Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 700/2013
PDF · 273.27 KB
No categories available
IV. ÚS 700/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 17281/2013, sp. zn. Rvp 17282/2013, sp. zn. Rvp 17283/2013, sp. zn. Rvp 17284/2013,
sp. zn. Rvp 17285/2013, sp. zn. Rvp 17286/2013, sp. zn. Rvp 17287/2013, sp. zn.
Rvp 17288/2013, sp. zn. Rvp 17289/2013, sp. zn. Rvp 17290/2013, sp. zn. Rvp 17291/2013,
sp. zn. Rvp 17292/2013, sp. zn. Rvp 17293/2013, sp. zn. Rvp 17294/2013, sp. zn.
Rvp 17295/2013, sp. zn. Rvp 17296/2013, sp. zn. Rvp 17297/2013, sp. zn. Rvp 17298/2013,
sp. zn. Rvp 17299/2013, sp. zn. Rvp 17300/2013, sp. zn. Rvp 17301/2013, sp. zn.
Rvp 17302/2013, sp. zn. Rvp 17303/2013, sp. zn. Rvp 17304/2013, sp. zn. Rvp 17305/2013,
sp. zn. Rvp 17306/2013, sp. zn. Rvp 17307/2013, sp. zn. Rvp 17308/2013, sp. zn.
Rvp 17309/2013, sp. zn. Rvp 17310/2013, sp. zn. Rvp 17311/2013, sp. zn. Rvp 17312/2013,
sp. zn. Rvp 17313/2013, sp. zn. Rvp 17314/2013, sp. zn. Rvp 17315/2013, sp. zn.
Rvp 17316/2013, sp. zn. Rvp 17317/2013, sp. zn. Rvp 17318/2013, sp. zn. Rvp 17319/2013,
sp. zn. Rvp 17320/2013, sp. zn. Rvp 17321/2013, sp. zn. Rvp 17322/2013, sp. zn.
Rvp 17323/2013, sp. zn. Rvp 17324/2013, sp. zn. Rvp 17325/2013, sp. zn. Rvp 17326/2013,
sp. zn. Rvp 17327/2013, sp. zn. Rvp 17328/2013, sp. zn. Rvp 17329/2013, sp. zn.
Rvp 17330/2013, sp. zn. Rvp 17331/2013, sp. zn. Rvp 17332/2013, sp. zn. Rvp 17333/2013,
sp. zn. Rvp 17334/2013 a sp. zn. Rvp 17335/2013, ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 NcC 159/2013, sp. zn. 7 NcC 156/2013, sp. zn.
9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 160/2013,
sp. zn. 7 NcC 157/2013, sp. zn. 7 NcC 151/2013, sp. zn. 7 NcC 148/2013, sp. zn.
7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 159/2013, sp. zn. 6 NcC 161/2013,
sp. zn. 7 NcC 149/2013, sp. zn. 7 NcC 158/2013, sp. zn. 7 NcC 152/2013, sp. zn.
7 NcC 155/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 199/2013 z 18. februára 2013,
sp. zn. 9 NcC 148/2013, sp. zn. 9 NcC 147/2013, sp. zn. 9 NcC 157/2013, sp. zn.
10 NcC 150/2013, sp. zn. 10 NcC 149/2013, sp. zn. 10 NcC 156/2013, sp. zn.
10 NcC 161/2013, sp. zn. 10 NcC 155/2013, sp. zn. 9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013,
sp. zn. 8 NcC 158/2013, sp. zn. 8 NcC 159/2013, sp. zn. 5 NcC 158/2013, sp. zn.
10 NcC 148/2013, sp. zn. 10 NcC 147/2013, sp. zn. 10 NcC 153/2013, sp. zn.
10 NcC 160/2013, sp. zn. 10 NcC 159/2013, sp. zn. 5 NcC 155/2013, sp. zn.
10 NcC 154/2013, sp. zn. 5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 155/2013,
sp. zn. 5 NcC 159/2013, sp. zn. 5 NcC 153/2013, sp. zn. 5 NcC 150/2013, sp. zn.
5 NcC 147/2013, sp. zn. 5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013, sp. zn. 9 NcC 187/2013,
sp. zn. 9 NcC 181/2013, sp. zn. 9 NcC 186/2013, sp. zn. 9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013,
sp. zn. 8 NcC 157/2013, sp. zn. 8 NcC 156/2013, sp. zn. 8 NcC 154/2013, sp. zn.
8 NcC 155/2013, sp. zn. 8 NcC 152/2013, sp. zn. 8 NcC 153/2013, sp. zn. 8 NcC 149/2013
z 8. marca 2013 a sp. zn. 5 NcC 151/2013 z 19. marca 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 17281/2013,
sp. zn. Rvp 17282/2013, sp. zn. Rvp 17283/2013, sp. zn. Rvp 17284/2013, sp. zn.
Rvp 17285/2013, sp. zn. Rvp 17286/2013, sp. zn. Rvp 17287/2013, sp. zn. Rvp 17288/2013,
sp. zn. Rvp 17289/2013, sp. zn. Rvp 17290/2013, sp. zn. Rvp 17291/2013, sp. zn.
Rvp 17292/2013, sp. zn. Rvp 17293/2013, sp. zn. Rvp 17294/2013, sp. zn. Rvp 17295/2013,
sp. zn. Rvp 17296/2013, sp. zn. Rvp 17297/2013, sp. zn. Rvp 17298/2013, sp. zn.
Rvp 17299/2013, sp. zn. Rvp 17300/2013, sp. zn. Rvp 17301/2013, sp. zn. Rvp 17302/2013,
sp. zn. Rvp 17303/2013, sp. zn. Rvp 17304/2013, sp. zn. Rvp 17305/2013, sp. zn.
Rvp 17306/2013, sp. zn. Rvp 17307/2013, sp. zn. Rvp 17308/2013, sp. zn. Rvp 17309/2013,
sp. zn. Rvp 17310/2013, sp. zn. Rvp 17311/2013, sp. zn. Rvp 17312/2013, sp. zn.
Rvp 17313/2013, sp. zn. Rvp 17314/2013, sp. zn. Rvp 17315/2013, sp. zn. Rvp 17316/2013,
sp. zn. Rvp 17317/2013, sp. zn. Rvp 17318/2013, sp. zn. Rvp 17319/2013, sp. zn.
Rvp 17320/2013, sp. zn. Rvp 17321/2013, sp. zn. Rvp 17322/2013, sp. zn. Rvp 17323/2013,
sp. zn. Rvp 17324/2013, sp. zn. Rvp 17325/2013, sp. zn. Rvp 17326/2013, sp. zn.
Rvp 17327/2013, sp. zn. Rvp 17328/2013, sp. zn. Rvp 17329/2013, sp. zn. Rvp 17330/2013,
sp. zn. Rvp 17331/2013, sp. zn. Rvp 17332/2013, sp. zn. Rvp 17333/2013, sp. zn.
Rvp 17334/2013 a sp. zn. Rvp 17335/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 17281/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júna 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 NcC 159/2013, sp. zn.
7 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013 z 12. februára 2013,
sp. zn. 7 NcC 160/2013, sp. zn. 7 NcC 157/2013, sp. zn. 7 NcC 151/2013, sp. zn.
7 NcC 148/2013, sp. zn. 7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 159/2013,
sp. zn. 6 NcC 161/2013, sp. zn. 7 NcC 149/2013, sp. zn. 7 NcC 158/2013, sp. zn.
7 NcC 152/2013, sp. zn. 7 NcC 155/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 199/2013
z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 148/2013, sp. zn. 9 NcC 147/2013, sp. zn.
9 NcC 157/2013, sp. zn. 10 NcC 150/2013, sp. zn. 10 NcC 149/2013, sp. zn.
10 NcC 156/2013, sp. zn. 10 NcC 161/2013, sp. zn. 10 NcC 155/2013, sp. zn.
9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 158/2013, sp. zn. 8 NcC 159/2013,
sp. zn. 5 NcC 158/2013, sp. zn. 10 NcC 148/2013, sp. zn. 10 NcC 147/2013, sp. zn.
10 NcC 153/2013, sp. zn. 10 NcC 160/2013, sp. zn. 10 NcC 159/2013, sp. zn.
5 NcC 155/2013, sp. zn. 10 NcC 154/2013, sp. zn. 5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013,
sp. zn. 9 NcC 155/2013, sp. zn. 5 NcC 159/2013, sp. zn. 5 NcC 153/2013, sp. zn.
5 NcC 150/2013, sp. zn. 5 NcC 147/2013, sp. zn. 5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013,
sp. zn. 9 NcC 187/2013, sp. zn. 9 NcC 181/2013, sp. zn. 9 NcC 186/2013, sp. zn.
9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 8 NcC 157/2013, sp. zn. 8 NcC 156/2013, sp. zn.
8 NcC 154/2013, sp. zn. 8 NcC 155/2013, sp. zn. 8 NcC 152/2013, sp. zn. 8 NcC 153/2013,
sp. zn. 8 NcC 149/2013 z 8. marca 2013 a sp. zn. 5 NcC 151/2013 z 19. marca 2013
(ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť
kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých
účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky
sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,
vedie okresný súd pod sp. zn. 7 C 286/2012, sp. zn. 7 C 270/2012, sp. zn. 7 C 277/2012,
sp. zn. 7 C 283/2012, sp. zn. 7 C 279/2012, sp. zn. 7 C 266/2012, sp. zn. 7 C 262/2012,
sp. zn. 7 C 275/2012, sp. zn. 7 C 309/2012, sp. zn. 7 C 245/2012, sp. zn. 7 C 239/2012,
sp. zn. 7 C 267/2012, sp. zn. 7 C 235/2012, sp. zn. 7 C 288/2012, sp. zn. 7 C 271/2012,
sp. zn. 7 C 318/2012, sp. zn. 7 C 304/2012, sp. zn. 7 C 289/2012, sp. zn. 7 C 252/2012,
sp. zn. 7 C 247/2012, sp. zn. 7 C 292/2012, sp. zn. 7 C 294/2012, sp. zn. 7 C 316/2012,
sp. zn. 7 C 278/2012, sp. zn. 7 C 238/2012, sp. zn. 7 C 251/2012, sp. zn. 7 C 237/2012,
sp. zn. 7 C 241/2012, sp. zn. 25 C 267/2012, sp. zn. 7 C 280/2012, sp. zn. 7 C 297/2012,
sp. zn. 7 C 291/2012, sp. zn. 7 C 282/2012, sp. zn. 7 C 261/2012, sp. zn. 7 C 269/2012,
sp. zn. 7 C 298/2012, sp. zn. 7 C 301/2012, sp. zn. 7 C 305/2012, sp. zn. 7 C 236/2012,
sp. zn. 7 C 243/2012, sp. zn. 7 C 312/2012, sp. zn. 7 C 273/2012, sp. zn. 7 C 312/2012,
sp. zn. 7 C 306/2012, sp. zn. 7 C 276/2012, sp. zn. 7 C 259/2012, sp. zn. 7 C 257/2012,
sp. zn. 7 C 255/2012, sp. zn. 7 C 254/2012, sp. zn. 18 C 256/2012, sp. zn. 18 C 244/2012,
sp. zn. 18 C 304/2012, sp. zn. 18 C 250/2012, sp. zn. 18 C 305/2012 a sp. zn. 4 C 248/2012
(ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Žilina sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z
objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na
skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik
škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode
rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo
debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej základných práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako
by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležité ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žilina
a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žilina, aby tak dokázal,
že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina a škoda nenastala,
nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše
ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú
náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu
voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore
úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,
zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu
k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru
ako krajský súd vo svojom napadnutom uznesení.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu
v Žiline, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci
zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Žiline... nerozhodoval vylúčený sudca
(vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žilina nerozhodoval vylúčený sudca,
pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo
oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom definovanej
povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej
veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa
ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných
všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala
na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:
,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu
nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je
daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom
prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu
ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,
len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty
a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 7 NcC 159/2013, sp. zn.
7 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013 z 12. februára 2013,
sp. zn. 7 NcC 160/2013, sp. zn. 7 NcC 157/2013, sp. zn. 7 NcC 151/2013, sp. zn.
7 NcC 148/2013, sp. zn. 7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 159/2013,
sp. zn. 6 NcC 161/2013, sp. zn. 7 NcC 149/2013, sp. zn. 7 NcC 158/2013, sp. zn.
7 NcC 152/2013, sp. zn. 7 NcC 155/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 199/2013
z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 148/2013, sp. zn. 9 NcC 147/2013, sp. zn.
9 NcC 157/2013, sp. zn. 10 NcC 150/2013, sp. zn. 10 NcC 149/2013, sp. zn.
10 NcC 156/2013, sp. zn. 10 NcC 161/2013, sp. zn. 10 NcC 155/2013, sp. zn.
9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 158/2013, sp. zn. 8 NcC 159/2013,
sp. zn. 5 NcC 158/2013, sp. zn. 10 NcC 148/2013, sp. zn. 10 NcC 147/2013, sp. zn.
10 NcC 153/2013, sp. zn. 10 NcC 160/2013, sp. zn. 10 NcC 159/2013, sp. zn.
5 NcC 155/2013, sp. zn. 10 NcC 154/2013, sp. zn. 5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013,
sp. zn. 9 NcC 155/2013, sp. zn. 5 NcC 159/2013, sp. zn. 5 NcC 153/2013, sp. zn.
5 NcC 150/2013, sp. zn. 5 NcC 147/2013, sp. zn. 5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013,
sp. zn. 9 NcC 187/2013, sp. zn. 9 NcC 181/2013, sp. zn. 9 NcC 186/2013, sp. zn.
9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 8 NcC 157/2013, sp. zn. 8 NcC 156/2013, sp. zn.
8 NcC 154/2013, sp. zn. 8 NcC 155/2013, sp. zn. 8 NcC 152/2013, sp. zn. 8 NcC 153/2013,
sp. zn. 8 NcC 149/2013 z 8. marca 2013 a sp. zn. 5 NcC 151/2013 z 19. marca 2013
boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu
na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uzneseniami sp. zn.
7 NcC 159/2013, sp. zn. 7 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013
z 12. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 160/2013, sp. zn. 7 NcC 157/2013, sp. zn.
7 NcC 151/2013, sp. zn. 7 NcC 148/2013, sp. zn. 7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013,
sp. zn. 6 NcC 159/2013, sp. zn. 6 NcC 161/2013, sp. zn. 7 NcC 149/2013, sp. zn.
7 NcC 158/2013, sp. zn. 7 NcC 152/2013, sp. zn. 7 NcC 155/2013 zo 14. februára 2013,
sp. zn. 7 NcC 199/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 148/2013, sp. zn.
9 NcC 147/2013, sp. zn. 9 NcC 157/2013, sp. zn. 10 NcC 150/2013, sp. zn.
10 NcC 149/2013, sp. zn. 10 NcC 156/2013, sp. zn. 10 NcC 161/2013, sp. zn.
10 NcC 155/2013, sp. zn. 9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 158/2013,
sp. zn. 8 NcC 159/2013, sp. zn. 5 NcC 158/2013, sp. zn. 10 NcC 148/2013, sp. zn.
10 NcC 147/2013, sp. zn. 10 NcC 153/2013, sp. zn. 10 NcC 160/2013, sp. zn.
10 NcC 159/2013, sp. zn. 5 NcC 155/2013, sp. zn. 10 NcC 154/2013, sp. zn.
5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 155/2013, sp. zn. 5 NcC 159/2013,
sp. zn. 5 NcC 153/2013, sp. zn. 5 NcC 150/2013, sp. zn. 5 NcC 147/2013, sp. zn.
5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013, sp. zn. 9 NcC 187/2013, sp. zn. 9 NcC 181/2013,
sp. zn. 9 NcC 186/2013, sp. zn. 9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 8 NcC 157/2013,
sp. zn. 8 NcC 156/2013, sp. zn. 8 NcC 154/2013, sp. zn. 8 NcC 155/2013, sp. zn.
8 NcC 152/2013, sp. zn. 8 NcC 153/2013, sp. zn. 8 NcC 149/2013 z 8. marca 2013
a sp. zn. 5 NcC 151/2013 z 19. marca 2013 rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 3 la zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 17281/2013, sp. zn. Rvp 17282/2013, sp. zn. Rvp 17283/2013, sp. zn. Rvp 17284/2013,
sp. zn. Rvp 17285/2013, sp. zn. Rvp 17286/2013, sp. zn. Rvp 17287/2013, sp. zn.
Rvp 17288/2013, sp. zn. Rvp 17289/2013, sp. zn. Rvp 17290/2013, sp. zn. Rvp 17291/2013,
sp. zn. Rvp 17292/2013, sp. zn. Rvp 17293/2013, sp. zn. Rvp 17294/2013, sp. zn.
Rvp 17295/2013, sp. zn. Rvp 17296/2013, sp. zn. Rvp 17297/2013, sp. zn. Rvp 17298/2013,
sp. zn. Rvp 17299/2013, sp. zn. Rvp 17300/2013, sp. zn. Rvp 17301/2013, sp. zn.
Rvp 17302/2013, sp. zn. Rvp 17303/2013, sp. zn. Rvp 17304/2013, sp. zn. Rvp 17305/2013,
sp. zn. Rvp 17306/2013, sp. zn. Rvp 17307/2013, sp. zn. Rvp 17308/2013, sp. zn.
Rvp 17309/2013, sp. zn. Rvp 17310/2013, sp. zn. Rvp 17311/2013, sp. zn. Rvp 17312/2013,
sp. zn. Rvp 17313/2013, sp. zn. Rvp 17314/2013, sp. zn. Rvp 17315/2013, sp. zn.
Rvp 17316/2013, sp. zn. Rvp 17317/2013, sp. zn. Rvp 17318/2013, sp. zn. Rvp 17319/2013,
sp. zn. Rvp 17320/2013, sp. zn. Rvp 17321/2013, sp. zn. Rvp 17322/2013, sp. zn.
Rvp 17323/2013, sp. zn. Rvp 17324/2013, sp. zn. Rvp 17325/2013, sp. zn. Rvp 17326/2013,
sp. zn. Rvp 17327/2013, sp. zn. Rvp 17328/2013, sp. zn. Rvp 17329/2013, sp. zn.
Rvp 17330/2013, sp. zn. Rvp 17331/2013, sp. zn. Rvp 17332/2013, sp. zn. Rvp 17333/2013,
sp. zn. Rvp 17334/2013 a sp. zn. Rvp 17335/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského
súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení sudcov okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky,
ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených
sudov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom
je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh
na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa
ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje,
preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania
(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie
dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa
názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami
rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia
ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite vecí pred všeobecnými súdmi môže
sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv
podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje
„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným
právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než
ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach
sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich
proti napadnutým uzneseniam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci
sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní
pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne
vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky
riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013