Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 605/2013
PDF · 178.6 KB
No categories available
II. ÚS 605/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. C., M. C., J. H., C. H., M. R., I. R., M. J. a Z. J.,
všetci bytom M., zastúpených advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. C., M. C., J. H., C. H., M. R., I. R., M. J. a Z. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2013 doručená sťažnosť P. C., M. C., J. H., C. H., M. R., I. R., M. J. a Z. J. (spolu ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo obrany“), ako aj
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa návrhom podaným na
Okresnom súde Malacky (ďalej len „okresný súd“) domáhali vydania rozhodnutia, ktorým
by bola Slovenskej republike – Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len
„odporca“) uložená povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľnosti – parcely č. 5562/2
2
– zastavaná plocha o výmere 1109 m, zapísanej na liste vlastníctva č. 353 pre katastrálne
územie M. vedenom na Katastrálnom úrade v B., Správa katastra M. (ďalej len „sporná
nehnuteľnosť“), podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 182/1993 Z. z.“). Sťažovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že P. C. a M. C. sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 2 na prízemí bytového domu, súpisné číslo 5113,
postaveného na parcele č. 5561 v katastrálnom území M. (ďalej len „bytový dom“), J. H.
a C. H. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 3 na 1. poschodí bytového domu, M. R.
a I. R. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 1 na prízemí bytového domu a M. J. a Z.
J. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 4 na 1. poschodí bytového domu. Uvedené
byty odkúpili sťažovatelia v roku 2002 ako pôvodní nájomcovia bytov v zmysle zákona
č. 182/1993 Z. z. od vlastníka V., š. p. P. Zároveň si odkúpili aj príslušný spoluvlastnícky
podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu. K zastavanému
pozemku, parcele č. 5561, a k priľahlému pozemku, parcele č. 5562, bolo v prospech
sťažovateľov zriadené vecné bremeno, pričom prevod týchto pozemkov mal byť predmetom
samostatnej zmluvy. Napriek viacerým žiadostiam sťažovateľov o odkúpenie predmetných
pozemkov odporca tieto sťažovateľom neodpredal, naopak, v rozpore so zákonom vyhlásil
osobitné ponukové konanie na prevod pozemku – parcely č. 5562/2 – v zmysle zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení
neskorších predpisov.
O návrhu sťažovateľov rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 455/2009
z 19. apríla 2011 tak, že návrh zamietol. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania
rozhodoval vo veci krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovatelia podali 25. júla 2013 podnet na podanie mimoriadneho dovolania
na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Prokurátor Krajskej prokuratúry
v Bratislave listom zo 7. augusta 2013 sťažovateľom oznámil, že zákonné dôvody
na podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané, a podnet odložil.
Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti uviedli, že „v rámci odvolacieho konania...
predložili Krajskému súdu v Bratislave výpis z technickej dokumentácie spracovanej v júli
2002, ktorá slúžila ako podklad pre prevod bytov na sťažovateľov 1 až 8. Sťažovatelia 1 až
8 navrhli vyžiadanie kompletnej technickej dokumentácie od Ministerstva obrany Slovenskej
republiky a navrhli vypočutie svedka Ing. R. H., ktorý sa mal vyjadriť k okolnostiam
spracovania tejto dokumentácie. Krajský súd v Bratislave vychádzajúc z dikcie ust. 205a
ods. 1 O. s. p. vyhodnotil sťažovateľmi 1 až 8 označené dôkazy ako neprípustné, nakoľko
neboli navrhnuté v konaní na súde prvého stupňa...
Ako vyplýva z listu V. – štátny podnik zo dňa 03. 05. 2012 č. 01-MAOV/00460/2012,
kópie archívnych dokumentov predstavujúcich výpis z technickej dokumentácie k prevodu
bytov na sťažovateľov 1 až 8, boli sťažovateľom 1 až 8 predložené až po vyhlásení rozsudku
Okresným súdom Malacky. Ako vyplýva z ďalšieho listu zo dňa 29. 10. 2012, počas obdobia
od 3/2010 do 11/2010 nemohli byť archívne dokumenty k dispozícii, nakoľko rekonštrukciu
archívnych dokumentov vykonávala spoločnosť A., s. r. o.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací Krajský súd v Bratislave mal pri predložení
listinných dôkazov aplikovať ust. § 205a ods. 1 písm. d) O. s. p., čo sa však nestalo,
a predložené dôkazy boli v rozpore so zákonom vyhodnotené ako neprípustné. ...
Sťažovatelia 1 až 8 majú za to, že pokiaľ boli sporné pozemky považované štátnym
podnikom za priľahlé pozemky a existovala vôľa predmetného štátneho podniku ich za
dojednaných podmienok previesť, nemožno účelovú snahu Ministerstva obrany SR ako
zriaďovateľa štátneho podniku rozdeliť pozemok a následne previesť sporný pozemok na
tretie osoby za cenu vyššiu ako bola dohodnutá so sťažovateľmi 1 až 8, považovať za
zákonný postup. Postup Ministerstva obrany SR bol síce vo formalistickom ponímaní
v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, ale na druhej strane takýmto
postupom došlo k porušeniu uzatvorených dohôd medzi sťažovateľmi 1 až 8 a štátnym
podnikom, ako aj k porušeniu subjektívneho práva sťažovateľov 1 až 8 nadobudnúť
príslušný spoluvlastnícky podiel k zastavanému a priľahlému pozemku.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov 1 až 8 vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva obrany SR porušené
bolo.
2. Základné právo sťažovateľov 1 až 8 na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 14 Co/270/2011-245
zo dňa 10. 07. 2012 porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 14 Co/270/2011-245 zo dňa
10. 07. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľom 1 až 8 sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
275,94 € k rukám ich právneho zástupcu Mgr. M. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľov vlastniť majetok
zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom ministerstva
obrany pri nakladaní so spornou nehnuteľnosťou, ako aj namietané porušenie ich
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012.
1. Na prerokovanie tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietajú postup
ministerstva obrany, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú
osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva,
musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,
musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, III. ÚS 473/2010).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
V situácii, v akej sa sťažovatelia ocitli, mali možnosť obrátiť sa na miestne a vecne
príslušný všeobecný súd a podať občianskoprávnu žalobu o splnenie povinnosti uzatvoriť
zmluvu o prevode nehnuteľnosti, čo sťažovatelia napokon aj využili. Bolo preto
v právomoci všeobecných súdov poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov,
porušenie ktorých namietali. Uvedená právomoc všeobecného súdu vylučuje subsidiárnu
právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny záver,
že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 29/02,
III. ÚS 62/02), pretože jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote v zmysle § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia považujú za rozhodnú skutočnosť pre
počítanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému rozsudku
krajského súdu, doručenie oznámenia o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný
účastník konania priamo k dispozícii (môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho
dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor Slovenskej republiky. Samotný podnet na
podanie mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je
sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu
svojich základných práv alebo slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m.
Na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá vplyv doručenie
oznámenia o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ale rozhodujúci je
dátum nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu (napr.
II. ÚS 357/06). V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012 nadobudol
právoplatnosť 17. augusta 2012. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. októbra 2013,
z čoho zjavne vyplýva, že sťažovatelia sa ochrany svojich práv domáhali až po uplynutí
lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv rozsudkom
krajského súdu č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012 ako oneskorene podanú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013