Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 582/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., P., zastúpeného advokátom

JUDr. I. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a Listiny základných

práv a slobôd v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -338 z 24. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2013

elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť M. A., P. (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením základného

práva vlastniť majetok zaručeného a listiny, ako aj pre

namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s porušením práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru a práva

na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

(ďalej len „dodatkový protokol“) a namietané porušenie práva na spravodlivý proces

zaručeného čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej

len „medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -338 z 24. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný

v 2. rade v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, predmetom ktorého bolo zaplatenie sumy 7 793,71 € s príslušenstvom.

Žalobcom bola pôvodne Ľ. b., a. s., B., neskôr však v dôsledku singulárnej sukcesie aktívnu

legitimáciu v spore nadobudla spoločnosť G. F., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Skutkové

pozadie predmetného sporu tvorilo poskytnutie úveru v sume 250 000 Sk právnym

predchodcom žalobcu R. L., T. S. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Poskytnutý úver bol

zabezpečený ručením sťažovateľa Š. M., P. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“). K podaniu

žaloby viedla právneho predchodcu žalobcu skutočnosť, že žalovaný v 1. rade úver

nesplácal a na následnú výzvu na splnenie ručiteľského záväzku ani jeden z ručiteľov

nereagoval.

Okresný súd rozsudkom č. k. -278 z 19. mája 2011 uložil žalovaným

v 1. – 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu 5 753,41 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania

od 9. augusta 2006 do zaplatenia, pričom splnením povinnosti jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Vo zvyšnej časti okresný súd

žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom sťažovateľa i žalovaného v 3. rade,

ako aj listinnými dôkazmi. Neakceptoval návrh sťažovateľa na nariadenie znaleckého

dokazovania znalcom z odboru grafológie, pretože sťažovateľ „nepredložil v konaní

dostatok listinných dôkazov a vzhľadom na zistený skutkový stav považoval toto

dokazovanie za nadbytočné a tým aj nehospodárne“.

Na podklade vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že „15.5.2002

uzavrela... Ľ. B.... a ručiteľ žalovaný 2/ zmluvu o ručení za účelom zabezpečenia všetkých

pohľadávok a nárokov vyplývajúcich z hlavných a vedľajších záväzkov z úveru poskytnutého

žalovanému 1/... Podľa bodu 2. zmluvy o ručení ručiteľ vyhlásil, že je mu známe znenie

zmluvy o úvere a že je dostatočne informovaný o platobnej schopnosti dlžníka. Podpis

ručiteľa, žalovaného 2/, bol dňa 15.5.2002 overený zamestnankyňou prevádzky banky podľa

dokladu totožnosti.“

Okresný súd ďalej zo správy orgánov evidencie občianskych preukazov zistil,

že „v období od 3.11.1998 do 9.9.2003, t. j. v čase uzavretia zmluvy o ručení dňa

15.5.2002, mal žalovaný 2/ vydaný občiansky preukaz. Tento občiansky preukaz bol

ako platný preukaz, doklad totožnosti použitý na identifikáciu osoby,

ktorá pred zamestnankyňou banky podpísala zmluvu o ručení. Tento preukaz totožnosti

žalovaný 2/ používal až do 9.9.2003, kedy došlo k výmene občianskeho preukazu z dôvodu

zmeny podoby, nie jeho straty. Pokiaľ žalovaný v konaní uvádzal, že okrem zneužitia jeho

osobných údajov došlo k ich zneužitiu aj v súvislosti s obchodnými spoločnosťami C. – C.,

spol. s r. o. a M. – S., s. r. o. poukazuje súd na časovú nezhodu. K podpisu listín týkajúcich

sa týchto obchodných spoločností, pri ktorých súd nezistil a žalovaný 2 nepreukázal,

zneužitie osobných údajov, došlo v decembri 2001. Nie je ani reálny predpoklad, že by

žalovaný 2/ v období od decembra 2001 do 15.5.2002 objektívne vedomý si možnosti

zneužitia osobných údajov vyplývajúcich z občianskeho preukazu nenahlásil jeho stratu.

Podľa údajov S. p., pobočka T. zo dňa 12.2.2010 súd zistil, že v období od 15.4.2002 do

3.7.2003 nebol žalovaný 2/ zaevidovaný ako zamestnanec na základe pracovnej zmluvy pre

účely sociálneho poistenia. Na základe toho súd tvrdenia žalovaného 2/ o tom, že bol

zamestnaný na základe pracovnej zmluvy vyhodnotil ako nehodnoverné, žalovaný 2/ z tohto

obdobia svojho zamestnania nepredložil žiadnu pracovnú zmluvu... Žalovaný 2/ v konaní

nepochybne nepreukázal, že dňa 15.5.2002 nepodpísal zmluvu o ručení...“.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním žalobca i sťažovateľ.

Podľa rekapitulácie krajského súdu sťažovateľ v odvolaní navrhoval, „aby odvolací súd

napadnuté rozhodnutie zrušil podľa a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že tento nedostatočne a nesprávne vyhodnotil ním

uvádzané dôkazy, pričom niektoré navrhované dôkazy nevykonal (zistenie totožnosti Ing. Š.,

grafologickú skúšku na tvrdenie, že on úverovú zmluvu nikdy nepodpísal a porovnanie jeho

podpisu na úverovej zmluve s podpisom na dokladoch týkajúcich sa spoločnosti C. – C. s. r.

o. K. a M. – S. s. r. o. K.) a nakoniec napadnuté rozhodnutie riadne neodôvodnil, čo je

v rozpore s ust. “.

Krajský súd rozsudkom č. k. -338 z 24. októbra 2012 rozsudok

okresného súdu potvrdil. Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol,

že „s obranou žalovaného 2/ sa podrobne zaoberal, správne ju vyhodnotil v závere,

že žalovaný 2/ nepreukázal zneužitie osobných údajov v období ku dňu uzavretia zmluvy

o ručení, ani v súvislosti s návrhom zmien v OR týkajúcich sa obchodných spoločností C. –

C. s. r. o. a M.– S. s. r. o. Návrh na zápis zmien obchodnej spoločnosti M.– S. s. r. o. aj

zmluva o prevode obchodného podielu v spoločnosti C.– C. s. r. o. obsahujú podpisy

žalovaného 2/. Ktorých pravosť bola osvedčená notárom..., pričom vizuálne sa podpisy na

uvedených listinách aj na zmluve o ručení zhodujú. Na zmluve o prevode obchodného

podielu je uvedené číslo občianskeho preukazu žalovaného 2/:. Toto číslo mal občiansky

preukaz žalovaného 2/ od 03.11.1998, kedy došlo k výmene po platnosti, až do 09.09.2003,

kedy došlo k výmene občianskeho preukazu z dôvodu zmeny podoby žalovaného 2/. Tiež

žalovaný 2/ nepreukázal, že v období od 15.04.2002 do 03.07.2003 bol zamestnaný na

základe pracovnej zmluvy. S ohľadom na tieto zistenia dospel k správnemu záveru, že

žalovaný 2/ nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že on zmluvu o ručení zo dňa 15.05.2002

nepodpísal z dôvodu zneužitia osobných údajov... Vykonanie znaleckého dokazovania bez

preukázania tvrdenia o zneužití osobných údajov, je pre posúdenie veci nehospodárne

a v konečnom dôsledku by bolo bez právneho významu.“

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje dôvody krajského súdu,

a to v časti argumentácie o vizuálnej zhode podpisov sťažovateľa na listinách,

ktorými okresný súd i krajský súd disponovali. Podľa sťažovateľa „v podstate súdy

ani nepotrebujú znalcov, pretože sami vedia vizuálne posúdiť pravosť podpisov. Zarážajúce

v tejto veci je však skutočnosť, že nemali byť porovnávané podpisy na listinách súvisiace

s návrhom na zápis zmien do obchodného registra... a samotnej zmluvy o ručení ale podpisy

na týchto listinách s podpisom... sťažovateľa na iných listinách resp. podpismi...

sťažovateľa pred súdnym znalcom. Je totižto nepochybné, že sa porovnávali podpisy, ktoré

v oboch súdom uvádzaných prípadoch neboli podpísané... sťažovateľom (možno tou istou

osobou, pričom práve... sťažovateľ poukázaním na uvedené skutočnosti preukazoval, že už

predtým prišlo k zneužitiu jeho osobných údajov a predložil k tomu aj relevantné listiny –

oznámenie príslušnému D. ú., podanie trestného oznámenia...) avšak v žiadnom prípade

nejde o podpisy... sťažovateľa. Dôkaz navrhnutý... sťažovateľom však konajúci súd

nezákonným spôsobom odmietol a naopak paradoxne podpisy na listinách, ktoré žalovaný

v 2 rade ako ním nepodpísané odmietol, porovnával navzájom a dospel k záveru, že podpisy

sa vizuálne zhodujú a na základe toho konštatoval, že sú to podpisy... sťažovateľa.“

Ďalej sťažovateľ dôvodí, že okresný súd «si tvrdenie o zneužití osobných údajov

vyložil tak, že prišlo k strate občianskeho preukazu a podľa neho podľa vyjadrenia PZ v T.

v období od 3.11. do 9.92003 mal žalovaný OP. Samotný súd však na strane 9 ods. 2

posledná veta odôvodnenia uvádza cit. „podpis ručiteľa, žalovaného bol dňa 15.5.2002

overený zamestnankyňou prevádzky banky podľa dokladu totožnosti.! V iných odsekoch

svojho odôvodnenia síce uvádza zase iné číslo OP avšak táto skutočnosť svedčí o tom, že

tvrdenia žalovaného 2/ sú pravdivé a naopak súd predložené dôkazy nesprávne vyhodnotil.

Napokon súd absolútne nesprávne vyhodnotil ďalší závažný doklad, keď sám vo svojom

odôvodnení na str. 9 ods. 3 uvádza, že podľa údajov S. p., pobočka T. zo dňa 12.2.2010

nebol žalovaný v 2 rade v období od 15.4.2002 do 3.7.2002 zaevidovaný aké zamestnanec

a to vo vzťahu k tvrdeniam samotného žalovaného v 2 rade, že v uvedenom období nebol

zamestnancom spoločnosti F. s. r. o., pričom práve doklad z tejto spoločnosti vystavený

Ing. Š. o tom, že žalovaný je zamestnaný v tejto spoločnosti a má príjem bol jeden

z rozhodujúcich preto aby mohla byť osoba vydávajúca sa za žalovaného 2/ ručiteľom

na napadnutej úverovej zmluve. Súd však túto skutočnosť vôbec vo svojom rozhodnutí v jeho

odôvodnení absolútne neuvádza a ani tento dôkaz nevyhodnotil a naopak nevykonal

ani dôkaz, ktorý navrhoval žalovaný 2/ vo vzťahu k istej p. Ing. Š.. Paradoxne súd,

napriek skutočnosti, že samotný žalovaný žiadal o vykonanie dôkazu o priebehu jeho

zamestnanosti práve z dôvodu predloženia dokladu od spoločnosti F. s. r. o., skutočnosť, že

nebol v tej dobe zamestnaný (a práve takýto podklad je potrebný k poskytnutiu úveru)

v rámci hodnotenia dôkazov vyhodnotil proti žalovanému 2/ a napokon tým zdôvodnil aj to,

že sa jedná o obranu žalovaného v konaní bez právneho významu. Hoci na poskytnutie

úveru bol použitý doklad, že je zamestnaný! Súd v samotnom dokazovaní apriori odmietol

v podstate vykonať všetky dôkazy navrhované žalovaným 2/ (1/ zistenie totožnosti Ing. Š., 2/

grafologickú skúšku podpisov žalovaného v 2 rade) ktoré by potvrdzovali fakt, že úverovú

zmluvu žalovaný 2/ nikdy nepodpísal a že jeho tvrdenia sú pravdivé. Neobstojí ani tvrdenie

súdu, že súd nevykonal dňa 16.11.2009 nariadené znalecké dokazovanie znalcom

grafológom, z dôvodu, že pre jeho výkon nepredložil v konaní dostatok listinných dôkazov

nakoľko v skutočnosti nebolo vydané žiadne uznesenie o takomto dokazovaní,... súd

zo svojho konania vedel... že žalovaný 2/ je vo výkone trestu odňatia slobody a teda jeho

právny zástupca nemôže disponovať písomnosťami... ».

Všetky vytýkané nedostatky spôsobujú podľa sťažovateľa „nepreskúmateľnosť

a až arbitrárnosť... rozhodnutí konajúcich súdov, ktorých podstatou sú závažné porušenia

viacerých základných princípov... materiálneho právneho štátu..., čo všetko v konečnom

dôsledku vyústilo na úkor sťažovateľa až do odmietnutia poskytnúť súdnu ochranu

a spravodlivosť... a tiež do fatálneho a ústavne neakceptovateľného a netolerovateľného

porušenia... sťažovateľovho základného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu

v spojení so sťažovateľovým základným právom na účinný prostriedok nápravy

a aj so sťažovateľovým základným právom na ochranu majetku. Predmetné rozhodnutia

totiž v konečnom dôsledku zasahujú aj do majetkovej sféry sťažovateľa... tým,

že aj v dôsledku týchto nezákonných rozhodnutí je možné následne exekučne od sťažovateľa

vymáhať aj takú peňažnú sumu..., na vymáhanie ktorej by neexistoval nárok v prípade

zákonného postupu konajúcich súdov.“ Súčasne sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského

súdu „neobsahuje odôvodnenie, ktoré by jasne, zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo

dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom vo veci samej takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím sp. zn. zo dňa 24. 10. 2012

porušil sťažovateľovi M. A.; P. základné právo na súdnu ochranu (v spojení so základným

právom na ochranu majetku) zaručené podľa v spojení s

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ústavného ) a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo

na spravodlivé súdne konanie (v spojení so základným právom na účinný prostriedok

nápravy a so základným právom na ochranu majetku) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení

s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992

Zb.) a aj v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu (č. 1) k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (oznámenia č. ) a podľa

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia č. ).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo dňa 24. 10. 2012 a celú vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi M. A., P., náhradu trov

konania (právneho zastúpenia), ktoré je Krajský súd Bratislava (správne malo byť Krajský

súd v Trenčíne, pozn.) povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. H...., a to

do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach,

alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

1. Systematika argumentácie predloženej sťažnosti nijako štrukturálne neodráža

výpočet základných práv sťažovateľa a jeho práv garantovaných kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami, ktoré podľa jeho názoru odvolacím rozsudkom krajského súdu

boli porušené. Inými slovami, dôvody, na ktorých sťažovateľ postavil svoje závery

stelesnené v sťažnostnom petite, majú smerovať k záveru o porušení všetkých jeho

označených základných práv a práv zaručených dohodovom, dodatkovým protokolom

či medzinárodným paktom. Takto zvolenému konceptu prispôsobil odôvodnenie svojho

uznesenia aj ústavný súd a nezaoberal sa osobitne namietanými porušeniami jednotlivých

základných práv a práv uvedených v sťažnostnom petite. Pritom však nemohol odhliadnuť

od skutočnosti, že sťažovateľ v sťažnostnom petite namietal porušenie základných práv

a práv procesnej povahy ( , listiny, dohovoru,

čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu), ako aj základných práv a práv

hmotnej povahy ( , listiny a dodatkového

protokolu). Preto aj dôvody ústavného súdu odrážajú naznačené obsahové členenie

sťažovateľovho návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

2. Vo väzbe na namietané porušenie základných práv a práv procesnej povahy

( , listiny, dohovoru, dohovoru

a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v odôvodnení

svojej sťažnosti predniesol proti napadnutému rozsudku krajského súdu viacero námietok,

ktoré sa obsahovo koncentrujú do sťažovateľovej nespokojnosti s ustálením skutkovej

stránky prerokovávanej kauzy konajúcimi všeobecnými súdmi.

2.1 Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je

úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základných

práv uvedených v .

Identifikovaný charakter sťažnostných námietok si žiada konkretizáciu citovanej

rozhodovacej praxe ústavného súdu na prípad sťažovateľa v tom zmysle, že arbitrárne,

a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné sú tie rozhodnutia všeobecných súdov,

odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

, ).

V posudzovanej veci sťažovateľ svoju obranu v konaní pred všeobecnými súdmi

postavil na tvrdení, že jeho osobné údaje boli v čase uzavretia zmluvy o ručení zneužité,

predmetnú zmluvu on sám nepodpísal, a preto je absolútne neplatná. Za tejto situácie

okresný súd vyhodnocoval viacero pred ním vykonaných dôkazov. V prvom rade zo správy

kompetentného orgánu verejnej správy na úseku evidencie občianskych preukazov zistil,

že v čase podpisu zmluvy o ručení bol sťažovateľ držiteľom občianskeho preukazu

s rovnakým číslom, aké je uvedené pri identifikácii osoby ručiteľa v spornej zmluve

o ručení. Z listín týkajúcich sa obchodných spoločností, na ktoré na podporu svojej

argumentácie poukazoval samotný sťažovateľ, okresný súd zistil, že k ich podpisu došlo

v decembri 2001, teda približne pol roka pred uzavretím zmluvy o ručení. Súčasne podpisy

na týchto listinách boli notársky osvedčené. Ďalej okresný súd vychádzal aj z výpovede

žalovaného v 3. rade (strana 5 rozsudku okresného súdu), z ktorej vyplýva, že pri uzatváraní

zmluvy o ručení „bol v banke ešte nejaký chalan, volal sa A., pri podpisovaní boli v jednej

miestnosti a listiny podpisovala aj táto osoba“.

Podľa názoru ústavného súdu je na prvý pohľad zreteľné, že pri hodnotení uvedených

dôkazov okresný súd dôsledne rešpektoval požiadavku plynúcu z § 132 zákona

č. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého

je konajúci súd povinný vykonané dôkazy hodnotiť jednotlivo i vo vzájomných

súvislostiach.

Samostatné hodnotenie správy orgánu verejnej správy na úseku evidencie

občianskych preukazov okresný súd vyhodnotil tak, že v čase podpisu zmluvy o ručení

bol sťažovateľ skutočne držiteľom občianskeho preukazu, čo je súčasne údaj uvedený

v zmluve o ručení. Samostatné hodnotenie listín týkajúcich sa obchodných spoločností

datovaných k decembru 2001 viedlo okresný súd k záveru, že „nie je ani reálny

predpoklad, že by žalovaný 2/ v období od decembra 2001 do 15.5.2002 objektívne vedomý

si možnosti zneužitia osobných údajov vyplývajúcich z občianskeho preukazu nenahlásil

jeho stratu“. A napokon aj samostatné hodnotenie výpovede žalovaného v 3. rade

jednoznačne dokazuje fyzickú prítomnosť sťažovateľa na mieste, kde k podpisu spornej

zmluvy o ručení došlo, ako aj jeho podpisovú aktivitu.

Okresný súd následne vo vzájomných súvislostiach uvedených dôkazov dospel

k záveru, že sťažovateľ bol skutočne osobou, ktorá podpísala zmluvu o ručení

z 15. mája 2002.

Ústavný súd konštatuje, že poznatky získané z rekapitulovaných vykonaných

dôkazov vytvárajú obsahovo logický skutkový koncept umožňujúci záver učinený

okresným súdom. Preto ak krajský súd tento koncept akceptoval a potvrdil ho, nedopustil

sa podľa názoru ústavného súdu žiadneho extrémneho vybočenia z pravidiel formálnej

logiky ani z požiadavky racionálneho hodnotenia rozhodujúcich faktov, prípadne

akéhokoľvek zásadného popretia zmyslu a podstaty informácií získaných z vykonaných

dôkazov a následne hodnotených vo vzájomných súvislostiach.

Pravdaže, ústavný súd v kontexte sťažnostnej argumentácie neopomína,

že hodnotenie jedného z vykonaných dôkazov, a to údajov poskytnutých S. p., okresným

súdom vnáša do ustáleného skutkového konceptu prerokovávanej veci rušivý prvok. S. p.

totiž potvrdila, že v čase uzavretia zmluvy o ručení sťažovateľ nebol zamestnaný na základe

pracovnej zmluvy. Sťažovateľ pritom správne a výstižne v dôvodoch sťažnosti objasnil

dôkazný význam predmetného potvrdenia pre spor vedený pred okresným súdom

(zamestnanie potenciálneho ručiteľa je pre poskytovateľa úveru významným kritériom

posúdenia bonity navrhovaného ručiteľského záväzku). Pritom oba konajúce súdy uvedený

dôkaz hodnotili len vo väzbe na výpoveď sťažovateľa, v ktorej uviedol, že „vždy bol

zamestnaný na základe pracovnej zmluvy“. Z výpočtu vykonaných dôkazov majúcich

priamy vzťah ku skutkovej otázke, či sťažovateľ podpísal spornú zmluvu o ručení, však

potvrdenie S. p. predstavovalo jediný dôkaz spôsobilý podporiť obranu sťažovateľa. Všetky

ostatné dôkazy zjavne svedčali v prospech skutkovej verzie preferovanej okresným súdom

a neskôr krajským súdom. Navyše, a to ústavný súd zdôrazňuje bez ambície zasahovať do

hodnotenia vykonaných dôkazov, no s cieľom zrozumiteľne odôvodniť svoje uznesenie,

zamestnanie budúceho ručiteľa je pre banku síce významným, no nie jediným

ukazovateľom budúcej možnej schopnosti ručiteľa splniť svoj záväzok. Potvrdenie S. p. je

preto síce dôkazom, že v čase uzavretia zmluvy o ručení sťažovateľ nebol zamestnaný

v pracovnom pomere, no tento dôkaz nevylučuje iné príjmy sťažovateľa, prípadne jeho

majetkovú základňu postačujúcu pre záver o spôsobilosti ručiť.

V popísaných okolnostiach tak ústavný súd uzatvára, že pochybenie, ktorého

sa okresný súd i krajský súd dopustili pri hodnotení jedného z vykonaných dôkazov,

nedosahuje intenzitu, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru

o ústavnej relevancii identifikovanej vady, a tým aj k záveru o arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia krajského súdu.

Berúc do úvahy rozhodujúce okolnosti pre posúdenie ústavnej kvality napadnutého

rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že skutkový koncept, na ktorom

je predmetný rozsudok postavený, nesignalizuje ako celok ústavne relevantné trhliny

spôsobilé viesť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa. Komplexné hodnotenie napadnutého odvolacieho rozsudku nasvedčuje záveru,

že nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

2.2 Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa v rámci odôvodnenia svojho

uznesenia aj s čiastkovými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol v odôvodnení svojej

sťažnosti.

Sťažovateľ najprv kritizoval, že okresný súd odmietol akceptovať jeho dôkazný

návrh na nariadenie znaleckého dokazovania a krajský súd tento procesný postoj súdu

prvého stupňa akceptoval.

Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na svoju judikatúru

(napr. ), v rámci ktorej už vyslovil, že neupravuje prípustnosť

dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy.

Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz

na jeho vykonanie ().

Žiadne základné právo alebo sloboda a priori negarantujú, aby konajúci všeobecný

súd bol povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu účastníka konania. Ak všeobecný

súd vykonávajúci dokazovanie dospeje k presvedčeniu, že skutkový stav je objasnený

natoľko, že žiadny ďalší vykonaný dôkaz nie je spôsobilý narušiť už ustálený skutkový

koncept prerokovávanej veci, potom práva garantované a medzinárodnými

zmluvami o základných právach a ľudských slobodách nevyžadujú vyhovieť ďalším

dôkazným návrhom účastníkov súdneho konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že podpisy na listinách

z decembra 2001 týkajúcich sa obchodných spoločností boli notársky osvedčené, súčasne

už z prvostupňovej fázy konania bolo zrejmé, že v tom čase bol sťažovateľ držiteľom

platného občianskeho preukazu s konkretizovaným číslom. Tieto fakty výrazne oslabujú

argumentáciu sťažovateľa, že už aj podpisy na uvedených listinách boli sfalšované. Krajský

súd sa preto nedopustil ústavne neakceptovateľného postupu, keď podpis na predmetných

listinách vizuálne posúdil s podpisom na spornej zmluve o ručení, to všetko pri poznaní

informácií získaných z už popísaných dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa.

Sťažovateľova námietka nevykonania znaleckého dokazovania je preto nedôvodná.

Ďalej sťažovateľ namietal nesúlad číselnej identifikácie jeho občianskeho preukazu

v odôvodnení prvostupňového rozsudku okresného súdu, na čo krajský súd nereagoval.

Ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je na prvý pohľad účelová.

Ak sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že na strane 9 v druhom odseku okresný súd

v poslednej vete uvádza: „Podpis ručiteľa, žalovaného 2/, bol dňa 15.5.2002 overený

zamestnankyňou prevádzky banky podľa dokladu totožnosti“, potom ústavný súd konštatuje,

že označenie žalovaného v citovanej vete je zjavne dôsledkom pisárskej chyby. Celý odsek

pojednáva o zmluve o ručení, ktorá bola uzavretá 15. mája 2002 medzi poskytovateľom

úveru a žalovaným v 3. rade (teda nie žalovaným v 2. rade –

sťažovateľom). Naopak, o ručiteľskej zmluve medzi sťažovateľom a poskytovateľom úveru

hovorí predchádzajúci odsek textu odôvodnenia. Preto číslo občianskeho preukazu

v citovanej vete (č.) zjavne patrí žalovanému v 3. rade, a nie sťažovateľovi. Uvedená

pisárska chyba pritom musí byť zrejmá aj sťažovateľovi.

Napokon sťažovateľ namietal aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu. Pri tejto sťažnostnej námietke sa však obmedzil len na všeobecné

konštatovania o absencii odpovedí na podstatné skutkové a právne otázky súvisiace

s poskytovaním súdnej ochrany v jeho spore a na citovanie ustálenej judikatúry týkajúcej

sa požadovanej kvality odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Neuviedol však, na aké

otázky nedali súdy konajúce v jeho veci potrebné odpovede. Uvedenej námietke

sťažovateľa preto chýba náležité zdôvodnenie ( ).

Navyše, pri preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

nezistil žiadne konkrétne nezodpovedané otázky majúce podstatný význam pre jadro

sťažovateľovho sporu.

2.3 Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu na podklade

požiadaviek plynúcich z označených základných práv a práv procesnej povahy nezistil

žiadne signály arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v jeho skutkových a právnych

záveroch, a tak ani v jeho právne záväznom výsledku. Prijatie predbežne prerokúvanej

sťažnosti by tak nemohlo viesť k záveru o porušení ktoréhokoľvek zo sťažovateľom

označených základných práv alebo práv procesnej povahy. Sťažnosť je tak v tejto časti

zjavne neopodstatnená.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv a práv hmotnej

povahy ( , listiny a dodatkového protokolu),

ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd

bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,

ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa ( listiny), práva podľa dohovoru a práva

podľa čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu označeným

rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 ( listiny) a práva podľa dodatkového protokolu, bolo

už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie

odvolacieho rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013