Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 26/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. P., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a základných práv postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. februára 2013, ako aj postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

19. januára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla 2013

doručené podanie M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu

kvalifikoval ako sťažnosť podľa (ďalej len

„ústava“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)

a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. októbra 2011 uznaný za

vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1

a a a zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa a . Okresný súd odsúdil

sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov a zároveň mu uložil

ochranný dohľad podľa a na dobu 1 roka, ako aj

ďalšie sankcie a opatrenia.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 19. januára 2012 odvolaniu sťažovateľa čiastočne

vyhovel, pričom podľa a a zrušil

napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a ochrannom dohľade a podľa § 322

ods. 3 sám vo veci rozhodol a uložil sťažovateľovi podľa

za použitia a , a

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov a šesť mesiacov a tiež ochranný dohľad

podľa a vo výmere jedného roku.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. c), g), h) a i) . O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. Tdo 7/2013 z 21. februára 2013, ktorým ho podľa § 382 písm. c)

odmietol.

Sťažovateľ namieta, že podľa jeho názoru z dokazovania vykonaného pred

všeobecnými súdmi vyplynulo, že nekonal v úmysle usmrtiť poškodených, a preto ním

spáchaný skutok mal byť posúdený podľa iných ustanovení . Sťažovateľ

poukazuje tiež na to, že „spúšťacím mechanizmom“ jeho protiprávneho konania bol útok

iných osôb na jeho osobu, pričom v dôsledku jeho konania nedošlo k poškodeniu životne

dôležitých orgánov poškodených, „... takéto konanie preto nemožno právne kvalifikovať

ako pokus vraždy“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že ak všeobecné súdy konajúce v jeho trestnej veci prihliadali

na jeho výpoveď v prípravnom konaní z 5. apríla 2010, tak išlo o nezákonný dôkaz, keďže

v tom čase „bol v zlom psychickom a fyzickom stave po predchádzajúcom fyzickom útoku

na svoju osobu a tiež bol ešte pod vplyvom alkoholu preto bol na takýto výsluch

nespôsobilý“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že v čase spáchania skutku bol v dôsledku

užitých liekov a požitého alkoholu, čo mohlo spôsobiť jeho nepríčetnosť. V tejto súvislosti

považuje závery znalcov za nejednoznačné a rozporuplné. Z týchto dôvodov bolo potrebné

v konaní nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, čomu však súdy nevyhoveli.

Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd predložil spis

najvyššiemu súdu na rozhodnutie o jeho dovolaní 11. februára 2013, pričom najvyšší súd

rozhodol o dovolaní už 21. februára 2013.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

dňa 21. 2. 2013 a v konaní Krajského súdu a jeho uznesením pod sp. zn. -825

zo dňa 19. 1. 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces –

rovnosť zbraní, právo na obhajobu právo na rovnosť účastníkov v konaní, ako aj právo na

súdnu a inú právnu ochranu.

II. ÚS SR prikazuje NS SR, aby predmetné uznesenie NS SR sp. zn.

zrušil a vo veci opäť konal a rozhodol.“

Zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavný súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Vychádzajúc z obsahu navrhovaného petitu, ústavný súd kvalifikoval podanie

sťažovateľa ako sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania podľa a základného práva na obhajobu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade

poukazuje na svoje zistenia zo spisovej dokumentácie, z ktorých vyplýva, že námietky

sťažovateľa uvedené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade totožné s jeho

námietkami, ktoré uplatnil v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Zo spisovej dokumentácie ďalej vyplýva, že s dovolacou námietkou sťažovateľa

založenej na tvrdení, že v jeho trestnej veci bol použitý nezákonne získaný dôkaz – jeho

výpoveď v prípravnom konaní z 5. apríla 2010 [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)

], sa meritórne zaoberal najvyšší súd v napadnutom uznesení. Táto

námietka bola teda predmetom prieskumu uskutočneného najvyšším súdom v rámci

dovolacieho konania.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity, z čoho vyplýva, že jeho právomoc poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci totiž riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ v dovolaní založil svoju námietku o nezákonne použitom dôkaze na

dovolacom dôvode podľa , preto bol najvyšší súd

ako dovolací súd povinný vysporiadať sa s ňou vo svojom rozhodnutí. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto námietke vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný

súd preto vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa .

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa (námietka založená na tvrdení o absencii

úmyslu usmrtiť poškodených v spojení s argumentáciou, že spúšťacím mechanizmom jeho

protiprávneho konania bol útok iných osôb na jeho osobu, pričom nemalo dôjsť

k poškodeniu životne dôležitých orgánov u poškodených, a námietka založená na tvrdení

o nedostatku jeho trestnej zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti v čase spáchania skutku),

ktoré sťažovateľ uplatnil tak v dovolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,

ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že dovolací súd sa nimi meritórne nezaoberal s poukazom na to, že neboli splnené zákonné

podmienky.

Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdil uvedené

námietky z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené. Vychádzal

pritom z už citovaného , z ktorého okrem iného

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či

táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k posudzovaným

námietkam sťažovateľa okrem iného uvádza:

«Preukázanie zavinenia ako vnútorného psychického vzťahu páchateľa k následku

jeho konania je reálne aj na základe takých objektívnych skutočností, akými sú napr.

povaha činu, spôsob vykonania útoku, charakter predmetu, ktorý bol použitý na útok a pod.

Treba pripustiť, že spúšťacím mechanizmom bol naozaj útok iných osôb na obžalovaného.

Na túto možnosť nasvedčujú jeho poranenia. Treba zdôrazniť, že obžalovaný, súc

rozhnevaný predošlým útokom na seba, vo svojom bydlisku zobral pištoľ s nábojmi a vrátil

sa na miesto konfliktu. Už samotné toto konanie nasvedčuje na bezprostrednú hrozbu

zo strany obžalovaného. Jeho cieľ sa potom preukázal, keď po slovách „vy ma tu jebať

nebudete“ najmenej šesťkrát vystrelil do skupinky troch ľudí z pomerne veľmi malej

vzdialenosti. O spôsobe streľby nasvedčujú poranenia poškodených, dokonca na Ť. strieľal

aj zozadu. Bez pochybností možno vysloviť, že k nenapraviteľnému následku nedošlo len

šťastnou náhodou. Pritom ale v skupinke ľudí pred barom neboli údajní hlavní aktéri

predošlého útoku na obžalovaného (B.).

Na posúdenie subjektívnej stránky konania páchateľa, hoci následok nedosahuje

smrť, (ba ani keby nedosahoval ťažkú ujmu na zdraví), potrebné je zvážiť, že koná

s vedomím, že použitie konkrétnej zbrane (pištoľ) na spáchanie činu je spravidla životu

nebezpečné.

Neberúc do úvahy úmysel priamy, pri nepriamom úmysle uzrozumenie vyjadruje

aktívny vôľový vzťah páchateľa k spôsobeniu následku relevantného pre trestné právo, t. j.

predpokladaného (a vyjadreného) v konkrétnom ustanovení . Na

uzrozumenie páchateľa v čase činu s možným následkom sa usudzuje z charakteru konania

páchateľa, t. j. z intenzity útoku, času jeho trvania, z miesta na tele poškodeného, na ktoré

boli útoky vedené, z početnosti atakov a pod., tiež či páchateľ počítal s konkrétnou

okolnosťou, ktorá by mohla, reálne, možnému následku zabrániť.

Znalecký posudok psychiatrický výslovne vyslovil, že obžalovaný netrpí a ani netrpel

duševnou poruchou, v čase činu išlo o prostú opilosť ťažšieho stupňa. V čase streľby boli

preto ovládacie a rozpoznávacie schopnosti podstatne znížené, výhradne však vplyvom

požitého alkoholu. Ak príčiny zníženia oných schopností nemožno hľadať v duševnej

poruche, nie je ani dôležité (potrebné) skúmanie percentuálneho vyjadrenia stupňa tohto

zníženia. Záverom znalcov zjavne predchádzalo dôsledné vyšetrenie a skúmanie duševného

zdravia obžalovaného.»

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej opakovane zdôrazňuje, že v konaní o sťažnostiach podľa

smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , atď.). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , atď.).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa námietok

posudzovaných ústavným súdom je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,

pričom ho nemožno považovať za arbitrárne ani za vymykajúce sa obvyklej právnej praxi

súdov. Právny záver krajského súdu, podľa ktorého kvalifikoval konanie sťažovateľa ako

úmyselné, vychádzajúc zo skutočnosti, že tento sa po predchádzajúcom konflikte

s poškodenými vrátil do miesta svojho bydliska, kde zobral strelnú zbraň a následne sa

vrátil na miesto konfliktu, kde v napadnutom rozsudku popísaným spôsobom zaútočil na

poškodených, je presvedčivý a logicky vyplýva z analýzy skutkového deja. Rovnako za

ústavne konformný považuje ústavný súd aj právny záver krajského súdu týkajúci sa

príčetnosti sťažovateľa v čase spáchania skutku. Ide o záver založený na výsledkoch

znaleckého dokazovania, ktoré v posudzovanej veci aj ústavný súd na základe preskúmania

spisovej dokumentácie považuje za zrozumiteľné a presvedčivé.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

časťou napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej zaujal právne závery k predmetným

námietkam sťažovateľa a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa

a právom podľa dohovoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Zo sťažnosti a spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti

napadnutému rozsudku krajského súdu okrem iného aj z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. g) , t. j. z dôvodu, že je založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom.

Sťažovateľ namietal vo svojom dovolaní (a následne aj v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu), že v jeho veci konajúce všeobecné súdy nemohli vychádzať z jeho

výpovede v prípravnom konaní z 5. apríla 2010, keďže išlo o nezákonne získaný dôkaz,

pretože bol v tom čase zlom psychickom a fyzickom stave po predchádzajúcom útoku na

jeho osobu a tiež bol ešte pod vplyvom alkoholu, a preto nebol z týchto dôvodov na výsluch

spôsobilý.

Najvyšší súd vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa podľa § 371 ods. 1

písm. g) v napadnutom uznesení najmä uviedol:

„Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie

súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli

vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným

spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí

byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by

sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Naplnenie tohto dovolacieho

dôvodu videl obvinený v tom, že pred jeho prvým výsluchom sa nachádzal v zlom

psychickom rozpoložení, bol nevyspatý a navyše ešte ráno bol značne pod vplyvom

alkoholu. Z obsahu spisového materiálu najvyšší súd zistil, že prvý výsluch obvineného pred

vyšetrovateľom sa uskutočnil 5. apríla 2010 o 17.40 hod. (č. l. 42 - 48) za účasti jeho

obhajcu. Pred výsluchom bol vyšetrovateľom riadne poučený o svojich právach, pričom

vo veci vypovedal dobrovoľne bez akéhokoľvek nátlaku a vôbec sa nesťažoval na únavu

a vyčerpanosť. Žiadne výhrady voči výsluchu nemal. Pokiaľ ide o zistenú hladinu alkoholu

v krvi obvineného, k tomu je potrebné uviesť, že pri poslednom odbere krvi dňa 5. apríla

2010 o 08. 30 hod. bola zistená koncentrácia alkoholu v krvi obvineného 1,32 promile,

pričom k samotnému výsluchu došlo až po 9-ich hodinách po poslednom odbere vzorky krvi.

Podľa vyjadrenia znalcov došlo v organizme obvineného k odbúravaniu alkoholu za každú

hodinu 0,12 až 0,15 promile alkoholu, z čoho možno vyvodzovať, že v čase výsluchu nebol

pod vplyvom alkoholu. Námietky obvineného sú preto neopodstatnené. V tomto smere

žiadne pochybenia najvyšší súd nezistil, ani pokiaľ ide o právo obvineného na obhajobu.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie tejto časti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu a na túto

v celom rozsahu poukazuje.

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní „prirýchlo“. Túto

námietku ústavný súd považuje za právne irelevantnú, t. j. nespôsobilú vyvolať pochybnosti

o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených

základných práv podľa a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému

súdu reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014