Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 5/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej

zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou

Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marián Masarik, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa , 2 a 4 ,

základného práva podnikať podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej zdravotnej

poisťovne, a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. augusta 2013 doručená sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej

zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ), vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a

4 (ďalej len „“), základného práva podnikať podľa

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

26. júna 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. -132 zo dňa 8. 12. 2009,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 12. 2009, uvedené rozhodnutie

(č.: /R zo dňa 14. 10. 2008) predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou pre nezákonnosť zrušil a vec vrátil Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou na ďalšie konanie.

13. Dňa 30. 11. 2010 vydal žalovaný (predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou) rozhodnutie č. k.: /R, č. r.: ,

ktorým konanie vo veci trvalého prevodu poistného kmeňa EZP zastavil z dôvodu, že

[údajne] odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu podľa ust. § 30

ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku.

14. Navrhovateľ bol nútený za účelom ochrany svojich práv dať preskúmať

zákonnosť rozhodnutia predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,

č. k.: /R, č. r.; , v rámci správneho súdnictva

všeobecným sudom...

Krajský súd v Bratislave konštatoval, že správca konkurznej podstaty úpadcu

[Navrhovateľ] nemal aktívnu legitimáciu vo veci konania prevodu poistného kmeňa

v relevantnom čase, nakoľko poistný kmeň nie je majetkom zdravotnej poisťovni a nemôže

teda podliehať konkurzu. Vychádzal z ustanovenia § 14 ods. 2 a 3 zákona o zdravotných

poisťovniach v znení platnom do 31. 12. 2008, ktoré vymedzovali definíciu majetkových

hodnôt poisťovne...

Odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „všeobecný súd“ alebo

„odvolací súd“) rozhodol o odvolaní Navrhovateľa tak, že rozsudok Krajského súdu

v Bratislave z 25. 5. 2012, č. k. -187 potvrdil.»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. júna 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa E. H., správcu konkurznej

podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s. v likvidácii, sídlo Pribinova 25, 811

09 Bratislava... na súdnu ochranu podľa . ods. 1 a 2 ,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa , ods. 2 a ods. 4

Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo podnikať

podľa .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júna

2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi E. H.,

správcovi konkurznej podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s, . v likvidácii,

sídlo Pribinova 25, 811 09 Bratislava... trovy konania vo výške 331,13 € do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Advokátskej kancelárie RELEVANS s. r. o.,

vedený v...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1,

2 a 4 , základného práva podnikať podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013. Najvyšší súd

označeným rozhodnutím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -187 z 25. mája 2012.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba

vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. ).

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013,

ktorým bol potvrdený rozsudok krajského č. k. -187 z 25. mája 2012,

sťažovateľ namieta, že najvyšší súd neaplikoval na daný skutkový stav správne právnej

normy a tiež nesprávne interpretoval právne normy. Sťažovateľ považuje napadnutý

rozsudok za arbitrárny.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 26. júna 2013 dospel k týmto

právnym záverom:

«... Zo spisov vyplýva, že žalovaný rozhodnutím z 30. novembra 2010,

č. k.: /R, č. k.: zastavil správne konanie číslo

/R vo veci trvalého prevodu poistného kmeňa EZP podľa

písm. h) Správneho poriadku, lebo odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho

orgánu...

Posúdiť bolo preto potrebné, či poistný kmeň, ktorý predstavujú potvrdené prihlášky

na verejné zdravotné poistenie (§ 61 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach) je

majetkom, patriacim do konkurznej podstaty úpadcu.

Podľa názoru žalobcu je poistný kmeň majetkom zdravotnej poisťovne, lebo okrem

iného je oprávnená previesť poistný kmeň alebo jeho časť na základe zmluvy o prevode

poistného kmeňa, ktorá je schvaľovaná rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou. Ak by aj nebol majetkom odovzdávajúcej zdravotnej poisťovne, podľa jeho

názoru je vzťah k majetku podliehajúcemu konkurzu daný na základe (ušlej) odplaty

za prevod poistného kmeňa.

Tento názor žalobcu však nemožno akceptovať. Podľa § 6 ods. I Obchodného

zákonníka sa obchodným majetkom rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok

a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia

alebo sú určené na jeho podnikanie. Poistný kmeň však nepatrí zdravotnej poisťovni, lebo

systém zdravotného poistenia je verejný a len jeho vykonávanie bolo zverené zákonom

určenému subjektu - zdravotnej poisťovni. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že práva

a povinnosti viažuce sa na poistný kmeň zdravotná poisťovňa vykonáva len do času, kým

poistenec nevyužije svoje právo zmeny zdravotnej poisťovne podľa § 7 zákona o zdravotnom

poistení, a teda zdravotná poisťovňa nemôže priamo ovplyvniť rozsah poistného kmeňa,

a teda počet prihlášok na verejné zdravotné poistenie, ktoré potvrdí. Ide predovšetkým

o právo poistencov na výber zdravotnej poisťovne. Vykonávanie zdravotného poistenia je

činnosťou vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami (§ 2

ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). Poistný kmeň teda nemôže byť majetkom zdravotnej

poisťovne, a rovnako ním nemôže byť ani odplata za prípadný odplatný prevod poistného

kmeňa. Na tejto skutočnosti nič nemení ani právna úprava, podľa ktorej v prípade kladného

výsledku hospodárenia, za splnenia zákonom stanovených podmienok, môže byť časť týchto

verejných prostriedkov pretransformovaná do vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe

zisku.

Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle priznať vlastnícke právo finančných

prostriedkov získaných či už z poistného alebo z odplaty za prevod poistného kmeňa

zdravotnej poisťovne, nebola by použitá v § 2 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení

formulácia „pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami“ ale formulácia, „pri ktorej

sa hospodári ako s verejnými prostriedkami“.

Z dôvodu, že poistný kmeň ako ani odplata za prevod poistného kmeňa nie sú

majetkom zdravotnej poisťovne patriacim do konkurznej podstaty ako majetok úpadcu (lebo

úpadca nemohol definovať svoj vzťah k poistnému kmeňu ako svoje neobmedzené panstvo

nad vecou), správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania o prevode poistného

kmeňa a uvedené konanie o prevode poistného kmeňa sa ani v zmysle § 47 ods. 1 zákona

o konkurze a reštrukturalizácií vyhlásením konkurzu neprerušuje. Správca konkurznej

podstaty z toho istého dôvodu nemá procesnú legitimáciu v zmysle § 47 ods. 4 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii iniciovať konanie o prevode poistného kmeňa.

Navyše je potrebné uviesť, že za danej situácie prevod poistného kmeňa na základe

žiadosti zdravotnej poisťovne, a teda ani jeho odplatný prevod nebol možný. Prevod

poistného kmeňa na základe žiadosti zdravotnej poisťovne podliehal súhlasu Úradu pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý ho podľa § 61 ods. 11 zákona o zdravotných

poisťovniach nemohol schváliť, ak by týmto prevodom bola ohrozená schopnosť plniť

záväzky vyplývajúce z prijatých a potvrdených prihlášok na verejné zdravotné poistenie

a uzatvorených zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré sú predmetom prevodu

poistného kmeňa. Pri rozhodovaní by musel zohľadniť aj stabilitu preberajúcej zdravotnej

poisťovne a stabilitu odovzdávajúcej zdravotnej poisťovne.

Z uvedeného vyplýva, že ak zdravotná poisťovňa je v konkurze (a teda je platobne

neschopná alebo predĺžená), ani by nemohla previesť na základe svojej žiadosti poistný

kmeň, vzhľadom na nemožnosť splnenia podmienok, vyplývajúcich z § 61 ods. 11 zákona

o zdravotných poisťovniach pre udelenie súhlasu zo strany úradu. Navyše zdravotná

poisťovňa v konkurze už bola zrušená, a preto subjekt, oprávnený požiadať o súhlas

s prevodom poistného kmeňa neexistoval a konkurzný správca oprávnenie konať ako

zdravotná poisťovňa nemal.

Námietka žalobcu, že krajský súd nesprávne vyložil ustanovenia § 14 ods. 2 a 3

zákona o zdravotných poisťovniach bola zohľadnená, avšak nebola spôsobilá privodiť iné

právne posúdenie, lebo uvedené ustanovenia nedávali odpoveď na otázku, čí poistný kmeň

je majetkom zdravotných poisťovní.

Hoci správca konkurznej podstaty nebol účastníkom predmetného správneho

konania, pre úplnosť je potrebné skonštatovať aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že všetci poistenci, ktorí

boli dočasne prevedení do SZP a do 30. septembra 2008 nepodali prihlášku do inej

zdravotnej poisťovne (ktorá by sa stala ich príslušnou poisťovňou od 1. januára 2009),

prejavili s týmto stavom svoj súhlas, čím konvalidovali prechodný stav zaradenia

do poistného kmeňa na trvalý.

Poistenci EZP boli prevedení do SZP rozhodnutím o dočasnom prevode poistného

kmeňa zo 6. mája 2008 ku dňu 2. mája 2008. V súlade s § 61 ods. 9 zákona o zdravotných

poisťovniach vstúpila preberajúca zdravotná poisťovňa do práv a povinností

odovzdávajúcej poisťovne súčinnosťou od 3. mája 2008. Prevedením poistencov do SZP

preto vznikol právny vzťah medzi prevedenými poistencami a SZP, a trval až do času, kým

si poistenci nezvolili inú zdravotnú poisťovňu. Právna úprava nevyžadovala, aby títo

prevedení poistenci podávali prihlášku do SZP v prípade, ak by chceli v nej zotrvať aj

po 1. januári 2009. Podanie prihlášky by však ani nemalo význam, lebo poistencami SZP

boli odo dňa uvedeného v rozhodnutí o dočasnom prevode poistného kmeňa.

Odvolací súd ešte uvádza, že nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky

a zodpovedajúca judikatúra ESĽP neriešia otázku oprávnenia správcu konkurznej podstaty

súkromnej zdravotnej poisťovne v konkurze pokračovať v prípadných podnikateľských

aktivitách úpadcu najmä so zameraním sa na majetok, ktorý úpadcovi nepatril, iba ho

spravoval.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je

v súlade so zákonom, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne

správny podľa a potvrdil...»

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou, či poistný kmeň

zdravotnej poisťovne patrí do konkurznej podstaty úpadcu. Pri skúmaní vznesenej námietky

porušenia základného práva zaručeného musel vychádzať z

, podľa ktorého domáhať sa označeného práva sa možno len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade išlo o dodržiavanie Občianskeho

súdneho poriadku v konaní a rozhodovaní všeobecných súdov v danej veci.

Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa

uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným

právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie

ktorých namietal, a napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto

časti podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa

námietky porušenia jeho základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu

majetku, ako aj základného práva podnikať, pretože v zmysle konštantnej judikatúry

ústavného súdu absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv

sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom namietané

práva (obdobne napr. , , , ,

a iné).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014