Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 513/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť V., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. P.,

Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné

č. k. -62 z 29. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -147 z 26. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2013 doručená sťažnosť V., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -62 z 29. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -147 z 26. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný

v konaní vedenom pred okresným súdom na návrh E. M., H. (ďalej len „žalobkyňa“),

pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo zaplatenie náhrady mzdy

s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -294 zo 17. marca 2009 žalobný návrh

žalobkyne zamietol. Vychádzajúc z právoplatného rozhodnutia o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru medzi sťažovateľom a žalobkyňou v inom konaní (sp. zn. )

okresný súd považoval za preukázané, že „zo strany žalovaného, resp. jeho právneho

predchodcu, došlo dňa 31.03.1999 k neplatnému zrušeniu pracovného pomeru

so žalobkyňou. Žalobkyňa následne bola práceneschopná od 30.03.1999 do 31.08.1999,

preto náhradu mzdy žiadala za obdobie od ukončenia práceneschopnosti do skončenia

pracovného pomeru, t. j. do 06.03.2006. Vzhľadom na to, že žalovaná (správne malo byť

žalobkyňa, pozn.) už v čase neplatného zrušenia pracovného pomeru vyvíjala a vyvíja

zárobkovú činnosť formou živnostenského podnikania, súd dal za pravdu žalovanej strane,

že nárok žalobkyne je nedôvodný...“.

Na odvolanie žalobkyne krajský súd uznesením č. k. -325

zo 17. októbra 2008 prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Krajský súd konštatoval, že žalobkyňa „opakovane menila petit žaloby,

ale o pripustení návrhu súd prvého stupňa procesným uznesením nerozhodol.

Na pojednávaní dňa 26.6.2007... vyhlásil uznesenie s uvedením pripustenia zmeny návrhu,

avšak z uvedeného výroku... nevyplýva, ktorú zmenu návrhu pripustil...“. Krajský súd

„za dôvodnú považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa aj nevykonania navrhnutých

dôkazov, pokiaľ sa týka nepripojenia navrhovaných spisov týkajúcich sa neplatného

skončenia... pracovného pomeru... ako aj nevyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov...

Opodstatnená bola aj odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia

veci z dôvodu, že je nesporné, že k neplatnému skončeniu pracovného pomeru... došlo

ku dňu 31.3.1999. Nárok navrhovateľky na náhradu mzdy je preto potrebné posúdiť

podľa ust. , ... v znení platnom a účinnom do 31.3.2002,

pričom nie je možné zamieňať uplatnenú náhradu z titulu neplatného skončenia pracovného

pomeru za uplatnenú náhradu mzdy pre prekážky na strane organizácie podľa... ust. § 130

ods. 1 platného do 31.3.2001... Za nesprávne právne posúdenie súdom

prvého stupňa, odvolací súd považoval posúdenie nároku ako nároku v rozpore s dobrými

mravmi v zmysle základných článkov .“.

Po opätovnom prerokovaní veci okresný súd rozsudkom č. k. -375

zo 17. marca 2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu

náhrady mzdy s príslušenstvom. Dôvodil, že nárok žalobkyne „s prihliadnutím k stanovisku

odvolacieho súdu... pokladá za dôvodný...“.

Následne vo svojom odvolaní sťažovateľ namietal priznanie náhrady mzdy nad dobu

šiestich mesiacov napriek tomu, že požiadal okresný súd o nepriznanie náhrady

nad uvedenú hranicu. Argumentoval tiež, že „náhrada mzdy vyplýva len za ⅓ mzdy

z vedľajšieho pracovného pomeru...“.

Krajský súd uznesením č. k. -441 z 13. novembra 2009 zrušil

prvostupňový rozsudok okresného súdu nad 924,12 € istiny s príslušenstvom a v rozsahu

zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Konštatoval, že z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu „nevyplýva, ako sa súd vysporiadal so žiadosťou žalovaného

o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov... zákonný nárok na priznanie náhrady mzdy

v danom prípade predstavuje 6 mesiacov, nad rozsah 6 mesiacov súd prvého stupňa sa mal

vysporiadať so žiadosťou o nepriznanie náhrady mzdy a skúmať okolnosti rozhodné

pre uplatnenie moderačného práva.

Navyše z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva aj nesprávna číselnosť

priznanej náhrady. Súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s uplatnenou náhradou mzdy

podľa ust. ..., a preto je v tejto časti... rozsudok

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.“.

Okresný súd vec opätovne prerokoval a rozsudkom č. k. -62

z 29. novembra 2011 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7 229,02 €

s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odôvodnení s poukazom

na podnikateľskú činnosť žalobkyne v rozhodnom období uviedol, že „v rokoch 1998

až 2006 dosahovala v podnikaní stratu... avšak jej príjmy z podnikania boli vždy vysoké,

z toho je zrejmé, že jej životné potreby neboli celkom ohrozené. Navyše v priebehu rokov

2002 až 2006 jej odporca postupne vyplatil celkovo sumu 5.590,98 eur a to na základe

dohody zo dňa 21.08.2000 o vyporiadaní mzdových nárokov vo funkcii intendantky...,

na základe rozsudku súdu sp. zn. zo dňa 09.02.2004... a na základe dohody

o skončení pracovného pomeru v pozícii riaditeľky zo dňa 06.03.2006... Zároveň je

potrebné uviesť, že navrhovateľka pracovala na plný úväzok vo funkcii štátnej intendantky,

z ktorého boli jej mzdové nároky odporcom v plnom rozsahu uspokojené, avšak vo funkcii

riaditeľky, pracovala iba na 1/3 úväzok.

Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že požiadavka odporcu

na priznanie nižšej náhrady mzdy navrhovateľke je dôvodná do výšky 30%, preto jej priznal

za každý mesiac od 03/2000 do 02/2006 sumu 101,62 eur, ktorá predstavuje 70%

z priemernej mesačnej mzdy navrhovateľky vypočítanej súdom vo výške 145,17 eur a sumu

14 eur za 3 pracovné dni v mesiaci marec 2006, ktorá predstavuje 70% zo sumy 20 eur

za 3 pracovné dni. Celkovo súd navrhovateľke priznal náhradu mzdy vo výške 7.229,02 eur

za 72 mesiacov po 101,62 eur plus 14 eur za tri dni v mesiaci marec 2006 a v prevyšujúcej

časti návrh zamietol.“. Okresný súd opravným uznesením č. k. -130

z 10. augusta 2012 opravil výrok svojho meritórneho rozsudku tak, že sťažovateľ je povinný

zaplatiť žalobkyni 7 330,64 € s príslušenstvom, a to vzhľadom na chybu v počítaní.

Sťažovateľ napadol prvostupňový rozsudok odvolaním. Namietal nesprávne právne

posúdenie veci. Podľa jeho názoru sa okresný súd „neriadil vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. zo dňa 13.11.2009“. Navrhol zmeniť

napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že sa žaloba zamietne.

Krajský súd rozsudkom č. k. -147 z 26. apríla 2013 napadnutý

prvostupňový rozsudok v spojení s opravným uznesením okresného súdu potvrdil.

Konštatoval, že okresný súd „správne zistil skutkový stav veci týkajúcej sa uplatnenej

náhrady mzdy za obdobie od marca 2000 do 06. 03. 2006 z dôvodu neplatného skončenia

pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu vo funkcii riaditeľky v súbežnom pracovnom

pomere s funkciou intendantky... Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa po skutkovej aj právnej stránke.

K odvolaniu odporcu uvádza, že súd prvého stupňa bol viazaný vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu v uznesení... č. k. zo dňa 13. 11. 2009,

v ktorom uviedol, aby sa súd prvého stupňa po zrušení rozhodnutia č. k. -375

zo dňa 17. 03. 2009 nad 924,12 Eur istiny s príslušenstvom, zaoberal žiadosťou odporcu

o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov s tým, že pri posudzovaní dôvodnosti sa mal

súd zaoberať výsledkami vykonaného dokazovania, preukázanými skutočnosťami o tom,

že navrhovateľka podnikala, mala preukázateľný príjem z podnikateľskej činnosti,

ako aj mal zohľadniť už vyplatenú náhradu mzdy vo výške 5 584,68 Eur a mal prihliadať

na to, že vo funkcii riaditeľky u odporcu navrhovateľka pracovala na 1/3 úväzok,

ktorý úväzok musela zohľadňovať aj výška priemerného mesačného zárobku.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa sa v zmysle tohto právneho

názoru riadil a postupoval, pretože sa náležite v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal

so všetkými dôvodmi, ktoré bolo potrebné zohľadniť pri uznaní sčasti namietanej žiadosti

o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov. Súd prvého stupňa správne vychádzal

z priemerného mesačného zárobku u navrhovateľky vo výške 145,17 Eur, ktorá suma bola

krátená z dôvodu priznania náhrady mzdy nad 6 mesiacov len v rozsahu 70 %

z priemerného mesačného zárobku, po zohľadnení 1/3 úväzku navrhovateľky v pracovnom

pomere u odporcu. Táto uplatnená námietka preto nebola opodstatnená. Okolnosti,

na ktoré odvolací súd upozornil odporcu o zníženie náhrady, resp. nepriznaní náhrady

mzdy nad 6 mesiacov boli súdom prvého stupňa náležite posúdené, a preto namietané

nerešpektovanie vysloveného právneho názoru odporcom nebolo opodstatnené.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „hoci sa prvostupňový

súd vôbec neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, po nami podanom odvolaní,

odvolací súd rozhodnutím sp. zn. zo dňa 26.4.2013, jeho rozhodnutie údajne

ako správne potvrdil s konštatovaním, že rozhodnutie potvrdil preto, lebo prvostupňový súd

mal vraj všetko vykonať tak, ako mu to uložil, vrátane prepočtu priznaných súm,

vypočítaných z priemernej mzdy žalobkyne...

Uvedené sa však vôbec nezakladá na pravde, vrátane nesprávne vyčísleného

prepočtu priemernej mzdy žalobkyne, ktorý si ona sama nesprávne prepočítala, keď táto

predstavovala nie čiastku, z ktorej súd tiež nesprávne vychádzal, 154,02 eur, ale len 118,37

eur, čo sme aj listinne dokumentovali. A tak rozhodol prvostupňový a náväzne odvolací súd

i napriek tomu, že nenastala ani iná, nová dôkazná skutočnosť, ktorá by to odôvodňovala.“.

Sťažovateľ s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov tvrdí, že oba

napadnuté rozsudky „takýmto neospravedlniteľným a neudržateľným rozhodnutím,

ktoré malo za následok porušenie nášho základného práva na rovnosť v konaní,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, je. Ním vyvodené právne závery sú totiž zjavne

neodôvodnené, i arbitrárne.

Nie je predsa, z hľadiska nášho ústavného práva na rovnosť v konaní, i práva

na spravodlivé súdne konanie, možné, aby odvolací súd niečo konkrétne uložil

podriadenému súdu nižšej inštancie, tento nevykonal po tomto jeho zrušujúcom pokyne

žiadny nový dôkaz, ani nenastala vôbec žiadna nová skutočnosť a aj napriek tomu

prvostupňový súd rozhodne v rozpore s pokynom jeho nadriadeného súdu, a tento vzápätí

rozhodnutie prvostupňového súdu akceptuje ako údajne správne. A dokonca to, čím sa má

riadiť aj podčiarkne, aby to zrejme neprehliadol ?! Konanie prvostupňového i odvolacieho

súdu sú tak v rozpore so zásadou predvídateľnosti práva a právnej istoty! Naviac, takéto

protirečivé konania a rozhodnutie všeobecného súdu poškodzuje aj majetok Slovenskej

republiky, pretože tento v značnej čiastke bude nevyhnutné odovzdať súkromnému subjektu,

ktorý podniká v miliónových obratoch a na peniaze ostatných daňových poplatníkov vôbec

nie je odkázaný!“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. právo V. na rovnosť v konaní podľa ,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp. zn.

zo dňa 29.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 26.4.2013 porušené bolo.

2. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 26.4.2013 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania.

Sťažovateľ za zásah porušujúci jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v návrhu na rozhodnutie vo veci samej označil

prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k. -62 z 29. novembra 2011

„v spojení“ s odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. -147 z 26. apríla

2013.

Použité slovné spojenie „v spojení“ umožňuje viacero výkladov z hľadiska toho,

či sťažovateľ považuje za porušujúci jeho označené práva iba rozsudok prvostupňový

alebo rozsudok prvostupňový a súčasne rozsudok odvolací, alebo dokonca iba rozsudok

odvolací.

V posudzovanom prípade ústavný súd ustálil za predmet prieskumu oba rozsudky

všeobecných súdov, pričom prihliadol na charakter sťažovateľovej argumentácie (ústavnú

vadnosť vytýka obom rozhodnutiam), ako aj na skutočnosť, že odvolací rozsudok krajského

súdu potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok, a tak tvrdenie o nerešpektovaní

skoršieho záväzného právneho názoru krajského súdu (z uznesenia č. k. -441

z 13. novembra 2009) sa podstatou vytýkanej vady vzťahuje tak na rozsudok okresného

súdu vo veci samej, ako aj na odvolací rozsudok, ktorý ho potvrdil.

Súčasne ústavný súd nepovažoval za procesne efektívne vyzývať sťažovateľa

na upresnenie sťažnostného petitu, a to predovšetkým s ohľadom na právne závery,

ku ktorým pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného

súdu č. k. -62 z 29. novembra 2011 ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa

ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu

nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. , ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie

ktorých namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich

základných práv a slobôd.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu

ako súdu prvého stupňa, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku

odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o časť sťažnosti smerujúcu proti rozsudku krajského súdu

č. k. -147 z 26. apríla 2013, ústavný súd uvádza, že z citovaného § 25 ods. 2

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

2.1 Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných

podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ). Zásadu

zakotvenú v je potrebné interpretovať tak, že ide o princíp, zaručujúci

rovnaké procesné práva a povinnosti konkrétnych účastníkov v konkrétnom konaní

(m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci ).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,

ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje

zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje

záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane

().

Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov

občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho

konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké

procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné

postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa

stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný ().

Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých

„pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti zbraní“ pre všetkých účastníkov súdneho

konania je ďalej rozvedená predovšetkým v Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých

občanov bližšie charakterizuje , podľa ktorého účastníci majú v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie... Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho

súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh

dokazovania.

Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z je zabezpečiť,

aby bola účastníkovi konania, na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany

príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv

na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania

().

Procesný postup orgánu verejnej moci by teda predstavoval protiústavný zásah vtedy,

ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri

prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich

stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich

tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať

právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku

by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na rovnosť

účastníkov konania a práva na spravodlivé súdne konanie v podstate na jedinej námietke,

a to nerešpektovaní právneho názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho vyjadreného

v zrušujúcom uznesení č. k. -441 z 13. novembra 2009 okresným súdom

a následnej akceptácii tohto prístupu súdu prvého stupňa krajským súdom v rozsudku

č. k. -147 z 26. apríla 2013.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru,

že s ohľadom na citovanú judikatúru vymedzujúcu obsah základného práva na rovnosť

účastníkov súdneho konania nemožno v sťažovateľom vymedzenom dôvode, na ktorom je

založená celá sťažnosť, vidieť porušenie označeného základného práva. Aj v prípade, že by

okresný súd skutočne nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu podľa § 226

, nebolo by možné uzavrieť, že tým bolo sťažovateľovi znemožnené využiť jeho

oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť

argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať

a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, klásť svedkom otázky, či využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť

opravné prostriedky. Inými slovami, nerešpektovanie súdom prvého stupňa

nespadá do aplikačného rozsahu základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa . Preto aj v prípade, že by odvolací súd následne takúto vadu

prvostupňového rozsudku neopravil, nemožno uvažovať o porušení základného práva

na rovnosť účastníkov konania. Takýmto postupom totiž krajský súd nestavia jedného

účastníka konania do ústavne neakceptovateľnej podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhým účastníkom toho istého sporového konania. Neznemožňuje mu

realizáciu procesných úkonov, ktorými účastník konania môže ovplyvniť priebeh konania,

ako aj jeho výsledok. Namietaným rozhodnutím teda krajský súd nepriznal žalobkyni viac

práv, než mal v označenom sporovom konaní k dispozícii sťažovateľ, ale predovšetkým mu

neodňal (resp. neobmedzil) možnosť uplatnenia jeho procesných námietok ani ho nijakým

iným spôsobom oproti druhému účastníkovi konania neznevýhodnil.

Preto v časti namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu je

predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že argumentácia v prospech záveru

o porušení tohto práva je totožná s dôvodmi, na ktorých sťažovateľ založil tvrdenie

o porušení základného práva podľa .

Na druhej strane ústavný súd neopomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru má podstatne širší

aplikačný záber a rovnosť účastníkov sporového konania je len jedno z čiastkových práv

plynúcich z práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ tiež dôvodí, že akceptáciou nerešpektovania skôr vysloveného vlastného

záväzného právneho názoru v neskoršom odvolacom konaní (a rozhodnutí) krajský súd

porušil sťažovateľovo právo na spravodlivý proces. Pri posudzovaní tejto otázky ústavný

súd už v minulosti (vo veci sp. zn. ) poukázal na judikatúru súdov v Českej

republike, ktoré v porovnaní so slovenskou právnou reguláciou civilného procesu rozhodujú

v takmer identickom právnom prostredí, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore

s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení

a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor

nerešpektoval (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007

vo veci sp. zn. ). Pre odvolací súd totiž nevyplýva z jeho

viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor

môže aj zmeniť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd aj vo väzbe na namietané porušenie práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uzatvára, že dôvod, na ktorom uvedenú časť svojho petitu

sťažovateľ založil, nie je subsumovateľný pod čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný

súd ani nepristúpil ku skúmaniu, či okresný súd vo svojom meritórnom rozsudku

č. k. -62 z 29. novembra 2011 rešpektoval skôr vyslovený právny názor

krajského súdu ako súdu odvolacieho, a i v tejto časti predloženú sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite jeho sťažnosti (návrh

na zrušenie odvolacieho rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013