Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 584/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , bližšie neidentifikovaného

základného práva zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013

doručená sťažnosť Ing. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

bližšie neidentifikovaného základného práva zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka v konaní

vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. domáhala proti G. G., B. (ďalej

len „odporkyňa v 1. rade“), a proti Stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „odporca

v 2. rade“), určenia, že dohoda o prevode členských práv a povinností zo 4. júna 2001

uzavretá medzi sťažovateľkou ako prevodcom a odporkyňou v 1. rade ako nadobúdateľom

je neplatná. Súčasne sa v tom istom konaní domáhala uloženia povinnosti vypratať byt.

Okresný súd rozsudkom č. k. -195 z 25. júna 2009 určovací návrh

v celom rozsahu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania dospel k skutkovému

záveru, že sťažovateľka „sa chcela stať nájomníčkou bytu, ktorý užívala Ľ. K. (R.),

navrhovateľka chcela výmenou Ľ. R. poskytnúť svoj dom v L. Sprostredkovateľmi výmeny

boli p. B. a p. S., ktorí chceli dopomôcť navrhovateľke k bytu trojvýmenou, nakoľko

jednoduchá výmena nebola možná. Odporkyňa v 1. rade bola nájomníčkou družstevného

bytu, a p. B. ju oslovila, aby pomohla navrhovateľke zapožičaním svojho bytu

na trojvýmenu.

Zámer bol ten, že odporkyňa v 1. rade prevedie členské práva k bytu na M.

na navrhovateľku, ktorá následne vymení nájomný byt na M. za nájomný byt na Š. s p. K.

(R.), ktorá sa popri tom stane vlastníčkou domu navrhovateľky v L., a prevedie členské

práva k bytu na M. späť na odporkyňu v 1. rade.

Odporkyňa v 1. rade previedla členské práva k bytu na M. na navrhovateľku (ktorá

sa zaviazala byt do štyroch mesiacov vrátiť, alebo zaplatiť 600.000,- Sk),

a sprostredkovatelia pracovali na výmene bytu na M. za byt na Š. Dňa 30.05.2001 p. K. (R.)

od výmeny odstúpila, teda celá výmena sa nezrealizovala. Dňa 04.06.2001 uzavreli

navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade dohodu o prevode členských práv k bytu na M. späť

na odporkyňu v 1. rade.“.

V určovacom návrhu sťažovateľka spočiatku tvrdila, že súčasťou spornej dohody

bola ústna dohoda o finančnom vyrovnaní (finančné plnenie odporkyne v 1. rade

sťažovateľke), ku ktorému však nedošlo, a preto „oznámila odporcovi v 2./... že od dohody

odstupuje a nesúhlasí s prevodom členských práv na odporkyňu v 1./ rade“. Neskôr

sťažovateľka tvrdila, že dohodu podpísala v omyle, do ktorého ju uviedla p. B., ktorá

zastupovala odporkyňu v 1. rade.

Okresný súd konštatoval, že tvrdenie sťažovateľky o ústnej dohode o finančnom

vyrovnaní „v konaní nebolo preukázané žiadnym dôkazom, ani svedeckou výpoveďou“,

pričom „dohoda o prevode členských práv z navrhovateľky na odporkyňu nebola

v písomnej forme viazaná na žiadnu podmienku“.

Sťažovateľkou tvrdený právne relevantný omyl okresný súd nezistil, keď zdôraznil,

že „skutočnosť, že prevádza členské práva na odporkyňu v 1. rade, musela byť

navrhovateľke známa pri prečítaní a podpísaní a následnom overení dohody, ak išlo

o zábezpeku, čo je jedna z možností, navrhovateľka o tom vedela, a bola uzrozumená,

že ak k výmene nedôjde, veci sa uvedú do pôvodného stavu, takže tu je omyl vylúčený...

neobstojí ani tvrdenie navrhovateľky, že bola uvedená do omylu tým, že jej nebolo

pri podpisovaní oznámené, že k výmene bytov nedôjde, resp., že jej bolo povedané, že len

podpísanie dohody o prevode členských práv nepostačuje na ich reálny prevod, nakoľko

tieto skutočnosti si mohla a za daných okolností aj mala sama navrhovateľka overiť,

nakoľko nebola k podpísaniu dohody donútená a nebola ani v časovej tiesni.

Preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nejde o podstatný a ospravedlniteľný

omyl, keďže navrhovateľka mohla pri obvyklej starostlivosti vedieť skutočný stav veci...

... súd dospel k záveru, že nebola splnená ani druhá súčasná podmienka, teda,

že odporkyňa v 1. rade omyl buď vyvolala alebo o ňom musela vedieť. V konaní bolo

jednoznačne preukázané, i tvrdením navrhovateľky, že do omylu bola uvedená

sprostredkovateľmi, resp. pani B., že odporkyňa v 1. rade omyl nevyvolala, a zároveň nebol

produkovaný žiaden dôkaz, že by odporkyňa v 1. rade o nejakom omyle navrhovateľky

vedela, alebo musela vedieť.“.

Okresný súd vzhľadom na zamietnutie určovacieho návrhu zamietol i návrh

na vypratanie bytu, a to aj preto, že sťažovateľka „nie je aktívne legitimovaná na podanie

návrhu na vypratanie predmetného bytu, ktorý je vo vlastníctve odporcu v 2. rade...“.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom namietala,

že „nemohla previesť členské práva k družstevnému bytu na odporkyňu v 1. rade

do 4 mesiacov po výmene, lebo už žiadne členské práva k družstevnému bytu nemala.

Poukazovala na výpoveď svedkyne B. v tom smere, že ju odporkyňa v 1. rade splnomocnila,

aby ju v celej záležitosti zastupovala... z čoho vyplýva aj skutočnosť, že svedkyňa B. musela

odporkyňu v 1. rade informovať o všetkých krokoch a skutočnostiach, ktoré sa vo veci

udiali, a preto bol nesprávny právny záver súdu prvého stupňa, že odporkyňa v 1. rade nič

nevedela o omyle navrhovateľky. Keďže dohoda bola podpísaná aj odporkyňou v 1. rade,

táto o všetkom vedela... svedkyňa B. podala sama, bez odporkyne v 1. rade, návrh dohody

o prevode členských práv na družstvo, pričom musela sfalšovať jej podpis na prehlásení

pre družstvo. Dohodu o prevode členských práv preto považuje za neplatnú, keďže nebola

urobená slobodne, vážne a určite. Nepodpisovala ju totiž s cieľom, že prevádza platne

na odporkyňu v 1. rade členské práva k družstevnému bytu, lebo v tom čase bola podaná

žiadosť o jeho výmenu za obecný byt a pokiaľ by nebola nájomníčkou družstevného bytu,

k žiadnej výmene bytov by nemohlo prísť...“. Sťažovateľka v odvolaní namietala aj

nevykonanie znaleckého dokazovania na účel grafologického skúmania jej podpisu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -301 z 19. marca 2013 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že okresný súd „vykonal náležité

dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých

pre posúdenie dôvodnosti návrhu... a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania

v súlade s , dospel k správnym skutkovým zisteniam...“.

Krajský súd v prvom rade uviedol, že na pojednávaní 25. júna 2009 sťažovateľka

„po poučení podľa netrvala na ďalšom doplnení dokazovania

a na zváženie súdu ponechala... znalecké dokazovanie na preukázanie jej podpisu

na prehlásení zo dňa 4.6.2001. Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil dokazovanie

za skončené, keď ho správne nepovažoval za potrebné doplniť o navrhované znalecké

dokazovanie, ktoré sa aj odvolaciemu súdu javilo ako nadbytočné, keďže by neviedlo

k preukázaniu žiadnej právne významnej skutočnosti v konaní, vzhľadom na to, že uvedené

prehlásenie nebolo právnym úkonom, s ktorým by právne predpisy spájali nejaké právne

účinky.“.

Pokiaľ ide o právne hodnotenie veci okresným súdom, krajský súd uznal,

že „výsledky vykonaného dokazovania poskytujú spoľahlivý podklad pre záver, že dohoda je

neplatná pre nedostatok vážnosti vôle pri jej uzatváraní“. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia

spornej dohody (4. júna 2001) sťažovateľka „nemala dispozičné právo k predmetnému

družstevnému bytu, keďže uzavrela dňa 20.3.2001 dohodu o jeho výmene s p. R. ... za jej 4-

izbový obecný byt na Š. ..., ktorá bola 22.3.2001 odsúhlasená odporcom v 2. rade a dňa

26.3.2001 predložená na schválenie Miestnemu úradu v P.; teda v tom čase podľa

vedomostí navrhovateľky ešte len prebiehalo schvaľovanie výmeny bytov, o ktorú mala

záujem, a v prípade ak by previedla členské práva k predmetnému družstevnému bytu

na odporkyňu v 1. rade počas schvaľovania tejto výmeny, nebola by prebehla táto výmena

bytov, keďže by nemohla byť ani schválená. Výsledky vykonaného dokazovania preukazujú,

že navrhovateľka v čase podpisovania dohody o prevode členských práv dňa 4.6.2001

nemala vedomosť o tom, že p. R. ... od dohody o výmene bytov dňa 30.5.2001 odstúpila a že

sa už nezrealizuje, a preto nemožno ani dovodiť, že by ju uzatvárala v súvislosti s plnením

svojho záväzku v potvrdení zo dňa 1.3.2001, vrátiť odporkyni v 1. rade... byt... nedostatku

vážnosti vôle nasvedčuje aj tá preukázaná skutočnosť, že navrhovateľka uvedenú dohodu

o prevode členských práv k družstevnému bytu podpísala len ako zábezpeku pre odporkyňu

v 1. rade, aby nebola poškodená a aby neprišla o predmetný byt. V tomto smere preto súd

prvého stupňa síce vyvodil správne skutkové závery, avšak z nich nevyvodil správny právny

záver o platnosti dohody o prevode členských práv k družstevnému bytu zo dňa 4.6.2001

z hľadiska jej zákonných náležitostí v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák..

Návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti dohody o prevode členských práv zo dňa

4.6.2001... však nemôže obstáť z hľadiska ďalších podstatných okolností prípadu...

V konaní pred súdom prvého stupňa bolo zo skutkového hľadiska nesporným,

že k uzavretiu prvotnej dohody o prevode členských práv k predmetnému družstevnému bytu

z odporkyne v 1. rade na navrhovateľku došlo dňa 19.2.2000 z dôvodu, aby navrhovateľka

následne mohla tento 1-izbový družstevný byt vymeniť za 4-izbový obecný byt na Š. ...,

ktorého nájomníčkou bola p. R., keďže navrhovateľka mala záujem o tento obecný nájomný

byt a jeho následné odkúpenie do osobného vlastníctva a p. R. mala záujem o kúpu

rodinného domu v D. od navrhovateľky, ktorá sa zaviazala tento dom na ňu previesť, s tým,

že p. R. následne prevedie na odporkyňu v 1. rade od navrhovateľky nadobudnutý

družstevný byt...

S poukazom na tieto skutkové závery... možno nepochybne uzavrieť, že dohoda

o prevode členských práv k družstevnému bytu ... uzavretá medzi odporkyňou v 1. rade ako

prevodcom a navrhovateľkou ako nadobúdateľkou dňa 19.12.2000 bola simulovaným

právnym úkonom, ktorým jej účastníčky chceli zastrieť iný právny úkon, a to zmluvu

o výpožičke predmetného družstevného bytu za účelom získania obecného bytu...

navrhovateľkou. Ich skutočná vôľa nesmerovala k vyvolaniu právnych následkov spojených

s uzavretím tejto dohody v podobe trvalého (časovo neobmedzeného) prevodu členských

práv a povinností k družstevnému bytu. Neplatnou je však aj zmluva o výpožičke, ako

zastretý právny úkon, keďže jej predmetom nebolo prenechanie druhovo určenej veci

na voľné nakladanie, ako to predpokladá ust. § 657 Obč. zák., a rovnako nešlo ani o platnú

zmluvu o výpožičke, nakoľko v priebehu konania vyšlo najavo, že predmetný družstevný byt

stále (aj po prevode členských práv 19.12.2000) užívala odporkyňa v 1. rade,

navrhovateľka ho fakticky nikdy neužívala, čím nebola splnená podmienka výpožičky podľa

§ 659 Obč. zák. v podobe prenechania veci do užívania...

So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k právnemu záveru, že dohoda

o prevode členských práv... zo dňa 4.6.2001 je neplatným právnym úkonom aj z toho

dôvodu, že navrhovateľka nadobudla členské práva k predmetnému bytu od odporkyne

v 1. rade na základe neplatnej dohody o prevode členských práv zo dňa 19.12.2000,

a preto ich ani následne nemohla platne spätne previesť na odporkyňu v 1. rade (§ 37 ods.

2 ). Pretože na základe neplatných dohôd o prevode členských práv

zo dňa 19.12.2000 a 4.6.2001 členské práva k družstevnému bytu patria odporkyni

v 1. rade, nemôže byť správny právny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka má

naliehavý právny záujem v zmysle na určení neplatnosti dohody

o prevode členských práv zo dňa 4.6.2001, pretože jej určením by sa právne postavenie

navrhovateľky nezmenilo, keďže by jej nesvedčil žiaden právny titul oprávňujúci ju

k užívaniu predmetného bytu...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta voči skutkovým

záverom oboch v jej veci konajúcich súdov. Konštatuje, že dohoda o prevode členských

práv z 19. decembra 2000 bola riadne podpísaná a ide o právny úkon, ktorý „bol urobený...

slobodne, vážne a bez akéhokoľvek nátlaku“, pričom „v ten deň nebola žiadna dohoda

o výmene tohto bytu za iný“. S uzavretím tejto dohody súhlasil aj odporca v 2. rade, a tak

„tento právny úkon... nie je možné spochybniť“.

Ku skutkovým záverom krajského súdu o skutočnom účele uzavretia dohody

z 19. decembra 2000 sťažovateľka uvádza, že „nikdy nesúhlasila s tým, že by bol byt iba

zapožičaný. Keď sa dávalo vyjadrenie na odvolací súd, či súhlasíme s použitím § 659

, tak bolo zaslané vyjadrenie na súd, že sa súhlasí ale s tým,

že v plnom rozsahu sa trvá na predchádzajúcich tvrdeniach ktoré boli uvedené

ako pri odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, tak aj v dovolaní. Toto vyjadrenie nebolo

konzultované s navrhovateľkou a táto zásadne nesúhlasila a nesúhlasí s použitím § 659

. Naše vyjadrenie však tiež bolo myslené tak, ako sa uvádzalo

v písomných vyjadreniach, že nikdy nešlo o zapožičanie bytu. Aj sám odvolací súd

vo svojom rozhodnutí uviedol, že neboli splnené podmienky zmluvy o výpožičke

predmetného bytu, lebo jej predmetom nebolo prenechanie druhovo určenej veci na voľné

nakladanie. To ani nemohlo v žiadnom prípade nastať, lebo prišlo k platnému prevodu

členských práv z odporkyne v 1. rade na navrhovateľku a navrhovateľka aj zaplatila

realitnej kancelárii peniaze. Táto skutočnosť aj bola v konaní preukázaná, ale súd ju vôbec

nebral do úvahy.“.

Následne sťažovateľka poukazujúc na ňou uvádzané fakty tvrdí „nesprávne

vyhodnotenie vykonaného dokazovania v tom smere, že súdy ako prvostupňový,

tak aj odvolací sa jednoznačne priklonili... na stranu odporkyne v 1. rade v tom, že ona je

altruistka a bez všetkého previedla členské práva na navrhovateľku. Pritom musela dobre

vedieť, že keď overí svoj podpis na dohode o prevode členských práv k bytu a táto sa dá

na družstvo, tak nenávratne o tieto práva prichádza. Pokiaľ by chcela iba byt zapožičať,

tak by spísala najneskôr pri podpise dohody o prevode členských práv zmluvu o výpožičke...

To že bolo podpísané nejaké potvrdenie dňa 1.3.2001, poukazujeme na to, že bolo robené

3 mesiace po prevode členských práv k bytu a najmä, navrhovateľka ani odporkyňa nemá

takéto potvrdenie a nedá sa preukázať čo bolo obsahom tohto potvrdenia...“.

Sťažovateľka spochybňuje dôkaznú hodnotu potvrdenia z 1. marca 2001. Rovnako

namieta voči kvalifikácii vzťahu medzi odporkyňou v 1. rade a svedkyňou B., keďže

„v konaní bolo preukázané, že svedkyňa B. v celej transakcii... zastupovala odporkyňu

v 1.rade i keď vraj nemala písomné plnomocenstvo“. Podľa jej názoru svedkyňa B. a „jej

životný partner M. K. nie sú hodnovernými a nezainteresovanými svedkami v tomto súdnom

konaní...“. Za nesprávne vyhodnotenie dokazovania považuje sťažovateľka aj záver,

že „odporkyňa v 1. rade vraj nebola informovaná o všetkých krokoch svedkyne B. Vraj

nevedela, že svedkyňa B. dala podpísať dohodu o prevode členských práv navrhovateľke,

pritom bolo v konaní preukázané, že túto dohodu podpísala aj odporkyňa v 1. rade.“.

Sťažovateľka zdôrazňuje nedostatok vážnosti vôle pri uzatváraní dohody o prevode

členských práv zo 4. júna 2001, keďže v tom čase „nemala dispozičné právo

k predmetnému družstevnému bytu, lebo uzatvorila dňa 20.3.2001 dohodu o jeho výmene

s p. R. za jej 4-izbový obecný byt... Táto dohoda bola dňa 22.3.2001 odsúhlasená odporcom

v 2. rade a dňa 26.3.2001 predložená na schválenie Miestnemu úradu... To znamená, že

v žiadnom prípade za týchto podmienok nemohla navrhovateľka slobodne a vážne previesť

členské práva k družstevnému bytu na odporkyňu v 1. rade.

Navrhovateľka... 4.6.2001 nemala vedomosť o tom, že p. R. od dohody o výmene

bytov dňa 30.5.2001 odstúpila a že sa už nezrealizuje, a preto nemožno ani dôvodiť, že by ju

uzatvárala v súvislosti s plnením svojho záväzku uvedeného v potvrdení zo dňa 1.3.2001.“.

Sťažovateľka potom podrobuje pred okresným súdom vykonané dôkazy jednotlivému

skutkovému hodnoteniu, a takto argumentuje v prospech záveru o neplatnosti spornej

dohody o prevode členských práv zo 4. júna 2001. Zdôrazňuje tiež navrhované, avšak

okresným súdom nenariadené znalecké dokazovanie na preukázanie sfalšovania jej podpisu

na predmetnej zmluve.

S právnym záverom krajského súdu, podľa ktorého účastníci zmluvy z 19. decembra

2000 chceli v skutočnosti zakryť zmluvu o výpožičke, sťažovateľka nesúhlasí. Podstatou

zmluvy o výpožičke je podľa jej názoru skutočnosť, že „požičiavateľ prenecháva

vypožičiavateľovi vec na bezplatné užívanie. Vlastnícke právo k vypožičanej veci zostáva

bez zmeny. To znamená, že v žiadnom prípade nemohlo ísť medzi účastníkmi konania

o výpožičku družstevného bytu. Ako navrhovateľka, tak aj odporkyňa v 1. rade vedeli,

že overením podpisu na dohode... prichádza k zmene nájomcu bytu. Obidve účastníčky

uzatvárali dohodu... zo dňa 19.12.2000 dobrovoľne, platne s úmyslom previesť členské

práva k bytu na navrhovateľku. Vtedy ani jedna z nich nekonala v omyle.“.

Podľa sťažovateľky „nebola v žiadnom prípade uzatvorená medzi účastníkmi zmluva

o výpožičke bytu, lebo v tom prípade by vlastnícke právo zostalo bezo zmeny, čo v tomto

prípade nenastalo“.

Dôvody svojej sťažnosti sťažovateľka uzatvára konštatovaním, že jej „bolo porušené

právo... vlastniť majetok, čo bol členský podiel v družstve... Súdy postupovali na úkor

vlastníckeho práva navrhovateľky a uprednostnili vlastnícke právo odporkyne. Taktiež mala

navrhovateľka zákonné právo, aby sa jej vec prejednala verejne, bez zbytočných prieťahov,

v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto

prípade boli tiež porušené jej základné práva, lebo jej vyjadrenia boli vyhodnotené ako

nedôveryhodné, pritom účelové a zavádzajúce vyjadrenia odporkyne boli brané ako pravda.

Odporkyňa klamala, že nevedela o dohode o prevode členských práv zo dňa 4.6.2001,

pritom ju podpísala, taktiež klamali, že ju pani B. nezastupovala, pritom táto sama uviedla,

že ju v celom rozsahu pri všetkých úkonoch zastupovala. Súdy však nepostupovali nestranne

a nezaujate, ale boli zaujaté proti navrhovateľke,... V tomto prípade boli porušené základné

práva navrhovateľky na spravodlivý a nestranný proces...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. I. K. na spravodlivý proces podľa / SR,

/ SR a / SR zaručeného v / Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Ústavný súd SR napadnuté právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka doručila 14. júna 2013 ústavnému súdu podanie označené ako

„... vyjadrenie navrhovateľky“, keďže „JUDr. I. B., mnou splnomocnená Vám zaslala

sťažnosť, ktorú chcem doplniť o skutočnosti a dôkazy, ktoré podľa nej nebolo dôležité a už

tiež nie sú použiteľné, nakoľko dokazovanie sa vraj skončilo, ja som však nikdy neodstúpila

do ďalšieho dokazovania, keď súd na mňa tlačil, aby som súhlasila s ukončením

dokazovania, napriek tomu, že som sa roky o použitie ďalších dôkazov (znalecký posudok,

sfalšovaného podpisu, vypočutie ďalších svedkov...) snažila roky tak som súhlasila,

len pod podmienkou, ak súd považuje môj návrh za dostatočne preukázaný, čo je uvedené

aj v zápisnici zo súdu“. Následne sťažovateľka rekapituluje dôvody sťažnosti, pričom

niektoré pasáže textu farebne zvýraznila. Tieto časti podľa jej vyjadrenia predstavujú

„doplnenia k textu zaslanému pani JUDr. I. B...“. V závere sťažovateľka požaduje, „aby

súd konal na verejnom pojednávaní, aby som mohla doplniť dokazovanie, ktoré mu nikdy

nebolo umožnené“.

Sťažovateľka doručila 9. júla 2013 ústavnému súdu „doplnenie vyjadrenia

navrhovateľky“, v ktorom oznamuje, že „nikdy nesúhlasila s použitím ust. § 37 ods. 2,

§ 41a ods. 2 a § 659 a zásadne s nimi nesúhlasím. Vzhľadom k tomu, že JUDr. B., ktorá má

moje plnomocenstvo zasielala vyjadrenie na okresný súd bez toho, aby ma o ňom

informovala, či spýtala sa ma na môj názor strácam k nej dôveru a uvažujem o zmene

advokáta a zrušení plnomocenstva pre pani JUDr. B....“.

Napokon sťažovateľka doručila 7. októbra 2013 ústavnému súdu podanie označené

ako „ďalšie doplnenie vyjadrenia navrhovateľky“, v ktorom oznamuje výpoveď plnej moci

pôvodne zvolenej právnej zástupkyni. Súčasne opakuje svoju argumentáciu v merite veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka navrhuje

vyslovenie porušenia svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu,

a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základných práv

a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy (mutatis mutandis napr. , ). Podstatou účinnej ochrany

základných práv sťažovateľky bol okrem iného aj riadny opravný prostriedok,

ktorý vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých namieta, využila

a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv

a slobôd.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu

ako súdu prvého stupňa, pretože ho preskúmal krajský súd v konaní o odvolaní

sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

2. K časti sťažnosti namietajúcej rozpor postupu krajského súdu ako súdu

odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. so základným právom zaručeným

a s právom zaručeným dohovoru ústavný súd najprv

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

2.1 Na účel zrozumiteľnosti dôvodov odmietnutia sťažnosti sťažovateľky ústavný

súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že krajský súd ako súd odvolací potvrdil

odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok na podklade iného právneho

hodnotenia rozhodujúcich skutkových okolností v porovnaní s hodnotením, ktoré vykonal

okresný súd. Pravdaže, takýto postup

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pri rešpektovaní kogentne ustanovených

požiadaviek ( ) akceptuje.

Kým teda okresný súd síce konštatoval danosť naliehavého právneho záujmu

na navrhovanom určení, a následne ustálený skutkový stav vyhodnotil ako neposkytujúci

dostatočný základ pre právnu argumentáciu, na ktorej sťažovateľka založila svoj návrh

na určenie neplatnosti dohody zo 4. júna 2001 (tvrdená dohoda o finančnom vyrovnaní,

tvrdené uvedenie sťažovateľky do omylu), krajský súd na základe rovnakých skutkových

záverov primárne konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu ako zákonnej

podmienky prípustnosti určovacej žaloby podľa .

Popis zistení zhrnutý v predchádzajúcich dvoch odsekoch sformuloval ústavný súd

preto, lebo sťažovateľka predniesla v odôvodnení svojej sťažnosti aj námietky obsahovo

zamerané na dôvody, ktoré pre právne závery krajského súdu (na rozdiel od okresného

súdu) už neboli relevantné. Uvedený záver sa týka sťažnostnej argumentácie založenej

na námietke vyhodnotenia dôkaznej hodnoty potvrdenia z 1. marca 2001, ako aj na tvrdení

o absencii vedomosti sťažovateľky o odstúpení p. R. od dohody o výmene bytov

a na tvrdení o nedostatku vážnosti vôle pri uzatváraní dohody zo 4. júna 2001 na strane

sťažovateľky. Všetky rekapitulované dôvody, ktorými sťažovateľka odôvodnila aj svoj

sťažnostný petit, neboli pre rozhodujúci právny záver krajského súdu (nedostatok

naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky na požadovanom určení) podstatné.

Preto nie sú ani spôsobilé podporiť právne relevantným spôsobom ústavnému súdu

navrhnuté rozhodnutie vo veci samej. Uvedené sťažnostné námietky sú preto nedôvodné.

2.2 Pokiaľ ide o ďalšie sťažnostné námietky, ktorými sťažovateľka argumentovala

v prospech záveru o platnosti dohody o prevode členských práv z 19. decembra 2000,

ústavný súd zdôrazňuje, nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je

úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

Identifikovaný charakter sťažnostných námietok si žiada konkretizáciu citovanej

rozhodovacej praxe ústavného súdu na prípad sťažovateľky v tom zmysle, že arbitrárne,

a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné sú tie rozhodnutia všeobecných súdov,

odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

, ).

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu, ktorého výsledkom bolo

posúdenie dohody uzatvorenej 19. decembra 2000 ako zmluvy o výpožičke.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd náležite odôvodnil svoje závery,

keď skúmal skutkové okolnosti celého prípadu a hodnotil ich nielen jednotlivo,

ale i vo vzájomných súvislostiach ( ). Takto v zhode s okresným súdom ustálil

skutočnú kauzu formálnej podoby právnych úkonov realizovaných medzi sťažovateľkou

a odporkyňou v 1. rade. Jeho záver o tom, že v danom prípade išlo o „trojvýmenu“ medzi

sťažovateľkou, odporkyňou v 1. rade a pani R., nevykazuje podľa názoru ústavného súdu

známky arbitrárnosti, keďže je výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov, ktoré bolo

v odôvodnení rozsudku okresného súdu i v odôvodnení rozsudku krajského súdu vysvetlené

zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu.

Krajský súd jasne uviedol, že k uzavretiu dohody 19. decembra 2000 došlo

„z dôvodu, aby navrhovateľka následne mohla tento 1-izbový družstevný byt vymeniť za 4-

izbový obecný byt..., ktorého nájomníčkou bola p. R., keďže navrhovateľka mala záujem

o tento obecný nájomný byt a jeho následné odkúpenie do osobného vlastníctva a p. R. mala

záujem o kúpu rodinného domu v D. od navrhovateľky, ktorá sa zaviazala tento dom na ňu

previesť, s tým, že p. R. následne prevedie na odporkyňu v 1. rade od navrhovateľky

nadobudnutý družstevný byt...“. Pri konfrontácii s výsledkami dokazovania, ktoré boli

popísané na strane 4 a 5 odôvodnenia prvostupňového rozsudku okresného súdu (obsah

výpovedí predvolaných svedkov), sa citovaný záver krajského súdu nijako nejaví ako

iracionálny, rozporný s pravidlami formálnej logiky či nereálny.

Ak teda krajský súd vychádzal z ustálenej kauzy spájajúcej jednotlivé vykonané

právne úkony, potom jeho záveru o tom, že dohoda o prevode členských práv

z 19. decembra 2000 bola simulovaným právnym úkonom v zmysle § 41a ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) a že týmto právnym úkonom bol zastretý iný právny úkon, zmluva o výpožičke,

nemožno z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť. Argumentácia sťažovateľky založená

na tvrdenej zmene vlastníckeho práva k predmetnému bytu v dôsledku uzatvorenia dohody

z 19. decembra 2000 je irelevantná, lebo niet pochybností, že išlo o byt družstevný, ktorého

vlastníkom nemôže byť jeho nájomca. Ani skutočnosť, že odporca v 2. rade súhlasil

s predmetnou dohodou, nezohráva právne relevantnú rolu. Súhlas bytového družstva

s dohodou o prevode členských práv nemôže brániť všeobecnému súdu samostatne posúdiť

platnosť takého právneho úkonu a jeho obsahovú náplň.

Sťažovateľka voči hodnoteniu krajského súdu namieta aj tvrdením, že odporkyňa

v 1. rade sa uzatvorením dohody o prevode členských práv z 19. decembra 2000 vystavila

riziku, keďže potvrdenie, v ktorom sa sťažovateľka zaviazala pre prípad nezrealizovania

výmeny bytov previesť byt na M. ulici späť na odporkyňu v 1. rade alebo jej zaplatiť

600 000 Sk, bolo podpísané až 1. marca 2001. Podľa sťažovateľky odporkyňa v 1. rade

„pritom musela dobre vedieť, že keď overí svoj podpis na dohode o prevode členských práv

k bytu a táto sa dá na družstvo, tak nenávratne o tieto práva prichádza“.

Ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu nie sú na podklade citovanej

sťažovateľkinej argumentácie z ústavného hľadiska spochybniteľné. Výsluchom odporkyne

v 1. rade pred okresným súdom bolo zistené, že táto „byt naďalej používala aj po prevode

členských práv k tomuto bytu na navrhovateľku. Navrhovateľka sa nikdy nestala

užívateľkou tohto bytu“. Súčasne ostatné svedecké výpovede boli interpretovateľné tak, že

už pri uzatvorení dohody z 19. decembra 2000 sťažovateľka aj odporkyňa v 1. rade

boli uzrozumené so skutočným účelom jej uzatvorenia. Ak sa za týchto okolností odporkyňa

v 1. rade vystavila trojmesačnému riziku, samotný tento fakt pri jeho hodnotení v súvislosti

s výsledkami vykonania ďalších dôkazov ešte neznamená, že dohoda z 19. decembra 2000

vyjadrovala úmysel kontrahentov skutočne previesť členské práva k bytovému družstvu,

s ktorými je spätý nájom družstevného bytu. Preto relevantné, sťažovateľkou kritizované

závery krajského súdu nesignalizujú arbitrárnosť, resp. jeho svojvôľu pri hodnotení

dôkazov.

Ústavný súd súhrnne konštatuje, že poznatky získané z dôkazov vykonaných ešte

v štádiu prvostupňového konania vytvárajú obsahovo logický skutkový koncept umožňujúci

záver následne učinený krajským súdom. Jeho formuláciou sa krajský súd podľa názoru

ústavného súdu nedopustil žiadneho extrémneho vybočenia z pravidiel formálnej logiky

ani z požiadavky racionálneho hodnotenia rozhodujúcich faktov, prípadne akéhokoľvek

zásadného popretia zmyslu a podstaty informácií získaných z vykonaných dôkazov

a následne hodnotených vo vzájomných súvislostiach, preto i ďalšie námietky sťažovateľky

bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné.

Napokon ústavný súd považoval za potrebné zaoberať sa aj sťažovateľkinou

námietkou nenariadenia navrhnutého znaleckého dokazovania v odbore grafológie

v prvostupňovej fáze konania. Krajský súd k tejto námietke (prednesenej v odvolaní

sťažovateľky) uviedol, že sťažovateľka v prvostupňovej fáze konania pri uplatnení zásady

koncentrácie konania „netrvala na ďalšom doplnení dokazovania a na zváženie súdu

ponechala... znalecké dokazovanie na preukázanie jej podpisu...“. Súčasne krajský súd

konštatoval nadbytočnosť prípadného znaleckého dokazovania, „keďže by neviedlo

k preukázaniu žiadnej právne významnej skutočnosti v konaní...“.

neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné

zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe

obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné

a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (, ).

Žiadne základné právo alebo sloboda a priori negarantujú, aby konajúci všeobecný súd bol

povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu účastníka konania. Ak všeobecný súd

vykonávajúci dokazovanie dospeje k presvedčeniu, že skutkový stav je objasnený natoľko,

že žiadny ďalší vykonaný dôkaz nie je spôsobilý narušiť už ustálený skutkový koncept

prerokovávanej veci, potom práva garantované a medzinárodnými zmluvami

o základných právach a ľudských slobodách nevyžadujú vyhovieť ďalším dôkazným

návrhom účastníkov súdneho konania.

Ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie krajského súdu je vzhľadom

na právoplatne judikovaný dôvod zamietnutia sťažovateľkinho určovacieho návrhu logický.

Krajský súd dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení neplatnosti dohody zo 4. júna 2001, „pretože jej určením by sa právne postavenie

navrhovateľky nezmenilo, keďže by jej nesvedčil žiaden právny titul oprávňujúci ju

k užívaniu predmetného bytu“. Skutočne by teda za týchto okolností ani prípadné

preukázanie sfalšovania podpisu sťažovateľky na dohode zo 4. júna 2001 nemohlo viesť

k vyhoveniu určovacej žalobe. Ústavný súd uzatvára, že krajský súd náležite odôvodnil

procesnú neefektívnosť nariadenia požadovaného znaleckého dokazovania, v jeho

dôvodoch niet žiadnej známky neprípustnej svojvôle, a tak aj posledná sťažnostná námietka

sťažovateľky je nedôvodná.

Ústavný súd tak uzatvára, že v časti namietajúcej porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu je

sťažovateľkina sťažnosť na prvý pohľad teda zjavne neopodstatnená, lebo pri jej

predbežnom prerokovaní neboli zistené žiadne signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie

konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedených práv sťažovateľky.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť

majetok ( ), ústavný súd zdôrazňuje, že ide o právo hmotnej povahy.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru označeným rozsudkom

krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia.

4. Napokon ústavný súd neopomína ani časť petitu predloženej sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie . Pritom v návrhu na rozhodnutie

vo veci samej sťažovateľka neidentifikovala, ktoré zo základných práv inkorporovaných

v označenom ústavnom článku mali byť v jej prípade porušené. Iba v dôvodoch sťažnosti

uvádza, že mala „zákonné právo, aby sa jej vec prejednala verejne, bez zbytočných

prieťahov, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

V tomto prípade boli tiež porušené jej základné práva, lebo jej vyjadrenia boli vyhodnotené

ako nedôveryhodné, pritom účelové a zavádzajúce vyjadrenia odporkyne boli brané

ako pravda.“.

Podľa návrh na začatie konania musí obsahovať

aj odôvodnenie návrhu.

Dôvody sťažovateľky teda neobsahujú dostatočne konkrétne tvrdenia,

akým postupom krajského súdu jej bolo upreté právo na verejné prerokovanie veci, právo

na prerokovanie jej určovacieho návrhu bez zbytočných prieťahov, právo na prerokovanie

veci v jej prítomnosti alebo právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Preto

v tejto časti predložená sťažnosť neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľkou všeobecne

formulovaná námietka, podľa ktorej jej vyjadrenia krajský súd vyhodnotil ako

nedôveryhodné, kým postoje odporkyne v 1. rade považoval krajský súd za pravdivé, je

celkom irelevantná. Rozhodnutie v sporovom civilnom súdnom konaní je v konečnom

dôsledku vždy výrazom priklonenia sa konajúceho súdu k tvrdeniam jednej z protistrán.

Tento samotný fakt však nemožno považovať za porušenie základných práv procesne

neúspešného účastníka konania, lebo inak by každé sporové súdne konanie takouto vadou

muselo byť vopred postihnuté. Podstatné z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd

neúspešného účastníka je, aby konajúci všeobecný súd náležite posúdil všetky rozhodujúce

okolnosti prípadu, aby svoje úvahy riadne a zrozumiteľne zdôvodnil a aby jeho závery

neboli výrazom svojvôle či ústavne nekonformného výkladu právnych predpisov. Signály

vypočítaných vád však ústavný súd, ako už bolo uvedené, v posudzovanom prípade nezistil.

5. Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, nezaoberal sa

odstraňovaním vád podania, a to predovšetkým problémom povinného právneho zastúpenia

sťažovateľky, ktorá vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 7. októbra 2013 síce

oznámila vypovedanie plnej moci právnej zástupkyni uvedenej v záhlaví tohto uznesenia,

toto tvrdenie však nijako nedokladovala. Ústavný súd preto ani nemohol považovať

uvedené tvrdenie sťažovateľky za preukázané. Na druhej strane ani prípadné preukázanie

predmetného tvrdenia v spojení s prípadným následným odstránením nedostatku

kvalifikovaného právneho zastúpenia by v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu neviedlo

k odlišnému výsledku predbežného prerokovania jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013