Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 84/2018
PDF · 381.05 KB
No categories available
III. ÚS 84/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
JUDr. Mgr. Martinou Tomasovou, advokátska kancelária, 1. mája 216/7, Poprad, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co 88/2016-139
z 8. decembra 2016 a uzneseniami Okresného súdu Poprad č. k. 7 C 12/2016-148
z 19. apríla 2017 a č. k. 7 C 12/2016-156 z 22. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. decembra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Mgr. Martinou Tomasovou, advokátska
kancelária, 1. mája 216/7, Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 88/2016-139
z 8. decembra 2016 a uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 7 C 12/2016-148 z 19. apríla 2017 a č. k. 7 C 12/2016-156 z 22. júna 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 12/2016, v rámci ktorého uplatnila nárok
na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Okresný súd rozsudkom z 8. apríla
2016 uložil odporcovi povinnosť prispievať sťažovateľke na výživu rozvedeného manžela
sumou 100 € mesačne a v prevyšujúcej časti jej návrh zamietol, pričom vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Na základe odvolaní oboch účastníkov
konania krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 88/2016-139 z 8. decembra 2016 zmenil
prvostupňové rozhodnutie tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a priznal
odporcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uznesením okresného súdu č. k.
7 C 12/2016-148 z 19. apríla 2017 vydaným vyšším súdnym úradníkom bola sťažovateľka
zaviazaná uhradiť odporcovi trovy konania vo vyčíslenej sume 2 127,24 €. O jej sťažnosti
podanej proti uvedenému uzneseniu okresného súdu rozhodol zákonný sudca uznesením
č. k. 7 C 12/2016-156 z 22. júna 2017, ktorým jej sťažnosť zamietol. Následne sa
sťažovateľka v uvedenej veci obrátila s podnetom na podanie dovolania na generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý jej však listom
č. k. VI/1 PZ 106/17/1000-7 z 10. októbra 2017 oznámil, že jej podnet bol odložený
bez prijatia ďalších opatrení. Toto vybavenie podnetu napadla sťažovateľka sťažnosťou
z 21. novembra 2017, ktorú adresovala generálnemu prokurátorovi.
3. Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje takto:
„V danej veci je nepochybné, že sťažovateľke bol v konaní vedenom na Okresnom
súde Poprad sp. zn. 7C/12/2016 o určenie príspevku na rozvedeného manžela priznaný
nárok na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci Centrom právnej pomoci, kancelária
Liptovský Mikuláš. Súd prvej inštancie v Poprave zaviazal sťažovateľku na náhradu trov –
celého konania vo výške 2.127,24,- €, pričom poukázal vo svojom rozhodnutí
na rozhodnutie krajského súdu Prešov a na jeho II. výrok rozsudku /výrok o náhrade trov
konania/. Sťažovateľka v konečnom dôsledku bola neúspešná v danom konaní, keď krajský
súd Prešov zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v Poprave a návrh v plnom rozsahu
zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania vo výške 100%.
Sťažovateľka poukazovala a stále poukazuje na to, že samotný Civilný sporový
poriadok pozná inštitút dôvodov hodných osobitného zreteľa a to vo svojom ust.-u 257 CSP,
čo predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok uvedenú v § 255 CSP
a od zásady zodpovednosti za zavinenie § 256 ods. 1 CSP. Keď súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd
nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať
stranu , ktorá spôsobila vznik trov konania svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila
protistrane. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd musí prihliadať
na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, teda nielen
tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy
konania, ale aj tej strany ktorej majetková sféra by výnimočným nepriznaním náhrady trov
konania bola dotknutá, a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli stranu k uplatneniu nároku na
súde a aj ich postoj v konaní. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad
skutočnosť, že strana, ktorá nemala úspech vo veci, sa ocitne v takej závažnej situácií alebo
majetkovej situácií, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa.“
4. Sťažovateľka je toho názoru, že konajúce súdy, ktoré ju zaviazali k úhrade trov
konania v 100 % rozsahu, neberúc do úvahy dôvody osobitného zreteľa, ktoré podľa jej
presvedčenia u nej existovali, porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
5. Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol
o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 88/2016-139
z 8. decembra 2016 a uzneseniami okresného súdu č. k. 7 C 12/2016-148 z 19. apríla 2017
a č. k. 7 C 12/2016-156 z 22. júna 2017, označené rozhodnutia zrušil a vrátil veci
sťažovateľky krajskému súdu a okresnému súdu na nové konanie a priznal jej tiež náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami okresného súdu č. k. 7 C 12/2016-148
z 19. apríla 2017 a č. k. 7 C 12/2016-156 z 22. júna 2017 a rozsudkom krajského súdu
č. k. 10 Co 88/2016-139 z 8. decembra 2016. V petite svojej sťažnosti nesprávne označila
rozhodnutie krajského súdu ako uznesenie, avšak z obsahu sťažnosti a jej príloh je celkom
zjavné, že ide o rozsudok. Ústavný súd túto pisársku chybu sťažnosti preklenul bez toho,
aby sťažovateľku vyzýval k jej oprave, a pri vymedzení predmetu konania už formuloval
správnu formu napadnutého rozhodnutia.
9. Ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
10. Ďalej ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti
ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania
sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
11. Napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 10 Co 88/2016-139 z 8. decembra 2016
nadobudol právoplatnosť 10. februára 2017 a pokiaľ ide o výrok týkajúci sa trov konania,
právna úprava proti predmetnému výroku nepripúšťala žiaden opravný prostriedok.
Sťažovateľka mohla preto voči uvedenému rozsudku krajského súdu uplatniť sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba v rámci predpísanej zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku
krajského súdu. Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu
4. decembra 2017 (podaná na poštovú prepravu 1. decembra 2017) bola podaná dávno
po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov, ktorá jej uplynula 10. apríla 2017.
Sťažovateľka podala svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je
možné v zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky
v časti namietaného rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 88/2016-139 z 8. decembra 2016
posúdil ako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju ako takú
odmietol.
12. Sťažovateľkina námietka porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ďalej smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 12/2016-148 z 19. apríla 2017, ktoré
vydal vyšší súdny úradník a proti ktorému právna úprava pripúšťala sťažnosť, o ktorej
rozhoduje súd prvej inštancie.
13. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy) a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
14. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu uvedenej v predchádzajúcom
bode 13 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu konštatuje ústavný súd vo vzťahu
k námietkam týkajúcim sa označeného uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 12/2016-148
z 19. apríla 2017 existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti,
ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. Sťažovateľka disponovala možnosťou
uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení v dotknutom uznesení okresného súdu
vydanom vyšším súdnym úradníkom prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využila.
Ochranu jej základnému právu bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť okresný súd,
resp. zákonný sudca. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
námietky sťažovateľky uplatnené voči uvedenému uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd
preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
15. Sťažovateľkina námietka porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ďalej smeruje aj proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 12/2016-156 z 22. júna 2017.
Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo podľa zistení ústavného súdu
právoplatnosť 21. júla 2017.
16. Sťažovateľka odvíja zachovanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie
sťažnosti ústavnému súdu v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od doručenia
upovedomenia o odložení jej podnetu na podanie dovolania generálnym prokurátorom
v zmysle ustanovení § 78 a nasledujúcich zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok. Predmetné upovedomenie, v ktorom bola sťažovateľka informovaná, že bol
jej podnet odložený bez prijatia ďalších opatrení, jej bolo doručené 18. októbra 2017.
17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 67/02, II. ÚS 605/2013,
II. ÚS 1/2014) mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne,
nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné.
Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo k dispozícii (môže ho
sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor.
Samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym
prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný
vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
18. Na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá vplyv
doručenie upovedomenia o odložení podnetu na podanie dovolania generálnym
prokurátorom, ale rozhodujúci je deň právoplatnosti napadnutého uznesenia okresného
súdu. Uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 12/2016-156 z 22. júna 2017, tak ako to už bolo
povedané, nadobudlo právoplatnosť 21. júla 2017. Sťažovateľka bola oprávnená podať
proti tomuto uzneseniu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy najneskôr 21. septembra 2017.
Jej sťažnosť (podaná na poštovú prepravu 1. decembra 2017) bola ústavnému súdu
doručená 4. decembra 2017, z čoho nepochybne vyplýva, že sťažnosť nebola podaná
v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka podala svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je možné
v zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky posúdil
aj v označenej časti ako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju
ako takú odmietol.
19. Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti
sťažovateľky, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018