Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 798/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., R., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1 a

2 a a základných práv podľa , , ods.

1 a 2, čl. 20 a čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1

a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z

5. septembra 2012, rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č.

KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 z 29. februára 2012 a disciplinárnym rozkazom riaditeľa

Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline

č. 2/2012 z 10. januára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013

doručená sťažnosť Ing. J. M., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. S.

G., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 46

ods. 1 a 2 a (ďalej len „“) a základných

práv čl. 1, čl. 4, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 20 a čl. 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej

len „charta“), ako aj a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. júna 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 5. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“), rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej len

„krajské riaditeľstvo“) č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 z 29. februára 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva“) a disciplinárnym rozkazom riaditeľa

Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej

len „riaditeľ krajského dopravného inšpektorátu“) č. 2/2012 z 10. januára 2012 [ďalej aj

„napadnutý disciplinárny rozkaz“ (od 1. januára 2013 došlo k zániku Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Žiline a práva a povinnosti prešli dňom zrušenia na Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, pozn.)].

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou dopravnej

nehody, a v tejto súvislosti bola (v tom čase služobne zaradená v stálej činnej službe

vo funkcii referentka — špecialista oddelenia bezpečnosti cestnej premávky krajského

dopravného inšpektorátu krajského riaditeľstva, pozn.) disciplinárnym rozkazom riaditeľa

krajského dopravného inšpektorátu č. 2/2012 z 10. januára 2012 uznaná za vinnú zo

spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1

písm. g) o priestupkoch v znení

neskorších predpisov a bolo jej uložené disciplinárne opatrenie – zníženie služobného platu

o 7 % na dobu dvoch mesiacov v úhrnnej výške 165,48 €.

Proti napadnutému disciplinárnemu rozkazu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodlo krajské riaditeľstvo rozhodnutím č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012

z 29. februára 2012 tak, že odvolanie sťažovateľky ako bezdôvodné zamietlo a napadnutý

disciplinárny rozkaz potvrdilo. Napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva sťažovateľka

napadla žalobou v rámci správneho súdnictva, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 5. septembra 2012 tak, že ju zamietol. Proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 12. júna 2013, ktorým zmenil napadnuté rozhodnutie krajského

riaditeľstva v spojení s napadnutým disciplinárnym rozkazom tak, že upustil od uloženia

sankcie.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje svoje výhrady ku všetkým napadnutým

rozhodnutiam. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta,

že najvyšší súd v ňom neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, a o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Poukazuje tiež na nepresnosti v napadnutom

rozsudku, pričom v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v jeho texte sa

spomína vodička A. T. (v skutočnosti malo ísť o J. T., pozn.), ktorá v právnej veci

sťažovateľky vôbec nevystupuje. Sťažovateľka namieta tiež záver najvyššieho súdu o tom,

že vodič F. nemal zrejme dostatočný odstup pred ním idúcim vozidlom alebo sa

nedostatočne venoval vedeniu vozidla, keďže pre takýto záver podľa jej tvrdenia neexistujú

v administratívnom spise žiadne dôkazy, rovnako ani pre záver o tom, že vodička T.

zastavila, vidiac vo svojom smere jazdy prekážku v inom vozidle, keďže v skutočnosti jej

vozidlo stálo — parkovalo. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že dopravnú nehodu

nezavinila, pritom zavinenie je nevyhnutné na uplatnenie zodpovednosti za priestupok.

Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd zasiahol do jej osobnostných práv svojím

tvrdením o tom, že sa snažila a snaží zbaviť zodpovednosti za nedodržanie bezpečnej

vzdialenosti od vozidla jazdiaceho pred ňou poukazovaním na spôsob jazdy J. T. a M. F.

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v jej veci postupoval inak než v iných

obdobných prípadoch, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského

súdu, pričom najvyšší súd sa s touto jej odvolacou námietkou vôbec nevysporiadal.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„1. základné práva a slobody sťažovateľky boli porušené podľa Čl. 12 ods. 1, 2;

Čl. 16 ods. 2; Čl. 19; Čl. 46 ods. 1, 2; Čl. 47 ods. 3 a základné práva Európskej únie

podľa Čl. 1; Čl. 4; Čl. 8 ods. 1, 2; Čl. 20; Čl. 21 charty rozsudkom Najvyššieho súdu

v Bratislave sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

a rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline

č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 v spojení s disciplinárnym rozkazom riaditeľa Krajského

dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. 2/2012.

2. Rozsudok Najvyššieho súd v Bratislave sp. zn. z 12. júna 2013

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. a rozhodnutie

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 v

spojení s disciplinárnym rozkazom riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. 2/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie s poukazom na

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave a Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky sú povinní uhradiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej

sume 50.000,- €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

garantovaných a chartou napadnutým rozsudkom krajského súdu,

napadnutým rozhodnutím krajského riaditeľstva a napadnutým disciplinárnym

rozkazom riaditeľa krajského dopravného inšpektorátu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému disciplinárnemu rozkazu

odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bolo oprávnené a povinné rozhodnúť krajské

riaditeľstvo, ktoré o jej odvolaní rozhodlo napadnutým rozhodnutím z 29. februára 2012.

Rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné súdom. Sťažovateľka využila svoje

oprávnenie a žalobou v rámci správneho súdnictva doručenou krajskému súdu sa domáhala

preskúmania právoplatných správnych rozhodnutí. O žalobe sťažovateľky bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý o nej rozhodol napadnutým rozsudkom

z 5. septembra 2012, ktorý sťažovateľka napadla odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým rozsudkom z 12. júna 2013.

Právomoc krajského riaditeľstva rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti

napadnutému disciplinárnemu rozkazu, právomoc krajského súdu rozhodnúť o žalobe

sťažovateľky o preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského riaditeľstva a právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

krajského súdu v posudzovanej veci vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa

a charty rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2013

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že ona dopravnú nehodu nezavinila,

a preto nemala byť rozhodnutiami správnych orgánov uznaná za vinnú zo spáchania

priestupku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd SR ako súd odvolací

zistil, že správne orgány aplikovali správne, dostatočne a vyčerpávajúco najmä ustanovenia

zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na zistenia a právne posúdenie

skutkového stavu veci, nie však na uloženie sankcie.

Vyčerpávajúcim spôsobom a precízne vypočuli všetky osoby, ktoré sa akýmkoľvek

spôsobom zúčastnili na predmetnej dopravnej nehode a teda mohli poskytnúť informácie

o jej priebehu, pokiaľ to malo význam na zistenie a posúdenie skutku.

Z tohto pohľadu je nespochybniteľné, že akokoľvek sa žalobkyni javí nesprávny

jazdný manéver vodičky A. T., skutočnosťou ostáva, že táto zastavila vidiac v svojom smere

jazdy prekážku v inom vozidle, ktoré dovtedy jazdilo pred ňou. Vzhľadom na spôsob, akým

vyhodnotila situáciu a volila zastavenie vozidla, čo mohla a neporušila tým žiadny právny

predpis, ani povinnosť, ani zákaz státia či zastavenia, keďže išlo o zastavenie vyvolané

situáciou v cestnej premávke a nie parkovanie, vozidlo vodiča M. F. idúce za ňou prinútila

prudko brzdiť, keďže i ten nemal zrejme dostatočný odstup od pred ním idúceho vozidla

alebo sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla. Podstatné z pohľadu následkov je, že sa mu

podarilo zabrzdiť a nespôsobiť na vozidle A. T. škodu. To sa však nepodarilo žalobkyni

akokoľvek sa snažila a snaží zbaviť sa zodpovednosti za nedodržanie bezpečnej vzdialenosti

od vozidla jazdiaceho pred ňou poukazovaním na spôsob jazdy A. T., či M. F., podstatné z

hľadiska zistenia skutkového stavu i posúdenia skutku je, že ona so svojim vozidlo nestačila

zbrzdiť a narazila do vozidla vodiča M. F. idúceho pred ňou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, spravujúc sa citovanými

ustanoveniami zákonov, konštatujúc zistený skutkový stav rovnako ako krajský súd nezistil

pochybenie v konaní správnych orgánov, keď zisťovali príčinu dopravnej nehody ako

podkladu pre výrok rozhodnutia o priestupku.

Z administratívneho spisu a záznamu o dopravnej nehode vyplýva jednoznačné

konštatovanie, že príčinou dopravnej nehody bola žalobkyňa, ktorá porušením citovaného

ustanovenia § 17 ods. 1 ZCP nestačila svoje vozidlo zabrzdiť v bezpečnej vzdialenosti od

vozidla, ktoré išlo pred ňou a narazila do neho.“

Z napadnutého disciplinárneho príkazu rozhodnutia vyplýva, že priebeh kolízneho

deja bol takýto:

Vodič A. K. zastavil svoje vozidlo R... pri rodinnom dome č. 2 tak, že časťou

vozidla stál na chodníku a časť vozidla zasahovala do krajnice a pravého jazdného pruhu v

smere od Žiliny do Rajeckých Teplíc. Potom, ako ostal s vozidlom stáť v smere od Žiliny

do Rajeckých Teplíc, ho obišlo motorové vozidlo nezistenej značky a evidenčného čísla,

následne sa pozrel do ľavého spätného zrkadla, či môže bezpečne vystúpiť. Keďže videl

vozidlá prichádzajúce v smere od Žiliny v dostatočnej vzdialenosti — cca 50 metrov, tak z

vozidla vystúpil a popred prednej časti vozidla smeroval k rodinnému domu č. 2, kam išiel

na návštevu. Následne sa vozidlo Š..., ktoré viedla vodička J. T. smerom od Žiliny do

Rajeckých Teplíc, približovalo k odstavenému vozidlu R... Vodička T. spozorovala vpravo

na kraji cesty odstavené vozidlo R..., v ktorom sa nachádzal vodič, pričom z jeho pohybu

usúdila, že bude z vozidla vystupovať. Potom, ako sa na vozidle otvorili dvere, vodička T.

ešte viac spomalila svoje vozidlo a pretože sa považuje za opatrnú vodičku a v protismere

išlo nákladné motorové vozidlo a nechcela sa tlačiť k stredovej čiare, tak radšej úplne

zastavila vozidlo. Za vozidlom, ktoré viedla J. T., prichádzalo v smere od Žiliny do

Rajeckých Teplíc vozidlo Š..., ktoré viedol vodič M. F. Tento spozoroval, že vozidlo Š...,

ktoré jazdilo pred jeho vozidlom, pred rodinným domom č. 2 spomalilo a zastavilo v strede

jazdného pruhu. Keďže v protismernom jazdnom pruhu bola hustá premávka, obídenie

vozidla Š... nebolo možné, musel vodič M. F. svojím vozidlom zastaviť v jazdnom pruhu.

Potom, ako M. F. s vozidlom úplne zastavil, sledoval situáciu v cestnej premávke a v

spätnom zrkadle videl, ako sa na zadnú časť jeho vozidla rúti za ním idúce zelené vozidlo

značky Š..., ktoré viedla sťažovateľka, pričom jej vozidlo následne zozadu narazilo do

vozidla vodiča M. F.

Správne orgány z takto ustáleného skutkového deja dospeli k záveru, že v danom

prípade išlo o jazdu v kolóne vozidiel jazdiacich v rovnakom jazdnom pruhu, kde vodič je

povinný za vozidlom pred ním dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť

jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič pred ním zníži rýchlosť jazdy, prípadne zastaví.

S touto bezpečnou vzdialenosťou úzko súvisí dĺžka dráhy pred zastavením vozidla tak, aby

nedošlo ku kolíznej situácii, zrážky za sebou idúcich vozidiel pri vybočení, náhlom

zabrzdení a podobne. Táto dráha pre zastavenie vozidla je tvorená dvoma údajmi –

reakčnou dráhou a vlastnou brzdnou dráhou. Reakčná dráha je dráha, ktorú vodič prejde

s vozidlom od okamžiku rozpoznania kritickej situácie, spracuje ju a začne brzdiť. Tento čas

– reakčný čas sa vo všeobecnosti udáva asi za jednu sekundu, závisí od rýchlosti reakcie

vodiča. V tom čase sa však vozidlo pohybuje nezmenenou rýchlosťou. Až potom sú aktívne

brzdy a nastáva vlastná brzdná dráha, ktorá závisí od počiatočnej rýchlosti, ale aj na

vonkajších podmienkach a vlastnostiach vozidla pri brzdení. Je nesprávny predpoklad

u vodičov, ktorí si myslia, že dokážu reagovať, brzdiť a úplne zastaviť vozidlo v rovnakej

vzdialenosti ako vozidlo pred nimi. To je dôvod, prečo vodiči jazdiaci v nebezpečnej

vzdialenosti od vozidla nemôžu vozidlo dostatočne včas ubrzdiť, keď uvidia brzdové svetlo

vozidla pred sebou, pretože tento vodič už má za sebou čas potrebný na uvedomenie si

rizika (reakčný čas).

Na základe uvedených skutkových zistení správne orgány dospeli k záveru, že

sťažovateľka svojím konaním porušila o cestnej

premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cestnej premávke“), podľa ktorého vodič je povinný za vozidlom idúcim pred ním

dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť

vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví. Konanie

sťažovateľky vyhodnotili ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch,

keďže podľa ich záveru svojím konaním porušila všeobecne záväzný právny predpis

o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v dôsledku ktorého vznikla dopravná nehoda.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , atď.). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , atď.).

Po preskúmaní listinnej dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd dospel

k záveru, že námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu nie sú dôvodné. Z obsahu jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd si osvojil

skutkový stav ustálený správnymi orgánmi, podľa ktorého vodička T. zastavila svoje

motorové vozidlo Š..., vidiac vo svojom smere jazdy prekážku, ktorou bolo vozidlo R... A.

K., následne za vozidlom vodičky T. zastavilo vozidlo Š... vodiča M. F., do ktorého narazila

sťažovateľka jazdiaca na vozidle Š... Pokiaľ ide o zavinenie, najvyšší súd dospel v súlade so

záverom správnych orgánov k záveru, že sťažovateľka porušila § 17 ods. 1 zákona o cestnej

premávke, keďže nedodržala bezpečnú vzdialenosť za vozidlom idúcim pred ňou a táto

skutočnosť mala za následok vznik kolízneho deja.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie veci ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu požadovaným

spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej nepresnosti napadnutého rozsudku

spočívajúcej v nesprávnom uvedení mena vodičky T. (A., hoci správne má byť J., pozn.)

ústavný súd konštatuje, že ide nepochybne o zrejmú chybu v písaní, t. j. také pochybenie,

ktoré nemôže dosahovať intenzitu, na základe ktorej by bolo reálne možné vysloviť

v meritórnom rozhodnutí porušenie sťažovateľkou označených základných práv.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v jej veci postupoval inak než

v iných obdobných prípadoch, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní proti rozsudku

krajského súdu, pričom tento odklon najvyšší súd nijakým spôsobom nevysvetlil, ústavný

súd (po oboznámení sa s odvolaním sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského

súdu) poznamenáva, že vo svojom odvolaní poukazovala v zásade na dve skupiny

rozhodnutí najvyššieho súdu.

Jedna skupina sa týkala rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých bol uplatnený právny

názor, podľa ktorého od vodiča motorového vozidla nemožno vyžadovať, aby pri vlastnom

dodržiavaní pravidiel cestnej premávky pravidelne predvídal i také okolnosti, ako je

porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany iného účastníka cestnej premávky, najmä za

situácie, keď on počas jazdy tieto pravidlá dodržiava.

Podľa názoru ústavného súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi právnou vecou

sťažovateľky a právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v sťažovateľkou

citovaných rozhodnutiach, keďže v právnej veci sťažovateľky nedospeli správne orgány

a ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva k záveru, že by niektorý z vodičov –

s výnimkou sťažovateľky, porušil pravidlá cestnej premávky.

Druhá skupina citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu sa týkala problematiky

riadneho zistenia skutkového stavu s poukazom na odstraňovanie rozporov medzi

výpoveďami obvineného z priestupku a svedkov, ako aj preukazovanie hodnovernosti

svedkov. Ani tieto rozhodnutia najvyššieho súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu

aplikovateľné na vec sťažovateľky.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľkou označených

základných práv podľa a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

sťažovateľkou označené základné práva podľa charty nie sú na jej vec aplikovateľné, a to

s prihliadnutím na čl. 51 ods. 1 charty, podľa ktorého sú jej ustanovenia pri dodržaní zásady

subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty

výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie, a rovnako s poukazom na vysvetlivky

vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty, ktoré boli

14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok

z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady

a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní

obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie sa uvádza: „... je potrebné si uvedomiť,

že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú

rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“

(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenie charty, ako aj na

vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu a v konečnom dôsledku aj na judikatúru Súdneho

dvora Európskej únie, je aplikácia charty v posudzovanej veci vylúčená.

V okolnostiach posudzovanej sťažnosti vec sťažovateľky (preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rámci V. časti ,

pozn.) nemožno subsumovať do žiadnej oblasti, v rámci ktorej dochádza k vykonávaniu

práva Európskej únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii

právneho aktu Európskej únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva Európskej

únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že tu ide o existenciu

materiálneho pravidla práva Európskej únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade

aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013