Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 584/2013
PDF · 439.04 KB
No categories available
III. ÚS 584/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bližšie neidentifikovaného
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 240/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 373/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013
doručená sťažnosť Ing. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
bližšie neidentifikovaného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 240/2002 a postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 373/2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka v konaní
vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 13 C 240/2002 domáhala proti G. G., B. (ďalej
len „odporkyňa v 1. rade“), a proti Stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „odporca
v 2. rade“), určenia, že dohoda o prevode členských práv a povinností zo 4. júna 2001
uzavretá medzi sťažovateľkou ako prevodcom a odporkyňou v 1. rade ako nadobúdateľom
je neplatná. Súčasne sa v tom istom konaní domáhala uloženia povinnosti vypratať byt.
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 240/2012-195 z 25. júna 2009 určovací návrh
v celom rozsahu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania dospel k skutkovému
záveru, že sťažovateľka „sa chcela stať nájomníčkou bytu, ktorý užívala Ľ. K. (R.),
navrhovateľka chcela výmenou Ľ. R. poskytnúť svoj dom v L. Sprostredkovateľmi výmeny
boli p. B. a p. S., ktorí chceli dopomôcť navrhovateľke k bytu trojvýmenou, nakoľko
jednoduchá výmena nebola možná. Odporkyňa v 1. rade bola nájomníčkou družstevného
bytu, a p. B. ju oslovila, aby pomohla navrhovateľke zapožičaním svojho bytu
na trojvýmenu.
Zámer bol ten, že odporkyňa v 1. rade prevedie členské práva k bytu na M.
na navrhovateľku, ktorá následne vymení nájomný byt na M. za nájomný byt na Š. s p. K.
(R.), ktorá sa popri tom stane vlastníčkou domu navrhovateľky v L., a prevedie členské
práva k bytu na M. späť na odporkyňu v 1. rade.
Odporkyňa v 1. rade previedla členské práva k bytu na M. na navrhovateľku (ktorá
sa zaviazala byt do štyroch mesiacov vrátiť, alebo zaplatiť 600.000,- Sk),
a sprostredkovatelia pracovali na výmene bytu na M. za byt na Š. Dňa 30.05.2001 p. K. (R.)
od výmeny odstúpila, teda celá výmena sa nezrealizovala. Dňa 04.06.2001 uzavreli
navrhovateľka a odporkyňa v 1. rade dohodu o prevode členských práv k bytu na M. späť
na odporkyňu v 1. rade.“.
V určovacom návrhu sťažovateľka spočiatku tvrdila, že súčasťou spornej dohody
bola ústna dohoda o finančnom vyrovnaní (finančné plnenie odporkyne v 1. rade
sťažovateľke), ku ktorému však nedošlo, a preto „oznámila odporcovi v 2./... že od dohody
odstupuje a nesúhlasí s prevodom členských práv na odporkyňu v 1./ rade“. Neskôr
sťažovateľka tvrdila, že dohodu podpísala v omyle, do ktorého ju uviedla p. B., ktorá
zastupovala odporkyňu v 1. rade.
Okresný súd konštatoval, že tvrdenie sťažovateľky o ústnej dohode o finančnom
vyrovnaní „v konaní nebolo preukázané žiadnym dôkazom, ani svedeckou výpoveďou“,
pričom „dohoda o prevode členských práv z navrhovateľky na odporkyňu nebola
v písomnej forme viazaná na žiadnu podmienku“.
Sťažovateľkou tvrdený právne relevantný omyl okresný súd nezistil, keď zdôraznil,
že „skutočnosť, že prevádza členské práva na odporkyňu v 1. rade, musela byť
navrhovateľke známa pri prečítaní a podpísaní a následnom overení dohody, ak išlo
o zábezpeku, čo je jedna z možností, navrhovateľka o tom vedela, a bola uzrozumená,
že ak k výmene nedôjde, veci sa uvedú do pôvodného stavu, takže tu je omyl vylúčený...
neobstojí ani tvrdenie navrhovateľky, že bola uvedená do omylu tým, že jej nebolo
pri podpisovaní oznámené, že k výmene bytov nedôjde, resp., že jej bolo povedané, že len
podpísanie dohody o prevode členských práv nepostačuje na ich reálny prevod, nakoľko
tieto skutočnosti si mohla a za daných okolností aj mala sama navrhovateľka overiť,
nakoľko nebola k podpísaniu dohody donútená a nebola ani v časovej tiesni.
Preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nejde o podstatný a ospravedlniteľný
omyl, keďže navrhovateľka mohla pri obvyklej starostlivosti vedieť skutočný stav veci...
... súd dospel k záveru, že nebola splnená ani druhá súčasná podmienka, teda,
že odporkyňa v 1. rade omyl buď vyvolala alebo o ňom musela vedieť. V konaní bolo
jednoznačne preukázané, i tvrdením navrhovateľky, že do omylu bola uvedená
sprostredkovateľmi, resp. pani B., že odporkyňa v 1. rade omyl nevyvolala, a zároveň nebol
produkovaný žiaden dôkaz, že by odporkyňa v 1. rade o nejakom omyle navrhovateľky
vedela, alebo musela vedieť.“.
Okresný súd vzhľadom na zamietnutie určovacieho návrhu zamietol i návrh
na vypratanie bytu, a to aj preto, že sťažovateľka „nie je aktívne legitimovaná na podanie
návrhu na vypratanie predmetného bytu, ktorý je vo vlastníctve odporcu v 2. rade...“.
Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom namietala,
že „nemohla previesť členské práva k družstevnému bytu na odporkyňu v 1. rade
do 4 mesiacov po výmene, lebo už žiadne členské práva k družstevnému bytu nemala.
Poukazovala na výpoveď svedkyne B. v tom smere, že ju odporkyňa v 1. rade splnomocnila,
aby ju v celej záležitosti zastupovala... z čoho vyplýva aj skutočnosť, že svedkyňa B. musela
odporkyňu v 1. rade informovať o všetkých krokoch a skutočnostiach, ktoré sa vo veci
udiali, a preto bol nesprávny právny záver súdu prvého stupňa, že odporkyňa v 1. rade nič
nevedela o omyle navrhovateľky. Keďže dohoda bola podpísaná aj odporkyňou v 1. rade,
táto o všetkom vedela... svedkyňa B. podala sama, bez odporkyne v 1. rade, návrh dohody
o prevode členských práv na družstvo, pričom musela sfalšovať jej podpis na prehlásení
pre družstvo. Dohodu o prevode členských práv preto považuje za neplatnú, keďže nebola
urobená slobodne, vážne a určite. Nepodpisovala ju totiž s cieľom, že prevádza platne
na odporkyňu v 1. rade členské práva k družstevnému bytu, lebo v tom čase bola podaná
žiadosť o jeho výmenu za obecný byt a pokiaľ by nebola nájomníčkou družstevného bytu,
k žiadnej výmene bytov by nemohlo prísť...“. Sťažovateľka v odvolaní namietala aj
nevykonanie znaleckého dokazovania na účel grafologického skúmania jej podpisu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 373/2012-301 z 19. marca 2013 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že okresný súd „vykonal náležité
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých
pre posúdenie dôvodnosti návrhu... a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade s § 132 O. s. p., dospel k správnym skutkovým zisteniam...“.
Krajský súd v prvom rade uviedol, že na pojednávaní 25. júna 2009 sťažovateľka
„po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. netrvala na ďalšom doplnení dokazovania
a na zváženie súdu ponechala... znalecké dokazovanie na preukázanie jej podpisu
na prehlásení zo dňa 4.6.2001. Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil dokazovanie
za skončené, keď ho správne nepovažoval za potrebné doplniť o navrhované znalecké
dokazovanie, ktoré sa aj odvolaciemu súdu javilo ako nadbytočné, keďže by neviedlo
k preukázaniu žiadnej právne významnej skutočnosti v konaní, vzhľadom na to, že uvedené
prehlásenie nebolo právnym úkonom, s ktorým by právne predpisy spájali nejaké právne
účinky.“.
Pokiaľ ide o právne hodnotenie veci okresným súdom, krajský súd uznal,
že „výsledky vykonaného dokazovania poskytujú spoľahlivý podklad pre záver, že dohoda je
neplatná pre nedostatok vážnosti vôle pri jej uzatváraní“. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia
spornej dohody (4. júna 2001) sťažovateľka „nemala dispozičné právo k predmetnému
družstevnému bytu, keďže uzavrela dňa 20.3.2001 dohodu o jeho výmene s p. R. ... za jej 4-
izbový obecný byt na Š. ..., ktorá bola 22.3.2001 odsúhlasená odporcom v 2. rade a dňa
26.3.2001 predložená na schválenie Miestnemu úradu v P.; teda v tom čase podľa
vedomostí navrhovateľky ešte len prebiehalo schvaľovanie výmeny bytov, o ktorú mala
záujem, a v prípade ak by previedla členské práva k predmetnému družstevnému bytu
na odporkyňu v 1. rade počas schvaľovania tejto výmeny, nebola by prebehla táto výmena
bytov, keďže by nemohla byť ani schválená. Výsledky vykonaného dokazovania preukazujú,
že navrhovateľka v čase podpisovania dohody o prevode členských práv dňa 4.6.2001
nemala vedomosť o tom, že p. R. ... od dohody o výmene bytov dňa 30.5.2001 odstúpila a že
sa už nezrealizuje, a preto nemožno ani dovodiť, že by ju uzatvárala v súvislosti s plnením
svojho záväzku v potvrdení zo dňa 1.3.2001, vrátiť odporkyni v 1. rade... byt... nedostatku
vážnosti vôle nasvedčuje aj tá preukázaná skutočnosť, že navrhovateľka uvedenú dohodu
o prevode členských práv k družstevnému bytu podpísala len ako zábezpeku pre odporkyňu
v 1. rade, aby nebola poškodená a aby neprišla o predmetný byt. V tomto smere preto súd
prvého stupňa síce vyvodil správne skutkové závery, avšak z nich nevyvodil správny právny
záver o platnosti dohody o prevode členských práv k družstevnému bytu zo dňa 4.6.2001
z hľadiska jej zákonných náležitostí v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák..
Návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti dohody o prevode členských práv zo dňa
4.6.2001... však nemôže obstáť z hľadiska ďalších podstatných okolností prípadu...
V konaní pred súdom prvého stupňa bolo zo skutkového hľadiska nesporným,
že k uzavretiu prvotnej dohody o prevode členských práv k predmetnému družstevnému bytu
z odporkyne v 1. rade na navrhovateľku došlo dňa 19.2.2000 z dôvodu, aby navrhovateľka
následne mohla tento 1-izbový družstevný byt vymeniť za 4-izbový obecný byt na Š. ...,
ktorého nájomníčkou bola p. R., keďže navrhovateľka mala záujem o tento obecný nájomný
byt a jeho následné odkúpenie do osobného vlastníctva a p. R. mala záujem o kúpu
rodinného domu v D. od navrhovateľky, ktorá sa zaviazala tento dom na ňu previesť, s tým,
že p. R. následne prevedie na odporkyňu v 1. rade od navrhovateľky nadobudnutý
družstevný byt...
S poukazom na tieto skutkové závery... možno nepochybne uzavrieť, že dohoda
o prevode členských práv k družstevnému bytu ... uzavretá medzi odporkyňou v 1. rade ako
prevodcom a navrhovateľkou ako nadobúdateľkou dňa 19.12.2000 bola simulovaným
právnym úkonom, ktorým jej účastníčky chceli zastrieť iný právny úkon, a to zmluvu
o výpožičke predmetného družstevného bytu za účelom získania obecného bytu...
navrhovateľkou. Ich skutočná vôľa nesmerovala k vyvolaniu právnych následkov spojených
s uzavretím tejto dohody v podobe trvalého (časovo neobmedzeného) prevodu členských
práv a povinností k družstevnému bytu. Neplatnou je však aj zmluva o výpožičke, ako
zastretý právny úkon, keďže jej predmetom nebolo prenechanie druhovo určenej veci
na voľné nakladanie, ako to predpokladá ust. § 657 Obč. zák., a rovnako nešlo ani o platnú
zmluvu o výpožičke, nakoľko v priebehu konania vyšlo najavo, že predmetný družstevný byt
stále (aj po prevode členských práv 19.12.2000) užívala odporkyňa v 1. rade,
navrhovateľka ho fakticky nikdy neužívala, čím nebola splnená podmienka výpožičky podľa
§ 659 Obč. zák. v podobe prenechania veci do užívania...
So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd k právnemu záveru, že dohoda
o prevode členských práv... zo dňa 4.6.2001 je neplatným právnym úkonom aj z toho
dôvodu, že navrhovateľka nadobudla členské práva k predmetnému bytu od odporkyne
v 1. rade na základe neplatnej dohody o prevode členských práv zo dňa 19.12.2000,
a preto ich ani následne nemohla platne spätne previesť na odporkyňu v 1. rade (§ 37 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Pretože na základe neplatných dohôd o prevode členských práv
zo dňa 19.12.2000 a 4.6.2001 členské práva k družstevnému bytu patria odporkyni
v 1. rade, nemôže byť správny právny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka má
naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. na určení neplatnosti dohody
o prevode členských práv zo dňa 4.6.2001, pretože jej určením by sa právne postavenie
navrhovateľky nezmenilo, keďže by jej nesvedčil žiaden právny titul oprávňujúci ju
k užívaniu predmetného bytu...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta voči skutkovým
záverom oboch v jej veci konajúcich súdov. Konštatuje, že dohoda o prevode členských
práv z 19. decembra 2000 bola riadne podpísaná a ide o právny úkon, ktorý „bol urobený...
slobodne, vážne a bez akéhokoľvek nátlaku“, pričom „v ten deň nebola žiadna dohoda
o výmene tohto bytu za iný“. S uzavretím tejto dohody súhlasil aj odporca v 2. rade, a tak
„tento právny úkon... nie je možné spochybniť“.
Ku skutkovým záverom krajského súdu o skutočnom účele uzavretia dohody
z 19. decembra 2000 sťažovateľka uvádza, že „nikdy nesúhlasila s tým, že by bol byt iba
zapožičaný. Keď sa dávalo vyjadrenie na odvolací súd, či súhlasíme s použitím § 659
Občianskeho zákonníka, tak bolo zaslané vyjadrenie na súd, že sa súhlasí ale s tým,
že v plnom rozsahu sa trvá na predchádzajúcich tvrdeniach ktoré boli uvedené
ako pri odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, tak aj v dovolaní. Toto vyjadrenie nebolo
konzultované s navrhovateľkou a táto zásadne nesúhlasila a nesúhlasí s použitím § 659
Občianskeho zákonníka. Naše vyjadrenie však tiež bolo myslené tak, ako sa uvádzalo
v písomných vyjadreniach, že nikdy nešlo o zapožičanie bytu. Aj sám odvolací súd
vo svojom rozhodnutí uviedol, že neboli splnené podmienky zmluvy o výpožičke
predmetného bytu, lebo jej predmetom nebolo prenechanie druhovo určenej veci na voľné
nakladanie. To ani nemohlo v žiadnom prípade nastať, lebo prišlo k platnému prevodu
členských práv z odporkyne v 1. rade na navrhovateľku a navrhovateľka aj zaplatila
realitnej kancelárii peniaze. Táto skutočnosť aj bola v konaní preukázaná, ale súd ju vôbec
nebral do úvahy.“.
Následne sťažovateľka poukazujúc na ňou uvádzané fakty tvrdí „nesprávne
vyhodnotenie vykonaného dokazovania v tom smere, že súdy ako prvostupňový,
tak aj odvolací sa jednoznačne priklonili... na stranu odporkyne v 1. rade v tom, že ona je
altruistka a bez všetkého previedla členské práva na navrhovateľku. Pritom musela dobre
vedieť, že keď overí svoj podpis na dohode o prevode členských práv k bytu a táto sa dá
na družstvo, tak nenávratne o tieto práva prichádza. Pokiaľ by chcela iba byt zapožičať,
tak by spísala najneskôr pri podpise dohody o prevode členských práv zmluvu o výpožičke...
To že bolo podpísané nejaké potvrdenie dňa 1.3.2001, poukazujeme na to, že bolo robené
3 mesiace po prevode členských práv k bytu a najmä, navrhovateľka ani odporkyňa nemá
takéto potvrdenie a nedá sa preukázať čo bolo obsahom tohto potvrdenia...“.
Sťažovateľka spochybňuje dôkaznú hodnotu potvrdenia z 1. marca 2001. Rovnako
namieta voči kvalifikácii vzťahu medzi odporkyňou v 1. rade a svedkyňou B., keďže
„v konaní bolo preukázané, že svedkyňa B. v celej transakcii... zastupovala odporkyňu
v 1.rade i keď vraj nemala písomné plnomocenstvo“. Podľa jej názoru svedkyňa B. a „jej
životný partner M. K. nie sú hodnovernými a nezainteresovanými svedkami v tomto súdnom
konaní...“. Za nesprávne vyhodnotenie dokazovania považuje sťažovateľka aj záver,
že „odporkyňa v 1. rade vraj nebola informovaná o všetkých krokoch svedkyne B. Vraj
nevedela, že svedkyňa B. dala podpísať dohodu o prevode členských práv navrhovateľke,
pritom bolo v konaní preukázané, že túto dohodu podpísala aj odporkyňa v 1. rade.“.
Sťažovateľka zdôrazňuje nedostatok vážnosti vôle pri uzatváraní dohody o prevode
členských práv zo 4. júna 2001, keďže v tom čase „nemala dispozičné právo
k predmetnému družstevnému bytu, lebo uzatvorila dňa 20.3.2001 dohodu o jeho výmene
s p. R. za jej 4-izbový obecný byt... Táto dohoda bola dňa 22.3.2001 odsúhlasená odporcom
v 2. rade a dňa 26.3.2001 predložená na schválenie Miestnemu úradu... To znamená, že
v žiadnom prípade za týchto podmienok nemohla navrhovateľka slobodne a vážne previesť
členské práva k družstevnému bytu na odporkyňu v 1. rade.
Navrhovateľka... 4.6.2001 nemala vedomosť o tom, že p. R. od dohody o výmene
bytov dňa 30.5.2001 odstúpila a že sa už nezrealizuje, a preto nemožno ani dôvodiť, že by ju
uzatvárala v súvislosti s plnením svojho záväzku uvedeného v potvrdení zo dňa 1.3.2001.“.
Sťažovateľka potom podrobuje pred okresným súdom vykonané dôkazy jednotlivému
skutkovému hodnoteniu, a takto argumentuje v prospech záveru o neplatnosti spornej
dohody o prevode členských práv zo 4. júna 2001. Zdôrazňuje tiež navrhované, avšak
okresným súdom nenariadené znalecké dokazovanie na preukázanie sfalšovania jej podpisu
na predmetnej zmluve.
S právnym záverom krajského súdu, podľa ktorého účastníci zmluvy z 19. decembra
2000 chceli v skutočnosti zakryť zmluvu o výpožičke, sťažovateľka nesúhlasí. Podstatou
zmluvy o výpožičke je podľa jej názoru skutočnosť, že „požičiavateľ prenecháva
vypožičiavateľovi vec na bezplatné užívanie. Vlastnícke právo k vypožičanej veci zostáva
bez zmeny. To znamená, že v žiadnom prípade nemohlo ísť medzi účastníkmi konania
o výpožičku družstevného bytu. Ako navrhovateľka, tak aj odporkyňa v 1. rade vedeli,
že overením podpisu na dohode... prichádza k zmene nájomcu bytu. Obidve účastníčky
uzatvárali dohodu... zo dňa 19.12.2000 dobrovoľne, platne s úmyslom previesť členské
práva k bytu na navrhovateľku. Vtedy ani jedna z nich nekonala v omyle.“.
Podľa sťažovateľky „nebola v žiadnom prípade uzatvorená medzi účastníkmi zmluva
o výpožičke bytu, lebo v tom prípade by vlastnícke právo zostalo bezo zmeny, čo v tomto
prípade nenastalo“.
Dôvody svojej sťažnosti sťažovateľka uzatvára konštatovaním, že jej „bolo porušené
právo... vlastniť majetok, čo bol členský podiel v družstve... Súdy postupovali na úkor
vlastníckeho práva navrhovateľky a uprednostnili vlastnícke právo odporkyne. Taktiež mala
navrhovateľka zákonné právo, aby sa jej vec prejednala verejne, bez zbytočných prieťahov,
v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto
prípade boli tiež porušené jej základné práva, lebo jej vyjadrenia boli vyhodnotené ako
nedôveryhodné, pritom účelové a zavádzajúce vyjadrenia odporkyne boli brané ako pravda.
Odporkyňa klamala, že nevedela o dohode o prevode členských práv zo dňa 4.6.2001,
pritom ju podpísala, taktiež klamali, že ju pani B. nezastupovala, pritom táto sama uviedla,
že ju v celom rozsahu pri všetkých úkonoch zastupovala. Súdy však nepostupovali nestranne
a nezaujate, ale boli zaujaté proti navrhovateľke,... V tomto prípade boli porušené základné
práva navrhovateľky na spravodlivý a nestranný proces...“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. I. K. na spravodlivý proces podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR zaručeného v čl. 6 ods. 1/ Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 240/2002 a Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 8Co 373/2012 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR napadnuté právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 13C 240/2002 a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co 373/2012 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka doručila 14. júna 2013 ústavnému súdu podanie označené ako
„... vyjadrenie navrhovateľky“, keďže „JUDr. I. B., mnou splnomocnená Vám zaslala
sťažnosť, ktorú chcem doplniť o skutočnosti a dôkazy, ktoré podľa nej nebolo dôležité a už
tiež nie sú použiteľné, nakoľko dokazovanie sa vraj skončilo, ja som však nikdy neodstúpila
do ďalšieho dokazovania, keď súd na mňa tlačil, aby som súhlasila s ukončením
dokazovania, napriek tomu, že som sa roky o použitie ďalších dôkazov (znalecký posudok,
sfalšovaného podpisu, vypočutie ďalších svedkov...) snažila roky tak som súhlasila,
len pod podmienkou, ak súd považuje môj návrh za dostatočne preukázaný, čo je uvedené
aj v zápisnici zo súdu“. Následne sťažovateľka rekapituluje dôvody sťažnosti, pričom
niektoré pasáže textu farebne zvýraznila. Tieto časti podľa jej vyjadrenia predstavujú
„doplnenia k textu zaslanému pani JUDr. I. B...“. V závere sťažovateľka požaduje, „aby
súd konal na verejnom pojednávaní, aby som mohla doplniť dokazovanie, ktoré mu nikdy
nebolo umožnené“.
Sťažovateľka doručila 9. júla 2013 ústavnému súdu „doplnenie vyjadrenia
navrhovateľky“, v ktorom oznamuje, že „nikdy nesúhlasila s použitím ust. § 37 ods. 2,
§ 41a ods. 2 a § 659 a zásadne s nimi nesúhlasím. Vzhľadom k tomu, že JUDr. B., ktorá má
moje plnomocenstvo zasielala vyjadrenie na okresný súd bez toho, aby ma o ňom
informovala, či spýtala sa ma na môj názor strácam k nej dôveru a uvažujem o zmene
advokáta a zrušení plnomocenstva pre pani JUDr. B....“.
Napokon sťažovateľka doručila 7. októbra 2013 ústavnému súdu podanie označené
ako „ďalšie doplnenie vyjadrenia navrhovateľky“, v ktorom oznamuje výpoveď plnej moci
pôvodne zvolenej právnej zástupkyni. Súčasne opakuje svoju argumentáciu v merite veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka navrhuje
vyslovenie porušenia svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 240/2002, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu,
a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základných práv
a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné
súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany
základných práv sťažovateľky bol okrem iného aj riadny opravný prostriedok,
ktorý vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých namieta, využila
a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv
a slobôd.
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu
ako súdu prvého stupňa, pretože ho preskúmal krajský súd v konaní o odvolaní
sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
2. K časti sťažnosti namietajúcej rozpor postupu krajského súdu ako súdu
odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 373/2012 so základným právom zaručeným
čl. 46 ods. 1 ústavy a s právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd najprv
poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
2.1 Na účel zrozumiteľnosti dôvodov odmietnutia sťažnosti sťažovateľky ústavný
súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že krajský súd ako súd odvolací potvrdil
odvolaním sťažovateľky napadnutý prvostupňový rozsudok na podklade iného právneho
hodnotenia rozhodujúcich skutkových okolností v porovnaní s hodnotením, ktoré vykonal
okresný súd. Pravdaže, takýto postup zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pri rešpektovaní kogentne ustanovených
požiadaviek (§ 213 ods. 2 OSP) akceptuje.
Kým teda okresný súd síce konštatoval danosť naliehavého právneho záujmu
na navrhovanom určení, a následne ustálený skutkový stav vyhodnotil ako neposkytujúci
dostatočný základ pre právnu argumentáciu, na ktorej sťažovateľka založila svoj návrh
na určenie neplatnosti dohody zo 4. júna 2001 (tvrdená dohoda o finančnom vyrovnaní,
tvrdené uvedenie sťažovateľky do omylu), krajský súd na základe rovnakých skutkových
záverov primárne konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu ako zákonnej
podmienky prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP.
Popis zistení zhrnutý v predchádzajúcich dvoch odsekoch sformuloval ústavný súd
preto, lebo sťažovateľka predniesla v odôvodnení svojej sťažnosti aj námietky obsahovo
zamerané na dôvody, ktoré pre právne závery krajského súdu (na rozdiel od okresného
súdu) už neboli relevantné. Uvedený záver sa týka sťažnostnej argumentácie založenej
na námietke vyhodnotenia dôkaznej hodnoty potvrdenia z 1. marca 2001, ako aj na tvrdení
o absencii vedomosti sťažovateľky o odstúpení p. R. od dohody o výmene bytov
a na tvrdení o nedostatku vážnosti vôle pri uzatváraní dohody zo 4. júna 2001 na strane
sťažovateľky. Všetky rekapitulované dôvody, ktorými sťažovateľka odôvodnila aj svoj
sťažnostný petit, neboli pre rozhodujúci právny záver krajského súdu (nedostatok
naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky na požadovanom určení) podstatné.
Preto nie sú ani spôsobilé podporiť právne relevantným spôsobom ústavnému súdu
navrhnuté rozhodnutie vo veci samej. Uvedené sťažnostné námietky sú preto nedôvodné.
2.2 Pokiaľ ide o ďalšie sťažnostné námietky, ktorými sťažovateľka argumentovala
v prospech záveru o platnosti dohody o prevode členských práv z 19. decembra 2000,
ústavný súd zdôrazňuje, nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je
úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
Identifikovaný charakter sťažnostných námietok si žiada konkretizáciu citovanej
rozhodovacej praxe ústavného súdu na prípad sťažovateľky v tom zmysle, že arbitrárne,
a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné sú tie rozhodnutia všeobecných súdov,
odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010).
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu, ktorého výsledkom bolo
posúdenie dohody uzatvorenej 19. decembra 2000 ako zmluvy o výpožičke.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd náležite odôvodnil svoje závery,
keď skúmal skutkové okolnosti celého prípadu a hodnotil ich nielen jednotlivo,
ale i vo vzájomných súvislostiach (§ 132 OSP). Takto v zhode s okresným súdom ustálil
skutočnú kauzu formálnej podoby právnych úkonov realizovaných medzi sťažovateľkou
a odporkyňou v 1. rade. Jeho záver o tom, že v danom prípade išlo o „trojvýmenu“ medzi
sťažovateľkou, odporkyňou v 1. rade a pani R., nevykazuje podľa názoru ústavného súdu
známky arbitrárnosti, keďže je výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov, ktoré bolo
v odôvodnení rozsudku okresného súdu i v odôvodnení rozsudku krajského súdu vysvetlené
zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu.
Krajský súd jasne uviedol, že k uzavretiu dohody 19. decembra 2000 došlo
„z dôvodu, aby navrhovateľka následne mohla tento 1-izbový družstevný byt vymeniť za 4-
izbový obecný byt..., ktorého nájomníčkou bola p. R., keďže navrhovateľka mala záujem
o tento obecný nájomný byt a jeho následné odkúpenie do osobného vlastníctva a p. R. mala
záujem o kúpu rodinného domu v D. od navrhovateľky, ktorá sa zaviazala tento dom na ňu
previesť, s tým, že p. R. následne prevedie na odporkyňu v 1. rade od navrhovateľky
nadobudnutý družstevný byt...“. Pri konfrontácii s výsledkami dokazovania, ktoré boli
popísané na strane 4 a 5 odôvodnenia prvostupňového rozsudku okresného súdu (obsah
výpovedí predvolaných svedkov), sa citovaný záver krajského súdu nijako nejaví ako
iracionálny, rozporný s pravidlami formálnej logiky či nereálny.
Ak teda krajský súd vychádzal z ustálenej kauzy spájajúcej jednotlivé vykonané
právne úkony, potom jeho záveru o tom, že dohoda o prevode členských práv
z 19. decembra 2000 bola simulovaným právnym úkonom v zmysle § 41a ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a že týmto právnym úkonom bol zastretý iný právny úkon, zmluva o výpožičke,
nemožno z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť. Argumentácia sťažovateľky založená
na tvrdenej zmene vlastníckeho práva k predmetnému bytu v dôsledku uzatvorenia dohody
z 19. decembra 2000 je irelevantná, lebo niet pochybností, že išlo o byt družstevný, ktorého
vlastníkom nemôže byť jeho nájomca. Ani skutočnosť, že odporca v 2. rade súhlasil
s predmetnou dohodou, nezohráva právne relevantnú rolu. Súhlas bytového družstva
s dohodou o prevode členských práv nemôže brániť všeobecnému súdu samostatne posúdiť
platnosť takého právneho úkonu a jeho obsahovú náplň.
Sťažovateľka voči hodnoteniu krajského súdu namieta aj tvrdením, že odporkyňa
v 1. rade sa uzatvorením dohody o prevode členských práv z 19. decembra 2000 vystavila
riziku, keďže potvrdenie, v ktorom sa sťažovateľka zaviazala pre prípad nezrealizovania
výmeny bytov previesť byt na M. ulici späť na odporkyňu v 1. rade alebo jej zaplatiť
600 000 Sk, bolo podpísané až 1. marca 2001. Podľa sťažovateľky odporkyňa v 1. rade
„pritom musela dobre vedieť, že keď overí svoj podpis na dohode o prevode členských práv
k bytu a táto sa dá na družstvo, tak nenávratne o tieto práva prichádza“.
Ústavný súd je toho názoru, že závery krajského súdu nie sú na podklade citovanej
sťažovateľkinej argumentácie z ústavného hľadiska spochybniteľné. Výsluchom odporkyne
v 1. rade pred okresným súdom bolo zistené, že táto „byt naďalej používala aj po prevode
členských práv k tomuto bytu na navrhovateľku. Navrhovateľka sa nikdy nestala
užívateľkou tohto bytu“. Súčasne ostatné svedecké výpovede boli interpretovateľné tak, že
už pri uzatvorení dohody z 19. decembra 2000 sťažovateľka aj odporkyňa v 1. rade
boli uzrozumené so skutočným účelom jej uzatvorenia. Ak sa za týchto okolností odporkyňa
v 1. rade vystavila trojmesačnému riziku, samotný tento fakt pri jeho hodnotení v súvislosti
s výsledkami vykonania ďalších dôkazov ešte neznamená, že dohoda z 19. decembra 2000
vyjadrovala úmysel kontrahentov skutočne previesť členské práva k bytovému družstvu,
s ktorými je spätý nájom družstevného bytu. Preto relevantné, sťažovateľkou kritizované
závery krajského súdu nesignalizujú arbitrárnosť, resp. jeho svojvôľu pri hodnotení
dôkazov.
Ústavný súd súhrnne konštatuje, že poznatky získané z dôkazov vykonaných ešte
v štádiu prvostupňového konania vytvárajú obsahovo logický skutkový koncept umožňujúci
záver následne učinený krajským súdom. Jeho formuláciou sa krajský súd podľa názoru
ústavného súdu nedopustil žiadneho extrémneho vybočenia z pravidiel formálnej logiky
ani z požiadavky racionálneho hodnotenia rozhodujúcich faktov, prípadne akéhokoľvek
zásadného popretia zmyslu a podstaty informácií získaných z vykonaných dôkazov
a následne hodnotených vo vzájomných súvislostiach, preto i ďalšie námietky sťažovateľky
bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné.
Napokon ústavný súd považoval za potrebné zaoberať sa aj sťažovateľkinou
námietkou nenariadenia navrhnutého znaleckého dokazovania v odbore grafológie
v prvostupňovej fáze konania. Krajský súd k tejto námietke (prednesenej v odvolaní
sťažovateľky) uviedol, že sťažovateľka v prvostupňovej fáze konania pri uplatnení zásady
koncentrácie konania „netrvala na ďalšom doplnení dokazovania a na zváženie súdu
ponechala... znalecké dokazovanie na preukázanie jej podpisu...“. Súčasne krajský súd
konštatoval nadbytočnosť prípadného znaleckého dokazovania, „keďže by neviedlo
k preukázaniu žiadnej právne významnej skutočnosti v konaní...“.
Ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné
zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné
a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03, IV. ÚS 316/07).
Žiadne základné právo alebo sloboda a priori negarantujú, aby konajúci všeobecný súd bol
povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu účastníka konania. Ak všeobecný súd
vykonávajúci dokazovanie dospeje k presvedčeniu, že skutkový stav je objasnený natoľko,
že žiadny ďalší vykonaný dôkaz nie je spôsobilý narušiť už ustálený skutkový koncept
prerokovávanej veci, potom práva garantované ústavou a medzinárodnými zmluvami
o základných právach a ľudských slobodách nevyžadujú vyhovieť ďalším dôkazným
návrhom účastníkov súdneho konania.
Ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie krajského súdu je vzhľadom
na právoplatne judikovaný dôvod zamietnutia sťažovateľkinho určovacieho návrhu logický.
Krajský súd dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení neplatnosti dohody zo 4. júna 2001, „pretože jej určením by sa právne postavenie
navrhovateľky nezmenilo, keďže by jej nesvedčil žiaden právny titul oprávňujúci ju
k užívaniu predmetného bytu“. Skutočne by teda za týchto okolností ani prípadné
preukázanie sfalšovania podpisu sťažovateľky na dohode zo 4. júna 2001 nemohlo viesť
k vyhoveniu určovacej žalobe. Ústavný súd uzatvára, že krajský súd náležite odôvodnil
procesnú neefektívnosť nariadenia požadovaného znaleckého dokazovania, v jeho
dôvodoch niet žiadnej známky neprípustnej svojvôle, a tak aj posledná sťažnostná námietka
sťažovateľky je nedôvodná.
Ústavný súd tak uzatvára, že v časti namietajúcej porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu je
sťažovateľkina sťažnosť na prvý pohľad teda zjavne neopodstatnená, lebo pri jej
predbežnom prerokovaní neboli zistené žiadne signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie
konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedených práv sťažovateľky.
3. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť
majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ústavný súd zdôrazňuje, že ide o právo hmotnej povahy.
Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by
ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom
krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia.
4. Napokon ústavný súd neopomína ani časť petitu predloženej sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Pritom v návrhu na rozhodnutie
vo veci samej sťažovateľka neidentifikovala, ktoré zo základných práv inkorporovaných
v označenom ústavnom článku mali byť v jej prípade porušené. Iba v dôvodoch sťažnosti
uvádza, že mala „zákonné právo, aby sa jej vec prejednala verejne, bez zbytočných
prieťahov, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
V tomto prípade boli tiež porušené jej základné práva, lebo jej vyjadrenia boli vyhodnotené
ako nedôveryhodné, pritom účelové a zavádzajúce vyjadrenia odporkyne boli brané
ako pravda.“.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať
aj odôvodnenie návrhu.
Dôvody sťažovateľky teda neobsahujú dostatočne konkrétne tvrdenia,
akým postupom krajského súdu jej bolo upreté právo na verejné prerokovanie veci, právo
na prerokovanie jej určovacieho návrhu bez zbytočných prieťahov, právo na prerokovanie
veci v jej prítomnosti alebo právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Preto
v tejto časti predložená sťažnosť neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľkou všeobecne
formulovaná námietka, podľa ktorej jej vyjadrenia krajský súd vyhodnotil ako
nedôveryhodné, kým postoje odporkyne v 1. rade považoval krajský súd za pravdivé, je
celkom irelevantná. Rozhodnutie v sporovom civilnom súdnom konaní je v konečnom
dôsledku vždy výrazom priklonenia sa konajúceho súdu k tvrdeniam jednej z protistrán.
Tento samotný fakt však nemožno považovať za porušenie základných práv procesne
neúspešného účastníka konania, lebo inak by každé sporové súdne konanie takouto vadou
muselo byť vopred postihnuté. Podstatné z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd
neúspešného účastníka je, aby konajúci všeobecný súd náležite posúdil všetky rozhodujúce
okolnosti prípadu, aby svoje úvahy riadne a zrozumiteľne zdôvodnil a aby jeho závery
neboli výrazom svojvôle či ústavne nekonformného výkladu právnych predpisov. Signály
vypočítaných vád však ústavný súd, ako už bolo uvedené, v posudzovanom prípade nezistil.
5. Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, nezaoberal sa
odstraňovaním vád podania, a to predovšetkým problémom povinného právneho zastúpenia
sťažovateľky, ktorá vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 7. októbra 2013 síce
oznámila vypovedanie plnej moci právnej zástupkyni uvedenej v záhlaví tohto uznesenia,
toto tvrdenie však nijako nedokladovala. Ústavný súd preto ani nemohol považovať
uvedené tvrdenie sťažovateľky za preukázané. Na druhej strane ani prípadné preukázanie
predmetného tvrdenia v spojení s prípadným následným odstránením nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia by v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu neviedlo
k odlišnému výsledku predbežného prerokovania jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013