Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 592/2013
PDF · 162.62 KB
No categories available
III. ÚS 592/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. S.,
Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia „čl. 48 ods. 2“ Ústavy
Slovenskej republiky a „práva na spravodlivé konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd „konaním Okresného súdu Dunajská Streda
a Krajského súdu Trnava“ a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. novembra
2013 doručené podanie P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorého obsahom bolo
konštatovanie právneho zástupcu sťažovateľa, že „v jeho mene a v zákonnej lehote podáva
ústavnú sťažnosť na prieťahy konania súdu, ktorú odôvodní v lehote 10 odo dňa
doručenia“. Následne 21. novembra 2013 bola doručená sťažnosť sťažovateľa vo veci
namietaného porušenia „čl. 48 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a „práva na spravodlivé konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „konaním Okresného súdu Dunajská Streda
a Krajského súdu Trnava“.
Meritom podanej ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom Okresného
súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“), ktoré rozhodli o žalobe o náhradu škody sťažovateľa. Okresný súd žalobu
sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. 6 C 136/2000 z 1. decembra 2011. Krajský súd
na základe podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 23 Co 49/2012 z 29. júla 2013 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa.
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti vidí porušenie svojich práv v prieťahoch
vo veci konajúcich súdov. Včasnosť svojej sťažnosti odôvodňuje tým, že ju podáva
„v dvojmesačnej zákonnej lehote odo dňa 09.09.2013, kedy bolo právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručené písomné vyhotovenie rozsudku Krajského súdu Trnava, sp. zn.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie, po prerokovaní sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.
a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené konaním Okresného súdu Dunajská Streda
a Krajského súdu Trnava.
2. Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd Trnava sú povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne sťažovateľovi sumu 5 000 Eur ako náhradu škody za prieťahy v konaní.
3. Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd Trnava sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 312, 41 Eur s DPH na účet
právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo
slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd v súvislosti s prvým doručeným (13. novembra 2013) podaním
sťažovateľa konštatuje, že toto podanie nemožno považovať za sťažnosť, pretože uvedené
podanie okrem identifikácie sťažovateľa, porušovateľov a označenia podania ako
„sťažnosť“ neobsahuje žiaden petit ani označenie práv, ktorých porušenie namieta.
Z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že svoju „sťažnosť na prieťahy
konania súdu“ odôvodní „v lehote 10 odo dňa doručenia“. Vychádzajúc z uvedeného druhé
podanie sťažovateľa nemohlo byť posudzované ako doplnenie sťažnosti so zachovaním
lehoty, keďže takýmto postupom by dochádzalo k neprípustnému predlžovaniu lehoty
na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o druhé podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 21. novembra
2013, ústavný súd konštatuje, že ani toto podanie nespĺňa všetky náležitosti sťažnosti.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje
aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne
zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí
v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd
sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone
o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd
môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2
ústavy).
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľom predložený návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci.
Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti sa dožaduje vyslovenia porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy
(teda nie vyslovenia porušenia niektorého zo základných práv upravených v označenom
článku ústavy) a vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, pričom z celkového obsahu odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ
zamýšľal namietať porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že petit sťažnosti je
vo vzťahu k označenému článku ústavy neurčitý a vo vzťahu k označenému právu
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ
namieta, nekorešponduje s argumentáciou uvedenou v odôvodnení sťažnosti. Navyše,
sťažovateľ v petite ani neoznačil konania okresného súdu a krajského súdu ich spisovými
značkami, čo v súhrne predstavuje takú mieru nedostatkov petitu z hľadiska vymedzenia
predmetu konania pred ústavným súdom, že ho nemožno považovať za jasný
a vykonateľný.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. III. ÚS 206/2010,
II. ÚS 309/2010, III. ÚS 357/2010, I. ÚS 368/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti
už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát
je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký rozsah
nedostatkov náležitostí predpísaných zákonom, že ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri
jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Na zdôraznenie presvedčivosti svojho rozhodnutia ústavný súd dodáva ďalšie
dôvody, ktoré vylučujú možnosť prijatia sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.
Vzhľadom na už prezentovaný záver ústavného súdu o nemožnosti zachovania lehoty
v súvislosti s prvým podaním sťažovateľa sťažnosť sťažovateľa (doručená ústavnému súdu
21. novembra 2013) mohla byť odmietnutá aj z dôvodu oneskoreného podania sťažnosti,
pretože z odtlačku prezentačnej pečiatky právneho zástupcu sťažovateľa je zrejmé, že
rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Co 49/2012 z 29. júla 2013 prevzal 9. septembra 2013
(čo napokon sťažovateľ uvádza aj v sťažnosti), pričom sťažnosť sťažovateľa (doručená
21. novembra 2013) bola podaná na poštovú prepravu 18. novembra 2013, teda zjavne
po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ďalším eventuálnym dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa je povaha práv,
ktorých porušenie zamýšľal sťažovateľ navrhnúť vysloviť.
Ústavný súd totiž pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej
neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný súd poskytuje len
vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo
dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať. Keďže
sťažovateľom napadnuté konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 23 Co 49/2012 bolo
právoplatne skončené vydaním a doručením rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 49/2012
z 29. júla 2013 (doručeným sťažovateľovmu právnemu zástupcovi 9. septembra 2013),
ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, existoval ďalší dôvod na odmietnutie
sťažnosti sťažovateľa, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, pretože v čase podania sťažnosti už k namietanému porušovaniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemohlo dochádzať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013