Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 1/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti A. N. I., štátneho príslušníka Ruskej federácie, posledný trvalý pobyt Čečensko,

t. č. vo vydávacej väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa ,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky, práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 7. augusta 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo A. N. I. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. augusta 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. augusta 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť A. N. I. trovy

konania v sume 312,74 € (slovom tristodvanásť eur a sedemdesiatštyri centov) na účet jeho

právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti A. N. I. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-30 z 15. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. N. I. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva nebyť mučený ani

podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16

ods. 2 (ďalej len „“), základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 , práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa

čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. augusta 2012.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril najvyšší súd prostredníctvom predsedníčky

správneho kolégia, a to listom sp. zn. KP 3/2013 z 11. februára 2013, v ktorom sa okrem

iného uvádza: «Najvyšší súd... sa domnieva, že v priebehu konania o žiadostí o azyl

a poskytnutie doplnkovej ochrany A. N. I. bolo vykonané dostatočné množstvo dôkazov

slúžiacich na preukázanie, či tomuto občanovi Ruskej federácie hrozí porušenie práva

nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu podľa ..., základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 ..., práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa Dohovoru... a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Vychádzajúc z napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo 7. augusta 2012 a jeho odôvodnenia opierajúceho sa o dôvody rozsudku... sp. zn.

z 26. marca 2008... je zrejmé, že sťažovateľ... neposkytol pravdivé a úplné

údaje potrebné na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu (

Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Týkalo sa to predovšetkým

preukázania jeho totožnosti.

V nadväznosti na to, nebolo možné spoľahlivo zistiť ani overiť tvrdenie sťažovateľa,

že bol 25. júna 2001, kedy došlo k prestrelke a zabitiu príslušníka O., v postavení vojaka

Čečenskej oslobodzovacej armády plniaceho príkazy.

Sťažovateľ v konaní o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany argumentoval

tvrdeniami významnými v konaní o extradícii - vydaní do cudziny a tieto konania si

zamieňal v ich význame i účele, ako aj podmienkach, na základe ktorých ich možno

aplikovať.

Podstatné však je, že v konaní preskúmanom aj Najvyšším súdom... ako odvolacím

súdom pod sp. zn. neboli zistené dôvody pre udelenie azylu, či doplnkovej

ochrany.

Po podaní opakovanej žiadosti o azyl, ktorá sa opierala o tie isté dôvody, ako žiadosť

prvá, bolo konanie zastavené podľa , o azyle

a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodov, že sa v konaní o azyle už právoplatne

rozhodlo o tom, že sa neudeľuje azyl a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Najvyšší súd... berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu, napadnutým rozsudkom,

prihliadajúc ku všetkým významným skutočnostiam relevantným pre rozhodnutie o udelenie

azylu (nie pre rozhodnutie o extradícii) sa rozsudkom sp. zn. stotožnil

s týmto rozhodnutím, ako aj s rozhodnutiami, ktoré ho potvrdzovali a nasledovali po ňom

využijúc ustanovenie ja ods. 7 , práve pre nezmenený

skutkový stav, oprel svoje odôvodnenie o rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn.

.

Týmto rozhodnutím súdu ani konaním, ktoré mu predchádzalo neboli sťažovateľovi

žiadnym spôsobom odňaté práva ním označené v ústavnej sťažnosti.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k stanovisku najvyššieho súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 4. marca 2013,

v ktorom uviedla: «Najvyšší súd... podľa názoru sťažovateľa vo svojom vyjadrení neuviedol

žiadne právne významné argumenty...

Sťažovateľ v konaní o opakovanej žiadosti o azyl uvádzal závažné informácie

a predkladal dôkazy, ktoré mali relevantný význam a preukazovali, že skutkový stav sa

zmenili podstatným spôsobom.

Európsky súd pre ľudské práva v prípade osoby sťažovateľa zaujal stanovisko a tým

naznačil, že v jeho prípade vidí zmenu okolností. Považoval ju za toľko závažnú, že vydal

nami už viackrát spomínané predbežné opatrenie zakazujúce vydať sťažovateľ do Ruska.

V kontexte uvedeného sťažovateľ upriamuje pozornosť Ústavného súdu aj na aktuálne

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa oblasti Severného Kaukazu,

v ktorých bolo skonštatované porušenie Dohovoru (Chamber judgment in the case of

Aslakhanova and Others v. Russia (application nos. 2944/06, 8300/07, 42509/10, 50184/07

and 332/08)...

NS SR vo vyjadrení vyslovil názor, že: „Sťažovateľ v konaní o azyl a poskytnutie

doplnkovej ochrany argumentoval tvrdeniami významnými v konaní o extradícii... a tieto

konania si zamieňal v ich význame a účele, ako aj v podmienkach, na základe ktorých ich

možno aplikovať.“

S takýmto názorom NS SR nemožno súhlasiť. Sťažovateľ už v odvolacom konaní

pádne argumentoval, že uvedené konania nie je možné chápať ako izolované, keďže

informácie získané, prípadne použité v konaní o extradícii, môžu mať zásadný význam

a vplyv na rozhodovanie o žiadosti o azyl. Tvrdenie o akomsi zamieňaní si konaní

sťažovateľom považujeme za argument právne bezvýznamný. Faktom ostáva, že dôkazy

predkladané sťažovateľom v konaní o opakovanej žiadosti o azyl príslušné orgány neboli

brané do úvahy alebo sa v svojich rozhodnutiach s nimi patrične nevysporiadali. Na všetky

tieto skutočnosti sťažovateľ podrobne poukazuje už v sťažnosti samotnej.

Sťažovateľ sa naďalej plne pridržiava argumentov uvedených v podanej sťažnosti

a v plnom rozsahu trvá na tom, že došlo k zásahom do jeho základných práv.»

Okrem tohto vyjadrenia právna zástupkyňa sťažovateľa predložila 29. apríla 2013

podanie označené ako „doplnenie dôkazov“, v ktorom ústavnému súdu oznamuje,

že organizácia „The Memorial Human Rigths Center“ ju informovala o najnovšom

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 18. apríla 2013 vo veci

«„Askhabova v. Russia“ (app. no. 54765/09)» a k podaniu priložila aj listiny v anglickom

jazyku.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásadne

preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. ).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania aj v súlade s judikatúrou ESĽP. Otázku, či konanie rešpektovalo princípy

uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti

prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, ).

Nepochybne účelom v spojení s je zaručiť

prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy za podmienky, že takéto preskúmanie nevylučuje zákon. Podmienky,

za ktorých zákon vylučuje preskúmanie zákonnosti správneho orgánu súdom (§ 247 ods. 2

), je potrebné vykladať reštriktívne. Ich ústavne konformný

výklad môže byť iba taký, ktorý umožní správnemu súdu poskytnúť účinnú (skutočnú), a

nie iba iluzórnu ochranu právam fyzických osôb.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, jej príloh,

vyjadrení účastníkov konania, obsahu spisu krajského súdu sp. zn.

a z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. augusta 2012.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „migračný úrad“) 4. februára 2011 podľa

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o azyle“) rozhodol tak, že konanie o žiadosti sťažovateľa na udelenie azylu alebo

poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky zastavil z dôvodu,

že predtým už raz právoplatne rozhodol o neudelení azylu sťažovateľovi a neposkytnutí

doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Proti rozhodnutiu migračného úradu

podal sťažovateľ rozklad, ktorý minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister

vnútra“) zamietol rozhodnutím sp. zn. SLV-OLVS-65/2011 z 31. marca 2011 (ďalej

aj „rozhodnutie ministra vnútra“).

Sťažovateľ následne podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

žalobu proti rozhodnutiu ministra vnútra (č. l. 22 až č. l. 32 súdneho spisu), v ktorej tvrdil,

že rozhodnutie ministra vnútra je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to z dôvodu, že migračný

úrad a tiež minister sa vôbec nezaoberali novými skutočnosťami (nevykonali dôkazy

v prospech sťažovateľa), hoci ESĽP vydal ešte 15. novembra 2010 predbežné opatrenie,

ktorým rozhodol (až do rozhodnutia o jeho sťažnosti) o nevydaní sťažovateľa do Ruskej

federácie na dobu neurčitú. Okrem toho uviedol, že bol nepravdivo obvinený „zo zabitia

dvoch príslušníkov O., čo malo po dlhú dobu nepriaznivé následky pre sťažovateľa v konaní

o priznanie medzinárodnej ochrany“, a predložil „... písomné svedectvo A. M. o

nepravdivom obvinení sťažovateľa...“.

Sťažovateľ tiež v odvolaní podanom 21. júna 2012 poukázal aj na iné prípady osôb

čečenskej národnosti a z iných kaukazských republík, ktoré po vrátení do Ruskej federácie

boli podrobené mučeniu, resp. boli zastrelené za nejasných okolností, a v prípade svojho

návratu sa sťažovateľ obáva nespravodlivého súdneho procesu a nespravodlivého

odsúdenia. Na podporu svojich argumentov uviedol aj rozhodovaciu prax ESĽP (rozsudky

Idalov proti Rusku z 22. mája 2012, Shaftyev proti Rusku z 3. mája 2012, Borisov proti

Rusku z 13. marca 2012, tiež Karpenko, Kolpak, Mogilat a Nefedov), v ktorých ESĽP

konštatoval porušenia čl. 3 a čl. 6 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených námietok sťažovateľa a odôvodnenia napadnutého

rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd na žiadnu z jeho námietok uvedených v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu fakticky nereagoval.

Podľa názoru ústavného súdu boli rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa

v danej veci [najvyšší súd v odvolacom konaní iba citoval odôvodnenie svojho

predchádzajúceho rozhodnutia sp. zn. z 26. marca 2008 (s. 4 až s. 13),

ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu] založené na príliš

formalistickom výklade práva v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany

súdnej moci, pričom sa s podstatnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní

vôbec nevysporiadal.

Najvyšší súd mal vypracovaniu odôvodnenia tohto rozhodnutia venovať zvýšenú

pozornosť (nie iba citovať svoje predchádzajúce rozhodnutie), ak navyše sťažovateľ

vzniesol veľmi závažné námietky a skutočnosti, ktoré súviseli najmä s tým, že ESĽP vydal

ešte 15. novembra 2010 predbežné opatrenie, ktorým rozhodol (až do rozhodnutia o jeho

sťažnosti) o nevydaní sťažovateľa do Ruskej federácie na dobu neurčitú. Okrem toho

nereagoval na najaktuálnejšie prípady, v ktorých ESĽP rozhodol v prospech iných osôb

o porušovaní dotknutých článkov dohovoru zo strany Ruskej federácie.

Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, aby dal odpovede

na uvedené námietky sťažovateľa, ktoré namietal v odvolaní, pretože všetky štátne orgány

a orgány verejnej moci sú povinné interpretovať a aplikovať právo predovšetkým z pohľadu

účelu a zmyslu ochrany a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Rozsudok najvyššieho súdu považuje

ústavný súd preto za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantných právnych

noriem, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. augusta 2012 je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené

sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa nebyť mučený ani

podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa

a práva spočívajúceho v zákaze mučenia podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. augusta 2012

Z už citovaného a dohovoru vyplýva, že ich dikcia je

v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek, ktoré

kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Navyše, ústavný súd vo svojej

judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade

so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2

štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským

právam a základným slobodám garantovaným dohovorom (obdobne ).

Vychádzajúc z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu, stanovísk

a vyjadrení oficiálnych orgánov zameraných na ochranu ľudských práv, ale predovšetkým

z judikatúry ESĽP dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd pred svojím rozhodnutím

vo veci sťažovateľa podcenil aj význam základného práva podľa a jeho

práva podľa čl. 3 dohovoru, pretože bližšie neskúmal nové dôvody sťažovateľa, ktoré

uviedol v odvolaní a ktoré boli spojené aj s novou rozhodovacou praxou ESĽP.

Tieto skutočnosti však už boli súčasťou konštatovania ústavného súdu, že v danom

prípade najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 7. augusta 2012 porušil základné

právo sťažovateľa podľa a 2 a právo podľa dohovoru (bod 1

výroku nálezu), preto ústavný súd jeho sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku

nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľa bolo potrebné nielen zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. augusta 2012, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu ústavný súd priznal úradu trov konania, ktoré mu

vznikli v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania právna zástupkyňa

JUDr. M. K. ustanovená centrom právnej pomoci vyčíslila takto:

- v sume 130,16 € za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom,

- v sume 130,16 € za písomné podanie na súde vo veci samej,

- v sume 15,62 €, t. j. náhrada výdavkov (režijný paušál) 2 krát 7,81 €,

hotové výdavky účelne vynaložené pri poskytovaní právneho zastúpenia:

- v sume 23,24 €, t. j. odmena tlmočníka za úkon tlmočenia 18. decembra 2012,

- v sume 19,92 €, t. j. odmena tlmočníka za úkon tlmočenia 27. februára 2013.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania. Pri rozhodovaní o nich

vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vyčíslil trovy konania sťažovateľa v celkovej sume 312,74 € za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (právna zástupkyňa nepreukázala, aké písomné

podanie dala na súd a kedy mala poradu s klientom, pričom si účtovala úkony vykonané

v roku 2013) a v tejto súvislosti vychádzal zo základu priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá predstavovala sumu 763 €.

Ústavný súd na základe toho priznal sťažovateľovi podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14

ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej

služby – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, t. j. 2-krát po 127,16 € a 2-krát

po 7,63 € za režijný paušál a k tomu odmenu tlmočníkovi v sume 43,16 €, teda spolu

v sume 312,74 €, ktorú uložil najvyššiemu súdu zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013