Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 480/2013
PDF · 242.39 KB
No categories available
IV. ÚS 480/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., K.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 72/2008, za účasti Okresného súdu Košice I,
takto
rozhodol:
1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 P 72/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
21 P 72/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť J. P. trovy konania v sume 275,94
€ (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. J. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013
doručená sťažnosť J. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,
K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P
72/2008.
Zo sťažnosti, z jej doplnenia a vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil,
že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 29. júna 2010 domáhal zverenia
svojich maloletých detí do striedavej starostlivosti oboch rodičov a tiež zrušenia
vyživovacej povinnosti k maloletým deťom.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn.
22 P 150/2010 bolo uznesením z 22. novembra 2010 spojené s konaním vedeným
pod sp. zn. 21 P 72/2008 s tým, že obe veci sa budú ďalej viesť pod sp. zn. 21 P 72/2008.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Aj keď od podania môjho návrhu
ubehli takmer tri roky a od posledného pojednávania vo veci, ktoré sa konalo 22. 11. 2010
ubehlo takmer dva a pol roka, OS KE I do dnešného dňa nielenže nedokázal vec
právoplatne skončiť, ale vo veci takmer dva a pol roka ani nekoná.
Keďže súd celé toto obdobie nekoná, podal dňa 6. 2. 2013 sťažnosť podľa § 62 ods. 1
zák. č. 757/2004 na Okresný súd Košice I. Keďže moju sťažnosť predseda Okresného súdu
Košice I v zákonnej lehote nevybavil, s čím som nebol spokojný, podal som dňa 19. 3. 2013
sťažnosť do rúk predsedu Krajského súdu v Košiciach. Ten však moju sťažnosť nevybavil
v zmysle zákona, ale moju sťažnosť odstúpil, vraj z dôvodu príslušnosti na Okresný súd
Košice I.“
V písomnom doplnení sťažnosti z 12. júna 2013 sťažovateľ vyjadril svoje stanovisko
k spôsobu vybavenia jeho sťažnosti na prieťahy predsedom okresného súdu, pričom v tejto
súvislosti okrem iného uviedol: «z odpovede predsedu OS KE ďalej vyplýva, že časové
úseky, medzi ktorými súd prideľoval spis sudcom, ktorí sa cítili byť zaujatí, boli
neprimerane dlhé. Ďalej predseda OS KE I konštatuje, že dňa 22. 2. 2010 Mgr. K. spojila
na spoločné konanie veci vedené pod značkou 21 P/72/2008 a sp. zn. 22 P/150/2010 s tým,
že ďalej sa tieto konania budú viesť pod spoločnou značkou 21 P/72/2008, O tom, že sa
tieto dve veci spojili práve pod značku 21 P/72/2008 ma súd nikdy informoval. Pôvodné
konanie pod touto značkou je „staré“ už päť rokov, a teda je dávno reštančné, čo ešte viac
dokumentuje to, že v konaní 21P/72/200S došlo k prieťahom v konaní.»
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí
jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základne právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom sudkyne Okresného súdu Košice I, v konaní
č. k. 22 P/150/2010-4 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav
pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
3. Sťažovateľovi J. P. priznáva finančné zadosťučinenie 10 000 EUR (slovom
desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Košice 1 povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia
advokáta, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účel advokáta,
ktorého sťažovateľovi pridelí Ústavný súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním požiadal predsedu okresného súdu
o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu zareagoval predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. Spr 35/10 z 3. júla 2013, v ktorom popísal doterajší priebeh namietaného
konania a okrem iného v ňom ďalej uviedol: „... mám zato, že činnosť súdu smerovala
k odstráneniu právnej neistoty a k meritórnemu rozhodnutiu. Priebeh konania bol
ovplyvnený viacerými návrhmi odporcu na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorých
musel súd v lehote ustanovenej Občianskym súdnym poriadkom rozhodnúť.
K spomaleniu postupu súdu došlo aj správaním sa účastníkov. Pojednávania dňa
1. 7. 2008 sa nezúčastnil odporca. Pojednávania určeného na 2. 9. 2008 sa nezúčastnila
navrhovateľka aj odporca. Pojednávania určeného na 20. 5. 2009 sa nezúčastnila
navrhovateľka.
Odporca proti sudcom Mgr. P., JUDr. N. M., JUDr. V., Mgr. G. podal žalobu o
náhradu škody. V dôsledku takéhoto konania odporcu sudcovia oznámili predsedovi súdu,
že sa cítia byť vo veci zaujatí. Predseda súdu námietkam zaujatosti sudcov vyhovel a vec
bola zakaždým pridelená inému sudcovi.
V priebehu konania som zistil aj kratšie obdobia nečinnosti súdu, od vrátenia spisu
Krajským súdom v Košiciach 11. 11. 2008 do 20. 5. 2009, kedy súd vytýčil ďalší termín
pojednávania a od 22. 1. 2010, od rozhodnutia o priznaní trov dôkazov S. s., do 17. 8. 2010,
kedy súd vytýčil pojednávanie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že sťažnosť J. P.
je nedôvodná.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 480/2013-23 z 15. augusta 2013 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 72/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr. 35/10 z 3. júla 2013 a zároveň
oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. Spr. 35/10 doručenom ústavnému súdu 19. septembra 2013 oznámil,
že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Dňa 20. septembra 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby
sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia
predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 35/10 z 3. júla 2013 a zo 16. septembra 2013
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní
doručenom ústavnému súdu 27. septembra 2013 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania, pričom možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedu okresného súdu
nevyužil.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z jej doplnenia, z obsahu spisov okresného súdu sp. zn. 21 P 72/2008,
sp. zn. 22 P 150/2010 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto
skutočnosti:
Ing. A. P. (ďalej len „navrhovateľka“) podala 7. mája 2008 na okresnom súde návrh
na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala úpravy styku otca (sťažovateľa) s
maloletými deťmi a určenia výživného zo strany otca pre maloleté deti. Uznesením č. k. 21
P 72/2008-9 z 9. mája 2008 okresný súd ustanovil maloletým deťom kolízneho opatrovníka
a uznesením č. k. 21 P 72/2008-10 z 9. mája 2008 okresný súd návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol (označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. mája
2008).
Okresný súd uznesením č. k. 21 P 72/2008-132 z 9. mája 2008 rozhodol, že začína
konanie bez návrhu, a nariadil termín pojednávania na 1. júl 2008.
Okresný súd prípisom z 13. mája 2008 požiadal Daňový úrad K. I o zaslanie
listinných dôkazov.
Dňa 27. júna 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti
na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 1. júl 2008, a požiadal o odročenie tohto
pojednávania. Napriek tomu sa 1. júla 2008 pojednávanie uskutočnilo; okresný súd vypočul
navrhovateľku a pojednávanie odročil na 15. júl 2008, ktoré sa ale neuskutočnilo z dôvodu
práceneschopnosti sudkyne.
Pojednávania nariadeného na 2. september 2008 sa nezúčastnila navrhovateľka, jej
právny zástupca, sťažovateľ a ani kolízny opatrovník. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené
na 1. október 2008, na ktorom sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej
sudkyni; spis bol na rozhodnutie o tejto námietke 14. októbra 2008 predložený Krajskému
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením
č. k. 5 NcC/49/2008-73 z 28. októbra 2008 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená
z prerokúvania a rozhodovania veci.
Po vrátení spisu okresný súd ďalší termín pojednávania nariadil na 20. máj 2009
a prípismi z 5. mája 2009 požiadal Daňový úrad K. I o zaslanie listinných dôkazov.
Pojednávania 20. mája 2009 sa nezúčastnila navrhovateľka, u ktorej predvolanie
na pojednávanie nebolo vykázané, a následne bolo odročené na 3. jún 2009; po prednesoch
účastníkov konania okresný súd toto pojednávanie odročil na 6. október 2009 na účely
doplnenia dokazovania.
Okresný súd po prerokovaní veci pojednávanie uskutočnené 6. októbra 2009 odročil
na neurčito na účely doplnenia dokazovania o príjmoch sťažovateľa. Následne si okresný
súd prípisom z 9. októbra 2009 vyžiadal listinné dôkazy od S. s., a. s., a uznesením č. k. 21
P 72/2008-186 z 22. januára 2010 jej priznal náhradu trov dôkazov; proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie sťažovateľ.
Ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 17. august 2010; na tomto
pojednávaní zákonná sudkyňa oznámila prítomnému sťažovateľovi, že sa cíti byť v tejto
veci zaujatá, keďže na ňu podal žalobu.
Dňa 31. augusta 2010 bola vec pridelená na prerokovanie novej zákonnej sudkyni.
Okresný súd na pojednávaní 22. novembra 2010 spojil na spoločné konanie veci
vedené pod sp. zn. 21 P 72/2008 a sp. zn. 22 P 150/2010 a po vypočutí účastníkov konania
ho odročil na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.
Sťažovateľ 6. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým žiadal znížiť vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom.
Uznesením č. k. 21 P 72/2008-214 z 13. decembra 2010 okresný súd návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol.
Zákonná sudkyňa 10. januára 2011 oznámila podpredsedníčke okresného súdu,
že existujú dôvody na jej vylúčenie z namietaného konania, a žiadala vec prideliť inému
sudcovi. Dňa 11. januára 2011 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá
však vzápätí 13. januára 2011 oznámila predsedovi okresného súdu, že sa cíti byť vo veci
zaujatá, pretože sťažovateľ podal proti nej žalobu o náhradu škody.
Vec bola následne 21. januára 2011 pridelená (ďalšej) novej zákonnej sudkyni, ktorá
uznesením č. k. 21 P 72/2008-227 z 8. februára 2011 opakovaný návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietla.
Sťažovateľ doručil 15. februára 2011 okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv k maloletým
deťom. V tomto návrhu okrem iného uviedol, že ho podáva v súvislosti s namietaným
neprávnym úradným postupom konajúcej sudkyne (jej postup namieta v rámci žaloby
o náhradu škody, pozn.).
Dňa 17. februára 2011 zákonná sudkyňa oznámila predsedovi okresného súdu,
že sa cíti vo veci zaujatá, keďže sťažovateľ podal proti nej žalobu o náhradu škody; vec bola
pridelená 21. februára 2011 novému zákonnému sudcovi, ktorý uznesením
č. k. 21 P 72/2008-242 z 15. marca 2011 (ďalší) návrh sťažovateľa na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol a následne uznesením č. k. 21 P 72/2008-252 z 15. apríla
2011 rozhodol o náhrade trov konania; proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 28. apríla
2011 odvolanie, na základe ktorého bolo odvolaním napadnuté uznesenie 17. mája 2011
zrušené.
Dňa 23. mája 2011 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu z 22. januára 2010; krajský súd odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením č. k. 7 CoP 158/2011-262
z 18. augusta 2011 a 22. augusta 2011 vrátil spis okresnému súdu.
Ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy
rodičovských práv a povinností, doručil sťažovateľ okresnému súdu 20. decembra 2011,
ktorý ho uznesením č. k. 21 P 72/2008-270 z 21. decembra 2011 zamietol.
Dňa 3. januára 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie
predbežného opatrenia na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností, ktorý bol
uznesením č. k. 21 P 72/2008-278 z 9. januára 2012 zamietnutý. Rovnaký návrh doručil
sťažovateľ okresnému súdu aj 31. januára 2012, ktorý bol uznesením okresného súdu
č. k. 21 P 72/2008 zo 7. februára 2012 opätovne zamietnutý.
Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na 21. február 2012; na tomto pojednávaní
sťažovateľ oznámil, že proti zákonnému sudcovi podal žalobu o náhradu škody za porušenie
práva účastníka na spravodlivé a nestranné konanie a taktiež vzniesol námietku zaujatosti
voči zástupkyni kolízneho opatrovníka; vzhľadom na uvedený postup sťažovateľa zákonný
sudca 2. marca 2012 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa cíti vo veci zaujatý,
a vyslovil súhlas s tým, aby vec bola pridelená inému sudcovi; vec bola pridelená novej
zákonnej sudkyni 21. marca 2012.
Sťažovateľ 27. marca 2012 doručil okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv a povinností,
ktorý okresný súd uznesením č. k. 21 P 72/2008-296 z 2. apríla 2012 zamietol; proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ 18. apríla 2012 odvolanie, ktoré bolo predložené odvolaciemu
súdu spolu so spisom na rozhodnutie. Dňa 27. apríla 2012 odvolací súd vec vrátil
okresnému súdu ako predčasne predloženú.
Následne 3. júla 2012 (po tom, ako okresný súd 3. mája 2012 zaslal odvolanie
sťažovateľa ostatným účastníkom konania na zaujatie stanoviska) okresný súd opätovne
predložil spis odvolaciemu súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa 4. júla
2012 potvrdil.
Pojednávanie nariadené na 16. október 2012 bolo na žiadosť sťažovateľa odročené
bez prerokovania veci.
Dňa 10. júna 2013 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá nariadila termín
pojednávania na 27. september 2013, na ktorom okresný súd nerozhodol o žiadnom
zo žalobných návrhov.
Ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 30. január 2014.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 72/2008.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby
sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní
alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.
Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. V súvislosti s posudzovaním právnej a faktickej zložitosti veci ústavný súd
konštatuje, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o úprave rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť
rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade
ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje
z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 21 P 72/2008 nepotvrdzuje
ani faktickú zložitosť posudzovanej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,
že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku
napadnutého konania.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka
namietaného konania, ústavný súd prihliadol najmä na skutočnosť, že sťažovateľ viackrát
v krátkych časových intervaloch za sebou (v priebehu niekoľkých dní) podával návrhy,
ktorými sa domáhal, aby okresný súd predbežným opatrením upravil rodičovské práva
k maloletým deťom, bez toho, aby došlo k zmene podmienok, za ktorých okresný súd
rozhodol o jeho prechádzajúcich návrhoch, pričom rozhodovanie o týchto návrhoch
nepochybne spôsobilo predĺženie namietaného konania. Ústavný súd vzal tiež do úvahy
skutočnosť, že sťažovateľ vzniesol proti viacerým zo zákonných sudcov konajúcich v jeho
veci námietku zaujatosti, v dôsledku čoho došlo následne k zmenám zákonných sudcov,
čo malo nepochybne negatívny vplyv na plynulosť priebehu namietaného konania. Uvedené
správanie sťažovateľa ako účastníka konania síce nemôže ospravedlniť doterajšiu
neprimeranú dĺžku namietaného konania, ale možno ho spolu so skutočnosťou,
že sťažovateľ sa trikrát neustanovil na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný,
primerane zohľadniť pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 21 P 72/2008 vyplýva, že v doterajšom priebehu
namietaného konania došlo k obdobiam dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti
(od 9. októbra 2009 do 22. októbra 2010, od 16. októbra 2012 do 27. septembra 2013),
ako aj k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu. Rozhodujúce
pochybenie okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie
ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou
s rozhodovaním o návrhoch sťažovateľa, ktorými sa domáhal predbežnej úpravy
rodičovských práv a povinností, bez toho, aby konal vo veci samej. Takýto postup
nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je
zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania najmä
s poukazom na jeho predmet (úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom,
pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným
prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu,
ale najmä jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd
rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 72/2008 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodňuje tým, že „... súdy svojím postupom mi spôsobili nielen materiálnu, ale aj
nemateriálnu ujmu, a taktiež aj ujmu mojim maloletým deťom“.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o určení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval
predovšetkým charakter nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom
období, stav, v ktorom sa nachádza namietané konanie v čase rozhodovania ústavného súdu,
ako aj jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku, ale aj správanie sťažovateľa, ktorý do istej miery
prispel k vzniknutým prieťahom v konaní, a predmet sporu (určenie rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom). Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel
k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom
JUDr. J. G. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá
bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za
dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
za každý úkon sumu 130,16 €, čo spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje odmenu v celkovej sume 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013