Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 47/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., zastúpeného Kubicová,

Benkóczki, Baláž – advokáti, spol. s r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 2. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014

doručená sťažnosť V. Y., zastúpeného Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, spol. s r. o.,

Záhradnícka 68, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja

Baláža, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 2. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. apríla 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. júla 2010 uznaný za vinného

z pokusu trestného činu vo forme účastníctva ako organizátor trestného činu legalizácie

príjmu z trestnej činnosti podľa § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. a) k § 252 ods. 1 písm. a) a b)

a ods. 3 v znení neskorších predpisov.

Návrhom doručeným okresnému súdu 19. augusta 2011 sťažovateľ požiadal

o povolenie obnovy konania, pričom za dôkaz súdu skôr neznámy označil výpoveď svedka

A. K. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že na základe právneho názoru krajského súdu

vysloveného v pôvodnom konaní všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho vine na výpoveď

svedka A. K. vykonanú na hlavnom pojednávaní 19. novembra 2009 neprihliadali, keďže ju

považovali za nezákonnú.

V predmetnej trestnej veci sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodoval

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom v odôvodnení vydaného uznesenia v dovolacom konaní (dátum

vydania označeného uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti neuvádza a nie je

ani súčasťou príloh sťažnosti, pozn.), ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol (uvedené

sťažovateľom na s. 4 sťažnosti, pozn.), okrem iného uviedol: „... Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto túto výpoveď svedka A. K. považuje (okrem už výpovedí, ktoré boli

prečítané z prípravného konania) za zákonnú a použiteľnú súdmi oboch stupňov pri

rozhodovaní o vine.“

S poukazom na právny názor najvyššieho súdu o zákonnosti, a teda použiteľnosti

výpovede svedka A. K. z hlavného pojednávania, sťažovateľ vyvodzuje, že výpoveď svedka

A. K. učinená na hlavnom pojednávaní je novým dôkazom súdu skôr neznámym, ktorý by

vzhľadom na jeho rozpor s výpoveďami ďalších svedkov, ako aj vzhľadom na rozpor

výpovedí svedka K. z prípravného konania oproti výpovedi učinenej na hlavnom

pojednávaní mohol odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. mája 2013 návrh sťažovateľa na

povolenie obnovy konania zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 2. októbra 2013 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

„.... Úvodom je potrebné uviesť, že okresný súd v uvedenej trestnej veci o povolenie

obnovy konania rozhodoval celkom trikrát.

Okresný súd Bratislava II na verejnom zasadnutí konanom 17. 4. 2012 pod sp. zn.

podľa návrh odsúdeného V. Y. na povolenie obnovy

konania v trestnej veci Okresného súdu Bratislava II vedenej pod sp. zn. ako

nedôvodný zamietol.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 25. 7. 2012 sp. zn. bolo

citované uznesenie podľa zrušené a vec vrátená Okresnému

súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 6. 12. 2011 sp. zn. bolo

podľa z dôvodu návrhu odsúdeného V. Y. na

povolenie obnovy konania vyhovené a súčasne boli zrušené výroky o vine a treste rozsudku

Okresného súdu Bratislava II z 12. 4. 2010 sp. zn. ako aj ďalšie rozhodnutia

obsahovo nadväzujúce.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25. 2. 2013 sp. zn. bolo

citované uznesenie podľa zrušené a vec opätovne vrátená

Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie a rozhodnutie.

Uznesením Okresného súdu Bratislava II z 2. 5. 2013 sp. zn. bol podľa

návrh odsúdeného V. Y. na povolenie obnovy konania zamietnutý.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že výpoveď svedka A. K. zo dňa

19. 11. 2009 je zachytená v spisovom materiáli, je zistiteľná z obsahu spisu, preto ani

napriek názoru Najvyššieho súdu SR o jej zákonnosti a použiteľnosti pri rozhodovaní o vine

(teda názoru odlišného od názoru Krajského súdu v Bratislave), túto výpoveď nemožno

považovať za nový dôkaz alebo novú skutočnosť, ktoré by boli súdu skôr neznáme. Okrem

toho predmetná výpoveď menovaného svedka K. je výpoveďou takého charakteru, že nie je

možné vyvodiť záver, že táto by bola takým faktorom, ktorý by umožnil spochybnenie záveru

o primeranosti trestu, prípadne dokonca záveru o vine odsúdeného.

... Vzhľadom na to, že JUDr. Iveta Zelenayová a JUDr. Kamil Ivánek sú podľa

Základných zásad všeobecne platných pre Rozvrh práce Krajského súdu v Bratislave na

trestnoprávnom kolégiu v kalendárnom roku 2013 podľa bodu VIII – 6 rozhodovania

o obnove konania s poukazom na ustanovenie vylúčení, o obnove

konania rozhodovala predsedníčka senátu s členmi zastupujúceho senátu.

... Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vyššie citované ustanovenie stanovuje formálne podmienky tzv.

iudicium rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia a novej

skutočnosti alebo dôkazu.

Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou

podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania,

vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Súd rozhodujúci o návrhu na

povolenie obnovy konania nemôže hodnotiť novoobjavené dôkazy z hľadiska ich

hodnovernosti, pretože takéto hodnotenie by slúžilo ako podklad pre nové rozhodnutie

o vine. Napriek tomu je v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový

dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Je dôležité pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,

a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný

iba vo výnimočných prípadoch.

V nadväznosti na práve uvedené krajský súd vo vzťahu k výpovedi svedka A. K.

uvádza, že je pravdou, že tento bol dňa 19. 11. 2009 (č. l. 2300) na hlavnom pojednávaní

pred okresným súdom vypočutý a je pravdou aj to, že v uznesení krajského súdu zo 17. 3.

2010 sp. zn. sa konštatuje, že uvedená výpoveď svedka je podľa jeho názoru

nezákonná. Následne bol uvedený svedok vypočutý súdom prvého stupňa po zrušení

predchádzajúceho rozsudku vypočutý na hlavnom pojednávaní konanom 14. 4. 2010, na

ktorom využil svoje právo a odmietol vypovedať v dôsledku čoho boli jeho výpovede

z prípravného konania z č. l. 791 – 795 a č. l. 796 – 799 prečítané. V ďalšom svojom

uznesení už Krajský súd v Bratislave a to dňa 13. 7. 2010 pod sp. zn.

konštatuje, že čítaním výpovede svedka A. K. z prípravného konania bolo napravené

procesné pochybenie súdu prvého stupňa. Súčasne krajský súd rozoberá dôkaznú situáciu v

tom smere, že okrem výpovede svedka K. z prípravného konania sú tu výpovede svedkov B.,

Š., P., K. a A., ktorí tvrdenia svedka K. potvrdzovali.

Správne je preto konštatovanie súdu prvého stupňa, že neboli zistené fakty skôr

neznáme, ktoré by samostatne alebo v spojení s už zistenými okolnosťami odôvodnili iné

rozhodnutie o vine odsúdeného. V základe ide o dôkaz, ktorý bol známy už v pôvodnom

konaní a odsúdený s poukazom na tvrdené rôzne nepresnosti v konaní a procesnoprávne

pochybenia sa vlastne snažil známemu dôkazu – výpoveď svedka K. dať iný význam

a hodnotenie. Týmto postupom však odsúdený principiálne sleduje vlastné prehodnotenie

dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby legálne, ale po

právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho opravného

prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne viazaný na preukázanie

nových skôr neznámych dôkazov, čo v rozhodovacej veci sa nestalo realitou.

Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania ani verifikovanie

pôvodne vykonaných dôkazov, či spochybňovanie spôsobu akým tieto hodnotil súd

v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať

a dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať.“

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací nebol

oprávnený skúmať skutkový stav veci, ktorý zistili súdy prvého a druhého stupňa. Z tohto

dôvodu nepripustenie obnovy konania za daného procesného stavu je podľa jeho názoru

prakticky odmietnutím spravodlivosti a trvá na tom, že na základe právneho názoru

vysloveného najvyšším súdom ako dovolacím súdom je potrebné na výpoveď svedka K.

z hlavného pojednávania, na ktorú súdy neprihliadali, hľadieť ako na nový dôkaz.

Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ,

podľa ktorého „Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré

neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale

s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 25. februára 2013, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, bolo vydané

senátom krajského súdu, ktorému predsedala JUDr. Iveta Zelenayová. Označená sudkyňa

podľa tvrdenia sťažovateľa nebola oprávnená v konaní o povolenie obnovy konania

rozhodovať, keďže bola zo zákonných dôvodov z takéhoto rozhodovania vylúčená,

vzhľadom na skutočnosť že 17. marca 2010 rozhodovala o odvolaní sťažovateľa vo veci

samej v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom práve v uznesení zo 17. marca

2010 krajský súd uviedol, že na výpoveď svedka K. z hlavného pojednávania nemožno

prihliadnuť, keďže ide o dôkaz nezákonný.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „na túto závažnú procesnú chybu Krajský

súd v Bratislave vo vzťahu k existujúcim predchádzajúcim rozhodnutiam vôbec nereagoval,

iba konštatoval, že JUDr. Zelenayová je vylúčená v danej veci konať. Nič to nemení na

skutočnosti, že rozhodnutie, ktorým bola povolená obnova konania bolo v mojom prípade

zrušené nezákonným spôsobom z dôvodu, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bol zo zákona

vylúčený v tejto veci konať. Krajský súd v Bratislave na tieto skutočnosti v napadnutom

rozhodnutí neprihliadol.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: zo dňa 02. 10. 2013

porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 46 ods. 1

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 10. 2013 č. k.: sa

v plnom rozsahu zrušuje.

Sťažovateľovi sa v súlade s SR priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť

sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný

paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,

prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, pričom jeho

kľúčová námietka je založená na tvrdení, že v dôsledku právneho názoru najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu o zákonnosti, a teda aj použiteľnosti výpovede svedka A. K.

z hlavného pojednávania konaného 19. novembra 2009 v jeho trestnej veci, je potrebné na

výpoveď označeného svedka z hlavného pojednávania hľadieť ako na nový dôkaz súdu skôr

neznámy. Za týchto okolností mali podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy jeho návrhu

na povolenie obnovy konania vyhovieť.

Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. , podľa ktorého „Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú

predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní

boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní

vykonaných dôkazov.“.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , atď.). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , atď.).

Ústavný súd pri preskúmavaní uvedenej námietky sťažovateľa vychádzal z obsahu

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu citovaného v časti I tohto rozhodnutia

a na tomto základe konštatuje, že je primeraným spôsobom odôvodnené, nemožno ho

považovať za arbitrárne ani za vymykajúce sa z obvyklej rozhodovacej praxe všeobecných

súdov. Za týchto okolností ústavný súd nemá dôvod na to, aby do záverov krajského súdu,

ktoré sú zrozumiteľné, presvedčivé a z ústavného hľadiska akceptovateľné, akýmkoľvek

spôsobom vstupoval.

Ústavný súd v zhode s právnym názorom vysloveným krajským súdom zastáva

názor, že výpoveď svedka A. K. nemožno považovať za dôkaz súdu skôr neznámy v zmysle

, keďže tento dôkaz bol všeobecným súdom konajúcim

v trestnej veci sťažovateľa známy už v čase ich rozhodovania v pôvodnom trestnom konaní.

Všeobecné súdy však na tento dôkaz vzhľadom na ich názor o jeho nezákonnosti

neprihliadali.

Takúto právnu situáciu nemožno ani podľa ústavného súdu kvalifikovať ako

existenciu nového dôkazu v zmysle . Zo sťažnosti

sťažovateľa vyplýva, že krajský súd mal výpoveď svedka K. z hlavného pojednávania

považovať za nezákonnú z dôvodu, že svedok výslovne neuviedol, že svoje právo

vypovedať nevyužíva. Otázka posúdenia zachovania zákonom ustanoveného procesného

postupu pri výsluchu svedkov a otázka použiteľnosti svedeckej výpovede z pohľadu

posúdenia jej získania zákonným, resp. nezákonným spôsobom, sú otázkami procesnými.

Nejde tu o nový dôkaz, ktorý súdu nebol skôr známy. Navyše, z citovanej časti napadnutého

uznesenia vyplýva, že všeobecné súdy v rámci rozhodovania v pôvodnom konaní v trestnej

veci sťažovateľa prihliadali na výpovede svedka A. K. z prípravného konania.

Taktiež treba v posudzovanej veci prihliadnuť na skutočnosť, že podľa názoru

krajského súdu bola vina sťažovateľa preukázaná aj výpoveďami ďalších svedkov (B., Š.,

P., K. a A.), teda nielen svedka K., čo nasvedčuje tomu, že by nebola splnená ani materiálna

podmienka obnovy konania, teda že sťažovateľom tvrdený nový dôkaz by nebol spôsobilý

privodiť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa.

Na posudzovanú vec nie je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný ani

sťažovateľom citovaný právny názor vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že za dôkaz súdu skôr neznámy môže byť považovaný aj

dôkaz, ktorý síce v pôvodnom konaní vykonaný bol, „... ale s novým obsahom, odlišným od

obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov“. V posudzovanej veci totiž neexistuje

obsahovo odlišná výpoveď svedka K., a teda nejde o právnu situáciu, na ktorú najvyšší súd

poukázal vo svojom rozhodnutí sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť, že predchádzajúce rozhodnutie

krajského súdu v konaní o povolení obnovy konania (teda uznesenie sp. zn.

z 25. februára 2013) bolo vydané senátom, v ktorom rozhodovala sudkyňa

JUDr. Zelenayová, ktorú podľa jeho názoru nemožno považovať za zákonnú sudkyňu. Táto

námietka je z hľadiska preskúmavania uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 2. októbra 2013 podľa názoru ústavného súdu právne irelevantná, keďže medzi ňou

a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Z priloženej

dokumentácie totiž vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 2. októbra 2013 bolo vydané senátom zloženým z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény

Blažovej a zo sudkýň JUDr. Ľudmily Králikovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, t. j. nebolo

vydané za účasti sudkyne JUDr. Zelenayovej, ktorú sťažovateľ spochybňuje.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014