Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 270/2013
PDF · 461.07 KB
No categories available
II. ÚS 270/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa o sťažnosti Z. S., a M. S. – MS SOFT, zastúpených advokátom
Mgr. Martinom Dikošom, Advokátska kancelária JUDr. Igor Müller & Mgr. Martin Dikoš,
s. r. o., Tolstého 20, Žilina, ktorou Z. S. namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície Martin v konaní vedenom pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011,
príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k.
3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k.
3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu
Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012
a M. S. – MS SOFT namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 22 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície Martin v konaní vedenom pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011,
príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k.
3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k.
3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu
Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012, takto
rozhodol:
1. Základné práva Z. S. podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície
Martin v konaní vedenom pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora
Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15.
februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15
z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry
v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012, čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11
zo 17. decembra 2012 p o r u š e n é n e b o l i .
2. Základné práva M. S. podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície Martin v konaní vedenom pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011,
príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k.
3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k.
3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu
Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012 p o r u š e n é
n e b o l i .
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 270/2013-31 zo 16. mája 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. S. (ďalej aj „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Martin (ďalej aj „okresné riaditeľstvo PZ“)
v konaní vedenom pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora Okresnej
prokuratúry Martin (ďalej aj „okresná prokuratúra“) na vydanie počítačových údajov č. k.
3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu okresnej prokuratúry č. k.
3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu
Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej aj „krajská prokuratúra“) č. k. 1 KPt 108/12-11
zo 17. decembra 2012
a M. S. (ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora okresnej prokuratúry na vydanie
počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu okresnej
prokuratúry č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení
opakovaného podnetu krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012.
Sťažovatelia v sťažnosti najmä uviedli:
«Dňa 15. 12. 2012 bolo v mieste prevádzky živnostenskej činnosti sťažovateľky
s obchodným názvom Z. S. – NIPA príslušníkmi Policajného zboru na základe príkazu č. k.
3 Pv 498/11-12 na vydanie počítačových údajov vydaného 15. 02. 2012 prokurátorom
vykonané zaistenie vecí. ...
Odvolávajúc sa na príkaz prokurátora zasahujúci príslušníci OČTK odňali
sťažovateľke a sťažovateľovi päť osobných počítačov a jeden server obsahujúcich vo
svojom vnútornom počítačovom vybavení údaje /znázornenia faktov, informácii alebo
pojmov vo forme, ktorá je vhodná na spracovanie v počítačovom systéme/ (ďalej v texte aj
ako „počítačové vybavenie“) o klientoch sťažovateľky a sťažovateľa – vykonávajúcich
vedenie účtovníctva i súkromné informácie o ich osobách z ich súkromného a rodinného
života, ktoré s predmetnou právnou vecou, na ktorú bol vydaný príkaz prokurátora (trestná
vec zločinu skrátenia dane a poistného podľa ust. § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona),
nijako vecne ani personálne nesúviseli. ...
Zasahujúci príslušníci OČTK zaistili sťažovateľke počítačové vybavenie bez toho,
aby údaje na nosičoch skopírovali, ako i bez zisťovania vlastníckeho práva k zaisteným
veciam. Svojím postupom znemožnili výkon podnikateľskej činnosti sťažovateľov, ktorí
používali danú IT technológiu na výkon svojej činnosti. Všetok hardware patril
sťažovateľovi.
V zmysle obsahu príkazu a obsahu ustanovenia § 90 ods. 1 písm. e) TP boli
príslušníci OČTK oprávnení výlučne na vydanie počítačových údajov, pretože je to
nevyhnutné na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie v trestnej veci obv. P.
B. a spol. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného
zákona, a to daňového subjektu VEPIR, s. r. o., ktorého účtovníctvo mala podľa tvrdenia
obvineného M. M. viesť sťažovateľka. V zmysle vyhotovenej zápisnice o vydaní veci zo dňa
15. 02. 2012 bolo príslušníkom OČTK vydaných 5 počítačov, 1 server a 3 CD nosiče.
Príslušníci OČTK podľa toho, čo je uvedené v zápisnici o vydaní veci zo dňa 15. 02. 2012
postupovali podľa príkazu prokurátora, čiže nešlo o postup podľa ust. § 89 Trestného
poriadku a ust. § 91 ods. 1 Trestného poriadku. Príslušníci OČTK mali požadovať len
vydanie počítačových údajov týkajúcich sa spoločnosti VEPIR, s. r. o., teda len údajov,
ktoré sa vzťahovali k trestnému stíhaniu v predmetnej právnej veci a nie všetkých údajov,
ktoré sa na pevnom disku osobných počítačov nachádzali a rozhodne nemohli odňať veci
samotné (počítačové vybavenie - hardware). Pričom poukazujeme na to, že sťažovateľka
dokonca upovedomovala príslušníkov OČTK o tom, že počítače sú zaheslované, ktorú
informáciu mala od sťažovateľa. Teda príslušníci OČTK vôbec nebrali zreteľ na to, že
počítačové vybavenie vydané sťažovateľkou, ktoré požadovali vydať, nie je jej vlastníctvom.
Vzhľadom na to dávame do pozornosti nesprávnosť príkazu prokurátora, a to v časti
týkajúcej sa miesta vydania počítačových údajov, do ktorého spadali všetky miesta, kde sa
nachádzajú akékoľvek počítače a dátové nosiče, ku ktorým mala sťažovateľka dispozíciu.
Na predmetom počítačovom vybavení sa nachádzali údaje klientov sťažovateľov, ktoré
rozhodne nijakým spôsobom objektívne nesúviseli a ani objektívne nemôžu súvisieť
s trestným stíhaním v predmetnej právnej vec. V tejto súvislosti poukazujeme na zmluvy
o poskytovaní služieb uzatvárané medzi sťažovateľkou a jej klientmi, v ktorých čl. III. bod 6.
sa zmluvné strany zaväzujú najneskôr pri ukončení zmluvy vrátiť si navzájom všetky
písomnosti, ktoré si poskytli a zároveň zachovať mlčanlivosť o údajoch a skutočnostiach,
ktoré sa dozvedeli v súvislosti so zmluvou. ...
Vyššie uvedeným postupom príslušníkov OČTK došlo ku konaniu, ktorým sa údaje,
ktoré svojím obsahom nijako vecne a taktiež ani personálne nesúviseli s účelom trestného
konania v predmetnej právnej veci tak dostali do dispozičnej sféry tretích osôb, čo je
v rozpore so zákonom (ust. § 89 ods. 2 TP) a taktiež príslušnými medzinárodnými
dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Príkaz okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov č. k.
3 Pv 498/11-12 z 15. 02. 2012 je vydaný v rozpore so zákonom, nakoľko tento príkaz
nespĺňa tiež ex lege určené náležitosti (§ 90 ods. 2 TP), lebo v obsahu jeho ustanovení nie je
nijako vyjadrený resp. uvedený spôsob určenia ustanoveného času, po ktorý bude
uchovávanie údajov vykonávané a zákon takúto náležitosť v zmysle citovaného ust. § 90
ods. 2 TP vyžaduje, čo samo o sebe spôsobuje nezákonnosť zásahu OČTK. ...
... vzhľadom ku skutočnosti, že zasahujúci príslušníci boli sťažovateľkou upozornení,
že počítače potrebuje k svojej činnosti, terminovanej práci, je toto ich konanie contra legem
možné považovať za úmyselné.
Po zásahu dňa 15. 02. 2012 sme sa obrátili so sťažnosťou dňa 27. 02. 2012 na
Okresnú prokuratúru Martin, ktorá bola vyhodnotená ako podnet na preskúmanie
postupu príslušníkov PZ v zmysle § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre...,
pričom dozorujúci prokurátor podnet vyhodnotil ako nedôvodný. Taktiež sme sa
so žiadosťou o preskúmanie postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Martin zo dňa
28. 02. 2012 obrátili na Krajskú prokuratúru v Žilne, ktorá bola v zmysle listu zo dňa
02. 03. 2012 vyhodnotená ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210
Trestného poriadku a postúpená dozorujúcemu prokurátorovi Okresnej prokuratúry Martin
Žiadosť nebola doposiaľ vybavená.
V zmysle uznesenia ORPZ Martin, OKP Martin ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011
zo dňa 29. 03. 2012 boli veci vydané dňa 15. 02. 2012 vrátené sťažovateľke, lebo pre ďalšie
konanie už nie sú potrebné a neprichádza do úvahy ich prepadnutie alebo zhabanie a nie sú
pochybnosti o práve menovanej na tieto veci. Podľa odôvodnenia predmetného uznesenia
bola do konania pribratá znalecká organizácia. Znalcovi boli poskytnuté k vypracovaniu
znaleckého posudku všetky zaistené veci, ktoré dňa 22. 03. 2012 doručil späť
vyšetrovateľovi a oznámil mu, že tieto už pre znalecké skúmanie nebudú potrebné, nakoľko
údaje z nich má už prekopírované. Sme toho názoru, že vyhotovením kópií počítačových
údajov pri realizácii znaleckého skúmania, a to v intenciách príkazu prokurátora,
nepochybne došlo aj k zachyteniu údajov s vyšetrovanou vecou nijako nesúvisiacich, ktoré
sa takto stali súčasťou spisového materiálu trestného konania a budú uchovávané
pravdepodobne po dobu predpísanú pre archiváciu materiálov trestného konania.
Za účelom preskúmania zákonnosti vybavenia podnetu zo dňa 29. 02. 2012 sme v súlade
s ust. § 34 zákona o prokuratúre podali na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky
opakovaný podnet, ktorý bol na vybavenie postúpený Krajskej prokuratúre v Žiline. Krajská
prokuratúra v Žiline v zmysle vyrozumenia o vybavení opakovaného podnetu zo dňa
17. 12. 2012, sp. zn. 1 KPt 108/12-11, nezdieľala naše výhrady, či pochybnosti o zákonnosti
predmetného príkazu prokurátora a postupu orgánov PZ pri jeho realizácii a z toho dôvodu
náš opakovaný podnet ako nedôvodný odložila. Prokurátor krajskej prokuratúry
vo vyrozumení poukázal na to, že sťažovateľka, ako vyzvaná osoba, na výzvu dobrovoľne
vydala viacero počítačov a nosičov, na ktorých sú zaznamenávané počítačové údaje, a
preto neobstojí naša argumentácia, že došlo k odňatiu počítačov. Ďalej uviedol, že z
ustanovenia § 93 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že o úkonoch podľa § 89 až 92 sa
spisuje zápisnica. Pokiaľ v danom prípade vyhotovila konajúca vyšetrovateľka zápisnicu s
odkazom na § 89 ods. 1 Trestného poriadku, prokurátor považoval túto skutočnosť s
poukazom na obsah zápisnice len za formálny nedostatok. Podľa prokurátora predmetom
záujmu orgánov činných v trestnom konaní neboli počítače ako nosiče počítačových údajov,
ale výlučne len údaje v nich obsiahnuté. Naproti svojmu odôvodneniu, že sťažovateľka
počítače a nosiče vydala dobrovoľne, uvádza, že pri zaisťovaní vecí či počítačových údajov
v trestnom konaní nie je rozhodujúce, kto je ich vlastníkom a vyzvaná osoba, ktorá má
takéto veci či údaje v držbe je povinná ich vydať, z čoho vyplýva rozpornosť v odôvodnení
predmetného vyrozumenia, keď prokurátor na jednej strane poukazuje na dobrovoľné
konanie sťažovateľky a na druhej strane jej povinnosť uposlúchnuť výzvu orgánov činných
v trestnom konaní. Skutočnosť, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sa nestali údaje, ktoré
s predmetnou vecou nesúvisia, preukazoval tvrdením, že súvisiace dáta, ktoré sú na CD
nosiči priložené k znaleckému posudku majú cca 40 mega bajtov, t. j. tvoria len nepatrný
zlomok z celkového množstva počítačových údajov, pričom predmetom znaleckého
skúmania malo byť niekoľko tera bajtov dát. ...
Pri zabezpečení dôkazu OČTK odobratím celého počítačového vybavenia je dobré
mať na zreteli, že počítač ako zariadenie je vecou, na vydanie alebo odobratie ktorého musí
byť vydaný príkaz na vydanie alebo odňatie veci. Programové vybavenie počítača a dáta
obsahujú počítačové a prevádzkové údaje, ktoré sa môžu vydať len na základe príkazu
vydaného podľa ust. § 90 Trestného poriadku a následne pri dobrovoľnom nevydaní je
možné ich odňať v súlade s ust. § 91 Trestného poriadku . Osoba, voči ktorej úkon smeruje,
má právo vyjadriť svoje námietky v zápisnici. ...
Máme za to, že OČTK majú povinnosť postupovať v trestnom konaní spôsobom,
ktorý je v daných okolnostiach nevyhnutný za účelom realizácie sledovaného cieľa a
zároveň je taktiež v súlade so zákonom. Hromadné preverovanie súborov a dokumentov v
odňatom príslušenstve počítačového vybavenia sťažovateľov nie je vynaloženie adekvátneho
úsilia o selektovanie medzi jednotlivými údajmi potrebnými pre účely trestného konania a
inými údajmi, ktoré s predmetnou vecou nie len materiálne, ale ani personálne nijako
nesúvisia, a preto možno skonštatovať, že bez akýchkoľvek pochybností svojím rozsahom
prekračuje zákonom prípustné medze. Tak vykonané zaistenie vecí, na ktoré sa nevzťahoval
príkaz prokurátora, ktoré obsahovali údaje, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti
sťažovateľky je kategorickým porušením príslušných právnych predpisov Slovenskej
republiky.»
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo Z. S. na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Martin v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin
na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. 02. 2012, vybavením podnetu
Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. 02. 2012 a vyrozumením
o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry Žilina č. k. 1 KPt 108/12-11
z 17. 12. 2012 porušené boli.
Základné právo M. S. na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Martin v trestnom konaní vedenom pod sp.
zn. ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora Okresnej prokuratúry Martin
na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. 02. 2012, vybavením podnetu
Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. 02. 2012 a vyrozumením
o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry Žilina č. k. 1 KPt 108/12-11
z 17. 12. 2012 porušené boli.
Príkaz prokurátora Okresnej prokuratúry Martin na vydanie počítačových údajov
č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. 02. 2012, vybavenie podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k.
3 Pv 498/2011-15 z 29. 02. 2012 a vyrozumenie o vybavení opakovaného podnetu Krajskej
prokuratúry Žilina č. k. 1 Kpt 108/12-11 z 17. 12. 2012 zrušuje.
Okresnej prokuratúre Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 498/11 a Krajskej
prokuratúre Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 KPt 108/12 zakazuje pokračovať
v porušovaní základných práv sťažovateľov zaručených Ústavou Slovenskej republiky
a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.“
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila okresná prokuratúra stanoviskom
z 28. júna 2013, v ktorom uviedla:
„Sťažnosť nepovažujem za dôvodnú a na rozdiel od sťažovateľov nemám za to, že by
bol postup orgánov činných v trestnom konaní v rozpore so zákonom, resp. by nad mieru
prípustnú došlo ich konaním k zásahu do práv alebo slobôd sťažovateľov.
V konkrétnostiach uvádzam, že príkazom z 15. 02. 2012 pod sp. zn. 3pv 498/11
prokurátor okresnej prokuratúry podľa § 90 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vydal príkaz, aby Z. S.
vydala na účely trestného konania počítačové údaje zo všetkých počítačov a údaje z iných
dátových nosičov nachádzajúcich sa v mieste prevádzky jej živnostenskej činnosti
s obchodným názvom Z. S. – NIPA..., ako aj v priestoroch patriacich k tomuto objektu, ako
aj z ďalších počítačov a dátových nosičov, ktoré má k dispozícii na inom mieste, pretože to
bolo nevyhnutné na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie. Súčasne boli
podľa § 90 ods. 5 Tr. por. prevzatím týchto počítačových údajov poverená vyšetrovateľka
ORPZ Martin, Odbor kriminálnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality, ktorá
vykonávala vyšetrovanie, spolu s príslušnými odbornými pracovníkmi Policajného zboru
SR, prípadne osobami vykonávajúcimi činnosť pre Policajný zbor SR.
Súčasťou vyšetrovacieho spisu je aj zápisnica o vydaní veci, z ktorej je zrejmé, že S.
bola príslušníkmi PZ vyzvaná, aby v zmysle § 89 ods. 1 Tr. por. vydala počítačové údaje zo
všetkých počítačov a údaje z iných dátových nosičov nachádzajúcich sa mieste prevádzky
jej živnostenskej činnosti s obchodným názvom Z. S. – NIPA..., a to na základe predmetného
príkazu prokurátora. Ako ďalej vyplýva z predmetnej zápisnice, S. po zákonnom poučení
dobrovoľne vydala viacero počítačov, CD nosiče a tiež server. Bolo teda slobodným
rozhodnutím sťažovateľky, že z jej strany došlo k vydaniu kompletných počítačov, čo bolo
určitým spôsobom aj odôvodniteľné, keďže bežný užívateľ počítača vo všeobecnosti
nerozlišuje jednotlivé komponenty počítača ako oddeliteľné časti.
Je tak zrejmé, že príslušníci PZ postupovali v súlade so zákonom a v zmysle
vydaného príkazu prokurátora, keď zaistili všetky počítače, CD nosiče a server
nachádzajúce sa na mieste opísanom v príkaze prokurátora, a ktoré im dobrovoľne vydala
sama sťažovateľka S. Pokiaľ došlo k vyhotoveniu zápisnice s odkazom na ustanovenie § 89
ods. 1 Tr. por., uvedené treba považovať len za formálny nedostatok, keďže všetky ostatné
skutočnosti nasvedčujú tomu, že vyšetrovateľka postupovala v súlade s vydaným príkazom
prokurátora.
Je nutné poukázať na tú skutočnosť, že príslušníci PZ mali povinnosť zabezpečiť
všetky počítačové údaje zo všetkých dátových nosičov, pričom forma dátového nosiča nie je
rozhodujúca. Príslušníci, ktorí zaistenie vykonávali predsa nemohli s istotou na mieste
skonštatovať, že na žiadnom inom dátovom nosiči, ktoré S. dobrovoľne vydala, sa
nenachádzajú ďalšie potrebné údaje. Je vo všeobecnosti známe, že počítačové údaje môžu
byť ukladané priamo na server, ale aj výlučne do pamäte počítača, či na iné médium.
Pokiaľ sťažovatelia ďalej poukazujú na tú skutočnosť, že príkaz nespĺňa zákonom
stanovené náležitosti s poukazom na nevymedzenie času, k tomu je potrebné uviesť, že
právna úprava účinná od 01. 09. 2011 určenie času vyžaduje len pri príkaze podľa § 90
ods. 1 písm. a/ alebo písm. c/ Tr. por., podľa ktorých ustanovení sa ale v danom prípade
nepostupovalo.
Konaním orgánom činných v trestnom konaní nedošlo k neoprávnenému
zhromažďovaniu, zverejňovaniu, či zneužívaniu osobných údajov tak ako to má na mysli
Ústava SR. Výkon oprávnení OČTK v trestnom konaní v súlade s trestným poriadkom
nemožno považovať za porušenie týchto práv. V danom prípade sa nejedná
o zhromažďovanie osobných údajov, keďže tieto boli vcelku uchované a v rovnakej dátovej
podobe vrátené. Naviac v danom prípade, ak by skúmaním došlo k zisteniu, že zaistené
údaje by obsahovali aj osobné údaje, bol by zvolený príslušný postup podľa § 116 Tr. por.
Taktiež k zaisteniu údajov došlo len na nevyhnutný čas potrebný pre zistenie sledovaného
cieľa a čo v najkratšom čase došlo k ich vráteniu.
Rovnako nemám za to, že by zásahom orgánov činných v trestnom konaní došlo
k neproporcionálnemu zásahu do práv a slobôd sťažovateľov, či porušeniu iných ústavou
garantovaných práv a slobôd. Je zrejmé, že pri zásahu došlo k stretu medzi právom
jednotlivca a právom štátu pri plnení legitímneho cieľa, no nemám zato, že by uvedený
zásah presahoval mieru prípustnú. Konaním orgánov činných v trestnom konaní došlo
k zákonnému zaisteniu počítačových dát, ktoré boli podrobené analýze príslušným znalcom
a po vyextrahovaní potrebných dát, tieto boli vrátené. Tvrdenie sťažovateľov, že došlo
k zachyteniu údajov, ktoré nesúvisia s prejednávanou trestnou vecou, nie je ničím
preukázaná domnienka sťažovateľov, ktorá sa nezakladá na pravde. Okrem toho treba
poukázať na tú skutočnosť, že zrejme oveľa väčší zásah do práv a slobôd sťažovateľ by
nastal v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní na mieste samom (s istotou niekoľko
dní vzhľadom na množstvo tam sa nachádzajúcich sa počítačových dát) prehľadávali dátové
nosiče a tak zadovážili hľadané informácie.
Z uvedeného potom treba zvolený postup považovať za najmiernejší prostriedok,
ktorým sa mohol dosiahnuť sledovaný cieľ.“
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline (ďalej len „krajské riaditeľstvo PZ“)
v stanovisku k prijatej sťažnosti uviedlo:
«Dňa 20. 9. 2011 bolo vyšetrovateľom OKP OR PZ Martin na základe podnetu
ÚBOK Stred, Banská Bystrica podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné
stíhanie vo veci pokračujúceho zločinu skrátenia dane a poistného § 276 ods. 1, ods. 4
Trestného zákona. Dňa 30. 11. 2011 bolo uznesením vyšetrovateľa Oddelenia ekonomickej
kriminality Odboru Kriminálnej polície OR PZ Martin podľa § 206 ods. 1 Trestného
poriadku vznesené obvinenie M. M... a P. B... a to na tom skutkovom základe, že M. M. ako
konateľ daňového subjektu VEPIR, s. r. o... ako štvrťročný platiteľ dane z pridanej hodnoty
bol povinný podať v Martine na Daňovom úrade... daňové priznania k dani z pridanej
hodnoty...
... na základe údajov získaných zo systému medzinárodnej výmeny daňových
informácií VIES bolo správcom dane zistené, že daňovému subjektu vznikla daňová
povinnosť, nakoľko nadobudol tovar z iného členského štátu podľa § 11 Zákona o DPH,
taktiež pri predaji použitého tovaru – ojazdených vozidiel bola použitá osobitná úprava
uplatňovania dane pri použitom tovare uvedená v § 66 zákona o DPH, t. j. daňový subjekt
odvádzal DPH z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou...
... správcom dane bol zistený rozdiel dane oproti podaným daňovým priznaniam na
dani z pridanej hodnoty, a to za I. štvrťrok 2010 vo výške 75.950,- EUR, za II. štvrťrok 2010
vo výške 169.108,29 EUR a za III. štvrťrok 2010 vo výške 127.871,10 EUR, čím skrátil daň
a štátnemu rozpočtu SR, zastúpenému Daňovým úradom Martin bola spôsobená škoda
celkom vo výške 372.929,42 EUR.
Dňa 15. 02. 2012 bol prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine pod sp. zn.
3Pv 498/11 vydaný „Príkaz na vydanie počítačových údajov“, ktorým podľa ustanovenia
§ 90 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku prikázal, aby Z. S..., ktorá spracovala účtovníctvo
a vypracovala daňové priznania pre firmu VEPIR, ktorej konateľom je dotyčný M. M.
vydala pre účely trestného konania počítačové údaje zo všetkých počítačov a údaje z iných
dátových nosičov nachádzajúcich sa v mieste prevádzky jej živnostenskej činnosti
s obchodným názvom „Z. S. – NIPA...“, ako aj v priestoroch patriacich k tomuto objektu,
ako aj ďalších počítačov a dátových nosičov, ktoré má táto osoba k dispozícii na inom
mieste, pretože je to nevyhnutné na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie
v tejto trestnej veci.
Dňa 15. 02. 2012 Z. S... v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1) Trestného poriadku na
základe vyššie uvedeného „Príkazu na vydanie počítačových údajov“ vydala 5 ks počítačov
nezistených značiek, zaevidovaných v Zápisnici o vydaní veci zo dňa 15. 02. 2012, 1 ks CD
Verbatim, 2 ks CD EMTEC a server nezistenej značky. Dňa 15. 02. 2012 Z. S., dobrovoľne
vydala účtovné doklady a pečiatku spoločnosti VEPIR, s. r. o. so sídlom v Martine čo je
zaprotokolované v Zápisnici o vydaní veci zo dňa 15. 02. 2012.
Dňa 17. 02. 2012 bola uznesením vyšetrovateľa z mysle ustanovenia § 143 ods. 1)
Trestného poriadku pribratá do konania znalecká organizácia JHS s. r. o so sídlom
v Martine a to za účelom vypracovania znaleckého posudku, týkajúca sa obsahu vydaných
počítačov a servera s termínom vypracovania do 08. 03. 2012. Znaleckým skúmaním bolo
potrebné zodpovedať na otázky – či sa v nich nachádzajú, prípadne nachádzali akékoľvek
údaje týkajúce sa spoločnosti VEPIR, – v prípade, že sa tam vyššie uvedené údaje
nachádzajú, resp. nachádzali, uviesť časové údaje o ich vytvorení, – nájdené, resp.
obnovené údaje poskytnúť v tlačovej, ako aj elektronickej podobe na účely trestného
konania. Nakoľko bolo podozrenie, že niektoré údaje týkajúce sa spoločnosti VEPIR mohli
byť pred vydaním vecí vymazané, bolo potrebné skúmať originály vydaných vecí a nie
skopírované údaje. Dňa 06. 03. 2012 pribratý znalec telefonicky požiadal o určenie nového
termínu podania znaleckého posudku a to z dôvodu technickej náročnosti a rozsiahlosti,
jeho žiadosti bolo vyšetrovateľkou vyhovené a bol stanovený nový termín jeho odovzdania
dňa 22. 03. 2012.
Dňa 20. 03. 2012 znalec telefonicky opätovne požiadal o predĺženie lehoty podania
predmetného znaleckého posudku (z dôvodu, že aj keď už sú všetky dáta zo servera, ako aj
počítačov stiahnuté, kvôli ich veľkému rozsahu ich obnova bude trvať dlhú dobu). Tejto
žiadosti bolo vyšetrovateľkou vyhovené a bol stanovený nový termín do 31. 03. 2012.
Znalecký posudok bol doručený dňa 30. 03. 2012.
Dňa 09. 03. 2012 bol na základe Zápisnice o prevzatí vrátenej veci osobe Z. S.
vrátený server, nakoľko vyšetrovateľka bola Z. S. požiadaná o vrátenie predmetného
serveru v čo najkratšom čase, tento bol znalcom skúmaný prednostne a prednostne aj
vrátený a to Uznesením o vrátení veci zo dňa 08. 03. 2012. Dňa 30. 03. 2012 boli na
základe Zápisnice o prevzatí vrátenej veci osobou Z. S. vrátené menovanej vyššie uvedené
počítače, taktiež Uznesením o vrátení zo dňa 29. 03. 2012.
Dňa 12. 06. 2012 vyšetrovateľka odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
PZ v Martine v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1) Trestného poriadku vzniesla obvinenie
tretej osobe a to Z. S... ako obvinenej z pokračujúceho zločinu skrátenia dane a poistného
v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20, § 276 ods. 1, ods. 4) Trestného zákona, lebo
na základe zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že M. M., ako konateľ
daňového subjektu VEPIR, s. r. o..., ako štvrťročný platiteľ dane z pridanej hodnoty bol
povinný podať v Martine na Daňovom úrade... daňové priznania k dani z pridanej hodnoty,
pričom spracovanie účtovníctva a následné spracovanie daňových priznaní v období od
26. 4. 2010 do 25. 10. 2010 za zdaňovacie obdobie I. – III. štvrťrok 2010 v plnej miere
zabezpečoval P. B., a to prostredníctvom Z. S., ktorá spracovala účtovníctvo a vypracovala
predmetné daňové priznania tak, aby v uvedených daňových priznaniach...
... P. B. dodával Z. S. neúplné účtovné doklady, o čom menovaná vedela a aj napriek
týmto skutočnostiam menovanému vypracovala nesprávne daňové priznania, pričom
správcom dane bol zistený rozdiel dane oproti podaným daňovým priznaniam na dani
z pridanej hodnoty, a to za I. štvrťrok 2010 vo výške 75.950,- EUR, za II. štvrťrok 2010
vo výške 169.108,29 EUR a za III. štvrťrok 2010 vo výške 127.871,10 EUR, čím skrátil daň
a štátnemu rozpočtu SR, zastúpenému Daňovým úradom v Martine bola spôsobená škoda
v celkovej výške 372.929,42 EUR.
Dňa 31. 10. 2012 bola trestná vec ukončená „Návrhom na podanie obžaloby“
v zmysle ustanovenia § 209 ods. 1) Trestného poriadku obvinených M. M., P. B. a Z. S.
a originál spisu zaslaný na Okresnú prokuratúru v Martine s návrhom na podanie
obžaloby. Dňa 09. 11. 2012 bol zaslaný rovnopis spisu na Okresnú prokuratúru v Martine
na základe ich žiadosti a dňa 17. 01. 2013 bola doručená obžaloba z Okresnej prokuratúry
v Martine. Okresné riaditeľstvo PZ v Martine v súčasnosti nedisponuje ani originálom, ani
rovnopisom predmetného spisového materiálu – originál aj rovnopis spisu sa odo dňa 09.
11. 2012 nachádzajú na Okresnej prokuratúre v Martine (resp. následne po podaní
obžaloby v januári 2013 na Okresnom súde v Martine).
Vyššie uvedené počítače a server boli vydané osobou Z. S. dobrovoľne (napriek tomu
jej bol vyšetrovateľkou doručený aj „Príkaz na vydanie počítačových údajov“) a boli ihneď
podrobené znaleckému skúmaniu z dôvodu získania dôkazov vo vyšetrovanej trestnej veci
pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, nakoľko existovalo podozrenie, že sa v nich tieto údaje
nachádzajú. V tom štádiu nebolo možné reálne oddeliť počítačové údaje, ktoré súviseli
s vyšetrovanou vecou a ktoré nie, z toho dôvodu bola vo veci pribratá znalecká organizácia
na vypracovanie znaleckého posudku. Po vykonaní znaleckého skúmania boli všetky
zaistené veci na dva krát vrátené osobe Z. S. vo veľmi krátkej dobe od ich vydania (vydanie
15. 02. 2012 a vrátenie v dňoch 09. 03. 2012 a 30. 03. 2012).»
Krajská prokuratúra k sťažnosti zaujala stanovisko doručené ústavnému súdu
21. augusta 2013, v ktorom najmä uviedla:
«S podstatnou časťou výhrad a námietok navrhovateľov sa už prokurátor Krajskej
prokuratúry v Žiline vysporiadal vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu sp. zn.
1 KPt 108/12 zo 17. 12. 2012, pričom navrhovatelia tieto opakovane uvádzajú i v ústavnej
sťažnosti.
Navrhovatelia v sťažnosti uvádzajú, že orgánmi činnými v trestnom konaní im bolo
odňaté počítačové vybavenie. Tu je potrebné zdôrazniť, že zo zápisnice, ktorú
vyšetrovateľka dňa 15. 02. 2012 spísala pri realizácii príkazu prokurátora (s formálnymi
nedostatkami zápisnice sa Krajská prokuratúra v Žiline vysporiadala vo vyššie citovanom
vyrozumení) vyplýva, že Z. T. (správne S., pozn.) dobrovoľne na základe výzvy na vydanie,
citujem zo zápisnice „počítačových údajov zo všetkých počítačov a údaje z iných dátových
nosičov nachádzajúcich sa v mieste prevádzky jej živnosti s obchodným názvom Z. T. –
NIPA...“, vydala 5 počítačov, 1 server a 3 ks CD nosičov, pričom sama zvolila druh nosiču,
na ktorom žiadané údaje poskytla. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že počítačové
údaje (ako nehmotný objekt) sú vždy uložené na nejakom nosiči, ktorý je spôsobilý na ich
trvalý alebo dočasný záznam. Takýmto nosičom je napr. CD disk, DVD disk, USB kľúč,
pamäťová karta, pevný disk (hard disk), ktoré sa rozlišujú okrem iného i charakterom ich
prenositeľnosti, kde CD disk či USB kľúč sú nosičmi prenositeľnými a pevný disk v jeho
internej podobe je v zásade neprenositeľným nosičom, keďže je zabudovaný v samotnom
počítači, S poukazom na uvedené je potrebné zdôrazniť, že s dobrovoľným plnením príkazu
prokurátora podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. vyzvanou osobou je potom vždy spojené
poskytnutie konkrétneho nosiču, na ktorom sú počítačové údaje zaznamenané a ktorý je
svojou podstatou hmotnou vecou. Samotný nosič pritom v takýchto prípadoch nie je
predmetom záujmu orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku je z hľadiska
preskúmania počítačových údajov bezpredmetné na akom nosiči sú tieto zaznamenané (ten
istý počítačový údaj má rovnakú informačnú hodnotu, bez ohľadu na typ nosiča, na ktorom
je zaznamenaný). Vo vzťahu k predmetnej veci uvádzame, že objektom záujmu orgánov
činných v trestnom konaní neboli počítače ako nosiče počítačových údajov, ale výlučne len
údaje v nich obsiahnuté. Z priebehu konania, ktorý nasledoval po vydaní počítačov
jednoznačne vyplýva, že predmetom ďalšieho skúmania nebol samotný hardware počítača
(matičná doska, grafická karta, skrinka a pod,), ale výlučne len počítačové údaje
zaznamenané na príslušnom dátovom nosiči. Z ďalšieho obsahu už spomenutej zápisnice je
tiež zrejmé, že aj samotná vyzvaná osoba takýmto spôsobom vnímala postup konajúcich
orgánov a predmet ich záujmu, keď v podstate uviedla, že k súborom uloženým
na hardiskoch sa dostanú...
... je nevyhnutné zdôrazniť, že predmetným postupom došlo i k zachovaniu kritéria
proporcionality zásahu, tak aby tento čo najmiernejšie obmedzoval dotknuté osoby. V tomto
smere poukazujeme na skutočnosť, že dátový rozsah počítačových údajov dobrovoľne
poskytnutých sťažovateľkou S. bol, vychádzajúc z kapacity poskytnutých dátových nosičov,
ktorých obraz či kópiu by bolo nutné vyhotoviť pri postupe podľa § 90 ods. 1 písm. b) Tr.
por., v objeme cca. 6,5 TB (terabajtov). Časová náročnosť vytvárania kópie takého rozsahu
dát činí pri nepretržitom kopírovaní cca. 61 hodín, ktorý čas by museli orgány činné
v trestnom konaní stráviť priamo v prevádzke sťažovateľky Z. S. Ešte dlhšia je časová
náročnosť preskúmania daného rozsahu dát, ich selekcia a vyextrahovanie údajov, ktoré
boli z hľadiska dosiahnutia účelu trestného konania relevantné. Časovej náročnosti v tomto
smere zodpovedá dĺžka spracovania znaleckého posudku č. 202/2012, ktorý v danej veci
spracovala znalecká organizácia JHS, s. r. o., Martin. Zároveň je logické, vzhľadom na
okolnosti predmetnej trestnej veci, že orgány činné v trestnom konaní sa nemohli
„spoľahnúť“ na prípadnú selekciu požadovaných údajov, ktorú by vykonala samotná
sťažovateľka (primerane viď. rozhodnutie ESĽP vo veci Bernh Larsen Holding c. Nórsko zo
14. 03. 2013). Pre úplnosť dodávame, že počítačové údaje na nosičoch, ktoré boli
dobrovoľne vydané Z. S., boli menovanej zápisnične vrátené 09. 03. 2012 (server) a 30. 03.
2012 (5 počítačov a 2 CD nosiče).
Vo vzťahu k selekcii počítačových údajov, ktoré boli v predmetných počítačoch
zaznamenané, je potrebné tiež zdôrazniť, že príkaz prokurátora bol v tomto smere riadne
odôvodnený, čomu zodpovedá i vykonané znalecké skúmanie a znenie otázok, ktoré boli
znalcom položené, pričom je zrejmé, že skúmanie bolo zamerané na podklady súvisiace
so spoločnosťou Vepir, s. r. o. Z obsahu znaleckého posudku jasne vyplýva, že
zo zabezpečených počítačových údajov boli vyextrahované len tie, ktoré sa týkajú uvedenej
spoločnosti, pričom je zrejmé, že predmetom znaleckého skúmania (vzhľadom na už
spomínanú celkovú diskovú kapacitu všetkých počítačov) bolo niekoľko terabajtov dát
a extrahované, súvisiace dáta, ktoré sú priložené na CD nosiči k znaleckému posudku
vypracovanému spoločnosťou JHS, s. r. o. majú len cca. 40 megabajtov, t. j. tvoria len
nepatrný zlomok z celkového množstva počítačových údajov. Z tohto dôvodu nie je na
mieste ani obava, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sa stali údaje, ktoré s predmetnou
trestnou vecou nesúvisia, Takéto tvrdenia sťažovateľov sú v rozpore s reálnym obsahom
vyšetrovacieho spisu.
S poukazom na uvedené je možné konštatovať, že zvolená forma zásahu orgánov
činných v trestnom konaní do práva na súkromie predstavovala najmenšie možné
obmedzenie pri plnení ich legitímneho cieľa v podobe objasnenia trestného činu,
Primeranosť zvoleného postupu podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. zdôvodňujeme tiež nižšie
vo vyjadrení i potrebou možného obnovenia a preskúmania vymazaných počítačových
údajov.
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že konajúce orgány nezisťovali vlastnícke
právo k počítačovému vybaveniu, všeobecne uvádzame, že pri edičnej povinnosti nie je
rozhodujúce zisťovanie vlastníctva k predmetu vydania, ale ide o povinnosť osoby, ktorá má
v dispozičnej moci objekt dôležitý pre trestné konanie, čo v predmetnej veci nepochybne
splnené bolo. Akákoľvek argumentácia vo vzťahu krieseniu vlastníckych otázok k objektu
vydania je potom bezpredmetná.
K výhrade sťažovateľov vo vzťahu k vyjadreniu času uchovávania počítačových
údajov podľa § 90 ods. 2 Tr. por. uvádzame totožnú argumentáciu, ako vo vyrozumení
o vybavení opakovaného podnetu a to, že zmenou Trestného poriadku vykonanou zákonom
č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 09. 2011 sa takéto určenie času vyžaduje len pri
príkaze podľa § 90 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por., podľa ktorých sa v danom prípade
nepostupovalo.
V tejto časti sťažovatelia do istej miery účelovo opakujú ich predchádzajúcu
argumentáciu z podnetov podávaných podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov, ktorá im bola dostačujúcim spôsobom vyvrátená minimálne pri
vybavení opakovaného podnetu.
Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľov, že postupom orgánov činných v trestnom konaní
došlo k porušeniu ustanovenia § 89 ods. 2 Tr. por. (pozn. zrejme analogicky vo vzťahu
k postupu podľa § 90 Tr. por.) je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade neexistuje žiaden
relevantný dôvod, ktorý by zakladal zákaz výsluchu sťažovateľky ako svedka podľa § 129
ods. 1, ods. 2 Tr. por. Skutočnosť, že sťažovateľka poskytovala služby v oblasti
spracovávania a vedenia účtovníctva pre tretie osoby na zmluvnom základe, nezakladá
vo vzťahu k nej povinnosť mlčanlivostí na základe zákona, alebo medzinárodnej zmluvy, ako
to predpokladá ustanovenie § 129 ods. 2 Tr. por. Je nepochybne, že medzi sťažovateľkou
a jej klientmi neexistuje vzťah (z hľadiska záujmu na ochrane dôvernosti vzťahu) takého
druhu, ktorému by zákonodarca poskytol zvýšenú ochranu vo forme zákonného zaviazania
osoby, ktorej sa klient zdôveruje, mlčanlivosťou, ktorú by bolo potrebné prekonať jej
kvalifikovaným zbavením, pri nedostatku ktorého by sa v trestnom konaní uplatňoval zákaz
výsluchu svedka. V súvislosti s uvedeným tiež zdôrazňujeme, že povinnosť mlčanlivosti len
na základe zmluvy zmluvných strán nemožno stotožňovať s rovnakou povinnosťou založenou
zákonom či medzinárodnou zmluvou Na viac tiež vo vzťahu k predmetnej veci nemožno
opomenúť ani ustanovenie § 129 ods. 3 Tr. por,, keďže vo veci prebiehalo trestné stíhanie
pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.
v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., pre ktorý Trestný zákon ustanovuje, v kontexte
so znením ustanovenia § 341 ods. 1 Tr. zák., trest odňatia slobody s hornou hranicou trestu
odňatia slobody až 12 rokov, ktorý má každý povinnosť prekaziť.
I súvisiaca argumentácia sťažovateľov, kde poukazujú na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 68/2010 a judikatúru ESĽP, z ktorej nález vychádza,
opomína fakt, že v rozhodujúcich prípadoch súdy posudzovali zásah orgánov do práva
na súkromie vo vzťahu medzi advokátom a jeho klientmi, ktorý vzťah je založený na princípe
attorney-client privilege, podľa ktorého sú skutočnosti oznámené klientom advokátovi
dôverné, pričom aj právny poriadok Slovenskej republiky reflektuje uvedený princíp
v ustanoveniach § 23 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov, kde zaväzuje advokáta povinnosťou zachovávať mlčanlivosť o všetkých
skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, pričom tejto
povinnosti ho môže zbaviť výlučne len klient resp. jeho právny nástupca.
S poukazom na uvedené opätovne zdôrazňujeme, že vzťah sťažovateľky a jej klientov
nepožíva takú úroveň ochrany, ako vzťahy založené na spomenutom princípe attorney-client
privilege alebo obdobnom a porovnateľnom princípe.
Pokiaľ sťažovatelia poukazujú na rozhodnutie ESĽP vo veci Sallinen c. Fínsko je
potrebné zdôrazniť, že v danom prípade fínske policajné orgány postupovali tak, že
vyhotovili kópiu jedného z pevných diskov z počítača advokáta Sallinena a túto si policajné
orgány ponechali až do právoplatného rozhodnutia vnútroštátneho súdu. Údaje
zo skopírovaného pevného disku orgány polície zaznamenali na optický disk a tieto
odmietali vrátiť, čo odôvodňovali aj tým, že optický disk obsahoval aj interné policajné
údaje.
V predmetnej trestnej veci však nedošlo ani len k podobnej situácii ako je popisovaná
vo veci Sallinen c. Fínsko. Slovenské orgány činné v trestnom konaní nijakým spôsobom
s počítačovými údajmi, ktoré boli zaistené na základe príkazu prokurátora z 15. 02. 2012
nemanipulovali, nekopírovali ich, nepreskúmavali ich obsah a pod., ale vykonali len úkon
smerujúci k ich zabezpečeniu pre účely trestného konania a do konania pribrali znaleckú
organizáciu, ktorá údaje preskúmala a orgánom činným v trestnom, podľa ich zadania,
vyextrahovala len relevantné údaje týkajúce sa spoločnosti Vepir, s. r. o. Orgány činné
v trestnom konaní teda nikdy ani nedisponovali žiadnou kópiu údajov, ktoré boli získané
od sťažovateľky dňa 15. 02. 2012. Opakovane uvádzame, že vo vyšetrovacom spise sú
obsiahnuté len údaje týkajúce sa spoločnosti Vepir, s. r. o. Na viac je potrebné zdôrazniť, že
sama poškodená pri vydávaní údajov uviedla, že všetky počítače sú zaheslované, pričom
heslá odmietla poskytnúť a teda možno skonštatovať, že údaje boli objektívne a zo strany
sťažovateľov zabezpečené spôsobom, ktorý neumožňoval orgánom činným v trestnom
konaní k nim pristupovať. Je zrejmé, že i táto skutočnosť bola dôvodom pre odborné
skúmanie údajov prostredníctvom pribratej znaleckej organizácie.
Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tiež vyslovujú podozrenie či domnienku, že
v predmetnom prípade došlo k zachyteniu údajov nesúvisiacich s danou trestnou vecou,
ktoré sa takto stali súčasťou spisového materiálu trestného konania a tieto budú
uchovávané po dobu predpísanú pre archiváciu materiálov trestného konania. Ako už bolo
spomenuté, orgány činné v trestnom konaní získané počítačové údaje nepreskúmavali, ale
za týmto účelom pribrali do trestného konania znaleckú organizáciu, ktorá vypracovala už
vyššie spomenutý znalecký posudok. Z dôvodu, čo najskoršieho vrátenia poskytnutých
nosičov počítačových údajov, priamo znalecká organizácia, a nie orgány činné v trestnom
konaní, vyhotovila kópie nosičov a z týchto potom extrahovala údaje podľa zadania
orgánov činných v trestnom konaní, pričom sa zamerala i na údaje, ktoré už mohli byť
zmazané, avšak prípadne obnoviteľné. I táto skutočnosť (obnova prípadných vymazaných
počítačových údajov) odôvodňuje primeranosť a vhodnosť aplikácie postupu podľa § 90
ods. 1 písm. e) Tr. por. a tiež požiadavky na poskytnutie všetkých počítačových údajov
zo všetkých nosičov v mieste prevádzky sťažovateľky a ich následné podrobenie znaleckému
skúmaniu. V prípade, ak by požiadavka orgánov činných v trestnom konaní smerovala len
k poskytnutiu údajov o spoločnosti Vepir, s. r. o. a tiež by bolo umožnené, aby ich selekciu
vykonala povinná osoba, nebolo by možné získať už odstránené (či už úmyselne alebo nie),
ale obnoviteľné počítačové údaje. Z týchto dôvodov bol i opis požadovaných údajov podľa
napádaného príkazu prokurátora skôr všeobecný, pričom však bol v príkaze jasne
zdôraznený účel zabezpečenia údajov a to preukázanie, že Z. S. viedla účtovníctvo
spoločnosti Vepir, s. r. o. a vypracovávala i daňové priznania pre túto spoločnosť.
Ako sme už spomenuli vyššie, len údaje vyextrahované znaleckou organizáciou
o veľkostí cca. 40 MB, ktoré sa týkajú spoločnosti Vepir, s. r. o. sú súčasťou vyšetrovacieho
spisu a žiadne iné údaje iných klientov sťažovateľky ako sa mylne domnieva v ústavnej
sťažnosti.
K formálnym nedostatkom zápisnice ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011 z 15. 02. 2012
sa v dostatočnej miere vyjadril už prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline vo vyrozumení
o vybavení opakovaného podnetu. Hoci sa táto nesprávne odvoláva na ustanovenie § 89
ods. 1 Tr. por., z obsahu samotnej výzvy, ktorú konajúca vyšetrovateľka adresovala
sťažovateľke jasne vyplýva, že bola vyzvaná na vydanie počítačových údajov na základe
príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine sp. zn. 3 Pv 498/11 z 15. 02. 2012,
ktorý bol Z. S. aj riadne doručený, pričom mala dostatočný časový priestor na oboznámenie
sa s jeho obsahom. Zo zápisnice nepochybne vyplýva, že menovaná nebola vyzvaná na
vydanie konkrétnych počítačov ako vecí, tieto vydala dobrovoľne sama ako nosiče
požadovaných počítačových údajov, pričom tieto nie je možné, ako sme už uviedli, vydať
inak ako na fyzickom nosiči, ktorý je vždy vecou. Z obsahu samotnej zápisnice je teda
zrejmé, že nejde o zápisnicu o úkone podľa § 89 Tr. por., ale o zápisnicu o úkone podľa §
90 Tr. por. v intenciách spomenutého príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine,
Zmienený, formálny nedostatok zápisnice nemôže mať za následok konštatovanie
nezákonnosti predmetného úkonu, ktorého obsah je zjavný.
V súvislosti s uvedeným a tiež vo vzťahu k až absurdnej podozrievavosti sťažovateľov
o možnej manipulácii údajov zo strany orgánov činných v trestnom konaní či iných osôb
(postavenej na akejsi prezumpcii viny orgánov činných v trestnom konaní) zdôrazňujeme, že
práve pribratie znaleckej organizácie do konania za účelom preskúmania počítačových
údajov je garanciou ich nestranného a odborného posúdenia bez akýchkoľvek zásahov
zo strany či už orgánov činných v trestnom konaní alebo iných osôb. Hodnotenie
sťažovateľmi vymyslenej situácie spôsobom, že prokurátor nesie dôkazné bremeno k otázke,
že nedošlo k manipulácii zaistených počítačových údajov, inak platí opak je prinajmenšom
nepatričné a celkom iste v rozpore so všeobecne platnou zásadou verejného práva
o vyvrátiteľnej domnienke správnosti aktu, rozhodnutia či postupu štátneho orgánu.
Sťažovatelia pritom ani neuvideli žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by v danom smere
odôvodňovala ich podozrenie, ba práve naopak potvrdzujú, že prístup k údajom bol
obmedzený z dôvodu ich ochrany heslom, čo minimalizuje možnosť ich zneužitia
nepovolanou osobou.
Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tiež konštatujú, že postupom orgánov činných
v trestnom konaní malo dôjsť k zásahu do práv tretích osôb, keďže mali byť zaistené aj
dokumenty ich osobnej a osobnostnej povahy z ich súkromnej sféry a malo dôjsť k zásahu
do ich práva na prístup k súdnej ochrane. Sťažovatelia nijako bližšie nešpecifikujú
zmienené tretie osoby, ničím nepreukazujú oprávnenie konať v ich mene a je teda možné
konštatovať nedostatok ich procesnej legitimácie v tomto smere. Krajská prokuratúra v
Žiline tiež nemá vedomosť o tom, že by sa aj iné subjekty ako sťažovatelia obrátili v
súvislosti s predmetným trestným konaním na Ústavný súd Slovenskej republiky a domáhali
sa ochrany svojich, Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv a právom
chránených záujmov.
Vo vzťahu k obsahu návrhu na rozhodnutie vo veci samej a uplatňovaniu ochrany
práv zo strany sťažovateľky Z. S. prostredníctvom ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde
Slovenskej republiky uvádzame, že dňa 17. 01. 2013 bola Okresnému súdu v Martine
prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine podaná na obvinenú Z. S. a spol. pod sp. zn.
3 Pv 498/2011 obžaloba pre zločin skrátenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa
§ 20, § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom obvinená, ako aj jej obhajca JUDr. Igor Müller,
boli o podaní obžaloby písomne upovedomení prípisom prokurátora Okresnej prokuratúry
v Martine zo 16. 01. 2013. Predmetná trestná vec je na Okresnom súde v Martine vedená
pod sp. zn. 13T/7/13 a doposiaľ nebola skončená...
S poukazom na uvedené sme u sťažovateľky názoru, že táto mala a má v systéme
všeobecného súdnictva (v súčasnosti je trestná vec sťažovateľky v štádiu konania pred
súdom 1. stupňa) k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv
v priebehu trestného konania. Trestné konanie je od jeho začiatku až po právoplatné
skončenie procesom, v ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní (pozn. a tiež i súd)
v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv
a slobôd naprávať, resp. korigovať aj ich prípadné pochybenia. Spravidla, až po skončení
trestného konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
namietať prípadné porušenia základných práv alebo slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho
priebehu (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 76/05 zo 16. 03. 2005
publikované v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod por. č. 74/2005). Z časových okolností
veci je teda zrejmé, že Z. S. podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu ústavnú
sťažnosť v čase, keď mala vedomosť o tom, že v danej trestnej veci bola na ňu podaná
obžaloba na súde, o čom však Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej sťažnosti
neinformovala.
Vzhľadom k uvedenému sme názoru, že vo vzťahu k sťažovateľke Z. S. boli a sú
splnené dôvody na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu navrhujeme nerozhodovať o sťažnosti Z. S. nálezom,
ale uznesením túto odmietnuť z vyššie uvedených dôvodov, keďže o ochrane práv a slobôd
sťažovateľky rozhoduje iný súd tak, ako to predpokladá čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Vo vzťahu k sťažovateľovi M. S. navrhujeme nálezom rozhodnúť o tom, že
v predmetnom trestnom konaní nedošlo k porušeniu ním označených základných práv
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, tak ako ich uviedol v návrhu vo veci samej v obsahu jeho sťažnosti.
Sťažovateľ nijakým spôsobom nekonkretizoval, aké údaje o jeho osobe mali byť
postupom orgánov činných v trestnom konaní zhromaždené, zverejnené či zneužité (čl. 19
ods. 3 Ústavy SR). Sťažovateľ tiež v rámci svojho dôkazného bremena bližšie nešpecifikoval
zásah do jeho práv podľa § 22 ods. 1 Ústavy SR. Postupom orgánov činných v trestnom
konaní mohlo síce dôjsť k zásahu do jeho vlastníckeho práva (hoci sťažovateľ nepredložil
žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal svoje vlastnícke právo k nosičom
počítačových údajov), avšak spôsobom a prostriedkami súladnými so zákonom – Trestným
poriadkom.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo má
rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručuje.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Právny zástupca sťažovateľov k vyjadreniam krajského riaditeľstva, okresnej
prokuratúry a krajskej prokuratúry doručil 12. septembra 2013 ústavnému súdu repliku,
v ktorej uviedol:
„... Máme za to, že z vyjadrení bez pochybností nevyplynulo, že k manipulácii
s počítačovými údajmi netýkajúcimi sa spoločnosti VEPIR, s. r. o. nedošlo a ani nemohlo
dôjsť. Z vyjadrení vyplýva, že skopírované boli všetky údaje, no nevyplýva z nich ako bolo
s údajmi, ktoré netvoria prílohu znaleckého posudku, zo strany znalca, či orgánov činných
v trestnom konaní naložené. Vzhľadom k tomu, že bolo možné dostať sa ku všetkým údajom
v počítačoch i na serveri, je zrejmé, že zaheslovanie počítačov netvorilo prekážku v tom,
aby z nich počítačové údaje boli okopírované. Nebolo preukázané, že by vydané počítače,
server a CD nosiče boli zabezpečené... zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a to
tak, aby sa k nim nemohla dostať neautorizovaná osoba a nemohla manipulovať s údajmi,
ktoré obsahovali. Taktiež nie je pravdou, že by sťažovateľka heslá odmietla poskytnúť.
Sťažovateľ sa v deň, keď boli počítače vydané, rozhodol heslá nezverejniť, ale uviedol, že je
možné ho ohľadom toho kontaktovať a že k údajom na hardiskoch sa dá dostať...
Z obsahu samotnej zápisnice je teda zrejmé, že nejde o zápisnicu o úkone podľa § 89
Trestného poriadku, ale o zápisnicu o úkone podľa ust. § 90 Trestného poriadku
v intenciách príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry Martin. Z vyššie uvedeného je
zrejmý rozpor vo vyjadreniach, nakoľko na jednej strane malo ísť o dobrovoľné vydanie
vecí a na druhej strane o vydanie počítačových údajov na dátových nosičoch podľa príkazu
prokurátora. Z vyjadrení vyplýva, že boli zaistené všetky dátové nosiče, ktoré sa nachádzali
na mieste opísanom v príkaze prokurátora. Zo samotných vyjadrení vyplýva pochybnosť,
ako organy činné v trestnom konaní postupovali, a teda máme za to, že jednoznačne
nepostupovali podľa príkazu prokurátora, a preto počítačové údaje, ktoré boli takto
zaistené nemožno považovať za zákonným spôsobom získaný dôkaz. Krajský prokurátor
uvádza, že išlo o úkon podľa ust. § 90 Trestného poriadku v intenciách príkazu prokurátora,
ostatné vyjadrenia však nasvedčujú tomu, že išlo o dobrovoľné vydanie vecí na základe
výzvy orgánov činných v trestnom konaní.
Krajský prokurátor navrhol ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky, keďže o ochrane práv a slobôd sťažovateľky
rozhoduje iný súd a poukázal na to, že v danej trestnej veci bola proti sťažovateľke podaná
obžaloba a až po skončení trestného konania možno na ústavnom súde sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenia základných práv a slobôd, ktoré neboli odstránené
v jeho priebehu. Dovoľujeme si uviesť, že súd v trestnom konaní nerozhoduje o ochrane
základných práv a slobôd, porušenie ktorých uvádzame v podanej ústavnej sťažnosti.
Ústavný súd Slovenskej republiky má právomoc vo veci konať a rozhodnúť... S poukazom
na vyššie uvedené trváme na podanej ústavnej sťažnosti i na návrhu na rozhodnutie vo veci
samej.“
III.
Vzhľadom na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) môže ústavný súd
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Ústavný súd poznamenáva, že tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na postup
a rozhodovanie orgánov prokuratúry v plnom rozsahu, čo konštatoval už aj vo svojej skoršej
judikatúre (napr. II. ÚS 144/2011, II. ÚS 273/2013).
Sťažovatelia sa v tej istej veci už na ústavný súd obrátili sťažnosťou doručenou mu
18. apríla 2012. Sťažnosť smerovala proti postupu Okresného riaditeľstva Policajného
zboru, odboru kriminálnej polície Martin v konaní vedenom pod ČVS: ORP-685/OEK-MT-
2011 a proti príkazu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-12 z 15. februára
2012.
Ústavný súd sťažnosť „Z. S. a M. S. – MS SOFT“ odmietol ako neprípustnú.
V odôvodnení v prvom rade poukázal na subsidiárnu právomoc ústavného súdu
vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľov poučil o povinnosti každého, kto namieta
porušenie svojho základného práva, rešpektovať postupnosť ochrany základných práv.
V tejto súvislosti odkázal sťažovateľov na podanie podnetu v zmysle § 31 ods. 2 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“), ako aj opakovaného podnetu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktoré
poskytujú sťažovateľom účinnú ochranu ich práv a právom chránených záujmov.
Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v uznesení sp. zn. IV. ÚS 428/2012
zo 16. augusta 2012 mali sťažovatelia možnosť domáhať sa preskúmania postupu okresného
riaditeľstva podnetom podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona o prokuratúre, prípadne opakovaným
podnetom podľa § 34 zákona o prokuratúre. Sťažovatelia uvedenú možnosť využili –
podaním z 27. februára 2012 označeným ako „Sťažnosť“, ktoré okresná prokuratúra
preskúmala a o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľov informovala svojím prípisom č. k.
3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012. Sťažovatelia v predmetnej veci podali tiež podnet
z 28. februára 2012 označený ako „Žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora Okresnej
prokuratúry Martin“, ktorý preskúmala Krajská prokuratúra v Žiline a o spôsobe vybavenia
podnetu sťažovateľov informovala svojím prípisom sp. zn. 1 KPt 108/12 z 2. marca 2012,
z ktorého vyplýva, že krajská prokuratúra podanie sťažovateľov z 28. februára 2012
vyhodnotila ako „žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného
poriadku, a to z dôvodu, že v podaní podstate namietate realizáciu príkazu prokurátora OP
Martin vydaného podľa § 90 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyšetrovateľom a nie
samotný príkaz či jeho obsah“.
Na základe uvedeného bola žiadosť sťažovateľov postúpená dozorujúcemu
prokurátorovi Okresnej prokuratúry Martin, ktorý bol na jej vybavenie príslušný.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. apríla 2012 vyvodil,
že sťažovatelia v zásade nenamietajú to, ako okresná prokuratúra, prípadne krajská
prokuratúra právne klasifikovali ich podania z 27. a 28. februára 2012 („V danej veci boli
využité právne prostriedky poskytnuté sťažovateľke v ust. § 31 a nasl. zákona č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a v ust. § 210 Trestného poriadku.“).
Ústavný súd v danom prípade vyslovil právny názor, že ak podania
z 27. a 28. februára 2012 bolo potrebné hodnotiť ako podnet podľa § 31 a nasl. zákona
o prokuratúre, prípadne ako opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre, tak by
sťažnosť bola v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde prípustná len za predpokladu,
ak by v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovatelia namietali porušenie svojich
ústavou a dohovorom garantovaných práv aj označenými prípismi okresnej prokuratúry,
resp. krajskej prokuratúry, čo však v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. apríla 2013
neurobili.
Sťažnosť sťažovateľov doručená ústavnému súdu 20. februára 2013 je v podstate
totožná s predchádzajúcou. Sťažovatelia navyše namietajú porušenie svojich základných
práv vybavením podnetu Okresnej prokuratúry Martin č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára
2012 a vyrozumením o vybavení opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k.
1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012.
V zmysle už uvedeného ústavný súd preskúmal námietky na vybavenie opakovaného
podnetu v poslednej inštancii, teda vybavenie opakovaného podnetu Krajskej prokuratúry
v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012. Krajská prokuratúra vo vyrozumení
o vybavení opakovaného podnetu uviedla:
«Dňa 24. 10. 2012 bolo Krajskej prokuratúre v Žiline doručené Vaše podanie
z 10. 10. 2012, podané v mene klientov Z. S. a M. S., ktoré ste pôvodne adresovali
Generálnej prokuratúre SR a v ktorom v podstate prejavujete nespokojnosť s obsahom
vyrozumenia o vybavení Vášho podnetu prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine
z 29. 02. 2012 pod sp. zn. 3 Pv 498/11. V podaní podrobne odôvodňujete svoje výhrady voči
obsahu vyrozumenia a voči postupu orgánov činných v trestnom konaní pri realizácii
príkazu prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine na vydanie počítačových údajov podľa
§ 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. zo dňa 15. 02. 2012. Poukazujete na rozhodovaciu prax
Ústavného súdu SR v obdobných prípadoch a citujete relevantné pasáže z jeho konkrétnych
rozhodnutí. Nepovažujem za nevyhnutné na tomto mieste detailne citovať Vaše podanie
a preto si dovoľujem, pokiaľ ide o dôvody jeho podania, v podrobnostiach odkázať na jeho
obsah.
Vaše podanie som v súlade s jeho označením vyhodnotil ako opakovaný podnet
podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o prokuratúre“) a to v nadväznosti na vyššie citované vyrozumenie o
vybavení Vášho podnetu prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine.
Po preskúmaní Vami uvedených skutočností spolu so súvisiacim vyšetrovacím spisom
a dozorovým spisom Okresnej prokuratúry v Martine konštatujem, že v danom prípade som
nezistil také významná pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré by vyžadovalo
prijatie opatrenia zo strany Krajskej prokuratúry v Žiline.
V predmetnej trestnej veci vznikla opodstatnená potreba zabezpečiť na účely
trestného konania počítačové údaje z počítačového vybavenia užívaného Z. S. v rámci jej
podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti bol dozorujúcim prokurátorom Okresnej
prokuratúry v Martine pod sp. zn. 3 Pv 498/11 dňa 15. 02. 2012 vydaný príkaz podľa § 90
ods. 1 písm. e) Tr. por., ktorého realizáciou poveril konajúcu vyšetrovateľku OR PZ
v Martine. Realizáciu predmetného príkazu reflektuje vo vyšetrovacom spise zápisnica
označená ako „Zápisnica o vydaní veci“ podľa § 89 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorej bola
vyššie menovaná vyzvaná na vydanie počítačových údajov s poukazom na citovaný príkaz
prokurátora. Zo zápisnice, ktorú S., ako vyzvaná osoba, i podpísala vyplýva, že na výzvu
dobrovoľne vydala viacero počítačov a nosičov, na ktorých sú zaznamenávané počítačové
údaje. Neobstojí preto Vaša argumentácia, že došlo k odňatiu počítačov.
Z ustanovenia § 93 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že o úkonoch podľa § 89 až 92 sa spisuje
zápisnica. Pokiaľ v danom prípade vyhotovila konajúca vyšetrovateľka zápisnicu s odkazom
na § 89 ods. 1 Tr. por., považujem túto skutočnosť s poukazom na obsah zápisnice len za
formálny nedostatok. Zo zápisnice je jednoznačne zrejmé, že vyšetrovateľka požadovala od
vyzvanej osoby počítačové údaje (a nie konkrétny počítač či počítače) a to v zmysle príkazu
prokurátora podľa § 90 ods. 1 písm. e) Tr. por. z 15. 02. 2012, ktorý vyzvaná osoba aj
preukázateľne prevzala. Následne bolo jej slobodným rozhodnutím, že na základe príkazu
dobrovoľne vydala kompletné počítače ako nosiče počítačových informácií. V tomto smere
považujem za potrebné zdôrazniť, že počítačové údaje (ako nehmotný objekt) sa vždy
nachádzajú na nejakom nosiči, ktorý je spôsobilý na ich trvalý alebo dočasný záznam.
Takýmto nosičom je napr. CD disk, DVD disk, USB kľúč, pamäťová karta, pevný disk (hard
disk), ktoré sa rozlišujú okrem iného i charakterom ich prenositeľnosti, kde CD disk či USB
kľúč sú nosičmi prenositeľnými a pevný disk v jeho internej podobe je v zásade
neprenositeľným nosičom, keďže je zabudovaný v samotnom počítači. S poukazom na
uvedené je potrebné zdôrazniť, že s dobrovoľným plnením príkazu prokurátora podľa § 90
ods. 1 písm. e) Tr. por. vyzvanou osobou je potom vždy spojené poskytnutie konkrétneho
nosiču, na ktorom sú počítačové údaje zaznamenané a ktorý je svojou podstatou hmotnou
vecou. Samotný nosič pritom v takýchto prípadoch nie je predmetom záujmu orgánov
činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku je z hľadiska preskúmania počítačových
údajov bezpredmetné na akom nosiči sú tieto zaznamenané (ten istý počítačový údaj má
rovnakú informačnú hodnotu, či je zaznamenaný na pevnom disku alebo USB kľúči).
Vo vzťahu k predmetnej veci uvádzam, že predmetom záujmu orgánov činných v trestnom
konaní neboli počítače ako nosiče počítačových údajov, ale výlučne len údaje v nich
obsiahnuté. Z priebehu konania, ktorý nasledoval po vydaní počítačov jednoznačne vyplýva,
že predmetom ďalšieho skúmania nebol samotný hardware počítača (matičná doska,
grafická karta, skrinka a pod.), ale výlučne len počítačové údaje zaznamenané na
príslušnom dátovom nosiči. Z ďalšieho obsahu zápisnice je tiež zrejmé, že aj samotná
vyzvaná osoba takýmto spôsobom vnímala postup konajúcich orgánov a predmet ich
záujmu, keď v podstate uviedla, že k súborom uloženým na hardiskoch sa dostanú.
K Vašim ďalším výhradám všeobecne uvádzam, že pri zaisťovaní vecí či
počítačových údajov v trestnom konaní nie je rozhodujúce, kto je ich vlastníkom a vyzvaná
osoba, ktorá má takéto veci či údaje v držbe je povinná ich vydať. Pokiaľ ide o to, že údaje
neboli zo strany zasahujúcich príslušníkov pri zásahu skopírované uvádzam, že príkaz
prokurátora nebol vydaný podľa § 90 ods. 1 písm. b) Tr. por., preto neexistoval rámec pre
takýto postup konajúcich policajtov.
Vo vzťahu k selekcii počítačových údajov, ktoré boli v predmetných počítačoch
zaznamenané, zdôrazňujem, že príkaz prokurátora bol v tomto smere riadne odôvodnený,
čomu zodpovedá i vykonané znalecké skúmanie a znenie otázok, ktoré boli znalcom
položené, pričom je zrejmé, že skúmanie bolo zamerané na podklady súvisiace
so spoločnosťou Vepir, s. r. o. Z obsahu znaleckého posudku je zrejmé, že zo zabezpečených
počítačových údajov boli vyextrahované len tie, ktoré sa týkajú uvedenej spoločnosti,
pričom je zrejmé, že predmetom znaleckého skúmania (vzhľadom na celkovú diskovú
kapacitu všetkých počítačov) bolo niekoľko tera bajtov dát a extrahované, súvisiace dáta,
ktoré sú priložene na CD nosiči k znaleckému posudku vypracovanému spoločnosťou JHS,
s. r. o. majú cca. 40 mega bajtov, t. j. tvoria len nepatrný zlomok z celkového množstva
počítačových údajov. Z tohto dôvodu nie je namieste ani obava, že súčasťou vyšetrovacieho
spisu sa stali údaje, ktoré s predmetnou vecou nesúvisia.
K namietanému nedostatku príkazu vo vzťahu k vyjadreniu času uchovávania
počítačových údajov podľa § 90 ods. 2 Tr. por. uvádzam, že zmenou Trestného poriadku
vykonanou zákonom č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 09. 2011 sa takéto určenie času
vyžaduje len pri príkaze podľa § 90 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por. podľa ktorých sa
v danom prípade nepostupovalo.
S poukazom na uvedené potom nezdieľam Vaše výhrady či pochybnosti o zákonnosti
predmetného príkazu prokurátora a postupu orgánov PZ pri jeho realizácii a z tohto
dôvodu Váš opakovaný podnet ako nedôvodný odkladám.
Týmto považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a zároveň Vás podľa § 34
ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre poučujem, že ďalší opakovaný podnet v tej
istej veci vybaví nadriadený prokurátor len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším
opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.»
IV.
Ústavný súd v kontinuite s uznesením sp. zn. IV. ÚS 428/2012 preskúmal námietky
sťažovateľov na porušenie ich základných práv príkazom okresnej prokuratúry č. k.
3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012 v kontexte s vybavením opakovaného podnetu Krajskou
prokuratúrou v Žiline č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012.
Pri posudzovaní, či došlo k zásahu štátnych orgánov do práva na súkromie, ústavný
súd preskúmal legalitu zásahu (zásah je možný len na základe zákona), legitímnosť cieľa
(ochrana národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho blahobytu
krajiny, z dôvodu ochrany ich práv s slobôd), primeranosť sledovanému cieľu
a proporcionalitu zásahu (dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi právom jednotlivca
na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa).
1. Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej práva na súkromie
spočíva v tvrdení, že:
- jej bolo odňatých päť osobných počítačov a jeden server, ktoré obsahovali
vo svojom vnútornom počítačovom vybavení údaje o jej klientoch a klientoch sťažovateľa –
vykonávajúcich vedenie účtovníctva i súkromné informácie o ich osobách z ich súkromného
a rodinného života, ktoré s predmetnou právnou vecou, na ktorú bol vydaný príkaz
prokurátora, nijako vecne ani personálne nesúviseli,
- počítačové vybavenie zaistili bez toho, aby údaje na nosičoch skopírovali,
- príkaz okresnej prokuratúry na vydanie počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12
z 15. februára 2012 je vydaný v rozpore so zákonom, keďže nespĺňa určené náležitosti (§ 90
ods. 2 Trestného poriadku), lebo v obsahu jeho ustanovení nie je nijako vyjadrený, resp.
uvedený spôsob určenia ustanoveného času, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané,
a zákon takúto náležitosť v zmysle citovaného ustanovenia § 90 ods. 2 Trestného poriadku
vyžaduje, čo samo osebe spôsobuje nezákonnosť zásahu orgánov činných v trestnom
konaní.
Ústavný súd v prvom rade preskúmal legalitu zásahu, pričom zistil, že okresná
prokuratúra konala a rozhodovala na základe platnej a účinnej právnej normy (§ 90
Trestného poriadku), ktorá vydanie príkazu umožňovala, právny základ na vydanie príkazu
teda existoval.
Podľa § 90 ods. 1 Trestného poriadku ak je na objasnenie skutočností závažných pre
trestné konanie nevyhnutné uchovanie uložených počítačových údajov vrátane
prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému, môže
predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor
vydať príkaz, ktorý musí byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami, osobe, v ktorej držbe
alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, aby
e) také údaje vydali na účely trestného konania,
Podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku v príkaze podľa odseku 1 písm. a) alebo písm.
c) musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané, tento čas môže
byť až na 90 dní, a ak je potrebné ich opätovné uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v príkaze nebola stanovená doba
uchovávania údajov, s touto námietkou sa ústavne súladným spôsobom vysporiadala
vo vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu krajská prokuratúra č. k. 1 KPt 108/12-11
zo 17. decembra 2012 s poukazom na platnú a účinnú právnu úpravu, keď uviedla:
„K namietanému nedostatku príkazu vo vzťahu k vyjadreniu času uchovávania
počítačových údajov podľa § 90 ods.2 Tr. por. uvádzam, že zmenou Trestného poriadku
vykonanou zákonom č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 09. 2011 sa takéto určenie času
vyžaduje len pri príkaze § 90 ods. 1 písm. a) alebo c) Tr. por. podľa ktorých sa v danom
prípade nepostupovalo.“
Vo vzťahu k legitímnosti cieľa ústavný súd preskúmal, či opatrenie umožňujúce
zásah štátu do práva na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu,
ktorým môžu byť len záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu
(z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov
a zločinnosti), záujem spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia
hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv
a slobôd).
V súvislosti s obvinením M. M. a P. B. vo veci pokračujúceho zločinu skrátenia dane
a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona (štátnemu rozpočtu Slovenskej
republiky bola spôsobená škoda celkom vo výške 372 929,42 €) bol 15. februára 2012
prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine pod sp. zn. 3 Pv 498/11 vydaný „Príkaz na
vydanie počítačových údajov“, ktorým podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. e) Trestného
poriadku prikázal, aby Z. S., ktorá spracovala účtovníctvo a vypracovala daňové priznania
pre firmu VEPIR, ktorej konateľom bol M. M., vydala pre účely trestného konania
počítačové údaje zo všetkých počítačov a údaje z iných dátových nosičov nachádzajúcich sa
v mieste prevádzky jej živnostenskej činnosti s obchodným názvom „Z. S. – NIPA...“, ako
aj v priestoroch patriacich k tomuto objektu, ako aj ďalších počítačov a dátových nosičov,
ktoré má táto osoba k dispozícii na inom mieste, pretože to bolo nevyhnutné na objasnenie
skutočností závažných pre trestné konanie v tejto trestnej veci.
Vychádzajúc z obsahu príkazu prokurátora, možno legitímnosť predmetného zásahu
oprieť o dôvod spočívajúci v „záujme predchádzania zločinnosti“ a kvalifikovať zásah ako
legitímny. Navyše, sťažovateľka bola 12. júna 2012 obvinená z pokračujúceho zločinu
skrátenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20 a § 276 ods. 1
a ods. 4 Trestného zákona, pričom výška škody spôsobená trestnou činnosťou bola
vyčíslená na 372 929,42 €. Dňa 17. januára 2013 bola sťažovateľka z toho zločinu
obžalovaná.
Ďalším kritériom je proporcionalita zásahu, čo znamená, že zásah do práva na
súkromie je možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu
požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť. V tejto súvislosti už ústavný súd
judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej
spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a zároveň pri
určovaní rozsahu obmedzenia je dôležité zohľadniť aj podstatu práva, ktoré sa má obmedziť
(pozri I. ÚS 13/00).
Z tohto pohľadu je podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľný zásah, a to tak
z hľadiska samotného odňatia počítačovej techniky, ako aj doby, počas ktorej bola odňatá.
Vychádza pri tom aj zo zistení orgánov činných v trestnom konaní ohľadom množstva
dátových nosičov, ktorých kópiu bolo nutné vyhotoviť, a časovú náročnosť vytvárania kópií
takého rozsahu dát, čo by pri nepretržitom kopírovaní cca 61 hodín, ktoré by museli orgány
činné v trestnom konaní stráviť priamo v prevádzke sťažovateľky, bolo adekvátne riešenie.
Ústavne udržateľná z hľadiska vyšetrovania rozsiahlej daňovej trestnej činnosti je aj doba,
počas ktorej orgány činné v trestnom konaní za pomoci znalca museli selektovať
a extrahovať údaje, ktoré boli z hľadiska dosiahnutia účelu trestného konania relevantné.
Ústavný súd sa plne stotožňuje s vyjadrením krajskej prokuratúry, že «vzhľadom na
okolnosti predmetnej trestnej veci, že orgány činné v trestnom konaní sa nemohli
„spoľahnúť“ na prípadnú selekciu požadovaných údajov, ktorú by vykonala samotná
sťažovateľka».
Ústavný súd preskúmaním všetkých okolností veci konštatuje, že prostriedok, ktorý
na objasnenie závažnej trestnej činnosti okresný prokurátor ako zložka výkonnej moci
zvolil – „príkaz na vydanie počítačových údajov“ č. 3 Pv 498/11 z 15. februára 2012 – bol
v medziach ústavy a tiež konformný s požiadavkami dohovoru a plne rešpektoval potrebnú
rovnováhu medzi právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.
2. Vo vzťahu k sťažovateľovi sa ústavný súd osobitne vysporiadal s jeho námietkou
porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-685/OEK-MT-2011, príkazom prokurátora okresnej prokuratúry na vydanie
počítačových údajov č. k. 3 Pv 498/11-12 z 15. februára 2012, vybavením podnetu okresnej
prokuratúry č. k. 3 Pv 498/2011-15 z 29. februára 2012 a vyrozumením o vybavení
opakovaného podnetu krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 108/12-11 zo 17. decembra 2012
tým, že orgány činné v trestnom konaní neskúmali skutočnosť, že „všetok hardware patril
firme M. S. –MS SOFT“.
Miestom označeným v „príkaze na vydanie počítačových údajov“
sp. zn. 3 Pv 498/11 z 15. februára 2012 bolo miesto prevádzkarne živnostenskej činnosti
sťažovateľky s obchodným názvom Z. S. – NIPA... Miesto označené v „príkaze na vydanie
počítačových údajov“ nie je v žiadnom vzťahu k miestu podnikania a prevádzkarní
sťažovateľa a neexistuje dôvod, pre ktorý by orgány činné v trestnom konaní pri vydaní veci
bez námietok sťažovateľky v mieste jej prevádzkarne mohli mať pochybnosti o vlastníckom
práve sťažovateľky. Sťažovateľka a sťažovateľ nevykonávajú podnikateľskú činnosť
spoločne, ale samostatne ako dva odlišné podnikateľské subjekty. Z obsahu sťažnosti, ako aj
z príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ dosiaľ (vrátane konania pred ústavným súdom)
nepreukázal svoje tvrdenia o vlastníckom práve k označeným počítačom a serveru.
Sťažovateľ mohol svoje vlastnícke právo k počítačom a serveru preukazovať od momentu,
keď sa o ich vydaní dozvedel, či už predložením dokladov o ich nákupe, prípadne účtovnou
evidenciou (faktúry, kniha drobného majetku a pod.). Opakovane na tomto mieste ústavný
súd konštatuje, že pri vydaní vecí prítomná sťažovateľka neoznačila ani jeden z vydaných
počítačov alebo server ako vec vo vlastníctve sťažovateľa, pričom sa nedá inak ako
predpokladať, že musela mať vedomosť o vlastníckych právach k predmetom, ktoré
používala a ktoré sa nachádzali v mieste sídla jej prevádzkarne. Ústavný súd konštatuje, že
tvrdenie sťažovateľa o vlastníckom práve k označeným počítačom a serveru, ktoré nikdy
nepreukázal a o ktorom sa pri vydávaní nezmienila ani sťažovateľka, nemôže vyhodnotiť
inak ako za účelové. Navyše však ešte ústavný súd uvádza, že pokiaľ by aj dosiaľ
nepreukázané vlastnícke právo skutočne svedčilo sťažovateľovi, nedosahovalo by
obmedzenie jeho vlastníckeho práva či faktického obmedzenia užívania jeho majetku takú
intenzitu, ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto tak u sťažovateľky, ako aj v prípade sťažovateľa rozhodol, že ich
základné práva označenými orgánmi porušené neboli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014