Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 561/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa o prijatej sťažnosti A. P., B., zastúpenej JUDr. M. L., Z., vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo

17/2010 z 28. marca 2012 takto

rozhodol:

Základné práva A. P. zaručené v a Slovenskej

republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

28. marca 2012 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2012

doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základných práv zaručených v , a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnej pozícii odporcu bola

účastníčkou súdneho konania vedeného na Okresnom súde Brezno (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Okresný súd rozsudkom z 10. júla 2009 návrh navrhovateľov v celom

rozsahu zamietol. O odvolaní navrhovateľov rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2009, ktorým rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Následne okresný súd uznesením sp. zn.

z 12. novembra 2009 rozhodol o trovách celého konania tak, že uložil

navrhovateľom povinnosť na ich náhradu. Z dôvodu odvolania navrhovateľov krajský súd

uznesením sp. zn. z 25. februára 2010 zmenil prvostupňové rozhodnutie

v časti výšky trov konania. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) na základe podnetu navrhovateľov podal 2. novembra 2010 na

najvyššom súde mimoriadne dovolanie, v ktorom navrhol rozhodnutia vo veci samej zrušiť

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne najvyšší súd napadnutým

uznesením zrušil obe meritórne rozhodnutia, ako aj uznesenia o priznaní trov konania a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je skutočnosť, že najvyšší súd v konaní

o mimoriadnom dovolaní nepostupoval v súlade s

(ďalej len „OSP“), keďže (na rozdiel od navrhovateľov) jej na vyjadrenie nedoručil

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Ďalej sťažovateľka najvyššiemu súdu

vytýka, že nesprávne interpretoval a aplikoval právo, pretože na ňu ako na odporkyňu

prenáša dôkazné bremeno, ktoré jej nepatrí.

V konkrétnostiach sťažovateľka k uvedeným skutočnostiam uvádza:

„Uvedeným postupom preto podľa sťažovateľky najvyšší súd vybočil z rámca

spravodlivého súdneho konania, zo zásad kontradiktórnosti a rovnoprávneho postavenia

účastníkov konania, pretože nesprávne interpretuje a aplikuje procesné práva a povinnosti

účastníkov sporového konania, ich postavenie v spore a s tým spojenú povinnosť tvrdenia

a dôkaznú povinnosť, resp. povinnosť niesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich

tvrdení.“

K porušeniu označených práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„... Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 03. 2012, spis. zn.:

, boli porušené práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z Článku 46 ods. 1, Článku 47, ods. 2, ods. 3, Článku 48 ods. 2 a

Článku 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko v rozpore s jej nebolo doručené

na vyjadrenie Mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa

02. 11. 2010...“

K porušeniu sťažovateľka uvádza:

„Skutočnosť, že mimoriadne dovolanie nebolo doručené sťažovateľke (odporkyni) na

vyjadrenie a teda sťažovateľke bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, resp.

právnym záverom uvádzaným v mimoriadnom dovolaní, navyše za procesnej situácie, keď

druhému účastníkovi konania (navrhovateľovi) takáto možnosť poskytnutá (daná) bola, je

nielen hrubým porušením zásady kontradiktórnosti konania, ale predovšetkým predstavuje

nepovolený zásah do zásady rovnosti účastníkov súdneho konania a zásady spravodlivého

súdneho procesu.“

Sťažovateľka navrhuje, aby senát ústavného súdu prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie a následne takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1, článku

47 ods. 2, ods. 3 a článku 48 ods. 2 Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 03. 2012, spis. zn.: , porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28. 03. 2012, spis. zn.: , zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov konania a súčasne požiadala o odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, čo odôvodnila tým, že so zrušením právoplatných

rozhodnutí uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2012 je

spojené riziko vzniku a vymáhania prípadných nárokov navrhovateľov na vydanie plnení –

priznaných náhrad, ktoré jej poskytli na základe zrušených právoplatných rozhodnutí a ktoré

boli na základe týchto rozhodnutí dobromyseľne a s pocitom právnej istoty o záväznosti

a nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí prijaté.

Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 13. decembra 2012 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva na spravodlivý proces podľa v dohovoru. Vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol. Ústavný súd súčasne odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu až do rozhodnutia vo veci samej.

K prijatej sťažnosti sa vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd jeho

predseda listom č. k. -4 zo 7. februára 2013 a právny zástupca sťažovateľky

stanoviskom k vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 12. apríla 2013.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

„Z obsahu spisu najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva, že mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora bolo sťažovateľke doručené na adresu B., 27. februára

2012. Toto doručenie sa uskutočnilo formou náhradného doručenia postupom podľa § 47

ods. 2 Námietka sťažovateľky týkajúce sa porušenia je preto

absolútne nedôvodná. ...

Z výroku sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľky neskončilo,

lebo vec bola zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietanie

nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže

byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke

poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať

možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného

práva aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho

vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie

namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na

okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

Najvyšší súd sa dovolacom konaní zaoberal predovšetkým otázkou dôkaznej

povinnosti a dôkazného bremena. Otázku dôkazného bremena vyložil v súlade

s a v medziach ustanovenia a svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku uviedol:

«S ohľadom na vyššie uvedené, v prípade ak by aj doručovateľ - Slovenská pošta,

a. s. vykonával doručovanie písomnosti zákonne ustanoveným spôsobom, pri doručovaní

poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje zásadne doručenkou, ktorú pošta

vracia späť odosielateľovi. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup

pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením , potvrdzuje to,

čo je v nej uvedené, pričom v zmysle ustanovenia údaje uvedené na

doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Pokiaľ doručenka neobsahuje

údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval (a to v konkrétny deň), nie je osvedčené, či

táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu

vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo

doručované, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase

doručovania v mieste doručenia nezdržoval (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky s č. k.: , zo dňa 23. 06. 2011).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že aj v prípade keby bola sťažovateľka

doručovateľom upovedomená zákonným spôsobom, je na strane súdu preukázať, že

sťažovateľka sa v deň, kedy jej mala byť písomnosť doručená zdržovala skutočne v mieste

a v dobe doručenia – pričom doručenka musí obsahovať údaj, že adresát sa v mieste

doručenia zdržoval – a pokiaľ tento túto skutočnosť nepreukáže záver súdu o účinnom

náhradnom doručení nie je možný.

Sťažovateľka však naďalej trvá, že nebola doručovateľom – Slovenskou poštou, a. s...

zákonne upovedomená o uložení písomnosti na pošte a teda jej bola odňatá možnosť

vyjadriť sa ku skutočnostiam, resp. právnym záverom uvádzaným v mimoriadnom dovolaní,

navyše za procesnej situácie, keď druhému účastníkovi konania (navrhovateľovi) takáto

možnosť poskytnutá (daná) bola, čo je nielen hrubým porušením zásady kontradiktórnosti

konania, ale predovšetkým predstavuje nepovolený zásah do zásady rovnosti účastníkov

konania. Máme za to, že v konaní nie je preukázané žiadne doručovanie sťažovateľke.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že napadnutým rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa konanie o nároku sťažovateľky neskončilo, keďže

vec bola zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a teda, že namietanie

nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

dovolacieho súdu nemôže byť samo o sebe dôvodom na sťažovateľkou tvrdené porušenie

práva, pričom v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom bude mať možnosť uplatniť

ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky

predmetnej veci. Ďalej uvádza, že súdne konanie sa v súčasnosti nachádza v štádiu konania

na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

Podľa ust.

„Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,

záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania.“

Z uvedeného teda vyplýva, že Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorým dovolací súd zrušil Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. októbra 2009,

sp. zn.: a Rozsudok Okresného súdu Brezno z 10. júla 2009 č. k.:

-336, ako aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. februára 2010

sp. zn.: a Uznesenie Okresného súdu Brezno z 12. novembra 2009 č. k.:

-378 a vec vrátil Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie, je záväzným

výkladom právnej normy, ktorý môže mať významný dosah na rozhodnutie ako aj okresného

tak aj krajského súdu, pri posúdení otázky, ktorý z účastníkov súdneho konania znáša

dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatňovanému nároku.»

Podaním doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2013 si právny zástupca

sťažovateľky vyčíslil trovy konania a uviedol:

„v záujme čo najrýchlejšieho ukončenia veci, v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, súhlasíme s tým, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. ústavný súd zistil

tieto skutočnosti:

Predseda senátu najvyššieho súdu pokynom z 27. januára 2012 vyzval v zmysle

účastníkov konania na vyjadrenie sa k mimoriadnemu dovolaniu.

Uvedený pokyn bol predložený súdnej kancelárii 27. januára 2012. Podľa doručeniek

nachádzajúcich sa v spise bola výzva na vyjadrenie sa k mimoriadnemu dovolaniu

doručovaná sťažovateľke, no táto si zásielku v odbernej lehote neprevzala. Zásielka bola

uložená na pošte 2. februára 2012 a poštou vrátená 23. februára 2012. Najvyššiemu súdu

bola zásielka doručená späť 27. februára 2012.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a vo svojej

judikatúre už viackrát uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.

). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (teda aj

dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich

postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej

republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň

požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z a , ako i dohovoru v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej

musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä

garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve

na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na

„protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti

sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho

súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní a jeho uznesením sp. zn.

z 28. marca 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, ako aj jej práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Ústavný súd pripomína, že prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie z dôvodu

možného porušenia základných práv zaručených v a

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru na základe a rozsahu odôvodnenia uvedeného

v sťažnosti, t. j. že k porušeniu označených práv došlo „Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 28. 03. 2012, spis. zn. ... nakoľko v rozpore

s jej nebolo doručené na vyjadrenie Mimoriadne dovolanie

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 02. 11. 2010“, resp. že

„.... mimoriadne dovolanie nebolo doručené sťažovateľke (odporkyni) na vyjadrenie...“,

pričom sťažovateľka uviedla, že „Nezaslanie Mimoriadneho dovolania Generálneho

prokurátora zo dňa 02. 11. 2010... je hrubým porušením procesných práv sťažovateľky,

odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom, no predovšetkým ide o konanie

odporujúce zásadám spravodlivého súdneho konania.“. Ústavný súd preto považoval za

potrebné uviesť, že podstatou sťažnosti sťažovateľky bol namietaný postup najvyššieho

súdu, ktorý podľa jej vyjadrenia ( ) vôbec nedoručil mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora, resp. jej ho vôbec nezaslal.

Pre potreby ďalšieho konania bolo preto potrebné ustáliť, či stanovisko právneho

zástupcu sťažovateľky z 12. apríla 2013 doručené ústavnému súdu 23. apríla 2013

vzhľadom na svoj obsah predstavuje len spresnenie pôvodnej sťažnosti sťažovateľky alebo

jej rozšírenie nad rozsah, v ktorom ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie.

Napriek tomu, že sťažovateľka aj v predmetnom stanovisku vytýkala najvyššiemu

súdu pochybenie, toto už nespočívalo v tom, že jej nedoručil (resp. vôbec nezaslal)

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Odvolaním sa na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. totiž sťažovateľka tvrdila, že „je na strane súdu preukázať, že

sťažovateľka sa v deň, kedy jej mala byť písomnosť doručená zdržovala skutočne v mieste

a dobe doručenia - pričom doručenka musí obsahovať údaj, že adresát sa v mieste

doručenia zdržoval – a pokiaľ tento túto skutočnosť nepreukáže záver súdu o účinnom

náhradnom doručení nie je možný“. Zatiaľ čo v sťažnosti sťažovateľky prijatej na ďalšie

konanie sa najvyššiemu súdu vytýkalo nedoručenie (nezaslanie) zásielky v zmysle § 243i

, v predmetnom stanovisku sa najvyššiemu súdu vytýka, že nevykonal šetrenie o tom, či

sa sťažovateľka zdržiavala v mieste doručenia zásielky v deň jej doručenia, alebo nie. Zatiaľ

čo v prvom prípade malo porušenie práva spočívať v nedosiahnutí zákonom predvídaného

výsledku (doručenie zásielky), v druhom prípade malo porušenie spočívať v nečinnosti súdu

v procese súdneho doručovania mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

V pôvodnej sťažnosti prijatej na ďalšie konanie však sťažovateľka neargumentuje tým, že sa

v rozhodujúcom čase nenachádzala na adrese zásielky, a preto ani nenamietala, že dôvodom

nedoručenia mimoriadneho dovolania bola jej neprítomnosť, ale skutočnosť, že jej ju

najvyšší súd nedoručil (resp. ani neodoslal). Z uvedeného ústavný súd vyvodil, že

v predmetnom stanovisku sťažovateľka svoju ústavnú sťažnosť rozšírila, keďže ako

pochybenie najvyššieho súdu neoznačuje nedoručenie mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora najvyšším súdom (a podľa ), ale nevykonané šetrenie pre overenie

pobytu adresáta zásielky v mieste a v dobe jej doručovania.

Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k ďalšiemu tvrdeniu sťažovateľky,

podľa ktorého nebola doručovateľom – Slovenskou poštou, a. s., predpísaným spôsobom

upovedomená o uložení písomnosti na pošte, v dôsledku čoho jej bola odňatá možnosť

vyjadriť sa ku skutočnostiam, resp. právnym záverom uvádzaným v mimoriadnom

dovolaní, za procesnej situácie, keď druhému účastníkovi konania (navrhovateľovi) bola

takáto možnosť poskytnutá (daná), čo podľa nej predstavuje nielen hrubé porušenie zásady

kontradiktórnosti konania, ale predovšetkým nepovolený zásah do zásady rovnosti

účastníkov konania. V konkrétnostiach sťažovateľka uviedla, že „... naďalej trvá, že nebola

doručovateľom – Slovenskou poštou, a. s... zákonne upovedomená o uložení písomnosti na

pošte a teda jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, resp. právnym záverom

uvádzaným v mimoriadnom dovolaní, navyše za procesnej situácie, keď druhému

účastníkovi konania (navrhovateľovi) takáto možnosť poskytnutá (daná) bola, čo je nielen

hrubým porušením zásady kontradiktórnosti konania, ale predovšetkým predstavuje

nepovolený zásah do zásady rovnosti účastníkov konania. Máme za to, že v konaní nie je

preukázané žiadne doručovanie sťažovateľke.“. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že

v stanovisku sťažovateľka takisto rozšírila pôvodnú sťažnosť, keďže za orgán, postupom

ktorého mali byť porušené označené práva, už neoznačuje najvyšší súd, ale Slovenskú

poštu, a. s.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že dôvody a argumentácia, ktoré

sťažovateľka uviedla v stanovisku, nepredstavujú spresnenie pôvodnej sťažnosti, ale ju

rozširujú v porovnaní so znením prijatým ústavným súdom na ďalšie konanie. Rozšírenie

sťažnosti spočívalo v tom, že sťažovateľka v stanovisku označila ďalší postup najvyššieho

súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, ako aj ďalší subjekt (odlišný od

najvyššieho súdu), ktorý mal jej práva porušiť. Keďže podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, nebolo možné zaoberať sa

dodatočnou argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v stanovisku, ktorá predstavovala

rozšírenie pôvodnej sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd tiež zobral do úvahy, že

rozšírené časti ústavnej sťažnosti neboli predmetom jeho predbežného prerokovania

a nerozhodol o ich prijatí na ďalšie konanie. V dôsledku toho v ďalšom ústavný súd konal

len v rozsahu prijatej sťažnosti a konkrétne zisťoval, či postup najvyššieho súdu podľa

predstavoval porušenie označených práv sťažovateľky tak, ako to tvrdila

vo svojej pôvodnej sťažnosti.

Podľa mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom

konania na vyjadrenie. V zmysle uvedeného ustanovenia doručuje dovolací súd mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora účastníkom na vyjadrenie. Podľa piatej časti prvej hlavy

druhého oddielu vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005

Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny

súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nazvanej

„Doručovanie súdnych písomností“ je možné písomnosť doručiť súdnym doručovateľom

(§ 142 vyhlášky) alebo poštou (§ 143 vyhlášky). Najvyšší súd ako dovolací súd na

doručenie mimoriadneho dovolania sťažovateľke použil (v súlade s § 143 vyhlášky) poštu,

tak že jej odovzdal zásielku na prepravu. Z okolností prípadu je zrejmé, že v danom prípade

najvyšší súd ako dovolací súd využil možnosť doručiť mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora prostredníctvom pošty a odovzdal zásielku pošte na prepravu. Zásielka

najvyššieho súdu obsahovala všetky údaje predpokladané § 144 ods. 2 vyhlášky, pričom

pošta v procese doručovania zásielky najvyššieho súdu uložila písomnosť na pošte

(2. februára 2012) s tým, že túto si sťažovateľka mohla prevziať v odbernej lehote. Keďže

sťažovateľka si zásielku v odbernej lehote neprevzala, pošta ju 23. februára 2012 zaslala

najvyššiemu súdu (najvyššiemu súdu bola zásielka vrátená 27. februára 2012) a ten

považoval zásielku za doručenú podľa . Z uvedeného vyplýva, že najvyšší

súd postupujúci podľa doručoval mimoriadne dovolanie sťažovateľke

prostredníctvom pošty, tak ako to predpokladá vyhláška. Keďže povinnosti súdu pri

doručovaní zásielok podľa negarantujú priame doručenie zásielky adresátovi

(keďže zaň možno považovať aj náhradné doručenie podľa ), samotné

nedoručenie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sťažovateľke neznamená

ipso facto porušenie jej práv najvyšším súdom, ako to sťažovateľka tvrdila vo svojej

sťažnosti. V okolnostiach prípadu sa ústavný súd obmedzuje na toto konštatovanie, pretože

ďalšie pochybenie najvyššieho súdu v samotnom procese doručovania súdnej zásielky

sťažovateľka označila až v stanovisku, ktoré znamenalo rozšírenie pôvodnej ústavnej

sťažnosti, pričom na jeho prerokovanie ústavný súd nebol oprávnený.

V závere ústavný súd pripomína, že základné právo a právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , a dohovoru podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak vo veci koná

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na iné základné práva a slobody

podľa alebo medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. (z dôvodov už uvedených) nedošlo k porušeniu sťažovateľkou

označených práv, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Ústavný súd súčasne podotýka, že v zmysle ,

podľa ktorého dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci

samej, právoplatnosťou tohto nálezu zaniká dočasné opatrenie o odklade vykonateľnosti

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2012, o ktorom ústavný

súd rozhodol v bode 3 výroku uznesenia č. k. -16 z 13. decembra 2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013