Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 580/2013
PDF · 174.1 KB
No categories available
III. ÚS 580/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. F.
K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20
Co/173/2012 z 30. apríla 2013 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok prvostupňového
súdu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. septembra 2013 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľka), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 20 Co/173/2012 z 30. apríla 2013 v časti, v ktorej bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „okresný
súd“) č. k. 2 C/230/2010-115 z 12. júna 2012 v zamietavom výroku, pokiaľ ide o
zamietnutie žaloby o zaplatenie sumy 24 231,56 €.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„... Okresný súd v Starej Ľubovni svojim rozsudkom sp. zn. 2 C 230/2010-115 zo dňa
12. 6. 2012 rozhodol tak, že mne, sťažovateľke, ako žalobkyni priznal voči žalovanému
zaplatenie sumy 8.962,36 Eur (270.000,- Sk) s prísl., pričom v prevyšujúcej časti moju
žalobu zamietol a zaviazal ma zaplatiť žalovanému aj trovy konania v rozsahu 73 % s tým,
že o ich výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.
Ja, sťažovateľka, som na znak nesúhlasu s rozsudkom súdu I. stupňa podala voči
nemu v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove ako súd odvolací
rozsudkom sp. zn. 25 Co 173/2012 zo dňa 30. 4. 2013, ktorý bol doručený môjmu právnemu
zástupcovi dňa 18. 7. 2013, rozhodol tak, že potvrdil rozsudok v zamietavom výroku čo do
zamietnutia žaloby o zapl. 24.231,56 Eur (730.000,- Sk) a v prevyšujúcej časti zamietavý
výrok (1.000.000,- Sk/33.193,92 Eur), ako aj výrok o trovách konania zrušil a vec vrátil
súdu I. stupňa na ďalšie konanie.
Ja, sťažovateľka, mám zato, že rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu I. stupňa v zamietavom výroku do sumy 24.231,56 Eur, je
nesprávny a nezákonný, a postup všeobecných súdov je extrémne formalistický, nesprávny
a takýmto postupom bolo zasiahnuté neoprávnene do mojich ústavných a zaručených práv
na spravodlivý proces vo všetkých jeho aspektoch. Aj keď kúpnopredajná zmluva bola
uzavretá medzi právnickými osobami, teda jedná sa o obchodnoprávny vzťah, všeobecné
súdy závažným spôsobom pochybili pri rozhodovaní o vznesenej námietke premlčania, keď
túto posudzovali podľa § 101 OZ a nie podľa § 397 Obch. zák. (4-ročná premlčacia lehota).
Môj nárok na vrátenie kúpnej ceny teda nemôže byť premlčaný, pretože rozsudok KS
Prešov, sp. zn. 1 Cob 44/2005 nadobudol právoplatnosť dňa 19. 9. 2006 a mnou podaná
žaloba bola doručená súdu dňa 16. 9. 2010, teda tri dni pred uplynutím 4-ročnej premlčacej
lehoty.
Extrémnosť a formalistický postup a arbitrárnosť rozhodnutí všeobecných súdov
spatrujem v tom, že všeobecné súdy o tom istom mojom nároku vrátenie bezdôvodného
obohatenia zo zrušenej zmluvy, ktorý je podľa môjho názoru jediný a nedielny, rozhodli
troma spôsobmi:
1. bola mi priznaná časť vrátenia kúpnej ceny v sume 8.962,36 Eur (270.000,- Sk)
s prísl. a keďže voči takémuto rozhodnutiu všeobecných súdov som nemala námietky
a nebolo proti tomuto výroku podané odvolanie zo strany nás, účastníkov, tento výrok
rozsudku sa stal teda právoplatný.
2. v prevyšujúcej časti, v ktorej bol môj návrh zamietnutý, t. j. (2.000.000,- Sk
-270.000,- Sk = 1.730.000,- Sk/57.425,48 Eur) odvolací súd svojím rozsudkom rozhodol
tak, že potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku do sumy 24.231,56 Eur
a v prevyšujúcej časti zamietavej časti výrok v sume 33.193,92 Eur zrušil a vec vrátil súdu
I. stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd svoj potvrdzujúci rozsudok v sume 24.231,56 Eur
odôvodnil tým, že môj nárok na vrátenie tejto sumy je premlčaný, čo skonštatoval aj súd
I. stupňa, naviac, s osvojením si aj ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa, že
keďže išlo o zaplatenie kúpnej ceny v dobe už po odstúpení od zmluvy, nejednalo sa
o zaplatenie kúpnej ceny, ale išlo o iné obchodnoprávne vzťahy.
3. v prevyšujúcej časti zamietavý výrok (33.193,92 Eur) zrušil a vec vrátil súdu
I. stupňa na ďalšie konanie.
Treba mať zato, že závery všeobecných súdov sú v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami, naviac, z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia týchto
rozhodnutí nevyplývajú správne skutkové závery, treba tieto rozhodnutia považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. č1. 6 ods. 1 Dohovoru...“
Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo J. T. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 20 Co 173/2012 zo dňa 30. 4. 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20 Co 173/2012 zo dňa 30. 4. 2013
zrušuje vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu I. stupňa v zamietavom výroku čo
do zamietnutia žaloby o 24.231,56 Eur a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania J. T., ktoré je povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. F. K., P., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 Co/173/2012 z 30. apríla 2013 v časti,
v ktorej bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Sťažovateľka namieta, že krajský súd vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní a bezdôvodnom obohatení, ako aj to, že
odôvodnenie rozsudku krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Sťažovateľka považuje napadnutý
rozsudok za arbitrárny.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol:
„... Nárok na zaplatenie sumy 24.231,56 zamietol prvostupňový súd s odôvodnením,
že tieto platby boli zaplatené žalovanému po uzavretí kúpnej zmluvy a predovšetkým po
odstúpení žalovaného od predmetnej kúpnej zmluvy a to viac ako jeden rok po zániku
kúpnej zmluvy. Považoval tieto platby za plnenie bez právneho dôvodu. Vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania žalovaným nárok žalobkyne v tejto časti zamietol. Podľa
názoru prvostupňového súdu nie je možné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho
zákonníka ale § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Začiatok premlčacej doby určil
na deň nasledujúci po doručení rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Cob/44/2005
a to 24. 10. 2006, kedy sa dozvedel od predchodcu žalobkyne, že argumenty ohľadne
dodatočného plnenia kúpnej ceny neboli akceptované súdom. Dvojročná subjektívna lehota
uplynula 24. 10. 2008, a objektívna skončila pred doručením podania návrhu
(16. 9. 2010)...
Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného vo
výške 66.387,84 Eur. Nárok pozostával z vydania sumy 33.193,92 Eur (1.000.000,- Sk),
sumy 8.962,36 Eur (tento nárok žalobkyne bol prvostupňovým súdom priznaný a nebol
napadnutý odvolaním), sumy 24.231Eur (730.000,- Sk ).
Odvolací súd v časti zamietnutia žaloby o 24.231,-56 Eur potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
V tejto časti napadnutý rozsudok považuje za vecne správny vychádzajúci
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na ktorý prijal prvostupňový súd správny právny
záver. Jeho rozhodnutie v tejto časti je dostatočne odôvodnené. V tomto smere nenašiel
odvolací súd pochybenie pri hodnotení dôkazov zo strany prvostupňového súdu.
Prvostupňový súd správne nárok žalobkyne o zaplatenie sumy 24.231,56 Eur považoval
za premlčaný. V prvom rade poukázal na záver prijatý v súdnom konaní č. k. 3 Cb/82/2003
o určenie vlastníckeho práva k parcelám, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej
dňa 08. 03. 2001 medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným, podľa ktorého
nebola zaplatená riadne a včas druhá splátka kúpnej ceny dohodnutej medzi účastníkmi
zmluvy. Právny predchodca žalobkyne poukazoval v predmetnom súdnom konaní práve na
to, že zaplatenie sumy 730.000,- Sk považoval za zaplatenie kúpnej ceny vyplývajúcej z
kúpnej zmluvy zo dňa 08. 03. 2001. Tieto sumy však neboli súdmi v konaní považované za
kúpnu cenu respektíve jej časť podľa tejto citovanej kúpnej zmluvy.
Vzhľadom na tú skutočnosť, že suma 700.000,- Sk bola zaplatená dňa 12. 11. 2003
a dňa 21. 11. 2003 30.000,- Sk a žaloba bola podaná 16. 09. 2010, je potrebné nárok
žalobkyne v tejto časti považovať za premlčaný vzhľadom na vznesenú námietku premlčania
žalovaným. Prvostupňový súd tak správne nárok žalobkyne v tejto časti posúdil ako nárok
premlčaný (§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Námietka žalobcu o aplikácií ust.
§ 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka neobstojí, keďže nebolo preukázané, aby táto suma
bola kúpnou cenou vyplývajúcou z kúpnej zmluvy zo dňa 08. 03. 2001. Vzhľadom na tieto
dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavom výroku čo do zamietnutia žaloby
o 24.231.56 Eur potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.)...“
Ústavný súd konštatuje, že napadnutá časť rozhodnutia krajského súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností
svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu
ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.
Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky
uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,
s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani
povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie
je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľkou v jej odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade
so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k namietanej časti rozsudku krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013