Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 26/2014
PDF · 217.65 KB
No categories available
IV. ÚS 26/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. P., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a základných práv postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2013 a jeho uznesením z 21. februára 2013, ako aj postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 127/2011 a jeho rozsudkom z
19. januára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla 2013
doručené podanie M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu
kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2013 a jeho
uznesením z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)
a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 127/2011 a jeho rozsudkom z 19. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 35 T 147/2010 z 27. októbra 2011 uznaný za
vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
a § 145 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Okresný súd odsúdil
sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov a zároveň mu uložil
ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona na dobu 1 roka, ako aj
ďalšie sankcie a opatrenia.
Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský
súd rozsudkom sp. zn. 3 To 127/2011 z 19. januára 2012 odvolaniu sťažovateľa čiastočne
vyhovel, pričom podľa § 321 ods. 1 písm. d) a e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a ochrannom dohľade a podľa § 322
ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol a uložil sťažovateľovi podľa § 145 ods. 2
Trestného zákona za použitia § 41 ods. 1 a 2, § 38 ods. 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov a šesť mesiacov a tiež ochranný dohľad
podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona vo výmere jedného roku.
Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. Tdo 7/2013 z 21. februára 2013, ktorým ho podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľ namieta, že podľa jeho názoru z dokazovania vykonaného pred
všeobecnými súdmi vyplynulo, že nekonal v úmysle usmrtiť poškodených, a preto ním
spáchaný skutok mal byť posúdený podľa iných ustanovení Trestného zákona. Sťažovateľ
poukazuje tiež na to, že „spúšťacím mechanizmom“ jeho protiprávneho konania bol útok
iných osôb na jeho osobu, pričom v dôsledku jeho konania nedošlo k poškodeniu životne
dôležitých orgánov poškodených, „... takéto konanie preto nemožno právne kvalifikovať
ako pokus vraždy“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že ak všeobecné súdy konajúce v jeho trestnej veci prihliadali
na jeho výpoveď v prípravnom konaní z 5. apríla 2010, tak išlo o nezákonný dôkaz, keďže
v tom čase „bol v zlom psychickom a fyzickom stave po predchádzajúcom fyzickom útoku
na svoju osobu a tiež bol ešte pod vplyvom alkoholu preto bol na takýto výsluch
nespôsobilý“.
Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že v čase spáchania skutku bol v dôsledku
užitých liekov a požitého alkoholu, čo mohlo spôsobiť jeho nepríčetnosť. V tejto súvislosti
považuje závery znalcov za nejednoznačné a rozporuplné. Z týchto dôvodov bolo potrebné
v konaní nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, čomu však súdy nevyhoveli.
Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd predložil spis
najvyššiemu súdu na rozhodnutie o jeho dovolaní 11. februára 2013, pričom najvyšší súd
rozhodol o dovolaní už 21. februára 2013.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„I. Postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2013 a jeho uznesením zo
dňa 21. 2. 2013 a v konaní Krajského súdu a jeho uznesením pod sp. zn. 3 To/127/2011-825
zo dňa 19. 1. 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces –
rovnosť zbraní, právo na obhajobu právo na rovnosť účastníkov v konaní, ako aj právo na
súdnu a inú právnu ochranu.
II. ÚS SR prikazuje NS SR, aby predmetné uznesenie NS SR sp. zn. 5 Tdo 7/2013
zrušil a vo veci opäť konal a rozhodol.“
Zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavný súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Vychádzajúc z obsahu navrhovaného petitu, ústavný súd kvalifikoval podanie
sťažovateľa ako sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
II.1 K napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade
poukazuje na svoje zistenia zo spisovej dokumentácie, z ktorých vyplýva, že námietky
sťažovateľa uvedené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade totožné s jeho
námietkami, ktoré uplatnil v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
Zo spisovej dokumentácie ďalej vyplýva, že s dovolacou námietkou sťažovateľa
založenej na tvrdení, že v jeho trestnej veci bol použitý nezákonne získaný dôkaz – jeho
výpoveď v prípravnom konaní z 5. apríla 2010 [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku], sa meritórne zaoberal najvyšší súd v napadnutom uznesení. Táto
námietka bola teda predmetom prieskumu uskutočneného najvyšším súdom v rámci
dovolacieho konania.
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho
právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity, z čoho vyplýva, že jeho právomoc poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci totiž riadi zásadou, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ v dovolaní založil svoju námietku o nezákonne použitom dôkaze na
dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, preto bol najvyšší súd
ako dovolací súd povinný vysporiadať sa s ňou vo svojom rozhodnutí. Právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto námietke vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný
súd preto vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa (námietka založená na tvrdení o absencii
úmyslu usmrtiť poškodených v spojení s argumentáciou, že spúšťacím mechanizmom jeho
protiprávneho konania bol útok iných osôb na jeho osobu, pričom nemalo dôjsť
k poškodeniu životne dôležitých orgánov u poškodených, a námietka založená na tvrdení
o nedostatku jeho trestnej zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti v čase spáchania skutku),
ktoré sťažovateľ uplatnil tak v dovolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,
ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že dovolací súd sa nimi meritórne nezaoberal s poukazom na to, že neboli splnené zákonné
podmienky.
Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdil uvedené
námietky z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené. Vychádzal
pritom z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého okrem iného
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či
táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k posudzovaným
námietkam sťažovateľa okrem iného uvádza:
«Preukázanie zavinenia ako vnútorného psychického vzťahu páchateľa k následku
jeho konania je reálne aj na základe takých objektívnych skutočností, akými sú napr.
povaha činu, spôsob vykonania útoku, charakter predmetu, ktorý bol použitý na útok a pod.
Treba pripustiť, že spúšťacím mechanizmom bol naozaj útok iných osôb na obžalovaného.
Na túto možnosť nasvedčujú jeho poranenia. Treba zdôrazniť, že obžalovaný, súc
rozhnevaný predošlým útokom na seba, vo svojom bydlisku zobral pištoľ s nábojmi a vrátil
sa na miesto konfliktu. Už samotné toto konanie nasvedčuje na bezprostrednú hrozbu
zo strany obžalovaného. Jeho cieľ sa potom preukázal, keď po slovách „vy ma tu jebať
nebudete“ najmenej šesťkrát vystrelil do skupinky troch ľudí z pomerne veľmi malej
vzdialenosti. O spôsobe streľby nasvedčujú poranenia poškodených, dokonca na Ť. strieľal
aj zozadu. Bez pochybností možno vysloviť, že k nenapraviteľnému následku nedošlo len
šťastnou náhodou. Pritom ale v skupinke ľudí pred barom neboli údajní hlavní aktéri
predošlého útoku na obžalovaného (B.).
Na posúdenie subjektívnej stránky konania páchateľa, hoci následok nedosahuje
smrť, (ba ani keby nedosahoval ťažkú ujmu na zdraví), potrebné je zvážiť, že koná
s vedomím, že použitie konkrétnej zbrane (pištoľ) na spáchanie činu je spravidla životu
nebezpečné.
Neberúc do úvahy úmysel priamy, pri nepriamom úmysle uzrozumenie vyjadruje
aktívny vôľový vzťah páchateľa k spôsobeniu následku relevantného pre trestné právo, t. j.
predpokladaného (a vyjadreného) v konkrétnom ustanovení Trestného zákona. Na
uzrozumenie páchateľa v čase činu s možným následkom sa usudzuje z charakteru konania
páchateľa, t. j. z intenzity útoku, času jeho trvania, z miesta na tele poškodeného, na ktoré
boli útoky vedené, z početnosti atakov a pod., tiež či páchateľ počítal s konkrétnou
okolnosťou, ktorá by mohla, reálne, možnému následku zabrániť.
Znalecký posudok psychiatrický výslovne vyslovil, že obžalovaný netrpí a ani netrpel
duševnou poruchou, v čase činu išlo o prostú opilosť ťažšieho stupňa. V čase streľby boli
preto ovládacie a rozpoznávacie schopnosti podstatne znížené, výhradne však vplyvom
požitého alkoholu. Ak príčiny zníženia oných schopností nemožno hľadať v duševnej
poruche, nie je ani dôležité (potrebné) skúmanie percentuálneho vyjadrenia stupňa tohto
zníženia. Záverom znalcov zjavne predchádzalo dôsledné vyšetrenie a skúmanie duševného
zdravia obžalovaného.»
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej opakovane zdôrazňuje, že v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa námietok
posudzovaných ústavným súdom je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,
pričom ho nemožno považovať za arbitrárne ani za vymykajúce sa obvyklej právnej praxi
súdov. Právny záver krajského súdu, podľa ktorého kvalifikoval konanie sťažovateľa ako
úmyselné, vychádzajúc zo skutočnosti, že tento sa po predchádzajúcom konflikte
s poškodenými vrátil do miesta svojho bydliska, kde zobral strelnú zbraň a následne sa
vrátil na miesto konfliktu, kde v napadnutom rozsudku popísaným spôsobom zaútočil na
poškodených, je presvedčivý a logicky vyplýva z analýzy skutkového deja. Rovnako za
ústavne konformný považuje ústavný súd aj právny záver krajského súdu týkajúci sa
príčetnosti sťažovateľa v čase spáchania skutku. Ide o záver založený na výsledkoch
znaleckého dokazovania, ktoré v posudzovanej veci aj ústavný súd na základe preskúmania
spisovej dokumentácie považuje za zrozumiteľné a presvedčivé.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
časťou napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej zaujal právne závery k predmetným
námietkam sťažovateľa a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy
a právom podľa dohovoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Zo sťažnosti a spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti
napadnutému rozsudku krajského súdu okrem iného aj z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu, že je založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom.
Sťažovateľ namietal vo svojom dovolaní (a následne aj v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu), že v jeho veci konajúce všeobecné súdy nemohli vychádzať z jeho
výpovede v prípravnom konaní z 5. apríla 2010, keďže išlo o nezákonne získaný dôkaz,
pretože bol v tom čase zlom psychickom a fyzickom stave po predchádzajúcom útoku na
jeho osobu a tiež bol ešte pod vplyvom alkoholu, a preto nebol z týchto dôvodov na výsluch
spôsobilý.
Najvyšší súd vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku v napadnutom uznesení najmä uviedol:
„Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie
súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli
vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným
spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí
byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by
sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Naplnenie tohto dovolacieho
dôvodu videl obvinený v tom, že pred jeho prvým výsluchom sa nachádzal v zlom
psychickom rozpoložení, bol nevyspatý a navyše ešte ráno bol značne pod vplyvom
alkoholu. Z obsahu spisového materiálu najvyšší súd zistil, že prvý výsluch obvineného pred
vyšetrovateľom sa uskutočnil 5. apríla 2010 o 17.40 hod. (č. l. 42 - 48) za účasti jeho
obhajcu. Pred výsluchom bol vyšetrovateľom riadne poučený o svojich právach, pričom
vo veci vypovedal dobrovoľne bez akéhokoľvek nátlaku a vôbec sa nesťažoval na únavu
a vyčerpanosť. Žiadne výhrady voči výsluchu nemal. Pokiaľ ide o zistenú hladinu alkoholu
v krvi obvineného, k tomu je potrebné uviesť, že pri poslednom odbere krvi dňa 5. apríla
2010 o 08. 30 hod. bola zistená koncentrácia alkoholu v krvi obvineného 1,32 promile,
pričom k samotnému výsluchu došlo až po 9-ich hodinách po poslednom odbere vzorky krvi.
Podľa vyjadrenia znalcov došlo v organizme obvineného k odbúravaniu alkoholu za každú
hodinu 0,12 až 0,15 promile alkoholu, z čoho možno vyvodzovať, že v čase výsluchu nebol
pod vplyvom alkoholu. Námietky obvineného sú preto neopodstatnené. V tomto smere
žiadne pochybenia najvyšší súd nezistil, ani pokiaľ ide o právo obvineného na obhajobu.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie tejto časti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu a na túto
v celom rozsahu poukazuje.
Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní „prirýchlo“. Túto
námietku ústavný súd považuje za právne irelevantnú, t. j. nespôsobilú vyvolať pochybnosti
o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených
základných práv podľa ústavy a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému
súdu reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014