Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 702/2013
PDF · 267.57 KB
No categories available
IV. ÚS 702/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 17389/2013, sp. zn. Rvp 17390/2013, sp. zn. Rvp 17391/2013, sp. zn. Rvp 17392/2013,
sp. zn. Rvp 17393/2013, sp. zn. Rvp 17394/2013, sp. zn. Rvp 17395/2013, sp. zn.
Rvp 17396/2013, sp. zn. Rvp 17397/2013, sp. zn. Rvp 17398/2013, sp. zn. Rvp 17399/2013,
sp. zn. Rvp 17400/2013, sp. zn. Rvp 17401/2013, sp. zn. Rvp 17402/2013, sp. zn.
Rvp 17403/2013, sp. zn. Rvp 17404/2013, sp. zn. Rvp 17405/2013, sp. zn. Rvp 17406/2013,
sp. zn. Rvp 17407/2013, sp. zn. Rvp 17408/2013, sp. zn. Rvp 17409/2013, sp. zn.
Rvp 17410/2013, sp. zn. Rvp 17411/2013, sp. zn. Rvp 17412/2013, sp. zn. Rvp 17413/2013,
sp. zn. Rvp 17414/2013, sp. zn. Rvp 17415/2013, sp. zn. Rvp 17416/2013, sp. zn.
Rvp 17417/2013, sp. zn. Rvp 17418/2013, sp. zn. Rvp 17419/2013, sp. zn. Rvp 17420/2013,
sp. zn. Rvp 17421/2013, sp. zn. Rvp 17422/2013, sp. zn. Rvp 17423/2013, sp. zn.
Rvp 17424/2013, sp. zn. Rvp 17425/2013, sp. zn. Rvp 17426/2013, sp. zn. Rvp 17427/2013,
sp. zn. Rvp 17428/2013, sp. zn. Rvp 17429/2013, sp. zn. Rvp 17430/2013, sp. zn.
Rvp 17431/2013, sp. zn. Rvp 17432/2013, sp. zn. Rvp 17433/2013, sp. zn. Rvp 17434/2013
a sp. zn. Rvp 17435/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 NcC 239/2012, sp. zn. 5 NcC 225/2012 a sp. zn. 5 NcC 245/2012 z 22. októbra
2012, sp. zn. 8 NcC 346/2012, sp. zn. 8 NcC 315/2012, sp. zn. 8 NcC 326/2012, sp. zn.
8 NcC 327/2012, sp. zn. 8 NcC 324/2012, sp. zn. 8 NcC 314/2012, sp. zn. 8 NcC 313/2012,
sp. zn. 8 NcC 316/2012, sp. zn. 8 NcC 322/2012 a sp. zn. 8 NcC 256/2012 z 23. októbra
2012, sp. zn. 2 NcC 331/2012, sp. zn. 3 NcC 347/2012, sp. zn. 2 NcC 227/2012 a sp. zn.
14 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 345/2012, sp. zn. 9 NcC 343/2012,
sp. zn. 9 NcC 346/2012, sp. zn. 6 NcC 264/2012, sp. zn. 6 NcC 229/2012 a sp. zn.
6 NcC 265/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 346/2012, sp. zn. 5 NcC 343/2012,
sp. zn. 11 NcC 226/2012, sp. zn. 5 NcC 244/2012 a sp. zn. 5 NcC 224/2012 z 26. októbra
2012, sp. zn. 11 NcC 347/2012, sp. zn. 11 NcC 346/2012, sp. zn. 8 NcC 343/2012, sp. zn.
6 NcC 344/2012, sp. zn. 8 NcC 347/2012, sp. zn. 14 NcC 347/2012, sp. zn.
6 NcC 343/2012, sp. zn. 4 NcC 332/2012, sp. zn. 6 NcC 346/2012, sp. zn.
14 NcC 346/2012, sp. zn. 4 NcC 323/2012, sp. zn. 4 NcC 317/2012, sp. zn.
4 NcC 321/2012, sp. zn. 4 NcC 266/2012, sp. zn. 4 NcC 227/2012 a sp. zn. 3 NcC 264/2012
z 29. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 347/2012 a sp. zn. 4 NcC 346/2012 z 31. októbra 2012
a sp. zn. 3 NcC 346/2012 z 2. novembra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 17389/2013,
sp. zn. Rvp 17390/2013, sp. zn. Rvp 17391/2013, sp. zn. Rvp 17392/2013,
sp. zn. Rvp 17393/2013, sp. zn. Rvp 17394/2013, sp. zn. Rvp 17395/2013, sp. zn.
Rvp 17396/2013, sp. zn. Rvp 17397/2013, sp. zn. Rvp 17398/2013, sp. zn. Rvp 17399/2013,
sp. zn. Rvp 17400/2013, sp. zn. Rvp 17401/2013, sp. zn. Rvp 17402/2013, sp. zn.
Rvp 17403/2013, sp. zn. Rvp 17404/2013, sp. zn. Rvp 17405/2013, sp. zn. Rvp 17406/2013,
sp. zn. Rvp 17407/2013, sp. zn. Rvp 17408/2013, sp. zn. Rvp 17409/2013, sp. zn.
Rvp 17410/2013, sp. zn. Rvp 17411/2013, sp. zn. Rvp 17412/2013, sp. zn. Rvp 17413/2013,
sp. zn. Rvp 17414/2013, sp. zn. Rvp 17415/2013, sp. zn. Rvp 17416/2013, sp. zn.
Rvp 17417/2013, sp. zn. Rvp 17418/2013, sp. zn. Rvp 17419/2013, sp. zn. Rvp 17420/2013,
sp. zn. Rvp 17421/2013, sp. zn. Rvp 17422/2013, sp. zn. Rvp 17423/2013, sp. zn.
Rvp 17424/2013, sp. zn. Rvp 17425/2013, sp. zn. Rvp 17426/2013, sp. zn. Rvp 17427/2013,
sp. zn. Rvp 17428/2013, sp. zn. Rvp 17429/2013, sp. zn. Rvp 17430/2013, sp. zn.
Rvp 17431/2013, sp. zn. Rvp 17432/2013, sp. zn. Rvp 17433/2013, sp. zn. Rvp 17434/2013
a sp. zn. Rvp 17435/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 17389/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júna 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 NcC 239/2012, sp. zn. 5 NcC 225/2012
a sp. zn. 5 NcC 245/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 346/2012, sp. zn.
8 NcC 315/2012, sp. zn. 8 NcC 326/2012, sp. zn. 8 NcC 327/2012, sp. zn. 8 NcC 324/2012,
sp. zn. 8 NcC 314/2012, sp. zn. 8 NcC 313/2012, sp. zn. 8 NcC 316/2012, sp. zn.
8 NcC 322/2012 a sp. zn. 8 NcC 256/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 331/2012,
sp. zn. 3 NcC 347/2012, sp. zn. 2 NcC 227/2012 a sp. zn. 14 NcC 238/2012 z 24. októbra
2012, sp. zn. 9 NcC 345/2012, sp. zn. 9 NcC 343/2012, sp. zn. 9 NcC 346/2012, sp. zn.
6 NcC 264/2012, sp. zn. 6 NcC 229/2012 a sp. zn. 6 NcC 265/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 5 NcC 346/2012, sp. zn. 5 NcC 343/2012, sp. zn. 11 NcC 226/2012, sp. zn.
5 NcC 244/2012 a sp. zn. 5 NcC 224/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 347/2012,
sp. zn. 11 NcC 346/2012, sp. zn. 8 NcC 343/2012, sp. zn. 6 NcC 344/2012, sp. zn.
8 NcC 347/2012, sp. zn. 14 NcC 347/2012, sp. zn. 6 NcC 343/2012, sp. zn.
4 NcC 332/2012, sp. zn. 6 NcC 346/2012, sp. zn. 14 NcC 346/2012, sp. zn.
4 NcC 323/2012, sp. zn. 4 NcC 317/2012, sp. zn. 4 NcC 321/2012, sp. zn. 4 NcC 266/2012,
sp. zn. 4 NcC 227/2012 a sp. zn. 3 NcC 264/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn.
4 NcC 347/2012 a sp. zn. 4 NcC 346/2012 z 31. októbra 2012 a sp. zn. 3 NcC 346/2012
z 2. novembra 2012 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) doručila žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa
nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom,
ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých
sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti
Slovenskej republike, vedie okresný súd pod sp. zn. 9 C 99/2012, sp. zn. 9 C 100/2012,
sp. zn. 9 C 97/2012, sp. zn. 9 C 98/2012, sp. zn. 9 C 114/2012, sp. zn. 9 C 115/2012,
sp. zn. 9 C 96/2012, sp. zn. 9 C 105/2012, sp. zn. 9 C 106/2012, sp. zn. 9 C 107/2012,
sp. zn. 9 C 108/2012, sp. zn. 9 C 109/2012, sp. zn. 9 C 110/2012, sp. zn. 9 C 111/2012,
sp. zn. 9 C 112/2012, sp. zn. 9 C 113/2012, sp. zn. 6 C 106/2012, sp. zn. 6 C 174/2012,
sp. zn. 9 C 101/2012, sp. zn. 9 C 102/2012, sp. zn. 9 C 103/2012, sp. zn. 9 C 104/2012,
sp. zn. 43 C 92/2012, sp. zn. 43 C 52/2012, sp. zn. 43 C 70/2012, sp. zn. 43 C 57/2012,
sp. zn. 43 C 53/2012, sp. zn. 43 C 61/2012, sp. zn. 43 C 88/2012, sp. zn. 43 C 71/2012,
sp. zn. 43 C 49/2012, sp. zn. 43 C 72/2012, sp. zn. 10 C 159/2012, sp. zn. 10 C 167/2012,
sp. zn. 10 C 180/2012, sp. zn. 10 C 182/2012, sp. zn. 10 C 183/2012, sp. zn. 10 C 133/2012,
sp. zn. 10 C 155/2012, sp. zn. 10 C 154/2012, sp. zn. 10 C 114/2012, sp. zn. 10 C 97/2012,
sp. zn. 10 C 172/2012, sp. zn. 10 C 178/2012, sp. zn. 10 C 153/2012, sp. zn. 10 C 177/2012
a sp. zn. 10 C 136/2012 (ďalej spoločne aj „predmetné konania okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava III sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej základných práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako
by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležité ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Bratislava III a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Bratislava III,
aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu
Bratislava III a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného
ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl.
zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým,
kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať
regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom,
aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady
voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom
konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú
naplnenie požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru
ako krajský súd vo svojom napadnutom uznesení.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu
v Bratislave, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci
zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Bratislave... nerozhodoval vylúčený
sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Bratislava III nerozhodoval
vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho
rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie
zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom
súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním
dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie
nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala
na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:
,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu
nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu,
nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie
o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu
ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,
len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty
a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 NcC 239/2012, sp. zn.
5 NcC 225/2012 a sp. zn. 5 NcC 245/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 346/2012,
sp. zn. 8 NcC 315/2012, sp. zn. 8 NcC 326/2012, sp. zn. 8 NcC 327/2012, sp. zn.
8 NcC 324/2012, sp. zn. 8 NcC 314/2012, sp. zn. 8 NcC 313/2012, sp. zn. 8 NcC 316/2012,
sp. zn. 8 NcC 322/2012 a sp. zn. 8 NcC 256/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn.
2 NcC 331/2012, sp. zn. 3 NcC 347/2012, sp. zn. 2 NcC 227/2012 a sp. zn.
14 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 345/2012, sp. zn. 9 NcC 343/2012,
sp. zn. 9 NcC 346/2012, sp. zn. 6 NcC 264/2012, sp. zn. 6 NcC 229/2012 a sp. zn.
6 NcC 265/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 346/2012, sp. zn. 5 NcC 343/2012,
sp. zn. 11 NcC 226/2012, sp. zn. 5 NcC 244/2012 a sp. zn. 5 NcC 224/2012 z 26. októbra
2012, sp. zn. 11 NcC 347/2012, sp. zn. 11 NcC 346/2012, sp. zn. 8 NcC 343/2012, sp. zn.
6 NcC 344/2012, sp. zn. 8 NcC 347/2012, sp. zn. 14 NcC 347/2012, sp. zn.
6 NcC 343/2012, sp. zn. 4 NcC 332/2012, sp. zn. 6 NcC 346/2012, sp. zn.
14 NcC 346/2012, sp. zn. 4 NcC 323/2012, sp. zn. 4 NcC 317/2012, sp. zn.
4 NcC 321/2012, sp. zn. 4 NcC 266/2012, sp. zn. 4 NcC 227/2012 a sp. zn. 3 NcC 264/2012
z 29. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 347/2012 a sp. zn. 4 NcC 346/2012 z 31. októbra 2012
a sp. zn. 3 NcC 346/2012 z 2. novembra 2012 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uzneseniami sp. zn.
3 NcC 239/2012, sp. zn. 5 NcC 225/2012 a sp. zn. 5 NcC 245/2012 z 22. októbra 2012,
sp. zn. 8 NcC 346/2012, sp. zn. 8 NcC 315/2012, sp. zn. 8 NcC 326/2012, sp. zn.
8 NcC 327/2012, sp. zn. 8 NcC 324/2012, sp. zn. 8 NcC 314/2012, sp. zn. 8 NcC 313/2012,
sp. zn. 8 NcC 316/2012, sp. zn. 8 NcC 322/2012 a sp. zn. 8 NcC 256/2012 z 23. októbra
2012, sp. zn. 2 NcC 331/2012, sp. zn. 3 NcC 347/2012, sp. zn. 2 NcC 227/2012 a sp. zn.
14 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 345/2012, sp. zn. 9 NcC 343/2012,
sp. zn. 9 NcC 346/2012, sp. zn. 6 NcC 264/2012, sp. zn. 6 NcC 229/2012 a sp. zn.
6 NcC 265/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 346/2012, sp. zn. 5 NcC 343/2012,
sp. zn. 11 NcC 226/2012, sp. zn. 5 NcC 244/2012 a sp. zn. 5 NcC 224/2012 z 26. októbra
2012, sp. zn. 11 NcC 347/2012, sp. zn. 11 NcC 346/2012, sp. zn. 8 NcC 343/2012, sp. zn.
6 NcC 344/2012, sp. zn. 8 NcC 347/2012, sp. zn. 14 NcC 347/2012, sp. zn.
6 NcC 343/2012, sp. zn. 4 NcC 332/2012, sp. zn. 6 NcC 346/2012, sp. zn.
14 NcC 346/2012, sp. zn. 4 NcC 323/2012, sp. zn. 4 NcC 317/2012, sp. zn.
4 NcC 321/2012, sp. zn. 4 NcC 266/2012, sp. zn. 4 NcC 227/2012 a sp. zn. 3 NcC 264/2012
z 29. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 347/2012 a sp. zn. 4 NcC 346/2012 z 31. októbra 2012
a sp. zn. 3 NcC 346/2012 z 2. novembra 2012 rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
II. 1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 3 la zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 17389/2013, sp. zn. Rvp 17390/2013, sp. zn. Rvp 17391/2013, sp. zn. Rvp 17392/2013,
sp. zn. Rvp 17393/2013, sp. zn. Rvp 17394/2013, sp. zn. Rvp 17395/2013, sp. zn.
Rvp 17396/2013, sp. zn. Rvp 17397/2013, sp. zn. Rvp 17398/2013, sp. zn. Rvp 17399/2013,
sp. zn. Rvp 17400/2013, sp. zn. Rvp 17401/2013, sp. zn. Rvp 17402/2013, sp. zn.
Rvp 17403/2013, sp. zn. Rvp 17404/2013, sp. zn. Rvp 17405/2013, sp. zn. Rvp 17406/2013,
sp. zn. Rvp 17407/2013, sp. zn. Rvp 17408/2013, sp. zn. Rvp 17409/2013, sp. zn.
Rvp 17410/2013, sp. zn. Rvp 17411/2013, sp. zn. Rvp 17412/2013, sp. zn. Rvp 17413/2013,
sp. zn. Rvp 17414/2013, sp. zn. Rvp 17415/2013, sp. zn. Rvp 17416/2013, sp. zn.
Rvp 17417/2013, sp. zn. Rvp 17418/2013, sp. zn. Rvp 17419/2013, sp. zn. Rvp 17420/2013,
sp. zn. Rvp 17421/2013, sp. zn. Rvp 17422/2013, sp. zn. Rvp 17423/2013, sp. zn.
Rvp 17424/2013, sp. zn. Rvp 17425/2013, sp. zn. Rvp 17426/2013, sp. zn. Rvp 17427/2013,
sp. zn. Rvp 17428/2013, sp. zn. Rvp 17429/2013, sp. zn. Rvp 17430/2013, sp. zn.
Rvp 17431/2013, sp. zn. Rvp 17432/2013, sp. zn. Rvp 17433/2013, sp. zn. Rvp 17434/2013
a sp. zn. Rvp 17435/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc
taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení sudcov okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky,
ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených
sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom
je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh
na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa
ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje,
preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania
(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie
dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa
názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami
rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia
ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite vecí pred všeobecnými súdmi môže
sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv
podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje
„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným
právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak,
než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke
boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných
veciach sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok
smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci
sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní
pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne
vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky
riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré
sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013