Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 325/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti A. P., mal. M. P... a mal. P. P...,

zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

rozhodol:

1. Základné právo A. P., mal. M. P. a mal. P. P. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. A. P., mal. M. P. a mal. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v

sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť A. P., mal. M. P. a mal. P. P. trovy

konania v sume 540,29 € (slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväť centov) na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014

doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), mal. M. P. a mal. P. P. (ďalej len

„maloletí sťažovatelia“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. [pôvodne vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“)].

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného okresným

súdom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu pod sp. zn. , ktorého

predmetom je rozhodovanie o zverení maloletých sťažovateľov do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov (sťažovateľky a otca maloletých sťažovateľov, pozn.).

V úvodnej časti sťažnosti sa okrem iného uvádza:

«Od 7. 5. 2008 sa vedie konanie na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný

súd“/ pod sp. zn. vo veci výživného a od 29. 6. 2010 pod sp. zn. 21 P

150/2010 /s ktorou sa spojila aj vec 21 P 72/2008/ konanie o striedavej výchove maloletých

detí rodičmi, ktoré skončené nie je.

ÚS SR nálezom z 12. 12. 2013 sp. zn. vyhovel sťažnosti otca J. P.,

keď konštatoval porušenie jeho práv v konaní vedenom pod sp. zn. , priznal

mu finančné zadosťučinenie v sume 2000 € a trovy konania v sume 275,94 €.

Po tomto náleze bolo ostatné pojednávanie 30. 1. 2014, na ktorom došlo

k rozhodnutiu o výživnom – otec podal odvolanie, preto sa vec postúpila krajskému súdu –

ale v úprave striedavej výchovy sa nerozhodlo, lebo okresný súd nariadil ďalšie

dokazovanie a v tejto časti rozpojil uvedené veci a označil ju pod sp. zn. .»

Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že «Otázka posudzovanej dĺžky konania a jej

primeranosti /neprimeranosti, nie je iba numerickým údajom, ale je podmienený celým

radom faktorov, ako je charakter prejednávanej veci a jej zložitosť, správanie sa účastníkov

konania a súdu v priebehu „sporu“ a najmä treba zobrať do úvahy význam sporu pre

konkrétneho účastníka, resp. čo je preňho v „hre“.

Už prima facie je zrejmé, že konanie týkajúce sa úpravy rodičovských práv k malol.

deťom, sa má skončiť spravidla do 1 roka; po tomto termíne už ide o tzv. reštančnú vec, ku

ktorej má sudca pristupovať mimoriadne starostlivo tak, aby túto dobu ďalej nepredlžoval.

V konaní sa však preukazuje opak, čo mimoriadne frustrujúco a ťaživo pôsobí nielen

na matku detí, ale aj samotné maloleté deti, ktoré neustále pociťujú stav úzkosti, mrzutosti

a neistoty pred a po každom pojednávaní, ktoré sa ich bezprostredne dotýka.».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„a/ Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a v primeranej dobe podľa Dohovoru postupom OS

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 449/2013 /predtým 21 P 72/2008/, porušené

bolo.

b/ Priznáva finančné zadosťučinenie A. P. v sume 4 000 €, M. P. v sume 5 000 € a P.

P. v sume 5 000 €, ktoré im je OS Košice I povinný vyplatiť do 2 mesiacov.“

Okrem uvedeného sťažovatelia taktiež navrhujú, aby im ústavný súd priznal aj

úhradu trov konania.

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním požiadal predsedu okresného súdu

o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu zareagoval predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. zo 6. mája 2014, v ktorom popísal doterajší priebeh

napadnutého konania a okrem iného v ňom ďalej uviedol: „... mám zato, že činnosť súdu

smerovala k odstráneniu právnej neistoty a k meritórnemu rozhodnutiu. Priebeh konania

bol ovplyvnený viacerými návrhmi odporcu na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorých

musel súd v lehote ustanovenej rozhodnúť.

K spomaleniu postupu súdu došlo aj správaním sa účastníkov. Pojednávania dňa

1. 7. 2008 sa nezúčastnil odporca. Pojednávania určeného na 2. 9. 2008 sa nezúčastnila

navrhovateľka aj odporca. Pojednávania určeného na 20. 5. 2009 sa nezúčastnila

navrhovateľka.

Odporca proti sudcom Mgr. P., JUDr. N. M., JUDr. V., Mgr. G. podal žalobu o

náhradu škody. V dôsledku takéhoto konania odporcu sudcovia oznámili predsedovi súdu,

že sa cítia byť vo veci zaujatí. Predseda súdu námietkam zaujatosti sudcov vyhovel a vec

bola zakaždým pridelená inému sudcovi.

V priebehu konania som zistil aj kratšie obdobia nečinnosti súdu, od vrátenia spisu

Krajským súdom v Košiciach 11. 11. 2008 do 20. 5. 2009, kedy súd vytýčil ďalší termín

pojednávania a od 22. 1. 2010, od rozhodnutia o priznaní trov dôkazov S., do 17. 8. 2010,

kedy súd vytýčil pojednávanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že sťažnosť A. P. je čiastočne

dôvodná.“

Ústavný súd uznesením č. k. -18 z 5. júna 2014 prijal sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia ich základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. zo 6. mája 2014

a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda

okresného súdu v prípise sp. zn. z 1. augusta 2014 oznámil, že netrvá na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 12. augusta 2014 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa

vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu

okresného súdu sp. zn. zo 6. mája 2014 a z 1. augusta 2014 na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom

ústavnému súdu 22. augusta 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, pričom možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedu okresného súdu

nevyužila.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu ústavného súdu sp. zn. , z písomných

vyjadrení účastníkov konania, ako i vlastným šetrením ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka podala 7. mája 2008 na okresnom súde návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala úpravy styku otca s maloletými sťažovateľmi

a určenia výživného zo strany otca pre maloletých sťažovateľov. Uznesením

č. k. -9 z 9. mája 2008 okresný súd ustanovil maloletým sťažovateľom

kolízneho opatrovníka a uznesením č. k. -10 z 9. mája 2008 návrh na

nariadenie predbežného opatrenia zamietol (označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť

31. mája 2008).

Okresný súd uznesením č. k. -132 z 9. mája 2008 rozhodol, že začína

konanie bez návrhu, a nariadil termín pojednávania na 1. júl 2008.

Okresný súd prípisom z 13. mája 2008 požiadal Daňový úrad Košice I o zaslanie

listinných dôkazov.

Dňa 27. júna 2008 otec maloletých sťažovateľov doručil okresnému súdu

ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 1. júl 2008, a

požiadal o odročenie tohto pojednávania. Napriek tomu sa 1. júla 2008 pojednávanie

uskutočnilo; okresný súd vypočul sťažovateľku a pojednávanie odročil na 15. júl 2008,

ktoré sa ale neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.

Pojednávania nariadeného na 2. september 2008 sa nezúčastnila sťažovateľka, jej

právny zástupca, otec a ani kolízny opatrovník. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na

1. október 2008, na ktorom otec maloletých sťažovateľov vzniesol námietku zaujatosti proti

zákonnej sudkyni; spis bol na rozhodnutie o tejto námietke 14. októbra 2008 predložený

Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením

č. k. -73 z 28. októbra 2008 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená

z prerokúvania a rozhodovania veci.

Po vrátení spisu okresný súd ďalší termín pojednávania nariadil na 20. máj 2009

a prípismi z 5. mája 2009 požiadal Daňový úrad Košice I o zaslanie listinných dôkazov.

Pojednávania 20. mája 2009 sa nezúčastnila sťažovateľka, u ktorej predvolanie na

pojednávanie nebolo vykázané, a následne bolo odročené na 3. jún 2009; po prednesoch

účastníkov konania okresný súd toto pojednávanie odročil na 6. október 2009 na účely

doplnenia dokazovania.

Okresný súd po prerokovaní veci pojednávanie uskutočnené 6. októbra 2009 odročil

na neurčito na účely doplnenia dokazovania o príjmoch otca. Následne si okresný súd

prípisom z 9. októbra 2009 vyžiadal listinné dôkazy od S., a. s., a uznesením č. k. 21 P

72/2008-186 z 22. januára 2010 jej priznal náhradu trov dôkazov; proti tomuto uzneseniu

podal odvolanie otec maloletých sťažovateľov.

Ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 17. august 2010; na tomto

pojednávaní zákonná sudkyňa oznámila prítomnému otcovi maloletých sťažovateľov, že sa

cíti byť v tejto veci zaujatá, keďže na ňu podal žalobu.

Dňa 31. augusta 2010 bola vec pridelená na prerokovanie novej zákonnej sudkyni.

Okresný súd na pojednávaní 22. novembra 2010 spojil na spoločné konanie veci

vedené pod sp. zn. a sp. zn. a po vypočutí účastníkov konania

ho odročil na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.

Otec maloletých sťažovateľov 6. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na

nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal znížiť vyživovaciu povinnosť voči nim.

Uznesením č. k. -214 z 13. decembra 2010 okresný súd návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol.

Zákonná sudkyňa 10. januára 2011 oznámila podpredsedníčke okresného súdu, že

existujú dôvody na jej vylúčenie z napadnutého konania, a žiadala vec prideliť inému

sudcovi. Dňa 11. januára 2011 bola predmetná vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá

však vzápätí 13. januára 2011 oznámila predsedovi okresného súdu, že sa cíti byť vo veci

zaujatá, pretože otec maloletých sťažovateľov podal proti nej žalobu o náhradu škody.

Vec bola následne 21. januára 2011 pridelená (ďalšej) novej zákonnej sudkyni, ktorá

uznesením č. k. -227 z 8. februára 2011 opakovaný návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietla.

Otec maloletých sťažovateľov doručil 15. februára 2011 okresnému súdu ďalší návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv

k maloletým sťažovateľom. V tomto návrhu okrem iného uviedol, že ho podáva v súvislosti

s namietaným nesprávnym úradným postupom konajúcej sudkyne (jej postup namieta

v rámci žaloby o náhradu škody, pozn.).

Dňa 17. februára 2011 zákonná sudkyňa oznámila predsedovi okresného súdu, že sa

cíti vo veci zaujatá, keďže otec maloletých sťažovateľov podal proti nej žalobu o náhradu

škody; vec bola pridelená 21. februára 2011 novému zákonnému sudcovi, ktorý uznesením

č. k. -242 z 15. marca 2011 (ďalší) návrh otca na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol a následne uznesením č. k. -252 z 15. apríla 2011 rozhodol

o náhrade trov konania; proti tomuto rozhodnutiu podal otec maloletých sťažovateľov

28. apríla 2011 odvolanie, na základe ktorého bolo odvolaním napadnuté uznesenie

krajským súdom uznesením zo 17. mája 2011 zrušené.

Dňa 23. mája 2011 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní proti jeho uzneseniu z 22. januára 2010; krajský súd odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením č. k. -262 z 18. augusta 2011

a 22. augusta 2011 vrátil spis okresnému súdu.

Ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy

rodičovských práv a povinností, doručil otec maloletých sťažovateľov okresnému súdu

20. decembra 2011, ktorý ho uznesením č. k. -270 z 21. decembra 2011

zamietol.

Dňa 3. januára 2012 doručil okresnému súdu ďalší návrh na nariadenie predbežného

opatrenia na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností, ktorý bol uznesením

č. k. -278 z 9. januára 2012 zamietnutý. Rovnaký návrh doručil otec

maloletých sťažovateľov okresnému súdu aj 31. januára 2012, ktorý bol uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 7. februára 2012 opätovne zamietnutý.

Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na 21. február 2012; na tomto pojednávaní

otec maloletých sťažovateľov oznámil, že proti zákonnému sudcovi podal žalobu o náhradu

škody za porušenie práva účastníka na spravodlivé a nestranné konanie a taktiež vzniesol

námietku zaujatosti proti zástupkyni kolízneho opatrovníka; vzhľadom na uvedený postup

zákonný sudca 2. marca 2012 oznámil predsedovi okresného súdu, že sa cíti vo veci zaujatý,

a vyslovil súhlas s tým, aby vec bola pridelená inému sudcovi; vec bola pridelená novej

zákonnej sudkyni 21. marca 2012.

Otec maloletých sťažovateľov 27. marca 2012 doručil okresnému súdu ďalší návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv

a povinností, ktorý okresný súd uznesením č. k. -296 z 2. apríla 2012 zamietol;

proti tomuto rozhodnutiu podal 18. apríla 2012 odvolanie, ktoré bolo predložené

odvolaciemu súdu spolu so spisom na rozhodnutie. Dňa 27. apríla 2012 odvolací súd vec

vrátil okresnému súdu ako predčasne predloženú.

Následne 3. júla 2012 (po tom, ako okresný súd 3. mája 2012 zaslal odvolanie

ostatným účastníkom konania na zaujatie stanoviska) okresný súd opätovne predložil spis

odvolaciemu súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa 4. júla 2012 potvrdil.

Pojednávanie nariadené na 16. október 2012 bolo na žiadosť otca maloletých

sťažovateľov odročené bez prerokovania veci.

Dňa 10. júna 2013 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá nariadila termín

pojednávania na 27. september 2013, na ktorom okresný súd nerozhodol o žiadnom

zo žalobných návrhov.

Uznesením sp. zn. z 23. októbra 2013 okresný súd vylúčil návrh otca

maloletých sťažovateľov na ich zverenie do striedavej starostlivosti na samostatné konanie,

ktoré je vedené pod sp. zn. . Pojednávanie 4. februára 2014 bolo po

prerokovaní veci odročené na neurčito na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Uzneseniami č. k. -98 a č. k. -99 z 24. apríla 2014

nariadil okresný súd v predmetnej právnej veci znalecké dokazovanie.

Znalec z odboru psychológie doručil okresnému súdu 21. augusta 2014 vypracovaný

znalecký posudok a okresný súd uznesením sp. zn. z 22. augusta 2014

rozhodol o znalečnom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým pod sp. zn.

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na

odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na

odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. V súvislosti s posudzovaním právnej a faktickej zložitosti veci ústavný súd

konštatuje, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o zverení maloletých

sťažovateľov do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Obdobné spory tvoria

štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike

napriek tomu, že ide o pomerne „nový“ inštitút v právnom poriadku Slovenskej republiky,

už existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľov

ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdnych spisov sp. zn.

a sp. zn. nepotvrdzuje ani mimoriadnu faktickú zložitosť

posudzovanej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani

skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

Ústavný súd zároveň poukazuje na predmet namietaného konania (starostlivosť

o maloletých), ktorý vyžaduje z hľadiska vo veci konajúceho súdu mimoriadnu

starostlivosť.

2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho

štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľov ako účastníkov tohto

konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. k zbytočným prieťahom. Aj keď sa

ústavný súd vo svojich rozhodnutiach spravidla nezaoberá správaním ďalších účastníkov

napadnutého konania (nie sťažovateľov), v posudzovanej veci považoval za potrebné

zohľadniť, že na plynulosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní mal negatívny

vplyv otec maloletých sťažovateľov, ktorý v jeho doterajšom priebehu podal množstvo

procesných návrhov (námietky zaujatosti, návrhy na nariadenie predbežných opatrení); išlo

nie zriedka o procesné návrhy, ktoré boli neodôvodnené, okresný súd sa ale s nimi musel

vysporiadať, čo objektívne spôsobilo predĺženie konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Zo súdnych spisov sp. zn. a sp. zn. vyplýva, že

v doterajšom priebehu napadnutého konania došlo k obdobiam dlhodobejšej neodôvodnenej

nečinnosti (od 9. októbra 2009 do 22. októbra 2010, od 16. októbra 2012 do 27. septembra

2013), ako aj k viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti okresného súdu. Rozhodujúce

pochybenie okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie

ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou

s rozhodovaním o návrhoch otca maloletých sťažovateľov, ktorými sa domáhal predbežnej

úpravy rodičovských práv a povinností, bez toho, aby konal vo veci samej. Takýto postup

nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je

zlučiteľný so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania

najmä s poukazom na jeho predmet (zverenie maloletých sťažovateľov do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho

doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak

neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu, ale najmä jeho neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného

súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

4 000 € pre sťažovateľku a po 5 000 € pre každého z maloletých sťažovateľov z dôvodov

citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj období, v ktorých došlo

k neefektívnej činnosti okresného súdu, zohľadňujúc i jeho predmet, ústavný súd dospel

k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume po 3 000 € pre každého

zo sťažovateľov bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku

tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou

JUDr. Elenou Ľalíkovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €,

čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 402 €, režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri troch sťažovateľoch vykonané v roku 2014 po 8,04 €,

čo spolu predstavuje sumu 450,24 €; túto sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (90,05 €),

keďže právna zástupkyňa sťažovateľov je platkyňou dane z pridanej hodnoty. Celková suma

trov konania tak predstavuje 540,29 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014