Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 5/2014
PDF · 216.09 KB
No categories available
III. ÚS 5/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej
zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marián Masarik, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej zdravotnej
poisťovne, a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. augusta 2013 doručená sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej
zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ), vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a
4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z
26. júna 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 3 S/234/2008-132 zo dňa 8. 12. 2009,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 12. 2009, uvedené rozhodnutie
(č.: ZP/911/00020/2008/R zo dňa 14. 10. 2008) predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou pre nezákonnosť zrušil a vec vrátil Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou na ďalšie konanie.
13. Dňa 30. 11. 2010 vydal žalovaný (predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou) rozhodnutie č. k.: ZP 911/00020/2008/R, č. r.: 166843/57927/2010/971,
ktorým konanie vo veci trvalého prevodu poistného kmeňa EZP zastavil z dôvodu, že
[údajne] odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu podľa ust. § 30
ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku.
14. Navrhovateľ bol nútený za účelom ochrany svojich práv dať preskúmať
zákonnosť rozhodnutia predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
č. k.: ZP 911/00020/2008/R, č. r.; 166843/57927/2010/971, v rámci správneho súdnictva
všeobecným sudom...
Krajský súd v Bratislave konštatoval, že správca konkurznej podstaty úpadcu
[Navrhovateľ] nemal aktívnu legitimáciu vo veci konania prevodu poistného kmeňa
v relevantnom čase, nakoľko poistný kmeň nie je majetkom zdravotnej poisťovni a nemôže
teda podliehať konkurzu. Vychádzal z ustanovenia § 14 ods. 2 a 3 zákona o zdravotných
poisťovniach v znení platnom do 31. 12. 2008, ktoré vymedzovali definíciu majetkových
hodnôt poisťovne...
Odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „všeobecný súd“ alebo
„odvolací súd“) rozhodol o odvolaní Navrhovateľa tak, že rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 25. 5. 2012, č. k. 4 S/21/2011-187 potvrdil.»
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/40/2012
z 26. júna 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa E. H., správcu konkurznej
podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s. v likvidácii, sídlo Pribinova 25, 811
09 Bratislava... na súdnu ochranu podľa čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo podnikať
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna
2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi E. H.,
správcovi konkurznej podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s, . v likvidácii,
sídlo Pribinova 25, 811 09 Bratislava... trovy konania vo výške 331,13 € do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Advokátskej kancelárie RELEVANS s. r. o.,
vedený v...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1,
2 a 4 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013. Najvyšší súd
označeným rozhodnutím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 4 S/21/2011-187 z 25. mája 2012.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo
určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba
vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02).
Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013,
ktorým bol potvrdený rozsudok krajského č. k. 4 S/21/2011-187 z 25. mája 2012,
sťažovateľ namieta, že najvyšší súd neaplikoval na daný skutkový stav správne právnej
normy a tiež nesprávne interpretoval právne normy. Sťažovateľ považuje napadnutý
rozsudok za arbitrárny.
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 Sžso/40/2012 z 26. júna 2013 dospel k týmto
právnym záverom:
«... Zo spisov vyplýva, že žalovaný rozhodnutím z 30. novembra 2010,
č. k.: ZP 911/00020/2008/R, č. k.: 166843/57927/2010/971 zastavil správne konanie číslo
ZP 911/00020/2008/R vo veci trvalého prevodu poistného kmeňa EZP podľa § 30 ods. 1
písm. h) Správneho poriadku, lebo odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho
orgánu...
Posúdiť bolo preto potrebné, či poistný kmeň, ktorý predstavujú potvrdené prihlášky
na verejné zdravotné poistenie (§ 61 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach) je
majetkom, patriacim do konkurznej podstaty úpadcu.
Podľa názoru žalobcu je poistný kmeň majetkom zdravotnej poisťovne, lebo okrem
iného je oprávnená previesť poistný kmeň alebo jeho časť na základe zmluvy o prevode
poistného kmeňa, ktorá je schvaľovaná rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou. Ak by aj nebol majetkom odovzdávajúcej zdravotnej poisťovne, podľa jeho
názoru je vzťah k majetku podliehajúcemu konkurzu daný na základe (ušlej) odplaty
za prevod poistného kmeňa.
Tento názor žalobcu však nemožno akceptovať. Podľa § 6 ods. I Obchodného
zákonníka sa obchodným majetkom rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok
a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia
alebo sú určené na jeho podnikanie. Poistný kmeň však nepatrí zdravotnej poisťovni, lebo
systém zdravotného poistenia je verejný a len jeho vykonávanie bolo zverené zákonom
určenému subjektu - zdravotnej poisťovni. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že práva
a povinnosti viažuce sa na poistný kmeň zdravotná poisťovňa vykonáva len do času, kým
poistenec nevyužije svoje právo zmeny zdravotnej poisťovne podľa § 7 zákona o zdravotnom
poistení, a teda zdravotná poisťovňa nemôže priamo ovplyvniť rozsah poistného kmeňa,
a teda počet prihlášok na verejné zdravotné poistenie, ktoré potvrdí. Ide predovšetkým
o právo poistencov na výber zdravotnej poisťovne. Vykonávanie zdravotného poistenia je
činnosťou vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami (§ 2
ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). Poistný kmeň teda nemôže byť majetkom zdravotnej
poisťovne, a rovnako ním nemôže byť ani odplata za prípadný odplatný prevod poistného
kmeňa. Na tejto skutočnosti nič nemení ani právna úprava, podľa ktorej v prípade kladného
výsledku hospodárenia, za splnenia zákonom stanovených podmienok, môže byť časť týchto
verejných prostriedkov pretransformovaná do vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe
zisku.
Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle priznať vlastnícke právo finančných
prostriedkov získaných či už z poistného alebo z odplaty za prevod poistného kmeňa
zdravotnej poisťovne, nebola by použitá v § 2 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení
formulácia „pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami“ ale formulácia, „pri ktorej
sa hospodári ako s verejnými prostriedkami“.
Z dôvodu, že poistný kmeň ako ani odplata za prevod poistného kmeňa nie sú
majetkom zdravotnej poisťovne patriacim do konkurznej podstaty ako majetok úpadcu (lebo
úpadca nemohol definovať svoj vzťah k poistnému kmeňu ako svoje neobmedzené panstvo
nad vecou), správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania o prevode poistného
kmeňa a uvedené konanie o prevode poistného kmeňa sa ani v zmysle § 47 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácií vyhlásením konkurzu neprerušuje. Správca konkurznej
podstaty z toho istého dôvodu nemá procesnú legitimáciu v zmysle § 47 ods. 4 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii iniciovať konanie o prevode poistného kmeňa.
Navyše je potrebné uviesť, že za danej situácie prevod poistného kmeňa na základe
žiadosti zdravotnej poisťovne, a teda ani jeho odplatný prevod nebol možný. Prevod
poistného kmeňa na základe žiadosti zdravotnej poisťovne podliehal súhlasu Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý ho podľa § 61 ods. 11 zákona o zdravotných
poisťovniach nemohol schváliť, ak by týmto prevodom bola ohrozená schopnosť plniť
záväzky vyplývajúce z prijatých a potvrdených prihlášok na verejné zdravotné poistenie
a uzatvorených zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré sú predmetom prevodu
poistného kmeňa. Pri rozhodovaní by musel zohľadniť aj stabilitu preberajúcej zdravotnej
poisťovne a stabilitu odovzdávajúcej zdravotnej poisťovne.
Z uvedeného vyplýva, že ak zdravotná poisťovňa je v konkurze (a teda je platobne
neschopná alebo predĺžená), ani by nemohla previesť na základe svojej žiadosti poistný
kmeň, vzhľadom na nemožnosť splnenia podmienok, vyplývajúcich z § 61 ods. 11 zákona
o zdravotných poisťovniach pre udelenie súhlasu zo strany úradu. Navyše zdravotná
poisťovňa v konkurze už bola zrušená, a preto subjekt, oprávnený požiadať o súhlas
s prevodom poistného kmeňa neexistoval a konkurzný správca oprávnenie konať ako
zdravotná poisťovňa nemal.
Námietka žalobcu, že krajský súd nesprávne vyložil ustanovenia § 14 ods. 2 a 3
zákona o zdravotných poisťovniach bola zohľadnená, avšak nebola spôsobilá privodiť iné
právne posúdenie, lebo uvedené ustanovenia nedávali odpoveď na otázku, čí poistný kmeň
je majetkom zdravotných poisťovní.
Hoci správca konkurznej podstaty nebol účastníkom predmetného správneho
konania, pre úplnosť je potrebné skonštatovať aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že všetci poistenci, ktorí
boli dočasne prevedení do SZP a do 30. septembra 2008 nepodali prihlášku do inej
zdravotnej poisťovne (ktorá by sa stala ich príslušnou poisťovňou od 1. januára 2009),
prejavili s týmto stavom svoj súhlas, čím konvalidovali prechodný stav zaradenia
do poistného kmeňa na trvalý.
Poistenci EZP boli prevedení do SZP rozhodnutím o dočasnom prevode poistného
kmeňa zo 6. mája 2008 ku dňu 2. mája 2008. V súlade s § 61 ods. 9 zákona o zdravotných
poisťovniach vstúpila preberajúca zdravotná poisťovňa do práv a povinností
odovzdávajúcej poisťovne súčinnosťou od 3. mája 2008. Prevedením poistencov do SZP
preto vznikol právny vzťah medzi prevedenými poistencami a SZP, a trval až do času, kým
si poistenci nezvolili inú zdravotnú poisťovňu. Právna úprava nevyžadovala, aby títo
prevedení poistenci podávali prihlášku do SZP v prípade, ak by chceli v nej zotrvať aj
po 1. januári 2009. Podanie prihlášky by však ani nemalo význam, lebo poistencami SZP
boli odo dňa uvedeného v rozhodnutí o dočasnom prevode poistného kmeňa.
Odvolací súd ešte uvádza, že nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky
a zodpovedajúca judikatúra ESĽP neriešia otázku oprávnenia správcu konkurznej podstaty
súkromnej zdravotnej poisťovne v konkurze pokračovať v prípadných podnikateľských
aktivitách úpadcu najmä so zameraním sa na majetok, ktorý úpadcovi nepatril, iba ho
spravoval.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je
v súlade so zákonom, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil...»
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa
štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou, či poistný kmeň
zdravotnej poisťovne patrí do konkurznej podstaty úpadcu. Pri skúmaní vznesenej námietky
porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ústavy musel vychádzať z čl. 51 ods. 1
ústavy, podľa ktorého domáhať sa označeného práva sa možno len v medziach zákonov,
ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade išlo o dodržiavanie Občianskeho
súdneho poriadku v konaní a rozhodovaní všeobecných súdov v danej veci.
Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností
svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu
ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.
Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa
uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,
s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani
povinný nahrádzať.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade
so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným
právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie
ktorých namietal, a napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa
námietky porušenia jeho základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu
majetku, ako aj základného práva podnikať, pretože v zmysle konštantnej judikatúry
ústavného súdu absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje
založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv
sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom namietané
práva (obdobne napr. III. ÚS 27/08, III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010,
III. ÚS 96/2011 a iné).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014