Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 621/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. H., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

konateľky a advokátky JUDr. Andrey Cvikovej, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1

a a základného práva podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. marca 2013, za účasti Okresného súdu

Bratislava V, takto

rozhodol:

1. Základné právo I. H. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. marca 2013 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. -43 z 20. marca

2013 z r u š u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý uhradiť I. H. trovy konania v sume

496,68 € (slovom štyristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatosem centov) na účet Advokátskej

kancelárie JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2013

doručená sťažnosť I. H. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie a (ďalej len

„ústava“) a základného práva podľa , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou

«exekučného konania na strane povinného vedeného Okresným súdom Bratislava V pod

sp. zn. . Exekučné konanie je vedené za účelom splnenia povinnosti podľa

Výkazu nedoplatkov č. 1261153913 zo dňa 03. 01. 2012 vydaného Všeobecnou zdravotnou

poisťovňou, a. s., krajská pobočka Bratislava (ďalej aj Výkaz nedoplatkov).

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie zo dňa 02. 04. 2012 vydaného povereným

súdnym exekútorom sťažovateľ podal námietky, o ktorých bolo rozhodnuté uznesením

sp. zn. -18 tak, že sa námietky zamietajú.

Dňa 09. 01. 2013 podal sťažovateľ návrh na odklad exekúcie a na zastavenie

exekúcie, v ktorom namietal, že Výkaz nedoplatkov nie je vykonateľným rozhodnutím, nikdy

mu doručený nebol a súčasne neboli splnené ani zákonné podmienky pre fikciu doručenia či

inú skutočnosť, na ktorej základe by bolo možné spomenutý výkaz nedoplatkov považovať

za doručený. Exekúcia je preto vedená v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami.

Výkaz nedoplatkov vydala Všeobecná zdravotná poisťovňa a na základe preneseného

výkonu verejnej správy.

Zo strany oprávneného bolo v rámci exekučného konania tvrdené, že výkaz

nedoplatkov doručoval na adresu T...

Pre prehľadnosť sťažovateľ podotýka, že v čase doručovania Výkazu nedoplatkov

mal trvalý pobyt na adrese N... Tento trvalý pobyt bol v období od 22. 11. 2010 do

02. 05. 2012.

Exekučný súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, podľa ktorého

„Súd preskúmal návrh povinnej spolu s vyjadrením oprávneného a vykonal dopyt

na Register obyvateľov, na základe ktorého zistil, že povinná má nahlásenú zmenu adresy

na súčasnú adresu trvalého pobytu, H..., odo dňa 02. 05. 2012. Z uvedeného je zrejmé, že

k zmene adresy trvalého pobytu povinnej došlo až po vykonaní pokusu o doručenie

exekučného titulu oprávneným. Na základe vyššie uvedených skutočností a zákonných

ustanovení dospel súd k záveru, že oprávneným uplatnená fikcia doručenia podľa

ustanovenia o zdravotnom poistení bola uplatnená

správne.“.

O návrhu na zastavenie exekúcie bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 20. marca 2013

č. k. -43 tak, že návrh bol zamietnutý. Podľa ust. § 202 ods. 2 zákona

č. v platnom znení (ďalej aj ) nie je voči

uzneseniu vydaného porušovateľom dňa 20. marca 2013 pod č. k. -43

odvolanie prípustné.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. marca 2013 č. k.

-43 bolo sťažovateľovi doručené dňa 10. 05. 2013.».

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka cituje relevantné, na vec sa vzťahujúce

ustanovenia právnych predpisov a poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu,

argumentujúc tým, že vo veci proti nej vedeného exekučného konania ide o prípad, keď sú

porušované jej základné práva a slobody, pretože exekučné konanie je podľa nej vedené

na základe nevykonateľného rozhodnutia. Ďalej tvrdí, že obmedzenie jej práv „nemá oporu

nielen v , ale ani v akomkoľvek ustanovení právneho

poriadku.

Námietka sťažovateľa v exekučnom konaní, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje

na základe rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľné, je dostatočne závažnou preto, aby súd

náležite overil predpoklady jeho núteného výkonu. Sťažovateľ presne a jednoznačne

vymedzil dôvody, pre ktoré Výkaz nedoplatkov nie je vykonateľný.

V nadväznosti na námietku sťažovateľa, že exekúcia je vedená na základe

nevykonateľného rozhodnutia, mal exekučný súd preskúmať celý proces doručovania tak,

aby mohol urobiť objektívny a s realitou korešpondujúci záver potrebný na posúdenie tejto

námietky. Objektívne bolo potrebné (a zároveň aj postačujúce) len náležite overiť adresu

sťažovateľa evidovanú v čase doručovania Výkazu nedoplatkov v Registri obyvateľov SR,

prípadne v Centrálnom registri poistencov.

Z Registra obyvateľov SR vyplýva, že v čase doručovania výkazu nedoplatkov mal

sťažovateľ trvalý pobyt na adrese N... Podľa evidencie sa tento trvalý pobyt začal dňa

22. 11. 2010 a skončil dňa 2. 5. 2012. Je teda na tomto mieste nesporné, kde trvalý pobyt

sťažovateľa bol v čase doručovania Výkazu nedoplatkov. Evidovaný pobyt predchádzajúci

uvedenému bol na adrese F... (od 4. 6. 2009 do 22. 11. 2010).

Výkaz nedoplatkov bol oprávneným v exekučnom konaní doručovaný na adresu T.,

ktorý bol evidovaný od 11. 5. 1984 do 20. 07. 2007. Medzi touto adresou pobytu a dňom,

kedy malo dôjsť k doručovaniu výkazu nedoplatkov, sa trvalý pobyt sťažovateľa zmenil

postupne ešte trikrát.

V návrhu na zastavenie exekúcie sťažovateľ výslovne uviedol, že doručovanie

na adresu T..., nemohlo mať účinky doručovania na poslednú adresu trvalého pobytu ani

podľa Na danej adrese trvalý pobyt v čase

doručovania sťažovateľ nemal.

Poslednou adresou podľa uvedeného () je údaj

oznámený príslušnej poisťovni, pričom príslušnou poisťovňou je práve tá poisťovňa,

s ktorou má poistenec poistný vzťah v čase, kedy dochádza k zmene údajov. V čase

doručovania Výkazu nedoplatkov mal sťažovateľ poistný vzťah s poisťovňou Dôvera, a. s.,

čo bolo v exekučnom konaní preukázané.

V rozpore s povinnosťou náležite preveriť okolnosti doručovania Výkazu

nedoplatkov porušovateľ len zistil poslednú zmenu trvalého pobytu (na adresu H...) od

2. 5. 2012. Následne, bez opory v akomkoľvek dôkaze, exekučný súd nesprávne

predpokladal, že do 01. 05. 2012 sťažovateľ mal trvalý pobyt na adrese doručovania

Výkazu nedoplatkov.

Z vyššie uvedeného, ako aj z výpisu registra obyvateľov SR vyplýva, že súd buď

zjavne nevenoval náležitú pozornosť výpisu z registra obyvateľov, alebo vôbec nezisťoval,

kde v čase údajného doručovania Výkazu nedoplatkov mal sťažovateľ evidovaný trvalý

pobyt.

Konštatovanie porušovateľa, že k zmene adresy trvalého pobytu povinnej došlo až

po vykonaní pokusu o doručenie exekučného titulu oprávneným, nemá s námietkou

sťažovateľa nič spoločné.

Spôsob, akým teda exekučný súd postupoval pri posúdení otázky, či vykonávané

rozhodnutie je vykonateľné, predstavuje porušenie základnej povinnosti súdu... (čím, pozn.)

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR.

Vykonanie doručenia výkazu nedoplatkov tak, aby sa jeho adresát mal možnosť s

ním oboznámiť, je základným predpokladom právoplatnosti a vykonateľnosti výkazu. Zákon

umožňuje, aby sa výkaz nedoplatkov stal vykonateľným aj v prípade, ak jeho adresát

nevyužije opravné prostriedky, alebo ho neprevezme alebo vlastným porušením zákonnej

povinnosti oznámiť zmenu pobytu zmarí jeho doručenie na poslednú adresu pobytu.

V prípade sťažovateľa nenastala ani jedna z možností, nakoľko výkaz nedoplatkov nebol

doručovaný v súlade so na poslednú adresu sťažovateľa.“.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti je sťažovateľka presvedčená, že napadnutým

uznesením boli porušené označené články, ako aj jej základné právo podľa a právo

podľa dohovoru, a navrhuje, aby ústavný súd v merite veci nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. 03. 2013 č. k.

bol porušený a Slovenskej

republiky.

2. Základné právo I. H. na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava V z 20. marca 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. bolo

porušené.

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 20. marca 2013 v konaní vedenom pod

sp. zn. sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Bratislava V je povinný zaplatiť I. H. finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000,- Eur (slovom päťtisíc eur) do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

5. Okresný súd Bratislava V je povinný nahradiť I. H. trovy konania v sume 331,14

Eur vrátane DPH 12 úkony – prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti á 156,20 Eur vrátane

DPH /130,17 Eur + 20 % DPH/, 2x režijný paušál á 9,37 Eur vrátane DPH /7,81 Eur +

20% DPH/ do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky na účet právneho zástupcu.“

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu aj prijatie dočasného opatrenia spočívajúceho

v uložení povinnosti súdnemu exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie na vymoženie

povinnosti podľa výkazu nedoplatkov č. 1261153913 z 3. januára 2012 vydaného

Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a. s., krajská pobočka Banská Bystrica, aby sa zdržal

vykonávania úkonov smerujúcich k vymoženiu povinnosti uloženej predmetným výkazom

nedoplatkov, a to až do právoplatného skončenia konania o jej sťažnosti.

Uznesením ústavného súdu č. k. -22 z 3. októbra 2013 bola sťažnosť

sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie a návrhu na vydanie dočasného opatrenia ústavný

súd nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti bola sťažnosť zaslaná okresnému súdu na vyjadrenie. Predseda

okresného súdu sa prípisom zo 16. októbra 2013 vyjadril k sťažnosti, uvádzajúc, že z nej

„nevyplýva, akým spôsobom si poistenec plnil povinnosti vyplývajúce z § 23 ods. 1, písm. a)

, či oznámil, kedy a akým spôsobom príslušnej zdravotnej poisťovni zmenu

trvalého pobytu – lehota 8 dní ak k zmene dôjde.

V prípade, že poistenec si túto povinnosť nesplnil, poisťovňa zasiela výkaz

nedoplatkov na adresu, ktorú poisťovni oznámil. Zo spisu vyplýva, že poisťovňa

postupovala podľa ) a teda v súlade s týmto zákonom.

Súd pri posudzovaní námietok a návrhu na zastavenie exekúcie vychádzal z toho, že

rozhodnutie je vykonateľné, pričom doručené bolo v súlade s § 17b) vyššie cit. zákona.

Netrvám na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu.“.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd sťažovateľke na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu v stanovisku z 21. novembra 2013

uviedla, že na podanej ústavnej sťažnosti v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie,

trvá, a ďalej dodala, že «Základným nedostatkom v postupe porušovateľa vedúceho

k porušeniu ústavných práv sťažovateľky je pripustenie výkonu rozhodnutia, ktoré nie je

vykonateľné. Porušovateľ tento protiústavný stav umožnil na nesprávnom výklade zákona

č. .. ohľadne doručovania výkazu nedoplatkov na evidentne nesprávnu

adresu.

Uvedený zákon (§ 17b) umožňuje pre účinné doručenie zaslanie výkazu nedoplatkov

na poslednú adresu. V tej súvislosti ustanovenie

Z. z. preto ukladá poistencovi, aby zmenu trvalého pobytu oznamoval príslušnej poisťovni,

teda tej, s ktorou je v poistnom vzťahu v čase, kedy dochádza k zmene jej údajov. Dôsledky

nesplnenia oznamovacej povinnosti voči príslušnej poisťovni znáša poistenec. Výklad

spojenia „príslušnej poisťovni“ však v kontexte s obsahom povinnosti oznamovať zmenu

údajov neumožňuje v zmysle žiadnych metód právnej interpretácie iný záver ako ten, že sa

týka len tej poisťovne, s ktorou je subjekt v danom čase (v čase zmeny údajov) v poistno-

právnom vzťahu.

Zákon neukladá povinnosť oznamovať zmeny aj tým poisťovniam, s ktorými už

v žiadnom poistnom právnom vzťahu osoba v čase zmeny nie je. Existuje Centrálny register

poistencov, kde sú všetky údaje pre všetky poisťovne dostupné. To svedčí o tom, že ani

úmyslom zákonodarcu nebolo, aby plnenie hore uvedenej povinnosti sa realizovalo aj

vo vzťahu k bývalým poisťovniam. Ak postačuje doručovanie na poslednú adresu, potom

touto adresou je tá, ktorá je v rozhodujúcom čase oznámená príslušnej poisťovni ako

posledná. Príslušnou poisťovňou v čase výkazu nedoplatkov bola poisťovňa Dôvera, a. s.

Výkaz nedoplatkov vydaný Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a. s., nebol

doručovaný na poslednú adresu podľa .., (a preto, pozn.) sa

nemohol stať ani vykonateľným a teda nemohol a nemôže byť žiadnym podkladom pre

vedenie exekúcie.

Exekučný súd sa uvedenými skutočnosťami dôsledne nezaoberal, hoci ich

sťažovateľka tvrdila. Síce v odôvodnení uznesenia sa uvádza, kedy došlo k poslednej zmene

trvalého pobytu, ale miesto trvalého pobytu a najmä poslednú adresu podľa zákona

č. v rozhodnom čase doručovania výkazu nedoplatkov vôbec súd neskúmal.

Výkon rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľným, je porušením práva na súdnu

ochranu. Vykonateľnosť rozhodnutia je exekučný súd povinný skúmať ex offo. V tomto

prípade nevykonateľnosť rozhodnutia bola sťažovateľkou výslovne namietaná.

Ak by mali byť pre každú bývalú poisťovňu (s ktorou bol ukončený poistno-právny

vzťah) relevantné len údaje jej oznámené, potom vzhľadom na tvrdosť § 17b zákona

č. by každý poistenec musel zmeny svojich údajov oznamovať aj všetkým

bývalým poisťovniam. Zákon by ale musel výslovne stanoviť takúto povinnosť. Sťažovateľka

sa o údajnom svojom záväzku voči bývalej poisťovni dozvedela až v rámci exekúcie,

predtým nikdy nebola o ňom oboznámená.

Ďalším zásadným pochybením je, že exekučný súd sa žiadnym spôsobom

nevyporiadal pri svojom rozhodovaní s výslovnou námietkou sťažovateľky v uvedenom

smere, vec riešil neúplne a povrchne.». Sťažovateľka ďalej upravila uplatnený nárok

na náhradu trov konania o ďalší úkon právnej služby.

Právna zástupkyňa sťažovateľky, ako aj predseda okresného súdu oznámili

ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v dôsledku

čoho ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu a napadnutým uznesením došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru v spojitosti s a .

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že nútený

výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (,

). Rovnaký záver platí vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže výkon

rozsudku alebo iného rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť práva

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. DMD Group, a. s.,

proti Slovensku, sťažnosť č. 19334/03, rozsudok z 5. 10. 2010, ods. 47 a 48 a tam citovaná

prejudikatúra).

Obsahom základného práva zaručeného v je podľa konštantnej

judikatúry aj právo na riadne a príslušným procesným ustanoveniam [najmä § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“)] zodpovedajúce odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Citované ustanovenie pritom nevyžaduje, aby na každý argument účastníka,

aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku, sťažnosť

č. 18390/91, rozsudok z 9. 12. 1994, Georgiadis proti Grécku, sťažnosť č. 21522/93,

rozsudok z 29. 5. 1997).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s výkladom predpokladov fikcie

doručenia výkazu nedoplatkov podľa § 17b ods. 5 v spojitosti s § 23 ods. 1 písm. a) zákona

č. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení

o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení relevantnom pre danú vec

(ďalej len „“), ktorý zaujal okresný súd v napadnutom uznesení,

a s tým súvisiaca námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podľa výkaz nedoplatkov sa považuje

za doručený dňom prevzatia písomnosti adresátom. Za deň doručenia výkazu nedoplatkov

sa považuje aj deň, keď bolo prijatie písomnosti adresátom bezdôvodne odopreté.

Ak zásielka doručovaná poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou

„do vlastných rúk“ nebola prevzatá adresátom, považuje sa za doručenú dňom, keď bola

zásielka vrátená zdravotnej poisťovni, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Podľa poistenec je povinný oznámiť

príslušnej zdravotnej poisťovni najneskôr do ôsmich dní... zmenu trvalého pobytu...

V konaní vo veci samej bola podstatná otázka, či nastáva fikcia doručenia výkazu

nedoplatkov vydaného zdravotnou poisťovňou, v ktorej bola sťažovateľka poistená

v minulosti, ak ten bol zaslaný na adresu, ktorá bola poisťovni posledná známa (oznámená

v čase, kým poistný vzťah medzi nimi trval) aj vtedy, ak sťažovateľka zmenila zdravotnú

poisťovňu a následné zmeny trvalého pobytu pôvodnej poisťovni neoznámila.

Relevantná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu znie:

„Súd preskúmal návrh povinnej spolu s vyjadrením oprávneného a vykonal dopyt

na Register obyvateľov, na základe ktorého zistil, že povinná má nahlásenú zmenu adresy

na súčasnú adresu trvalého pobytu, H..., odo dňa 02. 05. 2012. Z uvedeného je zrejmé, že

k zmene adresy trvalého pobytu povinnej došlo až po vykonaní pokusu o doručenie

exekučného titulu oprávneným. Na základe vyššie uvedených skutočností a zákonných

ustanovení dospel súd k záveru, že oprávneným uplatnená fikcia doručenia podľa

ustanovenia o zdravotnom poistení, bola uplatnená

správne. Exekučný titul, rozhodnutie Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., v Bratislave

č. k. 1261153913 zo dňa 03. 01. 2012 tak nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa

26. 01. 2012 a stal sa tak spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2

Exekučného poriadku. V tomto štádiu exekučného konania sa toto rozhodnutie považuje za

vecne i právne správne a je tak riadnym a spôsobilým exekučným titulom.“

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo odôvodnené

úvahou spočívajúcou v tom, že k poslednej zmene adresy trvalého pobytu sťažovateľky tak,

ako to vyplýva z registra obyvateľov, došlo až po vykonaní pokusu o doručenie výkazu

nedoplatkov oprávnenou. Z toho by malo vyplývať, že sú splnené predpoklady nastúpenia

fikcie doručenia v zmysle Predmetné rozhodnutie

(výkaz nedoplatkov) sa tak podľa okresného súdu považuje za vecne i právne správne a je

riadnym a spôsobilým exekučným titulom.

Sťažovateľka s takým výkladom nesúhlasí a ako už v návrhu na odklad exekúcie

uviedla, podľa nej sa oznamovacia povinnosť vzťahuje na tú poisťovňu, v ktorej je v danom

čase poistenec poistený. Zároveň tvrdí, že okresný súd mal prihliadnuť na to, že údaj o tom,

u koho je poistenec poistený, je verejne prístupný v centrálnom registri poistencov. Nebolo

by racionálne, aby mal poistenec povinnosť 10 rokov po zmene poisťovne oznamovať

prípadné zmeny relevantných okolností aj predchádzajúcej poisťovni. S týmito námietkami

sa okresný súd v napadnutom uznesení podľa sťažovateľky vôbec nevysporiadal.

Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľkou v tom, že okresný súd sa jej námietkam

nevenoval. Neskúmal opakované zmeny jej trvalého pobytu od času, keď mal vzniknúť

nedoplatok na poistnom, resp. v čase, keď bola poistenkyňou oprávnenej, a neskúmal ani to,

kde mala sťažovateľka trvalý pobyt v čase doručovania výkazu nedoplatkov, a ani to, či

a aký údaj o trvalom pobyte sťažovateľky bol dostupný v centrálnom registri poistencov

prístupnom oprávnenej. Aj vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti zo 16. októbra 2013

indikuje, že okresný súd neskúmal, či a ako si sťažovateľka plnila povinnosti informovať

(novú) poisťovňu o zmene jej trvalého bydliska, keďže okresný súd v tomto vyjadrení

uvádza iba potenciálnu možnosť nesplnenia predmetnej povinnosti: „V prípade, že

poistenec si túto povinnosť nesplnil...“ Z pohľadu posúdenia ústavnej konformity záverov

okresného súdu je dôležité, že sa okresný súd nevysporiadal ani s námietkou sťažovateľky,

že z a nevyplýva záver, podľa

ktorého je poistenec povinný informovať o zmene trvalého pobytu nielen zdravotnú

poisťovňu, v ktorej je aktuálne poistený, ale aj tie poisťovne, v ktorých bol poistený

v minulosti. Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľkou, keď tvrdí, že práve táto námietka

je pre rozhodnutie vo veci podstatná, keďže oprávnená doručovala výkaz nedoplatkov

na poslednú adresu, ktorá jej bola v minulosti oznámená.

Podľa názoru ústavného súdu iba z tej okolnosti, že posledná zmena trvalého pobytu

sťažovateľky bola ohlásená až po pokuse o doručenie výkazu nedoplatkov, nevyplýva

záver, že by oprávnená doručila výkaz nedoplatkov na adresu podľa § 17b ods. 5 v spojitosti

s Z tejto okolnosti nevyplýva ani žiadny iný

záver o adrese, ktorá mala byť pre doručenie výkazu nedoplatkov podstatná (či už ide

o adresu sťažovateľky zistiteľnú z evidencie obyvateľstva, alebo o adresu oznámenú

zdravotnej poisťovni, v ktorej je v čase doručovania oznámená, resp. o adresu oznámenú

zdravotnej poisťovni, v ktorej bola v minulosti poistená). Odôvodnenie napadnutého

uznesenia okresného súdu neobsahuje dostatok dôvodov na záver, ku ktorému okresný súd

dospel, čo v spojitosti s nevysporiadaním sa so zásadnou námietkou sťažovateľky uvedenou

v návrhu na odklad exekúcie vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

V podstate okresný súd vychádzal pri aplikácii

z prísne formalistického výkladu, keď, hoci bez toho, aby to výslovne uviedol,

predpokladal, že oznamovacia povinnosť poistenca sa vzťahuje aj na poisťovne, v ktorých

bol poistenec poistený v minulosti, čo by viedlo, tak ako to tvrdí sťažovateľka, k uloženiu

povinnosti poistencom oznamovať zmeny v povinne ohlasovaných údajoch svojim

predchádzajúcim poisťovniam, a to aj akúkoľvek dlhú dobu potom, ako poistenec zmení

poisťovňu (potenciálne obmedzené na uplynutie premlčacej doby nárokov poisťovne voči

poistencovi).

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné doplniť, že v čase, keď mal

vzniknúť nedoplatok na poistnom, bol účinný zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Podľa síce vyplývala povinnosť

oznamovať príslušnej poisťovni zmenu adresy trvalého pobytu, zároveň však podľa § 11

ods. 12 bola príslušnou poisťovňou tá poisťovňa, ktorú si poistenec

vybral na vykonávanie zdravotného poistenia, pričom z uvedeného ustanovenia sa nedá

vyvodiť, že by sa oznamovacia povinnosť vzťahovala na všetky predchádzajúce poisťovne,

v ktorých by bola osoba poistená.

K rovnakému záveru vedie výklad aj (pre prvú

prihlášku na verejné zdravotné poistenie) a (pre zmenu

zdravotnej poisťovne), z ktorých vyplýva, že príslušnou poisťovňou pre poisteného je tá

poisťovňa, v ktorej je aktuálne poistený. Preto má podľa názoru ústavného súdu poistený

oznamovaciu povinnosť voči tejto zdravotnej poisťovni a vzťahujúcu sa na zmenu údajov,

ktorá nastala v čase, keď bol u nej poistený.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ďalej dodáva, že výklad zastávaný okresným

súdom v konečnom dôsledku nielen znemožňuje sťažovateľke účinne sa brániť voči výkazu

nedoplatkov, ale odníma jej aj možnosť dobrovoľne plniť povinnosť uloženú vykonateľným

rozhodnutím a priamo ju vystavuje exekúcii.

Podľa názoru ústavného súdu má povinný (v tomto prípade sťažovateľka) ochrany

hodný záujem, aby pred núteným výkonom rozhodnutia mal možnosť dobrovoľne plniť

povinnosť uloženú mu vykonateľným rozhodnutím. Ako už ústavný súd uviedol, exekúcia

znamená väčší zásah do majetkovej sféry povinného ako dobrovoľné plnenie prinajmenej

z dvoch dôvodov: 1. Pri exekúcii musí povinný uhradiť navyše trovy exekúcie.

2. Pri dobrovoľnom plnení povinný rozhoduje, ktorou časťou svojho majetku alebo

i úverom splní svoje záväzky, kým v exekúcii rozhoduje exekútor o tom, čo z majetku

povinného použije na splnenie jeho záväzkov ().

Z uvedených dôvodov vyplýva, že gramatický, systematický a historický výklad

predmetných ustanovení (vymedzenie príslušnej poisťovne

na účely informovania) vedie k záveru, že oznamovacia povinnosť poistenca podľa § 23

ods. 1 písm. a) sa vzťahuje na tú zdravotnú poisťovňu, v ktorej je

poistenec poistený v relevantnom čase ( a ).

Príkaz na ústavne súladný výklad právnych predpisov (porovnaj )

vyžaduje, aby bol vykladaný tak, aby v prípade, že si

poistenec splní povinnosť oznámiť zmenu svojho trvalého pobytu (a teda aj zmenu adresy

na doručovanie výkazu nedoplatkov) v danom čase príslušnej poisťovni, mu nebolo

doručovaním výkazu nedoplatkov zdravotnou poisťovňou, v ktorej bol poistený v minulosti,

znemožnené brániť sa proti tomuto výkazu a svoju povinnosť voči predchádzajúcej

poisťovni splniť dobrovoľne.

Podľa názoru ústavného súdu tak okresný súd nielen že nedal relevantnú odpoveď

na podstatnú námietku sťažovateľky, ktorá má zásadný význam pre posúdenie splnenia

podmienok fikcie doručenia v zmysle , čo malo

za následok zjavnú neodôvodnenosť napadnutého uznesenia, ale zároveň zapríčinil aj jeho

arbitrárnosť, keďže poprel význam a účel predmetných ustanovení ,

čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na evidentnú a nespochybniteľnú spojitosť

s ústavnými princípmi vyjadrenými v a nepovažoval ústavný

súd za potrebné výslovne uviesť vo výrokovej časti tohto nálezu aj to, že k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu došlo v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

, keďže už v samotnom deklarovaní porušenia tohto základného práva je táto

skutočnosť nepochybne implicitne obsiahnutá.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia a , ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Ďalej bude povinnosťou okresného súdu riadiť sa právnym názorom ústavného

súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo odôvodnila

pocitmi nespravodlivosti, ktoré ju sprevádzali pri porušovaní jej základných práv. Ústavný

súd sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu), pretože

vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jej základných

práv dosiahne samotným zrušením napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátením mu

veci na ďalšie konanie, čo považoval v danom prípade za dostačujúce.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila

nárok na náhradu trov konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 496,68 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania pozostávajúcu z odmeny

advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) náhradu trov

konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti, písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu)

po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok aj na náhradu režijného

paušálu 7,81 € za tri úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013. Keďže Advokátska

kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, je platcom DPH,

v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky odmena a náhrady boli zvýšené o daň z pridanej hodnoty.

Úhrada trov konania uplatnená sťažovateľkou nepresahuje sumu, ktorú vypočítal

ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke nárok na úhradu trov konania v sume

496,68 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava (§ 31a

v spojení s ), v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014