Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 480/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Košice I,

takto

rozhodol:

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),

ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť J. P. trovy konania v sume 275,94

€ (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013

doručená sťažnosť J. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P

72/2008.

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil,

že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 29. júna 2010 domáhal zverenia

svojich maloletých detí do striedavej starostlivosti oboch rodičov a tiež zrušenia

vyživovacej povinnosti k maloletým deťom.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn.

bolo uznesením z 22. novembra 2010 spojené s konaním vedeným

pod sp. zn. s tým, že obe veci sa budú ďalej viesť pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Aj keď od podania môjho návrhu

ubehli takmer tri roky a od posledného pojednávania vo veci, ktoré sa konalo 22. 11. 2010

ubehlo takmer dva a pol roka, OS KE I do dnešného dňa nielenže nedokázal vec

právoplatne skončiť, ale vo veci takmer dva a pol roka ani nekoná.

Keďže súd celé toto obdobie nekoná, podal dňa 6. 2. 2013 sťažnosť podľa § 62 ods. 1

na Okresný súd Košice I. Keďže moju sťažnosť predseda Okresného súdu

Košice I v zákonnej lehote nevybavil, s čím som nebol spokojný, podal som dňa 19. 3. 2013

sťažnosť do rúk predsedu Krajského súdu v Košiciach. Ten však moju sťažnosť nevybavil

v zmysle zákona, ale moju sťažnosť odstúpil, vraj z dôvodu príslušnosti na Okresný súd

Košice I.“

V písomnom doplnení sťažnosti z 12. júna 2013 sťažovateľ vyjadril svoje stanovisko

k spôsobu vybavenia jeho sťažnosti na prieťahy predsedom okresného súdu, pričom v tejto

súvislosti okrem iného uviedol: «z odpovede predsedu OS KE ďalej vyplýva, že časové

úseky, medzi ktorými súd prideľoval spis sudcom, ktorí sa cítili byť zaujatí, boli

neprimerane dlhé. Ďalej predseda OS KE I konštatuje, že dňa 22. 2. 2010 Mgr. K. spojila

na spoločné konanie veci vedené pod značkou a sp. zn. s tým,

že ďalej sa tieto konania budú viesť pod spoločnou značkou , O tom, že sa

tieto dve veci spojili práve pod značku ma súd nikdy informoval. Pôvodné

konanie pod touto značkou je „staré“ už päť rokov, a teda je dávno reštančné, čo ešte viac

dokumentuje to, že v konaní 21P/72/200S došlo k prieťahom v konaní.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základne právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48

ods. 2 postupom sudkyne Okresného súdu Košice I, v konaní

č. k. -4 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav

pred porušením základného práva a práva upraveného v Slovenskej

republiky.

3. Sťažovateľovi J. P. priznáva finančné zadosťučinenie 10 000 EUR (slovom

desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Košice 1 povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia

advokáta, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účel advokáta,

ktorého sťažovateľovi pridelí Ústavný súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním požiadal predsedu okresného súdu

o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu zareagoval predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. Spr 35/10 z 3. júla 2013, v ktorom popísal doterajší priebeh namietaného

konania a okrem iného v ňom ďalej uviedol: „... mám zato, že činnosť súdu smerovala

k odstráneniu právnej neistoty a k meritórnemu rozhodnutiu. Priebeh konania bol

ovplyvnený viacerými návrhmi odporcu na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorých

musel súd v lehote ustanovenej rozhodnúť.

K spomaleniu postupu súdu došlo aj správaním sa účastníkov. Pojednávania dňa

1. 7. 2008 sa nezúčastnil odporca. Pojednávania určeného na 2. 9. 2008 sa nezúčastnila

navrhovateľka aj odporca. Pojednávania určeného na 20. 5. 2009 sa nezúčastnila

navrhovateľka.

Odporca proti sudcom Mgr. P., JUDr. N. M., JUDr. V., Mgr. G. podal žalobu o

náhradu škody. V dôsledku takéhoto konania odporcu sudcovia oznámili predsedovi súdu,

že sa cítia byť vo veci zaujatí. Predseda súdu námietkam zaujatosti sudcov vyhovel a vec

bola zakaždým pridelená inému sudcovi.

V priebehu konania som zistil aj kratšie obdobia nečinnosti súdu, od vrátenia spisu

Krajským súdom v Košiciach 11. 11. 2008 do 20. 5. 2009, kedy súd vytýčil ďalší termín

pojednávania a od 22. 1. 2010, od rozhodnutia o priznaní trov dôkazov S. s., do 17. 8. 2010,

kedy súd vytýčil pojednávanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že sťažnosť J. P.

je nedôvodná.“

Ústavný súd uznesením č. k. -23 z 15. augusta 2013 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr. 35/10 z 3. júla 2013 a zároveň

oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. Spr. 35/10 doručenom ústavnému súdu 19. septembra 2013 oznámil,

že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 20. septembra 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby

sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia

predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 35/10 z 3. júla 2013 a zo 16. septembra 2013

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní

doručenom ústavnému súdu 27. septembra 2013 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, pričom možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedu okresného súdu

nevyužil.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z jej doplnenia, z obsahu spisov okresného súdu sp. zn. ,

sp. zn. a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto

skutočnosti:

Ing. A. P. (ďalej len „navrhovateľka“) podala 7. mája 2008 na okresnom súde návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala úpravy styku otca (sťažovateľa) s

maloletými deťmi a určenia výživného zo strany otca pre maloleté deti. Uznesením č. k. 21

-9 z 9. mája 2008 okresný súd ustanovil maloletým deťom kolízneho opatrovníka

a uznesením č. k. -10 z 9. mája 2008 okresný súd návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol (označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. mája

2008).

Okresný súd uznesením č. k. -132 z 9. mája 2008 rozhodol, že začína

konanie bez návrhu, a nariadil termín pojednávania na 1. júl 2008.

Okresný súd prípisom z 13. mája 2008 požiadal Daňový úrad K. I o zaslanie

listinných dôkazov.

Dňa 27. júna 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti

na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 1. júl 2008, a požiadal o odročenie tohto

pojednávania. Napriek tomu sa 1. júla 2008 pojednávanie uskutočnilo; okresný súd vypočul

navrhovateľku a pojednávanie odročil na 15. júl 2008, ktoré sa ale neuskutočnilo z dôvodu

práceneschopnosti sudkyne.

Pojednávania nariadeného na 2. september 2008 sa nezúčastnila navrhovateľka, jej

právny zástupca, sťažovateľ a ani kolízny opatrovník. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené

na 1. október 2008, na ktorom sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej

sudkyni; spis bol na rozhodnutie o tejto námietke 14. októbra 2008 predložený Krajskému

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením

č. k. -73 z 28. októbra 2008 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená

z prerokúvania a rozhodovania veci.

Po vrátení spisu okresný súd ďalší termín pojednávania nariadil na 20. máj 2009

a prípismi z 5. mája 2009 požiadal Daňový úrad K. I o zaslanie listinných dôkazov.

Pojednávania 20. mája 2009 sa nezúčastnila navrhovateľka, u ktorej predvolanie

na pojednávanie nebolo vykázané, a následne bolo odročené na 3. jún 2009; po prednesoch

účastníkov konania okresný súd toto pojednávanie odročil na 6. október 2009 na účely

doplnenia dokazovania.

Okresný súd po prerokovaní veci pojednávanie uskutočnené 6. októbra 2009 odročil

na neurčito na účely doplnenia dokazovania o príjmoch sťažovateľa. Následne si okresný

súd prípisom z 9. októbra 2009 vyžiadal listinné dôkazy od S. s., a. s., a uznesením č. k. 21

-186 z 22. januára 2010 jej priznal náhradu trov dôkazov; proti tomuto uzneseniu

podal odvolanie sťažovateľ.

Ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 17. august 2010; na tomto

pojednávaní zákonná sudkyňa oznámila prítomnému sťažovateľovi, že sa cíti byť v tejto

veci zaujatá, keďže na ňu podal žalobu.

Dňa 31. augusta 2010 bola vec pridelená na prerokovanie novej zákonnej sudkyni.

Okresný súd na pojednávaní 22. novembra 2010 spojil na spoločné konanie veci

vedené pod sp. zn. a sp. zn. a po vypočutí účastníkov konania

ho odročil na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ 6. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým žiadal znížiť vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom.

Uznesením č. k. -214 z 13. decembra 2010 okresný súd návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol.

Zákonná sudkyňa 10. januára 2011 oznámila podpredsedníčke okresného súdu,

že existujú dôvody na jej vylúčenie z namietaného konania, a žiadala vec prideliť inému

sudcovi. Dňa 11. januára 2011 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá

však vzápätí 13. januára 2011 oznámila predsedovi okresného súdu, že sa cíti byť vo veci

zaujatá, pretože sťažovateľ podal proti nej žalobu o náhradu škody.

Vec bola následne 21. januára 2011 pridelená (ďalšej) novej zákonnej sudkyni, ktorá

uznesením č. k. -227 z 8. februára 2011 opakovaný návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietla.

Sťažovateľ doručil 15. februára 2011 okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv k maloletým

deťom. V tomto návrhu okrem iného uviedol, že ho podáva v súvislosti s namietaným

neprávnym úradným postupom konajúcej sudkyne (jej postup namieta v rámci žaloby

o náhradu škody, pozn.).

Dňa 17. februára 2011 zákonná sudkyňa oznámila predsedovi okresného súdu,

že sa cíti vo veci zaujatá, keďže sťažovateľ podal proti nej žalobu o náhradu škody; vec bola

pridelená 21. februára 2011 novému zákonnému sudcovi, ktorý uznesením

č. k. -242 z 15. marca 2011 (ďalší) návrh sťažovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol a následne uznesením č. k. -252 z 15. apríla

2011 rozhodol o náhrade trov konania; proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 28. apríla

2011 odvolanie, na základe ktorého bolo odvolaním napadnuté uznesenie 17. mája 2011

zrušené.

Dňa 23. mája 2011 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu z 22. januára 2010; krajský súd odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením č. k. -262

z 18. augusta 2011 a 22. augusta 2011 vrátil spis okresnému súdu.

Ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy

rodičovských práv a povinností, doručil sťažovateľ okresnému súdu 20. decembra 2011,

ktorý ho uznesením č. k. -270 z 21. decembra 2011 zamietol.

Dňa 3. januára 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie

predbežného opatrenia na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností, ktorý bol

uznesením č. k. -278 z 9. januára 2012 zamietnutý. Rovnaký návrh doručil

sťažovateľ okresnému súdu aj 31. januára 2012, ktorý bol uznesením okresného súdu

č. k. zo 7. februára 2012 opätovne zamietnutý.

Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na 21. február 2012; na tomto pojednávaní

sťažovateľ oznámil, že proti zákonnému sudcovi podal žalobu o náhradu škody za porušenie

práva účastníka na spravodlivé a nestranné konanie a taktiež vzniesol námietku zaujatosti

voči zástupkyni kolízneho opatrovníka; vzhľadom na uvedený postup sťažovateľa zákonný

sudca 2. marca 2012 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa cíti vo veci zaujatý,

a vyslovil súhlas s tým, aby vec bola pridelená inému sudcovi; vec bola pridelená novej

zákonnej sudkyni 21. marca 2012.

Sťažovateľ 27. marca 2012 doručil okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv a povinností,

ktorý okresný súd uznesením č. k. -296 z 2. apríla 2012 zamietol; proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ 18. apríla 2012 odvolanie, ktoré bolo predložené odvolaciemu

súdu spolu so spisom na rozhodnutie. Dňa 27. apríla 2012 odvolací súd vec vrátil

okresnému súdu ako predčasne predloženú.

Následne 3. júla 2012 (po tom, ako okresný súd 3. mája 2012 zaslal odvolanie

sťažovateľa ostatným účastníkom konania na zaujatie stanoviska) okresný súd opätovne

predložil spis odvolaciemu súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa 4. júla

2012 potvrdil.

Pojednávanie nariadené na 16. október 2012 bolo na žiadosť sťažovateľa odročené

bez prerokovania veci.

Dňa 10. júna 2013 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá nariadila termín

pojednávania na 27. september 2013, na ktorom okresný súd nerozhodol o žiadnom

zo žalobných návrhov.

Ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 30. január 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby

sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod

na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní

alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním právnej a faktickej zložitosti veci ústavný súd

konštatuje, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o úprave rodičovských

práv a povinností k maloletým deťom. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť

rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade

ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje

z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. nepotvrdzuje

ani faktickú zložitosť posudzovanej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,

že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku

napadnutého konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka

namietaného konania, ústavný súd prihliadol najmä na skutočnosť, že sťažovateľ viackrát

v krátkych časových intervaloch za sebou (v priebehu niekoľkých dní) podával návrhy,

ktorými sa domáhal, aby okresný súd predbežným opatrením upravil rodičovské práva

k maloletým deťom, bez toho, aby došlo k zmene podmienok, za ktorých okresný súd

rozhodol o jeho prechádzajúcich návrhoch, pričom rozhodovanie o týchto návrhoch

nepochybne spôsobilo predĺženie namietaného konania. Ústavný súd vzal tiež do úvahy

skutočnosť, že sťažovateľ vzniesol proti viacerým zo zákonných sudcov konajúcich v jeho

veci námietku zaujatosti, v dôsledku čoho došlo následne k zmenám zákonných sudcov,

čo malo nepochybne negatívny vplyv na plynulosť priebehu namietaného konania. Uvedené

správanie sťažovateľa ako účastníka konania síce nemôže ospravedlniť doterajšiu

neprimeranú dĺžku namietaného konania, ale možno ho spolu so skutočnosťou,

že sťažovateľ sa trikrát neustanovil na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný,

primerane zohľadniť pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že v doterajšom priebehu

namietaného konania došlo k obdobiam dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti

(od 9. októbra 2009 do 22. októbra 2010, od 16. októbra 2012 do 27. septembra 2013),

ako aj k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu. Rozhodujúce

pochybenie okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie

ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou

s rozhodovaním o návrhoch sťažovateľa, ktorými sa domáhal predbežnej úpravy

rodičovských práv a povinností, bez toho, aby konal vo veci samej. Takýto postup

nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je

zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania najmä

s poukazom na jeho predmet (úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom,

pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným

prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu,

ale najmä jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd

rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodňuje tým, že „... súdy svojím postupom mi spôsobili nielen materiálnu, ale aj

nemateriálnu ujmu, a taktiež aj ujmu mojim maloletým deťom“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o určení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval

predovšetkým charakter nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom

období, stav, v ktorom sa nachádza namietané konanie v čase rozhodovania ústavného súdu,

ako aj jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku, ale aj správanie sťažovateľa, ktorý do istej miery

prispel k vzniknutým prieťahom v konaní, a predmet sporu (určenie rodičovských práv

a povinností k maloletým deťom). Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €

primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom

JUDr. J. G. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá

bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za

dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1

ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

za každý úkon sumu 130,16 €, čo spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje odmenu v celkovej sume 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013