Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 112 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (118)I. ÚS 31/2014
PDF · 182.48 KB
No categories available
I. ÚS 31/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CFP., B., zastúpenej advokátom
JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 166/2013 z 2. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CFP., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CFP., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 166/2013 z 2. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný
súd“) podala 18. júna 2012 návrh, ktorým sa proti odporkyni domáhala zaplatenia
sumy 1 321,17 € s príslušenstvom, ktorú tvoril zmluvne dohodnutý úrok z omeškania
vo výške 0,8-násobku minimálnej mzdy, t. j. 261,76 € za každý aj začatý mesiac omeškania
od 11. mája 2012 do zaplatenia. Okresný súd uložil odporkyni do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť navrhovateľke (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľke, pozn.)
sumu 1 321,17 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy
od 11. mája 2012 do zaplatenia, vo zvyšnej časti návrh zamietol (v časti uplatnených
úrokov z omeškania v súlade s ustanovením § 265 Obchodného zákonníka pre rozpor
so zásadami poctivého obchodného styku) a odporkyni nepriznal náhradu trov konania.
Sťažovateľka podala 13. marca 2013 proti rozsudku odvolanie, a aj keď bola toho názoru,
že rozsudok bol napadnuteľný ako celok, z dôvodu procesnej hospodárnosti ho podala iba
proti výroku o trovách konania s odôvodnením, že postup okresného súdu pri výpočte trov
konania nebol správny, keďže tento vec nesprávne posúdil a na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Sťažovateľka žiadala, aby krajský
súd zmenil výrok v časti trov konania, resp. aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
3. Podľa tvrdení sťažovateľky postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu jej v bode 1 označených základných práv a slobôd s odvolaním sa na judikatúru
ústavného súdu, podľa ktorej „každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore
so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo
na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom.“
(I. ÚS 198/07). Sťažovateľka tvrdí, že nepriznanie jej nároku na náhradu trov konania bolo
v rozpore so zákonom, keďže mala úspech v celej žalovanej istine a určitý neúspech
v súvislosti s príslušenstvom pohľadávky nie je možné považovať za čiastočný neúspech,
ale za neúspech v nepatrnej časti. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
poukázal na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 z 27. apríla 2004, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, kedy je
potrebné považovať procesný výsledok za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“,
resp. „čiastočný úspech“, pričom však podľa tvrdení sťažovateľky neuviedol, v čom podľa
jeho názoru spočíva odôvodnenosť nepriznania trov konania sťažovateľke v uvedenom
prípade. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že krajský súd bez toho, aby skúmal okolnosti
uvedené v odvolaní, skonštatoval, že odvolaním bol napadnutý iba výrok o trovách konania
a v podstatnom prevzal odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu. Sťažovateľka poukazuje
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 5/2011, v ktorom najvyšší súd vyslovil
právny záver v prípadoch aplikovania ustanovenia § 142 ods. 3 OSP o „neúspechu
v pomerne nepatrnej časti“. Takýto záver bol odôvodnený aj v jej prípade a jeho neprijatím
došlo k porušeniu práv sťažovateľky na spravodlivé prerokovanie veci.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 166/2013, zruší uznesenie krajského súdu
sp. zn. 13 Cob 166/2013 z 2. júla 2013 a vec vráti krajskému súdu na nové konanie
a sťažovateľke prizná náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podstatou sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 Cob 166/2013
z 2. júla 2013 je odlišný názor sťažovateľky na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov
z omeškania, ktoré malo následne vplyv na posúdenie oprávnenosti nároku sťažovateľky
na náhradu trov konania.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom
domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa odseku 3 aj keď mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal
neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, v takom prípade sa základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
9. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
K rovnakému záveru dospel Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu
k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o trovách (rozsudok z 23. septembra
1997 vo veci Robins v. Veľká Británia, § 28, č. 22410/93, resp. rozsudok zo 6. februára
2001 vo veci Beer v. Rakúsko, § 13, č. 30428/96).
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
10. Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide
o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd
(IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 70/08).
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti rovnako ako
v odvolaní namieta argumentáciu všeobecných súdov pri odôvodnení nepriznania nákladov
trov konania v súvislosti s výškou priznaných úrokov z omeškania ako príslušenstva
uplatnenej istiny s odvolaním sa na judikát najvyššieho súdu.
Ako už bolo uvedené, rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou
občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania však dosahuje ústavnoprávnu
dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok
svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti či celkom nedostatočného
odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 119/2012).
K uvedenej situácii v prípade sťažovateľky nedošlo. Krajský súd napadnutým
uznesením rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o trovách konania potvrdil,
pričom vo svojom odôvodnení uviedol, že bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sťažovateľky, v dôsledku čoho argumenty sťažovateľky smerujúce k výrokovej časti
rozsudku okresného súdu nemohli tvoriť relevantný základ na posúdenie výrokovej časti
o trovách prvostupňového konania. Krajský súd preskúmal, či v súvislosti s rozhodovaním
o trovách prvostupňového konania postupoval okresný súd vecne správne a či nedošlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojom odvolaní.
Vo svojom rozhodnutí uviedol, že prvostupňový súd aplikoval správny právny predpis,
ktorým je Občiansky súdny poriadok, a podrobne rozviedol okolnosti rozhodujúce
na stanovenie záveru o úspešnosti v súdnom konaní a následne o správnosti výpočtu pomeru
úspešnosti žalovanej v percentách. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že odkaz okresného
súdu v odôvodnení rozhodnutia na § 142 ods. 3 OSP, ktorý mal správne znieť na § 142
ods. 2 prvú časť vety Občianskeho súdneho poriadku, nemal vplyv na správnosť
rozhodnutia a na podporu uvedeného záveru odkázal na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 z 27. apríla 2004.
Ústavný súd po posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia z ústavne významných
hľadísk dospel k záveru, že krajský súd primeraným spôsobom reagoval na odvolacie
námietky sťažovateľky a vysporiadal sa s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie
o trovách konania.
12. K poukazu sťažovateľky na odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu
(sp. zn. 5 M Obdo 5/2011) od rozhodnutia, na ktoré odkazuje krajský súd vo svojom
rozhodnutí (sp. zn. 1 M Cdo 1/2004), ústavný súd uvádza, že v zmysle svojej konštantnej
judikatúry nie je orgánom oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov,
keďže táto úloha prináleží najvyššiemu súdu (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09)
a v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť
(III. ÚS 313/2010, III. ÚS 534/2011).
Podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského súdu v napadnutom uznesení
nie je takým, o ktorom by bolo možné tvrdiť, že je svojvoľný či arbitrárny. Uplatnenie
ustanovenia § 142 ods. 2 OSP prvej časti vety (po korekcii krajským súdom) nepoprelo účel
a zmysel tohto ustanovenia. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade
so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých
ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných základných práv
sťažovateľky.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho
základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
13. Na základe uvedených skutočností bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už
po jej predbežnom prerokovaní.
14. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd už ďalšími nárokmi sťažovateľky
nezaoberal.
15. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že sťažovateľka je v konaní zastúpená právnym
zástupcom JUDr. S. J., avšak kvalifikované splnomocnenie pre neho (§ 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) k sťažnosti nepriložila.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014