Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 673/2013
PDF · 234.6 KB
No categories available
IV. ÚS 673/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 1762/2013, sp. zn. Rvp 1763/2013, sp. zn. Rvp 1764/2013, sp. zn. Rvp 1765/2013,
sp. zn. Rvp 1766/2013, sp. zn. Rvp 1767/2013, sp. zn. Rvp 1768/2013, sp. zn.
Rvp 1769/2013, sp. zn. Rvp 1770/2013, sp. zn. Rvp 1771/2013, sp. zn. Rvp 1772/2013,
sp. zn. Rvp 1773/2013, sp. zn. Rvp 1774/2013, sp. zn. Rvp 1775/2013, sp. zn.
Rvp 1776/2013, sp. zn. Rvp 1777/2013, sp. zn. Rvp 1778/2013, sp. zn. Rvp 1779/2013,
sp. zn. Rvp 1780/2013, sp. zn. Rvp 1781/2013, sp. zn. Rvp 1782/2013, sp. zn.
Rvp 1783/2013, sp. zn. Rvp 1784/2013, sp. zn. Rvp 1785/2013, sp. zn. Rvp 1786/2013
a sp. zn. Rvp 1787/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 9 NcC 246/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012,
sp. zn. 11 NcC 269/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 231/2012 z 26. októbra 2012,
sp. zn. 9 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 269/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 232/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 6 NcC 235/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 256/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 6 NcC 226/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012,
sp. zn. 3 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 269/2012 z 24. októbra 2012,
sp. zn. 2 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 240/2012 z 24. októbra 2012,
sp. zn. 14 NcC 270/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 269/2012 z 26. októbra 2012,
sp. zn. 9 NcC 243/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 271/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 6 NcC 239/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012,
sp. zn. 9 NcC 229/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012,
sp. zn. 11 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 236/2012 z 26. októbra 2012,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1762/2013,
sp. zn. Rvp 1763/2013, sp. zn. Rvp 1764/2013, sp. zn. Rvp 1765/2013, sp. zn.
Rvp 1766/2013, sp. zn. Rvp 1767/2013, sp. zn. Rvp 1768/2013, sp. zn. Rvp 1769/2013,
sp. zn. Rvp 1770/2013, sp. zn. Rvp 1771/2013, sp. zn. Rvp 1772/2013, sp. zn.
Rvp 1773/2013, sp. zn. Rvp 1774/2013, sp. zn. Rvp 1775/2013, sp. zn. Rvp 1776/2013,
sp. zn. Rvp 1777/2013, sp. zn. Rvp 1778/2013, sp. zn. Rvp 1779/2013, sp. zn.
Rvp 1780/2013, sp. zn. Rvp 1781/2013, sp. zn. Rvp 1782/2013, sp. zn. Rvp 1783/2013,
sp. zn. Rvp 1784/2013, sp. zn. Rvp 1785/2013, sp. zn. Rvp 1786/2013 a sp. zn.
Rvp 1787/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky boli 4. januára 2013 doručené sťažnosti
obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 246/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 243/2012
z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 269/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 231/2012
z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 269/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 232/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 235/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 256/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 226/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 270/2012
z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 269/2012
z 24. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 240/2012
z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 270/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 269/2012
z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 243/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 271/2012
z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 239/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 243/2012
z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 229/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 243/2012
z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 236/2012
z 26. októbra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými
sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa
nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom,
ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých
sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej
republike, sú okresným súdom vedené pod sp. zn. 14 C 113/2012, sp. zn. 14 C 161/2012,
sp. zn. 14 C 184/2012, sp. zn. 14 C 100/2012, sp. zn. 14 C 119/2012, sp. zn. 14 C 176/2012,
sp. zn. 14 C 97/2012, sp. zn. 14 C 98/2012, sp. zn. 14 C 120/2012, sp. zn. 14 C 185/2012,
sp. zn. 14 C 144/2012, sp. zn. 14 C 151/2012, sp. zn. 14 C 153/2012, sp. zn. 14 C 180/2012,
sp. zn. 14 C 188/2012, sp. zn. 14 C 117/2012, sp. zn. 14 C 175/2012, sp. zn. 14 C 154/2012,
sp. zn. 14 C 162/2012, sp. zn. 14 C 145/2012, sp. zn. 14 C 168/2012, sp. zn. 14 C 114/2012,
sp. zn. 14 C 104/2012, sp. zn. 14 C 115/2012, sp. zn. 14 C 138/2012 a sp. zn. 14 C 134/2012
(ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava III sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob
ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných
sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Bratislava III a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu..., aby
tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu... a škoda
nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany
v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona
č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude
uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú
náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol
v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho
kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky
vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie
požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru
ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými
ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti
ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie
a rozhodnutie, „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv
uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch
súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej
republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval
o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší
súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu
ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,
len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty
a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli
porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu
na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 1762/2013, sp. zn. Rvp 1763/2013, sp. zn. Rvp 1764/2013, sp. zn.
Rvp 1765/2013, sp. zn. Rvp 1766/2013, sp. zn. Rvp 1767/2013, sp. zn. Rvp 1768/2013,
sp. zn. Rvp 1769/2013, sp. zn. Rvp 1770/2013, sp. zn. Rvp 1771/2013, sp. zn.
Rvp 1772/2013, sp. zn. Rvp 1773/2013, sp. zn. Rvp 1774/2013, sp. zn. Rvp 1775/2013,
sp. zn. Rvp 1776/2013, sp. zn. Rvp 1777/2013, sp. zn. Rvp 1778/2013, sp. zn.
Rvp 1779/2013, sp. zn. Rvp 1780/2013, sp. zn. Rvp 1781/2013, sp. zn. Rvp 1782/2013,
sp. zn. Rvp 1783/2013, sp. zn. Rvp 1784/2013, sp. zn. Rvp 1785/2013, sp. zn.
Rvp 1786/2013 a sp. zn. Rvp 1787/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,
a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá
podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie
všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť
o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania
(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie
dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa
názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami
rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia
ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže
sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv
podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje
„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným
právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než
ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach
sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok
smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 9 NcC 246/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 5 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 269/2012 z 29. októbra 2012,
sp. zn. 5 NcC 231/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 9 NcC 269/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 23. októbra 2012,
sp. zn. 6 NcC 232/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 235/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 6 NcC 256/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 226/2012 z 25. októbra 2012,
sp. zn. 5 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 270/2012 z 22. októbra 2012,
sp. zn. 14 NcC 269/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 238/2012 z 24. októbra 2012,
sp. zn. 14 NcC 240/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 270/2012 z 24. októbra
2012, sp. zn. 5 NcC 269/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 243/2012 z 25. októbra
2012, sp. zn. 9 NcC 271/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 239/2012 z 25. októbra
2012, sp. zn. 14 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 229/2012 z 25. októbra
2012, sp. zn. 11 NcC 243/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 233/2012 z 26. októbra
2012 a sp. zn. 5 NcC 236/2012 z 26. októbra 2012.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci
sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní
pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne
vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré
sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013