Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 513/2013
PDF · 286.07 KB
No categories available
III. ÚS 513/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť V., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. P.,
Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné
č. k. 18 C 73/2011-62 z 29. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2013 doručená sťažnosť V., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 18 C 73/2011-62 z 29. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný
v konaní vedenom pred okresným súdom na návrh E. M., H. (ďalej len „žalobkyňa“),
pod sp. zn. 18 C 1/2007, ktorého predmetom bolo zaplatenie náhrady mzdy
s príslušenstvom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 1/2007-294 zo 17. marca 2009 žalobný návrh
žalobkyne zamietol. Vychádzajúc z právoplatného rozhodnutia o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru medzi sťažovateľom a žalobkyňou v inom konaní (sp. zn. 6 C 62/2002)
okresný súd považoval za preukázané, že „zo strany žalovaného, resp. jeho právneho
predchodcu, došlo dňa 31.03.1999 k neplatnému zrušeniu pracovného pomeru
so žalobkyňou. Žalobkyňa následne bola práceneschopná od 30.03.1999 do 31.08.1999,
preto náhradu mzdy žiadala za obdobie od ukončenia práceneschopnosti do skončenia
pracovného pomeru, t. j. do 06.03.2006. Vzhľadom na to, že žalovaná (správne malo byť
žalobkyňa, pozn.) už v čase neplatného zrušenia pracovného pomeru vyvíjala a vyvíja
zárobkovú činnosť formou živnostenského podnikania, súd dal za pravdu žalovanej strane,
že nárok žalobkyne je nedôvodný...“.
Na odvolanie žalobkyne krajský súd uznesením č. k. 4 Co 88/2008-325
zo 17. októbra 2008 prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Krajský súd konštatoval, že žalobkyňa „opakovane menila petit žaloby,
ale o pripustení návrhu súd prvého stupňa procesným uznesením nerozhodol.
Na pojednávaní dňa 26.6.2007... vyhlásil uznesenie s uvedením pripustenia zmeny návrhu,
avšak z uvedeného výroku... nevyplýva, ktorú zmenu návrhu pripustil...“. Krajský súd
„za dôvodnú považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa aj nevykonania navrhnutých
dôkazov, pokiaľ sa týka nepripojenia navrhovaných spisov týkajúcich sa neplatného
skončenia... pracovného pomeru... ako aj nevyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov...
Opodstatnená bola aj odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia
veci z dôvodu, že je nesporné, že k neplatnému skončeniu pracovného pomeru... došlo
ku dňu 31.3.1999. Nárok navrhovateľky na náhradu mzdy je preto potrebné posúdiť
podľa ust. § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce... v znení platnom a účinnom do 31.3.2002,
pričom nie je možné zamieňať uplatnenú náhradu z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru za uplatnenú náhradu mzdy pre prekážky na strane organizácie podľa... ust. § 130
ods. 1 Zákonníka práce platného do 31.3.2001... Za nesprávne právne posúdenie súdom
prvého stupňa, odvolací súd považoval posúdenie nároku ako nároku v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle základných článkov Zákonníka práce.“.
Po opätovnom prerokovaní veci okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 1/2007-375
zo 17. marca 2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu
náhrady mzdy s príslušenstvom. Dôvodil, že nárok žalobkyne „s prihliadnutím k stanovisku
odvolacieho súdu... pokladá za dôvodný...“.
Následne vo svojom odvolaní sťažovateľ namietal priznanie náhrady mzdy nad dobu
šiestich mesiacov napriek tomu, že požiadal okresný súd o nepriznanie náhrady
nad uvedenú hranicu. Argumentoval tiež, že „náhrada mzdy vyplýva len za ⅓ mzdy
z vedľajšieho pracovného pomeru...“.
Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 102/2009-441 z 13. novembra 2009 zrušil
prvostupňový rozsudok okresného súdu nad 924,12 € istiny s príslušenstvom a v rozsahu
zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Konštatoval, že z odôvodnenia
rozsudku okresného súdu „nevyplýva, ako sa súd vysporiadal so žiadosťou žalovaného
o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov... zákonný nárok na priznanie náhrady mzdy
v danom prípade predstavuje 6 mesiacov, nad rozsah 6 mesiacov súd prvého stupňa sa mal
vysporiadať so žiadosťou o nepriznanie náhrady mzdy a skúmať okolnosti rozhodné
pre uplatnenie moderačného práva.
Navyše z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva aj nesprávna číselnosť
priznanej náhrady. Súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s uplatnenou náhradou mzdy
podľa ust. § 130 ods. 1 Zákonníka práce..., a preto je v tejto časti... rozsudok
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.“.
Okresný súd vec opätovne prerokoval a rozsudkom č. k. 18 C 73/2011-62
z 29. novembra 2011 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7 229,02 €
s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odôvodnení s poukazom
na podnikateľskú činnosť žalobkyne v rozhodnom období uviedol, že „v rokoch 1998
až 2006 dosahovala v podnikaní stratu... avšak jej príjmy z podnikania boli vždy vysoké,
z toho je zrejmé, že jej životné potreby neboli celkom ohrozené. Navyše v priebehu rokov
2002 až 2006 jej odporca postupne vyplatil celkovo sumu 5.590,98 eur a to na základe
dohody zo dňa 21.08.2000 o vyporiadaní mzdových nárokov vo funkcii intendantky...,
na základe rozsudku súdu sp. zn. 7C 1137/2001 zo dňa 09.02.2004... a na základe dohody
o skončení pracovného pomeru v pozícii riaditeľky zo dňa 06.03.2006... Zároveň je
potrebné uviesť, že navrhovateľka pracovala na plný úväzok vo funkcii štátnej intendantky,
z ktorého boli jej mzdové nároky odporcom v plnom rozsahu uspokojené, avšak vo funkcii
riaditeľky, pracovala iba na 1/3 úväzok.
Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že požiadavka odporcu
na priznanie nižšej náhrady mzdy navrhovateľke je dôvodná do výšky 30%, preto jej priznal
za každý mesiac od 03/2000 do 02/2006 sumu 101,62 eur, ktorá predstavuje 70%
z priemernej mesačnej mzdy navrhovateľky vypočítanej súdom vo výške 145,17 eur a sumu
14 eur za 3 pracovné dni v mesiaci marec 2006, ktorá predstavuje 70% zo sumy 20 eur
za 3 pracovné dni. Celkovo súd navrhovateľke priznal náhradu mzdy vo výške 7.229,02 eur
za 72 mesiacov po 101,62 eur plus 14 eur za tri dni v mesiaci marec 2006 a v prevyšujúcej
časti návrh zamietol.“. Okresný súd opravným uznesením č. k. 18 C 73/2011-130
z 10. augusta 2012 opravil výrok svojho meritórneho rozsudku tak, že sťažovateľ je povinný
zaplatiť žalobkyni 7 330,64 € s príslušenstvom, a to vzhľadom na chybu v počítaní.
Sťažovateľ napadol prvostupňový rozsudok odvolaním. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci. Podľa jeho názoru sa okresný súd „neriadil vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. 4Co 102/2009 zo dňa 13.11.2009“. Navrhol zmeniť
napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že sa žaloba zamietne.
Krajský súd rozsudkom č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013 napadnutý
prvostupňový rozsudok v spojení s opravným uznesením okresného súdu potvrdil.
Konštatoval, že okresný súd „správne zistil skutkový stav veci týkajúcej sa uplatnenej
náhrady mzdy za obdobie od marca 2000 do 06. 03. 2006 z dôvodu neplatného skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu vo funkcii riaditeľky v súbežnom pracovnom
pomere s funkciou intendantky... Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa po skutkovej aj právnej stránke.
K odvolaniu odporcu uvádza, že súd prvého stupňa bol viazaný vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu v uznesení... č. k. 4Co 102/2009 zo dňa 13. 11. 2009,
v ktorom uviedol, aby sa súd prvého stupňa po zrušení rozhodnutia č. k. 18C 1/2007-375
zo dňa 17. 03. 2009 nad 924,12 Eur istiny s príslušenstvom, zaoberal žiadosťou odporcu
o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov s tým, že pri posudzovaní dôvodnosti sa mal
súd zaoberať výsledkami vykonaného dokazovania, preukázanými skutočnosťami o tom,
že navrhovateľka podnikala, mala preukázateľný príjem z podnikateľskej činnosti,
ako aj mal zohľadniť už vyplatenú náhradu mzdy vo výške 5 584,68 Eur a mal prihliadať
na to, že vo funkcii riaditeľky u odporcu navrhovateľka pracovala na 1/3 úväzok,
ktorý úväzok musela zohľadňovať aj výška priemerného mesačného zárobku.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa sa v zmysle tohto právneho
názoru riadil a postupoval, pretože sa náležite v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal
so všetkými dôvodmi, ktoré bolo potrebné zohľadniť pri uznaní sčasti namietanej žiadosti
o nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov. Súd prvého stupňa správne vychádzal
z priemerného mesačného zárobku u navrhovateľky vo výške 145,17 Eur, ktorá suma bola
krátená z dôvodu priznania náhrady mzdy nad 6 mesiacov len v rozsahu 70 %
z priemerného mesačného zárobku, po zohľadnení 1/3 úväzku navrhovateľky v pracovnom
pomere u odporcu. Táto uplatnená námietka preto nebola opodstatnená. Okolnosti,
na ktoré odvolací súd upozornil odporcu o zníženie náhrady, resp. nepriznaní náhrady
mzdy nad 6 mesiacov boli súdom prvého stupňa náležite posúdené, a preto namietané
nerešpektovanie vysloveného právneho názoru odporcom nebolo opodstatnené.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „hoci sa prvostupňový
súd vôbec neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, po nami podanom odvolaní,
odvolací súd rozhodnutím sp. zn. 4CoPr 21/2012 zo dňa 26.4.2013, jeho rozhodnutie údajne
ako správne potvrdil s konštatovaním, že rozhodnutie potvrdil preto, lebo prvostupňový súd
mal vraj všetko vykonať tak, ako mu to uložil, vrátane prepočtu priznaných súm,
vypočítaných z priemernej mzdy žalobkyne...
Uvedené sa však vôbec nezakladá na pravde, vrátane nesprávne vyčísleného
prepočtu priemernej mzdy žalobkyne, ktorý si ona sama nesprávne prepočítala, keď táto
predstavovala nie čiastku, z ktorej súd tiež nesprávne vychádzal, 154,02 eur, ale len 118,37
eur, čo sme aj listinne dokumentovali. A tak rozhodol prvostupňový a náväzne odvolací súd
i napriek tomu, že nenastala ani iná, nová dôkazná skutočnosť, ktorá by to odôvodňovala.“.
Sťažovateľ s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov tvrdí, že oba
napadnuté rozsudky „takýmto neospravedlniteľným a neudržateľným rozhodnutím,
ktoré malo za následok porušenie nášho základného práva na rovnosť v konaní,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, je. Ním vyvodené právne závery sú totiž zjavne
neodôvodnené, i arbitrárne.
Nie je predsa, z hľadiska nášho ústavného práva na rovnosť v konaní, i práva
na spravodlivé súdne konanie, možné, aby odvolací súd niečo konkrétne uložil
podriadenému súdu nižšej inštancie, tento nevykonal po tomto jeho zrušujúcom pokyne
žiadny nový dôkaz, ani nenastala vôbec žiadna nová skutočnosť a aj napriek tomu
prvostupňový súd rozhodne v rozpore s pokynom jeho nadriadeného súdu, a tento vzápätí
rozhodnutie prvostupňového súdu akceptuje ako údajne správne. A dokonca to, čím sa má
riadiť aj podčiarkne, aby to zrejme neprehliadol ?! Konanie prvostupňového i odvolacieho
súdu sú tak v rozpore so zásadou predvídateľnosti práva a právnej istoty! Naviac, takéto
protirečivé konania a rozhodnutie všeobecného súdu poškodzuje aj majetok Slovenskej
republiky, pretože tento v značnej čiastke bude nevyhnutné odovzdať súkromnému subjektu,
ktorý podniká v miliónových obratoch a na peniaze ostatných daňových poplatníkov vôbec
nie je odkázaný!“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. právo V. na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp. zn. 18C/73/2011
zo dňa 29.11.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4CoPr 21/2012
zo dňa 26.4.2013 porušené bolo.
2. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4CoPr 21/2012 zo dňa 26.4.2013 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania.
Sťažovateľ za zásah porušujúci jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v návrhu na rozhodnutie vo veci samej označil
prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 73/2011-62 z 29. novembra 2011
„v spojení“ s odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla
2013.
Použité slovné spojenie „v spojení“ umožňuje viacero výkladov z hľadiska toho,
či sťažovateľ považuje za porušujúci jeho označené práva iba rozsudok prvostupňový
alebo rozsudok prvostupňový a súčasne rozsudok odvolací, alebo dokonca iba rozsudok
odvolací.
V posudzovanom prípade ústavný súd ustálil za predmet prieskumu oba rozsudky
všeobecných súdov, pričom prihliadol na charakter sťažovateľovej argumentácie (ústavnú
vadnosť vytýka obom rozhodnutiam), ako aj na skutočnosť, že odvolací rozsudok krajského
súdu potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok, a tak tvrdenie o nerešpektovaní
skoršieho záväzného právneho názoru krajského súdu (z uznesenia č. k. 4 Co 102/2009-441
z 13. novembra 2009) sa podstatou vytýkanej vady vzťahuje tak na rozsudok okresného
súdu vo veci samej, ako aj na odvolací rozsudok, ktorý ho potvrdil.
Súčasne ústavný súd nepovažoval za procesne efektívne vyzývať sťažovateľa
na upresnenie sťažnostného petitu, a to predovšetkým s ohľadom na právne závery,
ku ktorým pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného
súdu č. k. 18 C 73/2011-62 z 29. novembra 2011 ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice
právomoci ústavného súdu, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa
ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu
nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie
ktorých namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich
základných práv a slobôd.
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu
ako súdu prvého stupňa, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku
odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o časť sťažnosti smerujúcu proti rozsudku krajského súdu
č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013, ústavný súd uvádza, že z citovaného § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
2.1 Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Zásadu
zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné interpretovať tak, že ide o princíp, zaručujúci
rovnaké procesné práva a povinnosti konkrétnych účastníkov v konkrétnom konaní
(m. m. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci Pl. ÚS 19/02).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,
ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje
zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane
(IV. ÚS 8/07).
Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov
občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho
konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké
procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné
postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa
stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).
Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých
„pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti zbraní“ pre všetkých účastníkov súdneho
konania je ďalej rozvedená predovšetkým v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých
občanov bližšie charakterizuje § 18 OSP, podľa ktorého účastníci majú v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie... Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh
dokazovania.
Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 ústavy je zabezpečiť,
aby bola účastníkovi konania, na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany
príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv
na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania
Procesný postup orgánu verejnej moci by teda predstavoval protiústavný zásah vtedy,
ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri
prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich
stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich
tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať
právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku
by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.
Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na rovnosť
účastníkov konania a práva na spravodlivé súdne konanie v podstate na jedinej námietke,
a to nerešpektovaní právneho názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho vyjadreného
v zrušujúcom uznesení č. k. 4 Co 102/2009-441 z 13. novembra 2009 okresným súdom
a následnej akceptácii tohto prístupu súdu prvého stupňa krajským súdom v rozsudku
č. k. 4 CoPr 21/2012-147 z 26. apríla 2013.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru,
že s ohľadom na citovanú judikatúru vymedzujúcu obsah základného práva na rovnosť
účastníkov súdneho konania nemožno v sťažovateľom vymedzenom dôvode, na ktorom je
založená celá sťažnosť, vidieť porušenie označeného základného práva. Aj v prípade, že by
okresný súd skutočne nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu podľa § 226
OSP, nebolo by možné uzavrieť, že tým bolo sťažovateľovi znemožnené využiť jeho
oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť
argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať
a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, klásť svedkom otázky, či využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť
opravné prostriedky. Inými slovami, nerešpektovanie § 226 OSP súdom prvého stupňa
nespadá do aplikačného rozsahu základného práva na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Preto aj v prípade, že by odvolací súd následne takúto vadu
prvostupňového rozsudku neopravil, nemožno uvažovať o porušení základného práva
na rovnosť účastníkov konania. Takýmto postupom totiž krajský súd nestavia jedného
účastníka konania do ústavne neakceptovateľnej podstatne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s druhým účastníkom toho istého sporového konania. Neznemožňuje mu
realizáciu procesných úkonov, ktorými účastník konania môže ovplyvniť priebeh konania,
ako aj jeho výsledok. Namietaným rozhodnutím teda krajský súd nepriznal žalobkyni viac
práv, než mal v označenom sporovom konaní k dispozícii sťažovateľ, ale predovšetkým mu
neodňal (resp. neobmedzil) možnosť uplatnenia jeho procesných námietok ani ho nijakým
iným spôsobom oproti druhému účastníkovi konania neznevýhodnil.
Preto v časti namietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu je
predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.
2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že argumentácia v prospech záveru
o porušení tohto práva je totožná s dôvodmi, na ktorých sťažovateľ založil tvrdenie
o porušení základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na druhej strane ústavný súd neopomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru má podstatne širší
aplikačný záber a rovnosť účastníkov sporového konania je len jedno z čiastkových práv
plynúcich z práva na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ tiež dôvodí, že akceptáciou nerešpektovania skôr vysloveného vlastného
záväzného právneho názoru v neskoršom odvolacom konaní (a rozhodnutí) krajský súd
porušil sťažovateľovo právo na spravodlivý proces. Pri posudzovaní tejto otázky ústavný
súd už v minulosti (vo veci sp. zn. III. ÚS 46/2013) poukázal na judikatúru súdov v Českej
republike, ktoré v porovnaní so slovenskou právnou reguláciou civilného procesu rozhodujú
v takmer identickom právnom prostredí, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore
s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení
a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor
nerešpektoval (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007
vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho
viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor
môže aj zmeniť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd aj vo väzbe na namietané porušenie práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uzatvára, že dôvod, na ktorom uvedenú časť svojho petitu
sťažovateľ založil, nie je subsumovateľný pod čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný
súd ani nepristúpil ku skúmaniu, či okresný súd vo svojom meritórnom rozsudku
č. k. 18 C 73/2011-62 z 29. novembra 2011 rešpektoval skôr vyslovený právny názor
krajského súdu ako súdu odvolacieho, a i v tejto časti predloženú sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite jeho sťažnosti (návrh
na zrušenie odvolacieho rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013