Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 3/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť AGRO MX, s. r. o., Družstevná 36, Prešov,

a AGRIM, s. r. o., Družstevná 36, Prešov, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Ličákom,

Záhradná 19/468, Kapušany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť AGRO MX, s. r. o., a AGRIM, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2013

doručená sťažnosť AGRO MX, s. r. o., Družstevná 36, Prešov (ďalej len „sťažovateľ

v 1. rade“), a AGRIM, s. r. o., Družstevná 36, Prešov (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“,

alebo aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. januára 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že spoločnosť AGRO MX, s. r. o., je nájomcom

pozemkov, ktoré susedia s pozemkami, ktorých je žalobkyňa spoluvlastníčkou. Sťažovateľ

v 1. rade dal prenajímané pozemky do podnájmu tretím osobám, ktoré využívajú susediaci

pozemok navrhovateľky na prístup s nákladnými vozidlami k nehnuteľnostiam, ktoré majú

v podnájme. Sťažovateľ v 1. rade predmetné nehnuteľnosti spolu s pozemkom

v spoluvlastníctve žalobkyne oplotil, zabezpečuje jeho stráženie a spravuje takto vytvorený

areál. Proti sťažovateľom ako žalovaným bolo pred Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd“) vedené konanie o zaplatenie istiny s príslušenstvom z titulu neoprávneného

užívania nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve navrhovateľky. Medzitýmnym

rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2011 okresný súd určil, že za obdobie

od 17. decembra 2008 až do 17. decembra 2010 došlo u sťažovateľa v 1. rade (ktorý bol

v uvedenom konaní žalovaným v 1. rade) k bezdôvodnému obohateniu a užívaniu

nehnuteľnosti nad rozsah jeho podielu na úkor navrhovateľky.

Sťažovateľ v 1. rade sa proti uvedenému rozsudku odvolal. V odvolaní poukazoval

najmä na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa neho bez právneho

titulu užívajú nehnuteľnosť žalobkyne podnájomcovia, ktorí sa na jej úkor obohacujú a ktorí

nie sú účastníci sporu. Neboli teda splnené základné predpoklady na bezdôvodné obohatenie

zo strany žalovaného v 1. rade. Namietal tiež nesprávne vymedzenie príčinnej súvislosti

medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou

ujmou druhého subjektu. Ďalšou odvolacou námietkou sťažovateľa v 1. rade bolo

nesprávne zistenie skutkového stavu a také uvádzanie skutkového stavu, ktoré bolo

v rozpore s vykonaným dokazovaním. Niektoré tvrdenia súdu sa podľa neho nezakladajú

na pravde a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Krajský súd v odvolacom konaní sp. zn. rozsudkom

z 31. januára 2013 potvrdil medzitýmne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže považoval

odvolanie sťažovateľa v 1. rade za neopodstatnené.

Sťažovatelia sa domnievajú, že uvedeným rozhodnutím krajského súdu došlo

k porušeniu ich ústavných práv. Pochybenia odvolacieho súdu podľa nich spočívajú

v týchto skutočnostiach:

«KSPO odôvodnil svoj rozsudok zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.: ,

ktorým potvrdil rozsudok OS PO zo dňa 25. novembra 2011, sp. zn.: tak, že

sa obmedzil na konštatovanie, že „Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne

z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v plnom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého medzitýmneho rozsudku, na ktoré

v ostatnom odkazuje.“

KSPO sa v rozsudku nevysporiadal ani s jednou vyššie uvedenou odvolacou

námietkou, hoci sa podľa nášho názoru jednalo o námietky, ktoré poukazovali

na nesprávnosť rozhodnutia OSPO v jeho podstate (nesprávne právne posúdenie veci,

nezrozumiteľnosť argumentácia, nesprávne vyhodnotené dôkazy), t. j. jednalo sa

o relevantné námietky vo veci samej a takýmito námietkami sa podľa nášho názoru nemôže

odvolací súd vyporiadať tým spôsobom, že poukáže na odôvodnenie prvostupňového súdu,

ktorého nesprávnosť je týmito námietkami napádaná.

V skratke bola v odvolaní prakticky napádaná (bližšie viď s. 5 - 11) :

- pasívna legitimácia žalovaného v 1. rade

- fakt, že neboli splnené základné predpoklady pre bezdôvodné obohatenia zo strany

žalovaného v 1. rade

- fakt, že chýba bezprostredná príčinná súvislosť medzi bezdôvodným obohatením

a užívaním pozemku bez právneho dôvodu

- fakt, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav

- fakt, že súd v odôvodnení uvádza skutkové zistenia, ktoré sú v priamom rozpore

s vykonaným dokazovaním t. j. dôkazy poukazujú na opak toho, čo tvrdí súd

- fakt, že určité tvrdenia súdu, o ktoré oprel svoje rozhodnutie sa nekladajú na

pravde a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní

Odvolacie námietky majú podstatný charakter:

S vyššie uvedenými námietkami (ktoré sú podrobne rozobrané vyššie v dôvodoch

odvolania s. 5-11) sa odvolací súd vôbec nezaoberal.

Podľa nášho názoru však v okolnostiach posudzovanej právnej veci odvolacie

námietky sťažovateľa signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie

veci z hľadiska dôvodnosti obrany sťažovateľa, voči žalobcovi.

Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa nášho názoru

podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť

základného právaj na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1. dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi

v odôvodnení namietaného rozsudku vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny

záver...

Podľa nášho názoru kľúčové pochybenia krajského súdu spočívajú najmä v tom, že:

a) Krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, hoci tieto majú podstatný charakter (v skratke:

chýbajúca pasívna legitimácia žalovaného v 1. rade, fakt, že neboli splnené základné

predpoklady pre bezdôvodné obohatenia zo strany žalovaného v 1. rade, fakt, že chýba

bezprostredná príčinná súvislosť medzi bezdôvodným obohatením a užívaním pozemku bez

právneho dôvodu, fakt, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, fakt, že súd v odôvodnení

uvádza skutkové zistenia, ktoré sú v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním t. j. dôkazy

poukazujú na opak toho, čo tvrdí súd, fakt, že určité tvrdenia súdu, o ktoré oprel svoje

rozhodnutie sa nekladajú na pravde a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní - bližšie viď

vyššie s. 5 --11),

b) Napadnutý rozsudok krajského súdu, neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací

súd neaplikoval žiadnu právnu normu. KSPO odôvodnil svoj rozsudok tak, že sa obmedzil

na konštatovanie, že „Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil

právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého medzitýmneho rozsudku, na ktoré v ostatnom

odkazuje.“ Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak nedáva jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany.

c) Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad )

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy,

ktorý je v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú

aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

V našom prípade ani OSPO ani KSPO nevykonali výklad právnej normy, ktorú pri

rozhodovaní použili - vôbec sa nezaoberali základnými predpokladmi bezdôvodného

obohatenia - nikde ich nespomínajú a už vôbec nikde neuvádzajú na základe akých

skutočností a dôkazov ich majú za naplnené.»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal túto sťažnosť

na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov v 1., 2.,. rade na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd - ústavný zákon a základné právo sťažovateľov v 1., 2., rade

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.:

, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 04. 2013, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. januára 2013, sp. zn.:

20 Co/31/20l2, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 04. 2013, sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

V prípade, ak bude sťažnosti vyhovené, sťažovatelia v 1., 2. rade navrhujú, aby

ústavný súd vydal toto uznesenie:

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi v 1. rade trovy právneho

zastúpenia vzniknuté v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške spolu 118,52 €,

za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný

súd, teda 2 x (51,45 € + 7,81 €) a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v 1. rade,

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi v 2. rade trovy právneho

zastúpenia vzniknuté v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške spolu 118,52 €,

za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný

súd, teda 2 x (51,45 € + 7,81 €), a to k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade, do 3

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavnému súdu bolo 19. júla 2013 doručené doplnenie podania, v ktorom právny

zástupca sťažovateľov uvádza:

„Dňa 3. júla 2013 mi konateľ žalovaného v 1. a 2. rade Ing. M. oznámil, že sa pri

rozhovore so svojim známym dňa 3. 7. 2013 dozvedel, že sudca JUDr. Baran, ktorý o veci

rozhodoval na súde 1. stupňa je rovnako ako navrhovateľka rodákom z N. a že býva cca.

500 m od navrhovateľky, že sú prakticky susedia a že sa určite poznajú. Ing. M. ako konateľ

žalovaného v 1. a 2. rade trval na tom, aby som túto skutočnosť uviedol v doplnení sťažnosti

a aby som namietol zaujatosť sudcu JUDr. Barana pre jeho pomer k navrhovateľke. Na

podnet klienta tak činím.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o tom, že sa odvolací súd nevysporiadal

s ich odvolacími námietkami. Podľa nich je možné vysporiadať sa v podstate s nesprávnym

rozhodnutím prvostupňového súdu tým spôsobom, že sa poukáže na odôvodnenie súdu,

ktorého nesprávnosť je odvolacími námietkami napádaná. Odvolací súd nerešpektoval

podľa sťažovateľov ustanovenie (ďalej aj

„OSP“) ani relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Rozsudok krajského súdu tak neobsahuje žiadne odôvodnenie. Sťažovatelia tiež namietajú,

že všeobecné súdy nevykonali výklad právnej normy, ktorú pri rozhodovaní použili.

Ústavný súd k námietkam sťažovateľov vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru

uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a

právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne , ).

Ústavný súd sa vo vzťahu k napadnutému rozsudku zameral najmä na posúdenie

skutočnosti, či v posudzovanom prípade boli splnené podmienky na postup odvolacieho

súdu podľa , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd je viazaný , podľa ktorého práva uvedeného v

sa možno domáhať len v medziach zákonov. Ústavný súd preto musel preskúmať

postup všeobecného súdu podľa príslušnej právnej normy, t. j. Občianskeho súdneho

poriadku.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že základné právo zaručené čl. 46 ods. 1

zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, podobne judikatúra ESĽP vyjadruje, že

právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , ). Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však

nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým

argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92)

z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí

odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve .

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti zameral

na posúdenie otázky, či v napadnutom rozsudku krajského súdu možno badať známky

prípadného nedostatočného odôvodnenia.

Predmetom sporu medzi sťažovateľom v 1. rade (spoločnosťou AGRO MX, s. r. o.)

a žalobkyňou v konaní sp. zn. bola povinnosť sťažovateľov zaplatiť žalobkyni

požadovanú sumu s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia a užívania

nehnuteľnosti nad rozsah podielu. Súd medzitýmnym rozsudkom z 25. novembra 2011

rozhodoval najprv o základe nároku, v ktorom konštatoval, že na strane odporcu v 1. rade

došlo v stanovenom období k bezdôvodnému obohateniu a užívaniu nehnuteľnosti nad

rozsah jeho podielu. Sťažovateľ v 2. rade AGRIM, s. r. o., Prešov, nemal uložené

rozsudkom okresného súdu žiadne povinnosti a účasť tejto spoločnosti v konaní krajský súd

vysvetlil takto: „V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľka sa

žalobou podanou na prvostupňový súd dňa 17. 12. 2010 domáhala od odporcu v 1. rade

zaplatenia žalovanej istiny spolu s príslušenstvom. Potom nemá žiaden relevantný vplyv

návrh navrhovateľky o pripustenie vstupu účastníka do konania ako odporcu v 2. rade a

prípadné pripustenie zmeny petitu žaloby dňa 25. 11. 2011. Totiž žalobkyňa od podania

žaloby sa domáha zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom práve od odporcu v 1. rade,

a preto aj pristúpením ďalšieho žalovaného do konania nič nemení na včasnom uplatnení

jej práva. Z uvedeného dôvodu sú námietky odvolateľa v tomto smere neopodstatnené.“

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu aj v nadväznosti na

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia popisuje vykonané dokazovanie,

v ďalšej časti vymedzuje právnu stránku veci a cituje právne normy, ktoré aplikoval

na zistený skutkový stav, a napokon uvádza dôvody, ktoré boli relevantné pri rozhodovaní

o základe uplatneného nároku:

„Z vykonaného dokazovanie mal súd preukázané, že predmetné pozemky sú v areáli,

ktorý spravuje odporca v 1. rade. Táto skutočnosť je zrejmá z výpovede konateľa odporcu

v 1. rade, napriek skutočnosti, že budovu v tomto areáli, ako aj niektoré pozemky, vlastní

jeho dcéra. Následne sú však uzavreté medzi ňou a odporcom v 1. rade nájomné zmluvy,

v zmysle ktorých hospodári s týmito nehnuteľnosťami odporca v 1. rade. Tento aj

zabezpečuje stráženie areálu, ktorý je oplotený a nie je možné sa do neho dostať bež

súhlasu vrátnika, ktorý plní pokyny odporcu v 1. rade. Navrhovateľka nevyužíva svoje

nehnuteľnosti, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou približne v podiele ½-ice, pričom

v týchto nehnuteľnostiach má nepatrný podiel aj odporca v 1. rade, pričom prebiehajú

konania o určenie neplatnosti nadobudnutia podielov v týchto nehnuteľnostiach od iných

podielových spoluvlastníkov z dôvodu neponúknutia týchto podielov podielovým

spoluvlastníkom. Reálne tieto nehnuteľnosti sú využívané na podnikateľské účely a to tým

spôsobom, že cez ne prechádzajú nákladné motorové vozidla, ktoré vykonávajú

podnikateľskú činnosť podnájomcov užívajúcich nehnuteľnosti patriace L. M. alebo

odporcovi v 1. rade, ktorý im ich prenechal do podnájmu. Z jednaní medzi účastníkmi

konania, teda medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade, bolo nepochybné, že medzi nimi

nedošlo k dohode ohľadom užívania nehnuteľnosti a navrhovateľka vyzvala odporcu

v 1. rade na zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah

stanovený jeho podielom. Odporca v 1. rade nadobudol spoluvlastnícky podiel na parc... na

základe kúpnej zmluvy z r. 2009 ako aj na parcele... Navrhovateľka uplatnila právo na

zaplatenie peňažnej náhrady za obdobie od 17. 12. 2008 do 17. 12. 2010. Z uvedeného je

zrejmé, že na začiatku tejto doby odporca v 1. rade nebol podielovým spoluvlastníkom ani

jednej z týchto nehnuteľností, preto súd má za to, že užívanie týchto nehnuteľností do

okamihu, kedy odporca v 1. rade sa stal podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností,

treba posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení a po nadobudnutí

podielového spoluvlastníctva podľa ustanovení o podielovom spoluvlastníctve. V tejto

súvislosti súd poukazuje na to, že pokiaľ doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o

žalobách navrhovateľky ohľadom neplatnosti prevodu podielového spoluvlastníctva, súd

vychádzal zo stavu v čase vyhlásenia tohto rozsudku, teda považoval odporcu v 1. rade za

podielového spoluvlastníka týchto nehnuteľností. V danom prípade sa však jedná len o

rozdielne právne posúdenie nároku, pričom podstata oboch nárokov je v podstate totožná.

Súd má za to, že pokiaľ odporca v 1. rade na základe podnájomných zmlúv prenechal do

užívania podnájomníkom iné parcely, na ktoré nie je možné sa dostať inak, len cez parcely

navrhovateľky, pričom napriek jej výzve jej neposkytol za to žiadnu náhradu, vzniklo mu

bezdôvodné obohatenie na jej úkor do doby, pokiaľ nebol podielovým spoluvlastníkom

týchto nehnuteľností. Po nadobudnutí podielu na týchto nehnuteľnostiach podľa názoru

súdu ide o užívame spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah jeho podielového spoluvlastníctva,

čím opäť vzniká navrhovateľke právo na zaplatenie finančnej náhrady za takéto užívanie.

Súd považoval argumenty odporcu v 1. rade o nedostatku pasívnej legitimácie

za nedôvodné. Bolo nepochybne preukázané, že on spravuje celý areál, ktorý je strážený,

tento zamestnanec plní jeho pokyny, iný prístup na nehnuteľnosti neexistuje a pokiaľ on

prenechal na základe podnájomnej zmluvy tieto priestory tretím osobám, je pasívne

legitimovaný v tomto konaní. Nemožno rozumne vyžadovať od vlastníka nehnuteľnosti, aby

sa akýmkoľvek spôsobom pokúšal zistiť, kto je podnájomníkom v areáli, ktorý spravuje

odporca v 1. rade. Týmto dôkazným bremenom nemožno zaťažiť vlastníka, ktorý sa domáha

svojich práv odvodených od jeho vlastníckych práv. Ani skutočnosť, že fyzicky nebráni

odporca v 1. rade navrhovateľke užívať nehnuteľnosti, ktoré sú v jej podielovom

spoluvlastníctve, nie je vo veci relevantná. Vzhľadom na charakter prevádzky, ktorá je tam

vykonávaná – prejazd motorových vozidiel s drevom a polohu nehnuteľnosti je zrejmé, že

navrhovateľka reálne nemôže využiť svoje vlastnícke práva k týmto, nehnuteľnostiam

na nejaké iné účely, naviac s poukazom na skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti sa nachádzajú

v oplotenom a stráženom areáli. Naviac nákladné motorové vozidlá prechádzajú

po viacerých miestach tejto nehnuteľnosti.

Z týchto dôvodov súd považoval za právne dôvodné rozhodnúť tak ako je to uvedené

vo výrokovej časti medzitýmneho rozsudku, pričom v konaní neboli predložené dôkazy,

ktoré by preukazovali akúkoľvek spojitosť odporcu v 2. rade s užívaním nehnuteľnosti

navrhovateľky.

Súd v zmysle § 132 O. s. p, zhodnotil dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti

s prihliadnutím na ustanovenie , t. j. o dobrých mravoch, nakoľko je nepochybné že

v danom prípade sa jedná o prípad, ktorý má svoje korene v histórii, kedy

poľnohospodárske družstvá postavili svoje areály na pozemkoch, ktoré vlastnícky patrili

jednotlivým fyzickým osobám bez ich vyporiadania, následne tieto budovy boli rozpredané

bez vyriešenia vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam tak ako to namietal odporca.

Vzhľadom však na skutočnosť, že odporca už v roku 1999 odkúpil predmetnú budovu, súd

má za to, že uplynulo dostatočne dlhé časové obdobie na to, aby mohlo dôjsť k reálnemu

usporiadaniu vzťahov medzi vlastníkom budovy a vlastníkmi nehnuteľnosti, ktoré sa

nachádzajú v tomto areáli. Podľa názoru súdu je v rozpore s ústavnými právami vlastníkov

nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v tomto areáli to, aby tieto boli užívané len vlastníkom

budovy bez poskytnutia reálnej finančnej náhrady týmto osobám. Postavenie navrhovateľky

nepochybne sťažené v tomto konaní aj situáciou, ktorú vytvoril konateľ odporcov v 1. a 2.

rade a to tým, že jednotlivé nehnuteľnosti v tomto areáli sú vlastnené buď ním ako fyzickou

osobou alebo jeho dcérou, prípadne spoločnosťami, ktorých je konateľom a spoločníkom

a následne medzi týmito subjektmi sú pouzatvárané zmluvné vzťahy, predmetom ktorých sú

tieto nehnuteľnosti, čím reálne majú vlastníci pozemkov v tomto areáli sťaženú možnosť

zistenia skutočnosti, kto v konečnom dôsledku užíva tieto nehnuteľnosti. Vzhľadom však

k zistenému skutkovému stavu súd má za to, že za túto náhradu zodpovedá odporca v 1.

rade, ktorý tým, že ponechal tieto nehnuteľnosti do podnájmu iným osobám, sa v žiadnom

prípade nemôže zbaviť zodpovednosti za zaplatenie finančných náhrad navrhovateľke.“

Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd dostatočne zrozumiteľným spôsobom

objasnil svoje úvahy pri posudzovaní základu uplatneného nároku. Jeho spôsob aplikácie

ustanovení v znení neskorších

predpisov o bezdôvodnom obohatení a spoluvlastníctve je ústavne konformné, primárne

zohľadňujúce ochranu vlastníckeho práva účastníkov konania. Prvostupňový súd citoval

relevantné právne normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a zodpovedal aj

podstatnú námietku odporcu v 1. rade o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Preto ak

krajský súd sa s právnym názorom okresného súdu plne stotožnil, nebolo podľa názoru

ústavného súdu prekážky na využitie postupu podľa , v zmysle ktorého sa

krajský súd obmedzil len na zopakovanie odôvodnenia súdu prvého stupňa

a na skonštatovanie jeho správnosti.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade krajský súd rešpektoval

účel a jeho postup nevykazuje ani známky možnej ústavne

neakceptovateľnej konfrontácie so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu

a s jeho právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú by bolo potrebné po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Niet preto dostatočne ústavne relevantnej súvislosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami sťažovateľov.

K námietke zaujatosti uvádzanej v doplnení sťažnosti ústavný súd uvádza, že nie je

oprávnený sa ňou zaoberať, keďže rozhodovanie o zaujatosti sudcu všeobecného súdu je

primárne v právomoci všeobecných súdov. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmieta

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný súd vo veci zároveň konštatuje, že z obsahu podanej sťažnosti ani

z napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov nie je zrejmý vzťah sťažovateľa v 2. rade

k tvrdenému zásahu všeobecných súdov do jeho základných práv a slobôd. Sťažovateľ

v 2. rade v sťažnosti ani bližšie neuviedol svoj právny záujem na podanie návrhu, a keďže je

ústavný súd viazaný podľa návrhom na začatie

konania, sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014