Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 582/2013
PDF · 362.26 KB
No categories available
III. ÚS 582/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., P., zastúpeného advokátom
JUDr. I. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 8 Cob 162/2011-338 z 24. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2013
elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť M. A., P. (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením základného
práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj pre
namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s porušením práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru a práva
na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
(ďalej len „dodatkový protokol“) a namietané porušenie práva na spravodlivý proces
zaručeného čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej
len „medzinárodný pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Cob 162/2011-338 z 24. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný
v 2. rade v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
37 Cb 181/2006, predmetom ktorého bolo zaplatenie sumy 7 793,71 € s príslušenstvom.
Žalobcom bola pôvodne Ľ. b., a. s., B., neskôr však v dôsledku singulárnej sukcesie aktívnu
legitimáciu v spore nadobudla spoločnosť G. F., a. s., B. (ďalej len „žalobca“). Skutkové
pozadie predmetného sporu tvorilo poskytnutie úveru v sume 250 000 Sk právnym
predchodcom žalobcu R. L., T. S. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Poskytnutý úver bol
zabezpečený ručením sťažovateľa Š. M., P. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“). K podaniu
žaloby viedla právneho predchodcu žalobcu skutočnosť, že žalovaný v 1. rade úver
nesplácal a na následnú výzvu na splnenie ručiteľského záväzku ani jeden z ručiteľov
nereagoval.
Okresný súd rozsudkom č. k. 37 Cb 181/2006-278 z 19. mája 2011 uložil žalovaným
v 1. – 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu 5 753,41 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania
od 9. augusta 2006 do zaplatenia, pričom splnením povinnosti jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Vo zvyšnej časti okresný súd
žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
Okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom sťažovateľa i žalovaného v 3. rade,
ako aj listinnými dôkazmi. Neakceptoval návrh sťažovateľa na nariadenie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru grafológie, pretože sťažovateľ „nepredložil v konaní
dostatok listinných dôkazov a vzhľadom na zistený skutkový stav považoval toto
dokazovanie za nadbytočné a tým aj nehospodárne“.
Na podklade vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že „15.5.2002
uzavrela... Ľ. B.... a ručiteľ žalovaný 2/ zmluvu o ručení za účelom zabezpečenia všetkých
pohľadávok a nárokov vyplývajúcich z hlavných a vedľajších záväzkov z úveru poskytnutého
žalovanému 1/... Podľa bodu 2. zmluvy o ručení ručiteľ vyhlásil, že je mu známe znenie
zmluvy o úvere a že je dostatočne informovaný o platobnej schopnosti dlžníka. Podpis
ručiteľa, žalovaného 2/, bol dňa 15.5.2002 overený zamestnankyňou prevádzky banky podľa
dokladu totožnosti.“
Okresný súd ďalej zo správy orgánov evidencie občianskych preukazov zistil,
že „v období od 3.11.1998 do 9.9.2003, t. j. v čase uzavretia zmluvy o ručení dňa
15.5.2002, mal žalovaný 2/ vydaný občiansky preukaz. Tento občiansky preukaz bol
ako platný preukaz, doklad totožnosti použitý na identifikáciu osoby,
ktorá pred zamestnankyňou banky podpísala zmluvu o ručení. Tento preukaz totožnosti
žalovaný 2/ používal až do 9.9.2003, kedy došlo k výmene občianskeho preukazu z dôvodu
zmeny podoby, nie jeho straty. Pokiaľ žalovaný v konaní uvádzal, že okrem zneužitia jeho
osobných údajov došlo k ich zneužitiu aj v súvislosti s obchodnými spoločnosťami C. – C.,
spol. s r. o. a M. – S., s. r. o. poukazuje súd na časovú nezhodu. K podpisu listín týkajúcich
sa týchto obchodných spoločností, pri ktorých súd nezistil a žalovaný 2 nepreukázal,
zneužitie osobných údajov, došlo v decembri 2001. Nie je ani reálny predpoklad, že by
žalovaný 2/ v období od decembra 2001 do 15.5.2002 objektívne vedomý si možnosti
zneužitia osobných údajov vyplývajúcich z občianskeho preukazu nenahlásil jeho stratu.
Podľa údajov S. p., pobočka T. zo dňa 12.2.2010 súd zistil, že v období od 15.4.2002 do
3.7.2003 nebol žalovaný 2/ zaevidovaný ako zamestnanec na základe pracovnej zmluvy pre
účely sociálneho poistenia. Na základe toho súd tvrdenia žalovaného 2/ o tom, že bol
zamestnaný na základe pracovnej zmluvy vyhodnotil ako nehodnoverné, žalovaný 2/ z tohto
obdobia svojho zamestnania nepredložil žiadnu pracovnú zmluvu... Žalovaný 2/ v konaní
nepochybne nepreukázal, že dňa 15.5.2002 nepodpísal zmluvu o ručení...“.
Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním žalobca i sťažovateľ.
Podľa rekapitulácie krajského súdu sťažovateľ v odvolaní navrhoval, „aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že tento nedostatočne a nesprávne vyhodnotil ním
uvádzané dôkazy, pričom niektoré navrhované dôkazy nevykonal (zistenie totožnosti Ing. Š.,
grafologickú skúšku na tvrdenie, že on úverovú zmluvu nikdy nepodpísal a porovnanie jeho
podpisu na úverovej zmluve s podpisom na dokladoch týkajúcich sa spoločnosti C. – C. s. r.
o. K. a M. – S. s. r. o. K.) a nakoniec napadnuté rozhodnutie riadne neodôvodnil, čo je
v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Cob 162/2011-338 z 24. októbra 2012 rozsudok
okresného súdu potvrdil. Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol,
že „s obranou žalovaného 2/ sa podrobne zaoberal, správne ju vyhodnotil v závere,
že žalovaný 2/ nepreukázal zneužitie osobných údajov v období ku dňu uzavretia zmluvy
o ručení, ani v súvislosti s návrhom zmien v OR týkajúcich sa obchodných spoločností C. –
C. s. r. o. a M.– S. s. r. o. Návrh na zápis zmien obchodnej spoločnosti M.– S. s. r. o. aj
zmluva o prevode obchodného podielu v spoločnosti C.– C. s. r. o. obsahujú podpisy
žalovaného 2/. Ktorých pravosť bola osvedčená notárom..., pričom vizuálne sa podpisy na
uvedených listinách aj na zmluve o ručení zhodujú. Na zmluve o prevode obchodného
podielu je uvedené číslo občianskeho preukazu žalovaného 2/:. Toto číslo mal občiansky
preukaz žalovaného 2/ od 03.11.1998, kedy došlo k výmene po platnosti, až do 09.09.2003,
kedy došlo k výmene občianskeho preukazu z dôvodu zmeny podoby žalovaného 2/. Tiež
žalovaný 2/ nepreukázal, že v období od 15.04.2002 do 03.07.2003 bol zamestnaný na
základe pracovnej zmluvy. S ohľadom na tieto zistenia dospel k správnemu záveru, že
žalovaný 2/ nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že on zmluvu o ručení zo dňa 15.05.2002
nepodpísal z dôvodu zneužitia osobných údajov... Vykonanie znaleckého dokazovania bez
preukázania tvrdenia o zneužití osobných údajov, je pre posúdenie veci nehospodárne
a v konečnom dôsledku by bolo bez právneho významu.“
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje dôvody krajského súdu,
a to v časti argumentácie o vizuálnej zhode podpisov sťažovateľa na listinách,
ktorými okresný súd i krajský súd disponovali. Podľa sťažovateľa „v podstate súdy
ani nepotrebujú znalcov, pretože sami vedia vizuálne posúdiť pravosť podpisov. Zarážajúce
v tejto veci je však skutočnosť, že nemali byť porovnávané podpisy na listinách súvisiace
s návrhom na zápis zmien do obchodného registra... a samotnej zmluvy o ručení ale podpisy
na týchto listinách s podpisom... sťažovateľa na iných listinách resp. podpismi...
sťažovateľa pred súdnym znalcom. Je totižto nepochybné, že sa porovnávali podpisy, ktoré
v oboch súdom uvádzaných prípadoch neboli podpísané... sťažovateľom (možno tou istou
osobou, pričom práve... sťažovateľ poukázaním na uvedené skutočnosti preukazoval, že už
predtým prišlo k zneužitiu jeho osobných údajov a predložil k tomu aj relevantné listiny –
oznámenie príslušnému D. ú., podanie trestného oznámenia...) avšak v žiadnom prípade
nejde o podpisy... sťažovateľa. Dôkaz navrhnutý... sťažovateľom však konajúci súd
nezákonným spôsobom odmietol a naopak paradoxne podpisy na listinách, ktoré žalovaný
v 2 rade ako ním nepodpísané odmietol, porovnával navzájom a dospel k záveru, že podpisy
sa vizuálne zhodujú a na základe toho konštatoval, že sú to podpisy... sťažovateľa.“
Ďalej sťažovateľ dôvodí, že okresný súd «si tvrdenie o zneužití osobných údajov
vyložil tak, že prišlo k strate občianskeho preukazu a podľa neho podľa vyjadrenia PZ v T.
v období od 3.11. do 9.92003 mal žalovaný OP. Samotný súd však na strane 9 ods. 2
posledná veta odôvodnenia uvádza cit. „podpis ručiteľa, žalovaného bol dňa 15.5.2002
overený zamestnankyňou prevádzky banky podľa dokladu totožnosti.! V iných odsekoch
svojho odôvodnenia síce uvádza zase iné číslo OP avšak táto skutočnosť svedčí o tom, že
tvrdenia žalovaného 2/ sú pravdivé a naopak súd predložené dôkazy nesprávne vyhodnotil.
Napokon súd absolútne nesprávne vyhodnotil ďalší závažný doklad, keď sám vo svojom
odôvodnení na str. 9 ods. 3 uvádza, že podľa údajov S. p., pobočka T. zo dňa 12.2.2010
nebol žalovaný v 2 rade v období od 15.4.2002 do 3.7.2002 zaevidovaný aké zamestnanec
a to vo vzťahu k tvrdeniam samotného žalovaného v 2 rade, že v uvedenom období nebol
zamestnancom spoločnosti F. s. r. o., pričom práve doklad z tejto spoločnosti vystavený
Ing. Š. o tom, že žalovaný je zamestnaný v tejto spoločnosti a má príjem bol jeden
z rozhodujúcich preto aby mohla byť osoba vydávajúca sa za žalovaného 2/ ručiteľom
na napadnutej úverovej zmluve. Súd však túto skutočnosť vôbec vo svojom rozhodnutí v jeho
odôvodnení absolútne neuvádza a ani tento dôkaz nevyhodnotil a naopak nevykonal
ani dôkaz, ktorý navrhoval žalovaný 2/ vo vzťahu k istej p. Ing. Š.. Paradoxne súd,
napriek skutočnosti, že samotný žalovaný žiadal o vykonanie dôkazu o priebehu jeho
zamestnanosti práve z dôvodu predloženia dokladu od spoločnosti F. s. r. o., skutočnosť, že
nebol v tej dobe zamestnaný (a práve takýto podklad je potrebný k poskytnutiu úveru)
v rámci hodnotenia dôkazov vyhodnotil proti žalovanému 2/ a napokon tým zdôvodnil aj to,
že sa jedná o obranu žalovaného v konaní bez právneho významu. Hoci na poskytnutie
úveru bol použitý doklad, že je zamestnaný! Súd v samotnom dokazovaní apriori odmietol
v podstate vykonať všetky dôkazy navrhované žalovaným 2/ (1/ zistenie totožnosti Ing. Š., 2/
grafologickú skúšku podpisov žalovaného v 2 rade) ktoré by potvrdzovali fakt, že úverovú
zmluvu žalovaný 2/ nikdy nepodpísal a že jeho tvrdenia sú pravdivé. Neobstojí ani tvrdenie
súdu, že súd nevykonal dňa 16.11.2009 nariadené znalecké dokazovanie znalcom
grafológom, z dôvodu, že pre jeho výkon nepredložil v konaní dostatok listinných dôkazov
nakoľko v skutočnosti nebolo vydané žiadne uznesenie o takomto dokazovaní,... súd
zo svojho konania vedel... že žalovaný 2/ je vo výkone trestu odňatia slobody a teda jeho
právny zástupca nemôže disponovať písomnosťami... ».
Všetky vytýkané nedostatky spôsobujú podľa sťažovateľa „nepreskúmateľnosť
a až arbitrárnosť... rozhodnutí konajúcich súdov, ktorých podstatou sú závažné porušenia
viacerých základných princípov... materiálneho právneho štátu..., čo všetko v konečnom
dôsledku vyústilo na úkor sťažovateľa až do odmietnutia poskytnúť súdnu ochranu
a spravodlivosť... a tiež do fatálneho a ústavne neakceptovateľného a netolerovateľného
porušenia... sťažovateľovho základného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu
v spojení so sťažovateľovým základným právom na účinný prostriedok nápravy
a aj so sťažovateľovým základným právom na ochranu majetku. Predmetné rozhodnutia
totiž v konečnom dôsledku zasahujú aj do majetkovej sféry sťažovateľa... tým,
že aj v dôsledku týchto nezákonných rozhodnutí je možné následne exekučne od sťažovateľa
vymáhať aj takú peňažnú sumu..., na vymáhanie ktorej by neexistoval nárok v prípade
zákonného postupu konajúcich súdov.“ Súčasne sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského
súdu „neobsahuje odôvodnenie, ktoré by jasne, zrozumiteľne, dostatočne a presvedčivo
dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom vo veci samej takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím sp. zn. 8 Cob/162/2011 zo dňa 24. 10. 2012
porušil sťažovateľovi M. A.; P. základné právo na súdnu ochranu (v spojení so základným
právom na ochranu majetku) zaručené podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.) a zároveň porušil sťažovateľovi základné právo
na spravodlivé súdne konanie (v spojení so základným právom na účinný prostriedok
nápravy a so základným právom na ochranu majetku) zaručené podľa čl. 6 ods. 1 v spojení
s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992
Zb.) a aj v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu (č. 1) k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (oznámenia č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia č. 120/1976 Zb.).
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 8 Cob/162/2011 zo dňa 24. 10. 2012 a celú vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi M. A., P., náhradu trov
konania (právneho zastúpenia), ktoré je Krajský súd Bratislava (správne malo byť Krajský
súd v Trenčíne, pozn.) povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. H...., a to
do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach,
alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. Systematika argumentácie predloženej sťažnosti nijako štrukturálne neodráža
výpočet základných práv sťažovateľa a jeho práv garantovaných kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami, ktoré podľa jeho názoru odvolacím rozsudkom krajského súdu
boli porušené. Inými slovami, dôvody, na ktorých sťažovateľ postavil svoje závery
stelesnené v sťažnostnom petite, majú smerovať k záveru o porušení všetkých jeho
označených základných práv a práv zaručených dohodovom, dodatkovým protokolom
či medzinárodným paktom. Takto zvolenému konceptu prispôsobil odôvodnenie svojho
uznesenia aj ústavný súd a nezaoberal sa osobitne namietanými porušeniami jednotlivých
základných práv a práv uvedených v sťažnostnom petite. Pritom však nemohol odhliadnuť
od skutočnosti, že sťažovateľ v sťažnostnom petite namietal porušenie základných práv
a práv procesnej povahy (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru,
čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu), ako aj základných práv a práv
hmotnej povahy (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu). Preto aj dôvody ústavného súdu odrážajú naznačené obsahové členenie
sťažovateľovho návrhu na rozhodnutie vo veci samej.
2. Vo väzbe na namietané porušenie základných práv a práv procesnej povahy
(čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 13 dohovoru
a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v odôvodnení
svojej sťažnosti predniesol proti napadnutému rozsudku krajského súdu viacero námietok,
ktoré sa obsahovo koncentrujú do sťažovateľovej nespokojnosti s ustálením skutkovej
stránky prerokovávanej kauzy konajúcimi všeobecnými súdmi.
2.1 Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je
úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základných
práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Identifikovaný charakter sťažnostných námietok si žiada konkretizáciu citovanej
rozhodovacej praxe ústavného súdu na prípad sťažovateľa v tom zmysle, že arbitrárne,
a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné sú tie rozhodnutia všeobecných súdov,
odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010).
V posudzovanej veci sťažovateľ svoju obranu v konaní pred všeobecnými súdmi
postavil na tvrdení, že jeho osobné údaje boli v čase uzavretia zmluvy o ručení zneužité,
predmetnú zmluvu on sám nepodpísal, a preto je absolútne neplatná. Za tejto situácie
okresný súd vyhodnocoval viacero pred ním vykonaných dôkazov. V prvom rade zo správy
kompetentného orgánu verejnej správy na úseku evidencie občianskych preukazov zistil,
že v čase podpisu zmluvy o ručení bol sťažovateľ držiteľom občianskeho preukazu
s rovnakým číslom, aké je uvedené pri identifikácii osoby ručiteľa v spornej zmluve
o ručení. Z listín týkajúcich sa obchodných spoločností, na ktoré na podporu svojej
argumentácie poukazoval samotný sťažovateľ, okresný súd zistil, že k ich podpisu došlo
v decembri 2001, teda približne pol roka pred uzavretím zmluvy o ručení. Súčasne podpisy
na týchto listinách boli notársky osvedčené. Ďalej okresný súd vychádzal aj z výpovede
žalovaného v 3. rade (strana 5 rozsudku okresného súdu), z ktorej vyplýva, že pri uzatváraní
zmluvy o ručení „bol v banke ešte nejaký chalan, volal sa A., pri podpisovaní boli v jednej
miestnosti a listiny podpisovala aj táto osoba“.
Podľa názoru ústavného súdu je na prvý pohľad zreteľné, že pri hodnotení uvedených
dôkazov okresný súd dôsledne rešpektoval požiadavku plynúcu z § 132 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého
je konajúci súd povinný vykonané dôkazy hodnotiť jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach.
Samostatné hodnotenie správy orgánu verejnej správy na úseku evidencie
občianskych preukazov okresný súd vyhodnotil tak, že v čase podpisu zmluvy o ručení
bol sťažovateľ skutočne držiteľom občianskeho preukazu, čo je súčasne údaj uvedený
v zmluve o ručení. Samostatné hodnotenie listín týkajúcich sa obchodných spoločností
datovaných k decembru 2001 viedlo okresný súd k záveru, že „nie je ani reálny
predpoklad, že by žalovaný 2/ v období od decembra 2001 do 15.5.2002 objektívne vedomý
si možnosti zneužitia osobných údajov vyplývajúcich z občianskeho preukazu nenahlásil
jeho stratu“. A napokon aj samostatné hodnotenie výpovede žalovaného v 3. rade
jednoznačne dokazuje fyzickú prítomnosť sťažovateľa na mieste, kde k podpisu spornej
zmluvy o ručení došlo, ako aj jeho podpisovú aktivitu.
Okresný súd následne vo vzájomných súvislostiach uvedených dôkazov dospel
k záveru, že sťažovateľ bol skutočne osobou, ktorá podpísala zmluvu o ručení
z 15. mája 2002.
Ústavný súd konštatuje, že poznatky získané z rekapitulovaných vykonaných
dôkazov vytvárajú obsahovo logický skutkový koncept umožňujúci záver učinený
okresným súdom. Preto ak krajský súd tento koncept akceptoval a potvrdil ho, nedopustil
sa podľa názoru ústavného súdu žiadneho extrémneho vybočenia z pravidiel formálnej
logiky ani z požiadavky racionálneho hodnotenia rozhodujúcich faktov, prípadne
akéhokoľvek zásadného popretia zmyslu a podstaty informácií získaných z vykonaných
dôkazov a následne hodnotených vo vzájomných súvislostiach.
Pravdaže, ústavný súd v kontexte sťažnostnej argumentácie neopomína,
že hodnotenie jedného z vykonaných dôkazov, a to údajov poskytnutých S. p., okresným
súdom vnáša do ustáleného skutkového konceptu prerokovávanej veci rušivý prvok. S. p.
totiž potvrdila, že v čase uzavretia zmluvy o ručení sťažovateľ nebol zamestnaný na základe
pracovnej zmluvy. Sťažovateľ pritom správne a výstižne v dôvodoch sťažnosti objasnil
dôkazný význam predmetného potvrdenia pre spor vedený pred okresným súdom
(zamestnanie potenciálneho ručiteľa je pre poskytovateľa úveru významným kritériom
posúdenia bonity navrhovaného ručiteľského záväzku). Pritom oba konajúce súdy uvedený
dôkaz hodnotili len vo väzbe na výpoveď sťažovateľa, v ktorej uviedol, že „vždy bol
zamestnaný na základe pracovnej zmluvy“. Z výpočtu vykonaných dôkazov majúcich
priamy vzťah ku skutkovej otázke, či sťažovateľ podpísal spornú zmluvu o ručení, však
potvrdenie S. p. predstavovalo jediný dôkaz spôsobilý podporiť obranu sťažovateľa. Všetky
ostatné dôkazy zjavne svedčali v prospech skutkovej verzie preferovanej okresným súdom
a neskôr krajským súdom. Navyše, a to ústavný súd zdôrazňuje bez ambície zasahovať do
hodnotenia vykonaných dôkazov, no s cieľom zrozumiteľne odôvodniť svoje uznesenie,
zamestnanie budúceho ručiteľa je pre banku síce významným, no nie jediným
ukazovateľom budúcej možnej schopnosti ručiteľa splniť svoj záväzok. Potvrdenie S. p. je
preto síce dôkazom, že v čase uzavretia zmluvy o ručení sťažovateľ nebol zamestnaný
v pracovnom pomere, no tento dôkaz nevylučuje iné príjmy sťažovateľa, prípadne jeho
majetkovú základňu postačujúcu pre záver o spôsobilosti ručiť.
V popísaných okolnostiach tak ústavný súd uzatvára, že pochybenie, ktorého
sa okresný súd i krajský súd dopustili pri hodnotení jedného z vykonaných dôkazov,
nedosahuje intenzitu, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru
o ústavnej relevancii identifikovanej vady, a tým aj k záveru o arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia krajského súdu.
Berúc do úvahy rozhodujúce okolnosti pre posúdenie ústavnej kvality napadnutého
rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že skutkový koncept, na ktorom
je predmetný rozsudok postavený, nesignalizuje ako celok ústavne relevantné trhliny
spôsobilé viesť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa. Komplexné hodnotenie napadnutého odvolacieho rozsudku nasvedčuje záveru,
že nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.
2.2 Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa v rámci odôvodnenia svojho
uznesenia aj s čiastkovými námietkami, ktoré sťažovateľ predniesol v odôvodnení svojej
sťažnosti.
Sťažovateľ najprv kritizoval, že okresný súd odmietol akceptovať jeho dôkazný
návrh na nariadenie znaleckého dokazovania a krajský súd tento procesný postoj súdu
prvého stupňa akceptoval.
Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na svoju judikatúru
(napr. IV. ÚS 316/07), v rámci ktorej už vyslovil, že ústava neupravuje prípustnosť
dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Žiadne základné právo alebo sloboda a priori negarantujú, aby konajúci všeobecný
súd bol povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu účastníka konania. Ak všeobecný
súd vykonávajúci dokazovanie dospeje k presvedčeniu, že skutkový stav je objasnený
natoľko, že žiadny ďalší vykonaný dôkaz nie je spôsobilý narušiť už ustálený skutkový
koncept prerokovávanej veci, potom práva garantované ústavou a medzinárodnými
zmluvami o základných právach a ľudských slobodách nevyžadujú vyhovieť ďalším
dôkazným návrhom účastníkov súdneho konania.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že podpisy na listinách
z decembra 2001 týkajúcich sa obchodných spoločností boli notársky osvedčené, súčasne
už z prvostupňovej fázy konania bolo zrejmé, že v tom čase bol sťažovateľ držiteľom
platného občianskeho preukazu s konkretizovaným číslom. Tieto fakty výrazne oslabujú
argumentáciu sťažovateľa, že už aj podpisy na uvedených listinách boli sfalšované. Krajský
súd sa preto nedopustil ústavne neakceptovateľného postupu, keď podpis na predmetných
listinách vizuálne posúdil s podpisom na spornej zmluve o ručení, to všetko pri poznaní
informácií získaných z už popísaných dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa.
Sťažovateľova námietka nevykonania znaleckého dokazovania je preto nedôvodná.
Ďalej sťažovateľ namietal nesúlad číselnej identifikácie jeho občianskeho preukazu
v odôvodnení prvostupňového rozsudku okresného súdu, na čo krajský súd nereagoval.
Ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa je na prvý pohľad účelová.
Ak sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že na strane 9 v druhom odseku okresný súd
v poslednej vete uvádza: „Podpis ručiteľa, žalovaného 2/, bol dňa 15.5.2002 overený
zamestnankyňou prevádzky banky podľa dokladu totožnosti“, potom ústavný súd konštatuje,
že označenie žalovaného v citovanej vete je zjavne dôsledkom pisárskej chyby. Celý odsek
pojednáva o zmluve o ručení, ktorá bola uzavretá 15. mája 2002 medzi poskytovateľom
úveru a žalovaným v 3. rade (teda nie žalovaným v 2. rade –
sťažovateľom). Naopak, o ručiteľskej zmluve medzi sťažovateľom a poskytovateľom úveru
hovorí predchádzajúci odsek textu odôvodnenia. Preto číslo občianskeho preukazu
v citovanej vete (č.) zjavne patrí žalovanému v 3. rade, a nie sťažovateľovi. Uvedená
pisárska chyba pritom musí byť zrejmá aj sťažovateľovi.
Napokon sťažovateľ namietal aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu. Pri tejto sťažnostnej námietke sa však obmedzil len na všeobecné
konštatovania o absencii odpovedí na podstatné skutkové a právne otázky súvisiace
s poskytovaním súdnej ochrany v jeho spore a na citovanie ustálenej judikatúry týkajúcej
sa požadovanej kvality odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Neuviedol však, na aké
otázky nedali súdy konajúce v jeho veci potrebné odpovede. Uvedenej námietke
sťažovateľa preto chýba náležité zdôvodnenie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Navyše, pri preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
nezistil žiadne konkrétne nezodpovedané otázky majúce podstatný význam pre jadro
sťažovateľovho sporu.
2.3 Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu na podklade
požiadaviek plynúcich z označených základných práv a práv procesnej povahy nezistil
žiadne signály arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v jeho skutkových a právnych
záveroch, a tak ani v jeho právne záväznom výsledku. Prijatie predbežne prerokúvanej
sťažnosti by tak nemohlo viesť k záveru o porušení ktoréhokoľvek zo sťažovateľom
označených základných práv alebo práv procesnej povahy. Sťažnosť je tak v tejto časti
zjavne neopodstatnená.
3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv a práv hmotnej
povahy (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu),
ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd
bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,
ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 13 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu označeným
rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, bolo
už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie
odvolacieho rozsudku krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013