právneho zastúpenia)

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013