Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 84/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

JUDr. Mgr. Martinou Tomasovou, advokátska kancelária, 1. mája 216/7, Poprad, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -139

z 8. decembra 2016 a uzneseniami Okresného súdu Poprad č. k. -148

z 19. apríla 2017 a č. k. -156 z 22. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. decembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Mgr. Martinou Tomasovou, advokátska

kancelária, 1. mája 216/7, Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -139

z 8. decembra 2016 a uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -148 z 19. apríla 2017 a č. k. -156 z 22. júna 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého uplatnila nárok

na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Okresný súd rozsudkom z 8. apríla

2016 uložil odporcovi povinnosť prispievať sťažovateľke na výživu rozvedeného manžela

sumou 100 € mesačne a v prevyšujúcej časti jej návrh zamietol, pričom vyslovil, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Na základe odvolaní oboch účastníkov

konania krajský súd rozsudkom č. k. -139 z 8. decembra 2016 zmenil

prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a priznal

odporcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uznesením okresného súdu č. k.

-148 z 19. apríla 2017 vydaným vyšším súdnym úradníkom bola sťažovateľka

zaviazaná uhradiť odporcovi trovy konania vo vyčíslenej sume 2 127,24 €. O jej sťažnosti

podanej proti uvedenému uzneseniu okresného súdu rozhodol zákonný sudca uznesením

č. k. -156 z 22. júna 2017, ktorým jej sťažnosť zamietol. Následne sa

sťažovateľka v uvedenej veci obrátila s podnetom na podanie dovolania na generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý jej však listom

č. k. VI/1 PZ 106/17/1000-7 z 10. októbra 2017 oznámil, že jej podnet bol odložený

bez prijatia ďalších opatrení. Toto vybavenie podnetu napadla sťažovateľka sťažnosťou

z 21. novembra 2017, ktorú adresovala generálnemu prokurátorovi.

3. Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje takto:

„V danej veci je nepochybné, že sťažovateľke bol v konaní vedenom na Okresnom

súde Poprad sp. zn. o určenie príspevku na rozvedeného manžela priznaný

nárok na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci Centrom právnej pomoci, kancelária

Liptovský Mikuláš. Súd prvej inštancie v Poprave zaviazal sťažovateľku na náhradu trov –

celého konania vo výške 2.127,24,- €, pričom poukázal vo svojom rozhodnutí

na rozhodnutie krajského súdu Prešov a na jeho II. výrok rozsudku /výrok o náhrade trov

konania/. Sťažovateľka v konečnom dôsledku bola neúspešná v danom konaní, keď krajský

súd Prešov zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v Poprave a návrh v plnom rozsahu

zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania vo výške 100%.

Sťažovateľka poukazovala a stále poukazuje na to, že samotný Civilný sporový

poriadok pozná inštitút dôvodov hodných osobitného zreteľa a to vo svojom ust.-u 257 ,

čo predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok uvedenú v

a od zásady zodpovednosti za zavinenie . Keď súd výnimočne neprizná

náhradu trov konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd

nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať

stranu , ktorá spôsobila vznik trov konania svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila

protistrane. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd musí prihliadať

na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, teda nielen

tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy

konania, ale aj tej strany ktorej majetková sféra by výnimočným nepriznaním náhrady trov

konania bola dotknutá, a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli stranu k uplatneniu nároku na

súde a aj ich postoj v konaní. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad

skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, sa ocitne v takej závažnej situácií alebo

majetkovej situácií, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa.“

4. Sťažovateľka je toho názoru, že konajúce súdy, ktoré ju zaviazali k úhrade trov

konania v 100 % rozsahu, neberúc do úvahy dôvody osobitného zreteľa, ktoré podľa jej

presvedčenia u nej existovali, porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

5. Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol

o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -139

z 8. decembra 2016 a uzneseniami okresného súdu č. k. -148 z 19. apríla 2017

a č. k. -156 z 22. júna 2017, označené rozhodnutia zrušil a vrátil veci

sťažovateľky krajskému súdu a okresnému súdu na nové konanie a priznal jej tiež náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného uzneseniami okresného súdu č. k. -148

z 19. apríla 2017 a č. k. -156 z 22. júna 2017 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -139 z 8. decembra 2016. V petite svojej sťažnosti nesprávne označila

rozhodnutie krajského súdu ako uznesenie, avšak z obsahu sťažnosti a jej príloh je celkom

zjavné, že ide o rozsudok. Ústavný súd túto pisársku chybu sťažnosti preklenul bez toho,

aby sťažovateľku vyzýval k jej oprave, a pri vymedzení predmetu konania už formuloval

správnu formu napadnutého rozhodnutia.

9. Ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého

možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

10. Ďalej ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti

ako podanej oneskorene podľa . V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

11. Napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -139 z 8. decembra 2016

nadobudol právoplatnosť 10. februára 2017 a pokiaľ ide o výrok týkajúci sa trov konania,

právna úprava proti predmetnému výroku nepripúšťala žiaden opravný prostriedok.

Sťažovateľka mohla preto voči uvedenému rozsudku krajského súdu uplatniť sťažnosť

podľa iba v rámci predpísanej zákonnej lehoty podľa

, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku

krajského súdu. Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu

4. decembra 2017 (podaná na poštovú prepravu 1. decembra 2017) bola podaná dávno

po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov, ktorá jej uplynula 10. apríla 2017.

Sťažovateľka podala svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je

možné v zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky

v časti namietaného rozsudku krajského súdu č. k. -139 z 8. decembra 2016

posúdil ako oneskorene podanú a podľa ju ako takú

odmietol.

12. Sťažovateľkina námietka porušenia základného práva podľa

ďalej smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. -148 z 19. apríla 2017, ktoré

vydal vyšší súdny úradník a proti ktorému právna úprava pripúšťala sťažnosť, o ktorej

rozhoduje súd prvej inštancie.

13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ) a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

14. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu uvedenej v predchádzajúcom

bode 13 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu konštatuje ústavný súd vo vzťahu

k námietkam týkajúcim sa označeného uznesenia okresného súdu č. k. -148

z 19. apríla 2017 existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti,

ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. Sťažovateľka disponovala možnosťou

uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení v dotknutom uznesení okresného súdu

vydanom vyšším súdnym úradníkom prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využila.

Ochranu jej základnému právu bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť okresný súd,

resp. zákonný sudca. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

námietky sťažovateľky uplatnené voči uvedenému uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd

preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

15. Sťažovateľkina námietka porušenia základného práva podľa

ďalej smeruje aj proti uzneseniu okresného súdu č. k. -156 z 22. júna 2017.

Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo podľa zistení ústavného súdu

právoplatnosť 21. júla 2017.

16. Sťažovateľka odvíja zachovanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie

sťažnosti ústavnému súdu v zmysle od doručenia

upovedomenia o odložení jej podnetu na podanie dovolania generálnym prokurátorom

v zmysle ustanovení a nasledujúcich Civilný mimosporový

poriadok. Predmetné upovedomenie, v ktorom bola sťažovateľka informovaná, že bol

jej podnet odložený bez prijatia ďalších opatrení, jej bolo doručené 18. októbra 2017.

17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne,

nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné.

Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo k dispozícii (môže ho

sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor.

Samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym

prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle povinný

vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

18. Na plynutie lehoty podľa nemá vplyv

doručenie upovedomenia o odložení podnetu na podanie dovolania generálnym

prokurátorom, ale rozhodujúci je deň právoplatnosti napadnutého uznesenia okresného

súdu. Uznesenie okresného súdu č. k. -156 z 22. júna 2017, tak ako to už bolo

povedané, nadobudlo právoplatnosť 21. júla 2017. Sťažovateľka bola oprávnená podať

proti tomuto uzneseniu sťažnosť podľa najneskôr 21. septembra 2017.

Jej sťažnosť (podaná na poštovú prepravu 1. decembra 2017) bola ústavnému súdu

doručená 4. decembra 2017, z čoho nepochybne vyplýva, že sťažnosť nebola podaná

v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej podľa .

Sťažovateľka podala svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je možné

v zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky posúdil

aj v označenej časti ako oneskorene podanú a podľa ju

ako takú odmietol.

19. Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti

sťažovateľky, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2018