Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 544/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. B., zastúpenej

advokátom JUDr. Petrom Čurillom, Advokátska kancelária, Hlavná 11, Prešov, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva garantovaného Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 19. júna 2013, ako aj

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 16. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2014 doručená sťažnosť P. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva garantovaného (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 19. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Na Okresnom súde Prešov je pod

sp. zn. vedená právna vec žalobcu P. B... a spol., právne zastúpení JUDr.

Petrom Čurillom, proti žalovanej Z. B. právne zastúpená JUDr. J. P., o zaplatenie

77.433,88 EUR s príslušenstvom.

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 19.6.2013 č. k. -321 bol

žalobný návrh zamietnutý s tým, že súd o trovách konania rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej, obdobne ako aj o trovách štátu. Súd zároveň zastavil konanie

o návrhu žalovanej na zrušenie predbežného opatrenia a zrušil uznesenie Okresného súdu

Prešov č. k. ...

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote žalobcovia podali odvolanie...

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.12.2013, č. k. -358,

bol prvostupňový rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol,

potvrdený s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že samotná práceneschopnosť žalobkyne, hoc táto

bola riadne ospravedlnená a táto výslovne požadovala, aby súd v pojednávaní nekonal

a pojednávanie odročil, nie je samo o sebe dôvodom pre odročenie pojednávania, nakoľko

žalobkyňa nepreukázala vyjadrením od ošetrujúceho lekára, aby jej zdravotný stav

neumožnil zúčastniť sa pojednávania.

V ďalšom súd poukázal na tú skutočnosť, že prvostupňový súd v súlade s

ustanovením , hodnotil dôkazy jednotlivo podľa svojej

úvahy v ich vzájomnej súvislosti a k vykonaným dôkazom prijal jasné hodnotiace úsudky a

právne závery, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. V ďalšom odvolací súd

zdôraznil, že bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa majúc za to,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. ...

Úvodom je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že vyššie špecifikovanými

právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami súdov, podľa názoru mandantky, bol

porušený zákon a ochrana jej práv a zákonom chránených záujmov zakotvených, či už

v , resp. v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. ...

Predovšetkým si dovoľujeme poukázať na tú skutočnosť, že postupom

prvostupňového, ale aj odvolacieho súdu bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti opätovne zdôrazňujeme tú skutočnosť, že žalobcovia riadne ospravedlnili

svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 05.06.2013 a výslovne žiadali toto

pojednávanie odročiť. ...

Predovšetkým vo vzťahu k výkladu... je potrebné

poukázať na tú skutočnosť, že žalobkyňa predložila doklad ošetrujúceho lekára o tom, že nie

je práceschopná. Máme za to, že uvedený doklad je už sám o sebe dôkazom o tom, že táto

nie je schopná bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa

zúčastniť pojednávania. To na rozdiel od prípadu, až by žalobkyňa predložila doklad

o momentálne indispozícii s poukazom na svoj zdravotný stav, pričom práve súčasťou

takéhoto dokladu ošetrujúceho lekára by musela byť kumulatívne naplnená podmienka

preukázania naplnenia hmotnoprávneho predpokladu zadefinovaného v ustanovení § 119

ods. 3 veta druhá .

Po stránke formálnej, samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda Krajského súdu

v Prešove zo dňa 16.12.2013, č. k. -358, je

nepreskúmateľné.

Pokiaľ sa odvolací súd siahodlho zaoberá otázkou predpokladov pre možnosť

odročenia pojednávania vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 101 a § 119 Občianskeho

súdneho poriadku, vo vzťahu k samotnému odôvodneniu potvrdzujúceho rozhodnutia sa

obmedzuje na konštatáciu, že prvostupňový súd riadne zistil skutkový stav a dôvody

odvolania žalobcov nie sú dôvodné a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

I pre samotné písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu platia primerane

ustanovenia a nasl. , konkrétne dikcia ustanovenia

. ...

Vo vzťahu k citovanej právnej úprave opätovne poukazujeme na nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj na absolútne absenciu akéhokoľvek právneho

zdôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že odvolací súd v konečnom dôsledku poukazuje

formálne na dikciu ustanovenia .

V ďalšom je potrebné zdôrazniť, že prvostupňový súd nevykonal dokazovanie

v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym

právnym záverom. V rozpore s právnou úpravou a ustálenou súdnou praxou neodstránil

rozpory medzi posudkami znalcov z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo. ...

V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že uvedený listinný dôkaz je potrebné hodnotiť

v rámci dokazovania v kontexte ďalších vykonaných dôkazov, a to predovšetkým v kontexte

s výpoveďami svedkov, ktorí jednoznačne potvrdili nespornú existenciu zmluvno-

záväzkového právneho vzťahu ... Títo svedkovia jednoznačne a nesporne popísali okolnosti

vzniku „potvrdenia o uznaní pohľadávky“. V ďalšom nemožno opomenúť, že i závery

znaleckého dokazovania vykonaného súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity

v Žiline nezbavovali súdy (predovšetkým prvostupňový súd) povinnosti vykonať dokazovanie

v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej. Na dôvažok, keď takéto dokazovanie

bolo jednoznačne zo strany žalobcov navrhované a zo strany súdu v konečnom dôsledku

opomenuté.

V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že samotná existencia zmluvno-záväzkového

právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke bola nesporná z výpovede svedkov, pričom

strana žalobcu preukázala existenciu takéhoto zmluvno-záväzkového právneho vzťahu

príslušnými listinnými podkladmi, vykonaním jednotlivých platieb, výbermi z účtov,

dokladmi o zakúpení bytového zariadenia a podobne. Pokiaľ je zmluva o pôžičke tzv.

faktickým právnym úkonom, je právne irelevantné, či zo strany žalovanej, resp. jej toho

času už nebohého manžela, došlo, či nedošlo k uznaní pohľadávky žalobcov formou

písomnou. S touto otázkou sa nevyporiadal ani prvostupňový súd a absolútne sa touto

otázkou odvolací súd ani len nezaoberal...

Máme za to, že vyššie špecifikované práva každého občana Slovenskej republiky na

spravodlivé konanie v sebe kumulujú i právo na spravodlivé rozhodnutie.

Máme za to, že vyššie špecifikované rozhodnutie Okresného súdu Prešov zo dňa

19.06.2013, sp. zn. -321 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa

16.12.2013, sp. zn. -358; je v príkrom rozpore s uvedenými

zásadami na spravodlivé konanie, či už po stránke formálnej, resp. materiálno-právnej,

kedy súdy nevykonali napriek návrhom účastníka konania dôkazy potrebné pre spravodlivé

rozhodnutie vo veci samej, čím porušili základné ľudské práva žalobkyne. ...

S poukazom na uvedené dôvody a právne hodnotenie sme podaním zo dňa 8.03.2014

podali generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho

dovolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Prešov zo dňa 19.6.2013, č. k. 7C 82/2006-

321 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.12.2013, č. k.

-358. Krajská prokuratúra Prešov podaním zo dňa 13.06.2014, sp. zn.

Kc 105/14/7700-5 po právnom zhodnotení predmetnej právnej veci vyslovila názor, že

považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za zákonné a samotný podnet na podanie

mimoriadneho dovolania za nedôvodný.

Mandantka po oboznámení sa s predmetným rozhodnutím, uvedené pokladá za

neobjektívne a... ním prezentovan[ý] právny názor pokladá za neobjektívny a nezákonný.

V podaní, ktoré je prílohou vyslovuje vážne pochybnosti o objektívnosti pracovníkov

príslušných štátnych orgánov.»

3. Sťažovateľka v závere navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že „rozhodnutím

Okresného súdu Prešov zo dňa 19.6.2013, č. k. -321 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.12.2013, č. k. -358 došlo k porušeniu

Ústavných práv a práv vyplývajúcich Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd P. B.“. Rovnako navrhla, aby ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

5. V úvode ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť neobsahuje všetky zákonom

predpísané náležitosti v zmysle a .

Sťažnosť neobsahuje (ani v petite, ani v obsahu sťažnosti) explicitné označenie základného

práva alebo slobody, ktoré malo byť porušené. Z obsahu sťažnosti (nie však z petitu) je

možné implicitne vyvodiť, že sťažovateľka sa domáha ochrany základného práva v zmysle

a práva podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

ustálil ako referenčné normy a dohovoru.

6. Uvedený nedostatok sťažnosti by už sám osebe bol dôvodom na odmietnutie

sťažnosti v zmysle z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

7. Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku

materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,

ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s .

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom

okresného súdu

8. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

10. Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu. Zo sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného

súdu odvolanie, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom

krajského súdu

11. V úvode ústavný súd uvádza, že zo sťažnosti, z priložených príloh, ako aj

zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 9. januára 2014.

12. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

13. Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou, či

sťažnosť smerujúca voči napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná oneskorene.

14. Sťažovateľka odvíja zachovanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie

sťažnosti ústavnému súdu v zmysle od doručenia

oznámenia o vybavení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania z 13. júna 2014

zo strany Krajskej prokuratúry v Prešove.

15. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (porov. napr. ,

, ) mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže

uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu

priamo dostupné. Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo

k dispozícii (môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba

generálny prokurátor Slovenskej republiky. Samotný podnet na podanie mimoriadneho

dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1

povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo

slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

16. Na plynutie lehoty podľa nemá vplyv

doručenie upovedomenia o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ale

rozhodujúci je deň právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. deň, kedy sa

sťažovateľka mohla o tomto napadnutom rozsudku krajského súdu dozvedieť. Napadnutý

rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 9. januára 2014. Sťažovateľka bola

oprávnená podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu

najneskôr 10. marca 2014 (pondelok). Sťažovateľka podala sťažnosť (podaná na poštovú

prepravu) ústavnému súdu 5. augusta 2014, z čoho nepochybne vyplýva, že sťažnosť

nepodala v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014