Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 798/2013
PDF · 332.7 KB
No categories available
IV. ÚS 798/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., R., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1 a
2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 1, čl. 4, čl. 8 ods.
1 a 2, čl. 20 a čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Sžd 4/2013 z 12. júna 2013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 16/2012 z
5. septembra 2012, rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č.
KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 z 29. februára 2012 a disciplinárnym rozkazom riaditeľa
Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline
č. 2/2012 z 10. januára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013
doručená sťažnosť Ing. J. M., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. S.
G., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných
práv čl. 1, čl. 4, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 20 a čl. 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej
len „charta“), ako aj čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 4/2013 z 12. júna 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 21 S 16/2012 z 5. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“), rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej len
„krajské riaditeľstvo“) č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 z 29. februára 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva“) a disciplinárnym rozkazom riaditeľa
Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej
len „riaditeľ krajského dopravného inšpektorátu“) č. 2/2012 z 10. januára 2012 [ďalej aj
„napadnutý disciplinárny rozkaz“ (od 1. januára 2013 došlo k zániku Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Žiline a práva a povinnosti prešli dňom zrušenia na Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, pozn.)].
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou dopravnej
nehody, a v tejto súvislosti bola (v tom čase služobne zaradená v stálej činnej službe
vo funkcii referentka — špecialista oddelenia bezpečnosti cestnej premávky krajského
dopravného inšpektorátu krajského riaditeľstva, pozn.) disciplinárnym rozkazom riaditeľa
krajského dopravného inšpektorátu č. 2/2012 z 10. januára 2012 uznaná za vinnú zo
spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1
písm. g) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov a bolo jej uložené disciplinárne opatrenie – zníženie služobného platu
o 7 % na dobu dvoch mesiacov v úhrnnej výške 165,48 €.
Proti napadnutému disciplinárnemu rozkazu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodlo krajské riaditeľstvo rozhodnutím č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012
z 29. februára 2012 tak, že odvolanie sťažovateľky ako bezdôvodné zamietlo a napadnutý
disciplinárny rozkaz potvrdilo. Napadnuté rozhodnutie krajského riaditeľstva sťažovateľka
napadla žalobou v rámci správneho súdnictva, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 21 S 16/2012 z 5. septembra 2012 tak, že ju zamietol. Proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 10 Sžd 4/2013 z 12. júna 2013, ktorým zmenil napadnuté rozhodnutie krajského
riaditeľstva v spojení s napadnutým disciplinárnym rozkazom tak, že upustil od uloženia
sankcie.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje svoje výhrady ku všetkým napadnutým
rozhodnutiam. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta,
že najvyšší súd v ňom neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, a o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Poukazuje tiež na nepresnosti v napadnutom
rozsudku, pričom v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v jeho texte sa
spomína vodička A. T. (v skutočnosti malo ísť o J. T., pozn.), ktorá v právnej veci
sťažovateľky vôbec nevystupuje. Sťažovateľka namieta tiež záver najvyššieho súdu o tom,
že vodič F. nemal zrejme dostatočný odstup pred ním idúcim vozidlom alebo sa
nedostatočne venoval vedeniu vozidla, keďže pre takýto záver podľa jej tvrdenia neexistujú
v administratívnom spise žiadne dôkazy, rovnako ani pre záver o tom, že vodička T.
zastavila, vidiac vo svojom smere jazdy prekážku v inom vozidle, keďže v skutočnosti jej
vozidlo stálo — parkovalo. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že dopravnú nehodu
nezavinila, pritom zavinenie je nevyhnutné na uplatnenie zodpovednosti za priestupok.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd zasiahol do jej osobnostných práv svojím
tvrdením o tom, že sa snažila a snaží zbaviť zodpovednosti za nedodržanie bezpečnej
vzdialenosti od vozidla jazdiaceho pred ňou poukazovaním na spôsob jazdy J. T. a M. F.
Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v jej veci postupoval inak než v iných
obdobných prípadoch, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského
súdu, pričom najvyšší súd sa s touto jej odvolacou námietkou vôbec nevysporiadal.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„1. základné práva a slobody sťažovateľky boli porušené podľa Čl. 12 ods. 1, 2;
Čl. 16 ods. 2; Čl. 19; Čl. 46 ods. 1, 2; Čl. 47 ods. 3 ústavy a základné práva Európskej únie
podľa Čl. 1; Čl. 4; Čl. 8 ods. 1, 2; Čl. 20; Čl. 21 charty rozsudkom Najvyššieho súdu
v Bratislave sp. zn. 10 Sžd/4/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
21 S/16/2012 a rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline
č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 v spojení s disciplinárnym rozkazom riaditeľa Krajského
dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. 2/2012.
2. Rozsudok Najvyššieho súd v Bratislave sp. zn. 10 Sžd/4/2013 z 12. júna 2013
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S/16/2012 a rozhodnutie
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. KRPZ-ZA-PMO1-84-011/2012 v
spojení s disciplinárnym rozkazom riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č. 2/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie
konanie s poukazom na § 246d O. s. p.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave a Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky sú povinní uhradiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej
sume 50.000,- €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
garantovaných ústavou a chartou napadnutým rozsudkom krajského súdu,
napadnutým rozhodnutím krajského riaditeľstva a napadnutým disciplinárnym
rozkazom riaditeľa krajského dopravného inšpektorátu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému disciplinárnemu rozkazu
odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bolo oprávnené a povinné rozhodnúť krajské
riaditeľstvo, ktoré o jej odvolaní rozhodlo napadnutým rozhodnutím z 29. februára 2012.
Rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné súdom. Sťažovateľka využila svoje
oprávnenie a žalobou v rámci správneho súdnictva doručenou krajskému súdu sa domáhala
preskúmania právoplatných správnych rozhodnutí. O žalobe sťažovateľky bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý o nej rozhodol napadnutým rozsudkom
z 5. septembra 2012, ktorý sťažovateľka napadla odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší
súd napadnutým rozsudkom z 12. júna 2013.
Právomoc krajského riaditeľstva rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti
napadnutému disciplinárnemu rozkazu, právomoc krajského súdu rozhodnúť o žalobe
sťažovateľky o preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského riaditeľstva a právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku
krajského súdu v posudzovanej veci vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa
ústavy a charty rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 4/2013 z 12. júna 2013
Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že ona dopravnú nehodu nezavinila,
a preto nemala byť rozhodnutiami správnych orgánov uznaná za vinnú zo spáchania
priestupku.
V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd SR ako súd odvolací
zistil, že správne orgány aplikovali správne, dostatočne a vyčerpávajúco najmä ustanovenia
zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na zistenia a právne posúdenie
skutkového stavu veci, nie však na uloženie sankcie.
Vyčerpávajúcim spôsobom a precízne vypočuli všetky osoby, ktoré sa akýmkoľvek
spôsobom zúčastnili na predmetnej dopravnej nehode a teda mohli poskytnúť informácie
o jej priebehu, pokiaľ to malo význam na zistenie a posúdenie skutku.
Z tohto pohľadu je nespochybniteľné, že akokoľvek sa žalobkyni javí nesprávny
jazdný manéver vodičky A. T., skutočnosťou ostáva, že táto zastavila vidiac v svojom smere
jazdy prekážku v inom vozidle, ktoré dovtedy jazdilo pred ňou. Vzhľadom na spôsob, akým
vyhodnotila situáciu a volila zastavenie vozidla, čo mohla a neporušila tým žiadny právny
predpis, ani povinnosť, ani zákaz státia či zastavenia, keďže išlo o zastavenie vyvolané
situáciou v cestnej premávke a nie parkovanie, vozidlo vodiča M. F. idúce za ňou prinútila
prudko brzdiť, keďže i ten nemal zrejme dostatočný odstup od pred ním idúceho vozidla
alebo sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla. Podstatné z pohľadu následkov je, že sa mu
podarilo zabrzdiť a nespôsobiť na vozidle A. T. škodu. To sa však nepodarilo žalobkyni
akokoľvek sa snažila a snaží zbaviť sa zodpovednosti za nedodržanie bezpečnej vzdialenosti
od vozidla jazdiaceho pred ňou poukazovaním na spôsob jazdy A. T., či M. F., podstatné z
hľadiska zistenia skutkového stavu i posúdenia skutku je, že ona so svojim vozidlo nestačila
zbrzdiť a narazila do vozidla vodiča M. F. idúceho pred ňou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, spravujúc sa citovanými
ustanoveniami zákonov, konštatujúc zistený skutkový stav rovnako ako krajský súd nezistil
pochybenie v konaní správnych orgánov, keď zisťovali príčinu dopravnej nehody ako
podkladu pre výrok rozhodnutia o priestupku.
Z administratívneho spisu a záznamu o dopravnej nehode vyplýva jednoznačné
konštatovanie, že príčinou dopravnej nehody bola žalobkyňa, ktorá porušením citovaného
ustanovenia § 17 ods. 1 ZCP nestačila svoje vozidlo zabrzdiť v bezpečnej vzdialenosti od
vozidla, ktoré išlo pred ňou a narazila do neho.“
Z napadnutého disciplinárneho príkazu rozhodnutia vyplýva, že priebeh kolízneho
deja bol takýto:
Vodič A. K. zastavil svoje vozidlo R... pri rodinnom dome č. 2 tak, že časťou
vozidla stál na chodníku a časť vozidla zasahovala do krajnice a pravého jazdného pruhu v
smere od Žiliny do Rajeckých Teplíc. Potom, ako ostal s vozidlom stáť v smere od Žiliny
do Rajeckých Teplíc, ho obišlo motorové vozidlo nezistenej značky a evidenčného čísla,
následne sa pozrel do ľavého spätného zrkadla, či môže bezpečne vystúpiť. Keďže videl
vozidlá prichádzajúce v smere od Žiliny v dostatočnej vzdialenosti — cca 50 metrov, tak z
vozidla vystúpil a popred prednej časti vozidla smeroval k rodinnému domu č. 2, kam išiel
na návštevu. Následne sa vozidlo Š..., ktoré viedla vodička J. T. smerom od Žiliny do
Rajeckých Teplíc, približovalo k odstavenému vozidlu R... Vodička T. spozorovala vpravo
na kraji cesty odstavené vozidlo R..., v ktorom sa nachádzal vodič, pričom z jeho pohybu
usúdila, že bude z vozidla vystupovať. Potom, ako sa na vozidle otvorili dvere, vodička T.
ešte viac spomalila svoje vozidlo a pretože sa považuje za opatrnú vodičku a v protismere
išlo nákladné motorové vozidlo a nechcela sa tlačiť k stredovej čiare, tak radšej úplne
zastavila vozidlo. Za vozidlom, ktoré viedla J. T., prichádzalo v smere od Žiliny do
Rajeckých Teplíc vozidlo Š..., ktoré viedol vodič M. F. Tento spozoroval, že vozidlo Š...,
ktoré jazdilo pred jeho vozidlom, pred rodinným domom č. 2 spomalilo a zastavilo v strede
jazdného pruhu. Keďže v protismernom jazdnom pruhu bola hustá premávka, obídenie
vozidla Š... nebolo možné, musel vodič M. F. svojím vozidlom zastaviť v jazdnom pruhu.
Potom, ako M. F. s vozidlom úplne zastavil, sledoval situáciu v cestnej premávke a v
spätnom zrkadle videl, ako sa na zadnú časť jeho vozidla rúti za ním idúce zelené vozidlo
značky Š..., ktoré viedla sťažovateľka, pričom jej vozidlo následne zozadu narazilo do
vozidla vodiča M. F.
Správne orgány z takto ustáleného skutkového deja dospeli k záveru, že v danom
prípade išlo o jazdu v kolóne vozidiel jazdiacich v rovnakom jazdnom pruhu, kde vodič je
povinný za vozidlom pred ním dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť
jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič pred ním zníži rýchlosť jazdy, prípadne zastaví.
S touto bezpečnou vzdialenosťou úzko súvisí dĺžka dráhy pred zastavením vozidla tak, aby
nedošlo ku kolíznej situácii, zrážky za sebou idúcich vozidiel pri vybočení, náhlom
zabrzdení a podobne. Táto dráha pre zastavenie vozidla je tvorená dvoma údajmi –
reakčnou dráhou a vlastnou brzdnou dráhou. Reakčná dráha je dráha, ktorú vodič prejde
s vozidlom od okamžiku rozpoznania kritickej situácie, spracuje ju a začne brzdiť. Tento čas
– reakčný čas sa vo všeobecnosti udáva asi za jednu sekundu, závisí od rýchlosti reakcie
vodiča. V tom čase sa však vozidlo pohybuje nezmenenou rýchlosťou. Až potom sú aktívne
brzdy a nastáva vlastná brzdná dráha, ktorá závisí od počiatočnej rýchlosti, ale aj na
vonkajších podmienkach a vlastnostiach vozidla pri brzdení. Je nesprávny predpoklad
u vodičov, ktorí si myslia, že dokážu reagovať, brzdiť a úplne zastaviť vozidlo v rovnakej
vzdialenosti ako vozidlo pred nimi. To je dôvod, prečo vodiči jazdiaci v nebezpečnej
vzdialenosti od vozidla nemôžu vozidlo dostatočne včas ubrzdiť, keď uvidia brzdové svetlo
vozidla pred sebou, pretože tento vodič už má za sebou čas potrebný na uvedomenie si
rizika (reakčný čas).
Na základe uvedených skutkových zistení správne orgány dospeli k záveru, že
sťažovateľka svojím konaním porušila § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cestnej premávke“), podľa ktorého vodič je povinný za vozidlom idúcim pred ním
dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť
vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví. Konanie
sťažovateľky vyhodnotili ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch,
keďže podľa ich záveru svojím konaním porušila všeobecne záväzný právny predpis
o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v dôsledku ktorého vznikla dopravná nehoda.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).
Po preskúmaní listinnej dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd dospel
k záveru, že námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu nie sú dôvodné. Z obsahu jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd si osvojil
skutkový stav ustálený správnymi orgánmi, podľa ktorého vodička T. zastavila svoje
motorové vozidlo Š..., vidiac vo svojom smere jazdy prekážku, ktorou bolo vozidlo R... A.
K., následne za vozidlom vodičky T. zastavilo vozidlo Š... vodiča M. F., do ktorého narazila
sťažovateľka jazdiaca na vozidle Š... Pokiaľ ide o zavinenie, najvyšší súd dospel v súlade so
záverom správnych orgánov k záveru, že sťažovateľka porušila § 17 ods. 1 zákona o cestnej
premávke, keďže nedodržala bezpečnú vzdialenosť za vozidlom idúcim pred ňou a táto
skutočnosť mala za následok vznik kolízneho deja.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie veci ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu požadovaným
spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej nepresnosti napadnutého rozsudku
spočívajúcej v nesprávnom uvedení mena vodičky T. (A., hoci správne má byť J., pozn.)
ústavný súd konštatuje, že ide nepochybne o zrejmú chybu v písaní, t. j. také pochybenie,
ktoré nemôže dosahovať intenzitu, na základe ktorej by bolo reálne možné vysloviť
v meritórnom rozhodnutí porušenie sťažovateľkou označených základných práv.
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v jej veci postupoval inak než
v iných obdobných prípadoch, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní proti rozsudku
krajského súdu, pričom tento odklon najvyšší súd nijakým spôsobom nevysvetlil, ústavný
súd (po oboznámení sa s odvolaním sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského
súdu) poznamenáva, že vo svojom odvolaní poukazovala v zásade na dve skupiny
rozhodnutí najvyššieho súdu.
Jedna skupina sa týkala rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých bol uplatnený právny
názor, podľa ktorého od vodiča motorového vozidla nemožno vyžadovať, aby pri vlastnom
dodržiavaní pravidiel cestnej premávky pravidelne predvídal i také okolnosti, ako je
porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany iného účastníka cestnej premávky, najmä za
situácie, keď on počas jazdy tieto pravidlá dodržiava.
Podľa názoru ústavného súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi právnou vecou
sťažovateľky a právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v sťažovateľkou
citovaných rozhodnutiach, keďže v právnej veci sťažovateľky nedospeli správne orgány
a ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva k záveru, že by niektorý z vodičov –
s výnimkou sťažovateľky, porušil pravidlá cestnej premávky.
Druhá skupina citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu sa týkala problematiky
riadneho zistenia skutkového stavu s poukazom na odstraňovanie rozporov medzi
výpoveďami obvineného z priestupku a svedkov, ako aj preukazovanie hodnovernosti
svedkov. Ani tieto rozhodnutia najvyššieho súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu
aplikovateľné na vec sťažovateľky.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľkou označených
základných práv podľa ústavy a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľkou označené základné práva podľa charty nie sú na jej vec aplikovateľné, a to
s prihliadnutím na čl. 51 ods. 1 charty, podľa ktorého sú jej ustanovenia pri dodržaní zásady
subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty
výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie, a rovnako s poukazom na vysvetlivky
vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty, ktoré boli
14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,
s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok
z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493).
Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity
určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,
ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady
a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní
obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.
V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie sa uvádza: „... je potrebné si uvedomiť,
že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú
rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“
(rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).
Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenie charty, ako aj na
vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu a v konečnom dôsledku aj na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie, je aplikácia charty v posudzovanej veci vylúčená.
V okolnostiach posudzovanej sťažnosti vec sťažovateľky (preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rámci V. časti Občianskeho súdneho poriadku,
pozn.) nemožno subsumovať do žiadnej oblasti, v rámci ktorej dochádza k vykonávaniu
práva Európskej únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii
právneho aktu Európskej únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989,
s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva Európskej
únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že tu ide o existenciu
materiálneho pravidla práva Európskej únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade
aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013