Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 580/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. F.

K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20

z 30. apríla 2013 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok prvostupňového

súdu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2013 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľka), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2013 v časti, v ktorej bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „okresný

súd“) č. k. -115 z 12. júna 2012 v zamietavom výroku, pokiaľ ide o

zamietnutie žaloby o zaplatenie sumy 24 231,56 €.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„... Okresný súd v Starej Ľubovni svojim rozsudkom sp. zn. -115 zo dňa

12. 6. 2012 rozhodol tak, že mne, sťažovateľke, ako žalobkyni priznal voči žalovanému

zaplatenie sumy 8.962,36 Eur (270.000,- Sk) s prísl., pričom v prevyšujúcej časti moju

žalobu zamietol a zaviazal ma zaplatiť žalovanému aj trovy konania v rozsahu 73 % s tým,

že o ich výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.

Ja, sťažovateľka, som na znak nesúhlasu s rozsudkom súdu I. stupňa podala voči

nemu v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove ako súd odvolací

rozsudkom sp. zn. zo dňa 30. 4. 2013, ktorý bol doručený môjmu právnemu

zástupcovi dňa 18. 7. 2013, rozhodol tak, že potvrdil rozsudok v zamietavom výroku čo do

zamietnutia žaloby o zapl. 24.231,56 Eur (730.000,- Sk) a v prevyšujúcej časti zamietavý

výrok (1.000.000,- Sk/33.193,92 Eur), ako aj výrok o trovách konania zrušil a vec vrátil

súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Ja, sťažovateľka, mám zato, že rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu I. stupňa v zamietavom výroku do sumy 24.231,56 Eur, je

nesprávny a nezákonný, a postup všeobecných súdov je extrémne formalistický, nesprávny

a takýmto postupom bolo zasiahnuté neoprávnene do mojich ústavných a zaručených práv

na spravodlivý proces vo všetkých jeho aspektoch. Aj keď kúpnopredajná zmluva bola

uzavretá medzi právnickými osobami, teda jedná sa o obchodnoprávny vzťah, všeobecné

súdy závažným spôsobom pochybili pri rozhodovaní o vznesenej námietke premlčania, keď

túto posudzovali podľa a nie podľa Obch. zák. (4-ročná premlčacia lehota).

Môj nárok na vrátenie kúpnej ceny teda nemôže byť premlčaný, pretože rozsudok KS

Prešov, sp. zn. nadobudol právoplatnosť dňa 19. 9. 2006 a mnou podaná

žaloba bola doručená súdu dňa 16. 9. 2010, teda tri dni pred uplynutím 4-ročnej premlčacej

lehoty.

Extrémnosť a formalistický postup a arbitrárnosť rozhodnutí všeobecných súdov

spatrujem v tom, že všeobecné súdy o tom istom mojom nároku vrátenie bezdôvodného

obohatenia zo zrušenej zmluvy, ktorý je podľa môjho názoru jediný a nedielny, rozhodli

troma spôsobmi:

1. bola mi priznaná časť vrátenia kúpnej ceny v sume 8.962,36 Eur (270.000,- Sk)

s prísl. a keďže voči takémuto rozhodnutiu všeobecných súdov som nemala námietky

a nebolo proti tomuto výroku podané odvolanie zo strany nás, účastníkov, tento výrok

rozsudku sa stal teda právoplatný.

2. v prevyšujúcej časti, v ktorej bol môj návrh zamietnutý, t. j. (2.000.000,- Sk

-270.000,- Sk = 1.730.000,- Sk/57.425,48 Eur) odvolací súd svojím rozsudkom rozhodol

tak, že potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku do sumy 24.231,56 Eur

a v prevyšujúcej časti zamietavej časti výrok v sume 33.193,92 Eur zrušil a vec vrátil súdu

I. stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd svoj potvrdzujúci rozsudok v sume 24.231,56 Eur

odôvodnil tým, že môj nárok na vrátenie tejto sumy je premlčaný, čo skonštatoval aj súd

I. stupňa, naviac, s osvojením si aj ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa, že

keďže išlo o zaplatenie kúpnej ceny v dobe už po odstúpení od zmluvy, nejednalo sa

o zaplatenie kúpnej ceny, ale išlo o iné obchodnoprávne vzťahy.

3. v prevyšujúcej časti zamietavý výrok (33.193,92 Eur) zrušil a vec vrátil súdu

I. stupňa na ďalšie konanie.

Treba mať zato, že závery všeobecných súdov sú v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami, naviac, z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia týchto

rozhodnutí nevyplývajú správne skutkové závery, treba tieto rozhodnutia považovať

za rozporné s SR, resp. č1. 6 ods. 1 Dohovoru...“

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo J. T. podľa SR rozsudkom Krajského súdu v

Prešove, sp. zn. zo dňa 30. 4. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 30. 4. 2013

zrušuje vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu I. stupňa v zamietavom výroku čo

do zamietnutia žaloby o 24.231,56 Eur a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania J. T., ktoré je povinný

zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. F. K., P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2013 v časti,

v ktorej bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Sťažovateľka namieta, že krajský súd vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval

ustanovenia o premlčaní a bezdôvodnom obohatení, ako aj to, že

odôvodnenie rozsudku krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Sťažovateľka považuje napadnutý

rozsudok za arbitrárny.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol:

„... Nárok na zaplatenie sumy 24.231,56 zamietol prvostupňový súd s odôvodnením,

že tieto platby boli zaplatené žalovanému po uzavretí kúpnej zmluvy a predovšetkým po

odstúpení žalovaného od predmetnej kúpnej zmluvy a to viac ako jeden rok po zániku

kúpnej zmluvy. Považoval tieto platby za plnenie bez právneho dôvodu. Vzhľadom na

vznesenú námietku premlčania žalovaným nárok žalobkyne v tejto časti zamietol. Podľa

názoru prvostupňového súdu nie je možné aplikovať ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho

zákonníka ale , . Začiatok premlčacej doby určil

na deň nasledujúci po doručení rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

a to 24. 10. 2006, kedy sa dozvedel od predchodcu žalobkyne, že argumenty ohľadne

dodatočného plnenia kúpnej ceny neboli akceptované súdom. Dvojročná subjektívna lehota

uplynula 24. 10. 2008, a objektívna skončila pred doručením podania návrhu

(16. 9. 2010)...

Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného vo

výške 66.387,84 Eur. Nárok pozostával z vydania sumy 33.193,92 Eur (1.000.000,- Sk),

sumy 8.962,36 Eur (tento nárok žalobkyne bol prvostupňovým súdom priznaný a nebol

napadnutý odvolaním), sumy 24.231Eur (730.000,- Sk ).

Odvolací súd v časti zamietnutia žaloby o 24.231,-56 Eur potvrdil napadnutý

rozsudok ako vecne správny ( ).

V tejto časti napadnutý rozsudok považuje za vecne správny vychádzajúci

zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na ktorý prijal prvostupňový súd správny právny

záver. Jeho rozhodnutie v tejto časti je dostatočne odôvodnené. V tomto smere nenašiel

odvolací súd pochybenie pri hodnotení dôkazov zo strany prvostupňového súdu.

Prvostupňový súd správne nárok žalobkyne o zaplatenie sumy 24.231,56 Eur považoval

za premlčaný. V prvom rade poukázal na záver prijatý v súdnom konaní č. k.

o určenie vlastníckeho práva k parcelám, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej

dňa 08. 03. 2001 medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným, podľa ktorého

nebola zaplatená riadne a včas druhá splátka kúpnej ceny dohodnutej medzi účastníkmi

zmluvy. Právny predchodca žalobkyne poukazoval v predmetnom súdnom konaní práve na

to, že zaplatenie sumy 730.000,- Sk považoval za zaplatenie kúpnej ceny vyplývajúcej z

kúpnej zmluvy zo dňa 08. 03. 2001. Tieto sumy však neboli súdmi v konaní považované za

kúpnu cenu respektíve jej časť podľa tejto citovanej kúpnej zmluvy.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že suma 700.000,- Sk bola zaplatená dňa 12. 11. 2003

a dňa 21. 11. 2003 30.000,- Sk a žaloba bola podaná 16. 09. 2010, je potrebné nárok

žalobkyne v tejto časti považovať za premlčaný vzhľadom na vznesenú námietku premlčania

žalovaným. Prvostupňový súd tak správne nárok žalobkyne v tejto časti posúdil ako nárok

premlčaný (, ). Námietka žalobcu o aplikácií ust.

neobstojí, keďže nebolo preukázané, aby táto suma

bola kúpnou cenou vyplývajúcou z kúpnej zmluvy zo dňa 08. 03. 2001. Vzhľadom na tieto

dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavom výroku čo do zamietnutia žaloby

o 24.231.56 Eur potvrdil (, )...“

Ústavný súd konštatuje, že napadnutá časť rozhodnutia krajského súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky

uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou v jej odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k namietanej časti rozsudku krajského súdu

odmietol podľa považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013