Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 592/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. S.,

Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia „“

Slovenskej republiky a „práva na spravodlivé konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd „konaním Okresného súdu Dunajská Streda

a Krajského súdu Trnava“ a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. novembra

2013 doručené podanie P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorého obsahom bolo

konštatovanie právneho zástupcu sťažovateľa, že „v jeho mene a v zákonnej lehote podáva

ústavnú sťažnosť na prieťahy konania súdu, ktorú odôvodní v lehote 10 odo dňa

doručenia“. Následne 21. novembra 2013 bola doručená sťažnosť sťažovateľa vo veci

namietaného porušenia „“ (ďalej len „“)

a „práva na spravodlivé konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „konaním Okresného súdu Dunajská Streda

a Krajského súdu Trnava“.

Meritom podanej ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom Okresného

súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“), ktoré rozhodli o žalobe o náhradu škody sťažovateľa. Okresný súd žalobu

sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. z 1. decembra 2011. Krajský súd

na základe podaného odvolania rozsudkom sp. zn. z 29. júla 2013 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti vidí porušenie svojich práv v prieťahoch

vo veci konajúcich súdov. Včasnosť svojej sťažnosti odôvodňuje tým, že ju podáva

„v dvojmesačnej zákonnej lehote odo dňa 09.09.2013, kedy bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručené písomné vyhotovenie rozsudku Krajského súdu Trnava, sp. zn.

“.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie, po prerokovaní sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č.

a článkom 48 ods. 2 SR bolo porušené konaním Okresného súdu Dunajská Streda

a Krajského súdu Trnava.

2. Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd Trnava sú povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi sumu 5 000 Eur ako náhradu škody za prieťahy v konaní.

3. Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd Trnava sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 312, 41 Eur s DPH na účet

právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo

slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods.

2 návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v súvislosti s prvým doručeným (13. novembra 2013) podaním

sťažovateľa konštatuje, že toto podanie nemožno považovať za sťažnosť, pretože uvedené

podanie okrem identifikácie sťažovateľa, porušovateľov a označenia podania ako

„sťažnosť“ neobsahuje žiaden petit ani označenie práv, ktorých porušenie namieta.

Z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že svoju „sťažnosť na prieťahy

konania súdu“ odôvodní „v lehote 10 odo dňa doručenia“. Vychádzajúc z uvedeného druhé

podanie sťažovateľa nemohlo byť posudzované ako doplnenie sťažnosti so zachovaním

lehoty, keďže takýmto postupom by dochádzalo k neprípustnému predlžovaniu lehoty

na podanie sťažnosti podľa .

Pokiaľ ide o druhé podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 21. novembra

2013, ústavný súd konštatuje, že ani toto podanie nespĺňa všetky náležitosti sťažnosti.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Podľa ústavný súd je viazaný

návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ustanovenie sa v celom rozsahu vzťahuje

aj na sťažnosť podľa a nasl. . Ústavný súd výslovne

zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí

v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd

sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone

o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie

viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1

, a ). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2

).

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia

sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu

smeruje [písm. c)]. Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľom predložený návrh

rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,

teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci.

Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti sa dožaduje vyslovenia porušenia

(teda nie vyslovenia porušenia niektorého zo základných práv upravených v označenom

článku ) a vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, pričom z celkového obsahu odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ

zamýšľal namietať porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že petit sťažnosti je

vo vzťahu k označenému článku neurčitý a vo vzťahu k označenému právu

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ

namieta, nekorešponduje s argumentáciou uvedenou v odôvodnení sťažnosti. Navyše,

sťažovateľ v petite ani neoznačil konania okresného súdu a krajského súdu ich spisovými

značkami, čo v súhrne predstavuje takú mieru nedostatkov petitu z hľadiska vymedzenia

predmetu konania pred ústavným súdom, že ho nemožno považovať za jasný

a vykonateľný.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát

je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký rozsah

nedostatkov náležitostí predpísaných zákonom, že ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri

jej predbežnom prerokovaní ( ).

Na zdôraznenie presvedčivosti svojho rozhodnutia ústavný súd dodáva ďalšie

dôvody, ktoré vylučujú možnosť prijatia sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.

Vzhľadom na už prezentovaný záver ústavného súdu o nemožnosti zachovania lehoty

v súvislosti s prvým podaním sťažovateľa sťažnosť sťažovateľa (doručená ústavnému súdu

21. novembra 2013) mohla byť odmietnutá aj z dôvodu oneskoreného podania sťažnosti,

pretože z odtlačku prezentačnej pečiatky právneho zástupcu sťažovateľa je zrejmé, že

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 29. júla 2013 prevzal 9. septembra 2013

(čo napokon sťažovateľ uvádza aj v sťažnosti), pričom sťažnosť sťažovateľa (doručená

21. novembra 2013) bola podaná na poštovú prepravu 18. novembra 2013, teda zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa .

Ďalším eventuálnym dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa je povaha práv,

ktorých porušenie zamýšľal sťažovateľ navrhnúť vysloviť.

Ústavný súd totiž pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej

neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (, , ), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný súd poskytuje len

vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo

dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať. Keďže

sťažovateľom napadnuté konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. bolo

právoplatne skončené vydaním a doručením rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 29. júla 2013 (doručeným sťažovateľovmu právnemu zástupcovi 9. septembra 2013),

ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, existoval ďalší dôvod na odmietnutie

sťažnosti sťažovateľa, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, pretože v čase podania sťažnosti už k namietanému porušovaniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemohlo dochádzať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013