Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 47/2014
PDF · 206.97 KB
No categories available
IV. ÚS 47/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., zastúpeného Kubicová,
Benkóczki, Baláž – advokáti, spol. s r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 113/2013
z 2. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014
doručená sťažnosť V. Y., zastúpeného Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, spol. s r. o.,
Záhradnícka 68, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja
Baláža, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tos 113/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 72/2009 z 12. apríla 2010 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2010 z 13. júla 2010 uznaný za vinného
z pokusu trestného činu vo forme účastníctva ako organizátor trestného činu legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. a) k § 252 ods. 1 písm. a) a b)
a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
Návrhom doručeným okresnému súdu 19. augusta 2011 sťažovateľ požiadal
o povolenie obnovy konania, pričom za dôkaz súdu skôr neznámy označil výpoveď svedka
A. K. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že na základe právneho názoru krajského súdu
vysloveného v pôvodnom konaní všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho vine na výpoveď
svedka A. K. vykonanú na hlavnom pojednávaní 19. novembra 2009 neprihliadali, keďže ju
považovali za nezákonnú.
V predmetnej trestnej veci sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tdo 4/201, pričom v odôvodnení vydaného uznesenia v dovolacom konaní (dátum
vydania označeného uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti neuvádza a nie je
ani súčasťou príloh sťažnosti, pozn.), ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol (uvedené
sťažovateľom na s. 4 sťažnosti, pozn.), okrem iného uviedol: „... Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto túto výpoveď svedka A. K. považuje (okrem už výpovedí, ktoré boli
prečítané z prípravného konania) za zákonnú a použiteľnú súdmi oboch stupňov pri
rozhodovaní o vine.“
S poukazom na právny názor najvyššieho súdu o zákonnosti, a teda použiteľnosti
výpovede svedka A. K. z hlavného pojednávania, sťažovateľ vyvodzuje, že výpoveď svedka
A. K. učinená na hlavnom pojednávaní je novým dôkazom súdu skôr neznámym, ktorý by
vzhľadom na jeho rozpor s výpoveďami ďalších svedkov, ako aj vzhľadom na rozpor
výpovedí svedka K. z prípravného konania oproti výpovedi učinenej na hlavnom
pojednávaní mohol odôvodniť iné rozhodnutie o vine.
Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Nt 19/2011 z 2. mája 2013 návrh sťažovateľa na
povolenie obnovy konania zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.
1 Tos 113/2013 z 2. októbra 2013 tak, že ju zamietol.
Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:
„.... Úvodom je potrebné uviesť, že okresný súd v uvedenej trestnej veci o povolenie
obnovy konania rozhodoval celkom trikrát.
Okresný súd Bratislava II na verejnom zasadnutí konanom 17. 4. 2012 pod sp. zn.
4 Nt 19/2011 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného V. Y. na povolenie obnovy
konania v trestnej veci Okresného súdu Bratislava II vedenej pod sp. zn. 3 T 72/2009 ako
nedôvodný zamietol.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 25. 7. 2012 sp. zn. 1 Tos 52/2012 bolo
citované uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušené a vec vrátená Okresnému
súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 6. 12. 2011 sp. zn. 4 Nt 19/2011 bolo
podľa § 400 ods. 1 Tr. por. z dôvodu § 394 ods. 1 Tr. por. návrhu odsúdeného V. Y. na
povolenie obnovy konania vyhovené a súčasne boli zrušené výroky o vine a treste rozsudku
Okresného súdu Bratislava II z 12. 4. 2010 sp. zn. 3 T 72/2010 ako aj ďalšie rozhodnutia
obsahovo nadväzujúce.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25. 2. 2013 sp. zn. 1 Tos 7/2013 bolo
citované uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušené a vec opätovne vrátená
Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie a rozhodnutie.
Uznesením Okresného súdu Bratislava II z 2. 5. 2013 sp. zn. 4 Nt 19/2011 bol podľa
§ 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného V. Y. na povolenie obnovy konania zamietnutý.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že výpoveď svedka A. K. zo dňa
19. 11. 2009 je zachytená v spisovom materiáli, je zistiteľná z obsahu spisu, preto ani
napriek názoru Najvyššieho súdu SR o jej zákonnosti a použiteľnosti pri rozhodovaní o vine
(teda názoru odlišného od názoru Krajského súdu v Bratislave), túto výpoveď nemožno
považovať za nový dôkaz alebo novú skutočnosť, ktoré by boli súdu skôr neznáme. Okrem
toho predmetná výpoveď menovaného svedka K. je výpoveďou takého charakteru, že nie je
možné vyvodiť záver, že táto by bola takým faktorom, ktorý by umožnil spochybnenie záveru
o primeranosti trestu, prípadne dokonca záveru o vine odsúdeného.
... Vzhľadom na to, že JUDr. Iveta Zelenayová a JUDr. Kamil Ivánek sú podľa
Základných zásad všeobecne platných pre Rozvrh práce Krajského súdu v Bratislave na
trestnoprávnom kolégiu v kalendárnom roku 2013 podľa bodu VIII – 6 rozhodovania
o obnove konania s poukazom na ustanovenie § 397 ods. 2 Tr. por. vylúčení, o obnove
konania rozhodovala predsedníčka senátu s členmi zastupujúceho senátu.
... Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky tzv.
iudicium rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia a novej
skutočnosti alebo dôkazu.
Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou
podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania,
vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Súd rozhodujúci o návrhu na
povolenie obnovy konania nemôže hodnotiť novoobjavené dôkazy z hľadiska ich
hodnovernosti, pretože takéto hodnotenie by slúžilo ako podklad pre nové rozhodnutie
o vine. Napriek tomu je v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový
dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine.
Je dôležité pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,
a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný
iba vo výnimočných prípadoch.
V nadväznosti na práve uvedené krajský súd vo vzťahu k výpovedi svedka A. K.
uvádza, že je pravdou, že tento bol dňa 19. 11. 2009 (č. l. 2300) na hlavnom pojednávaní
pred okresným súdom vypočutý a je pravdou aj to, že v uznesení krajského súdu zo 17. 3.
2010 sp. zn. 4 To 39/2010 sa konštatuje, že uvedená výpoveď svedka je podľa jeho názoru
nezákonná. Následne bol uvedený svedok vypočutý súdom prvého stupňa po zrušení
predchádzajúceho rozsudku vypočutý na hlavnom pojednávaní konanom 14. 4. 2010, na
ktorom využil svoje právo a odmietol vypovedať v dôsledku čoho boli jeho výpovede
z prípravného konania z č. l. 791 – 795 a č. l. 796 – 799 prečítané. V ďalšom svojom
uznesení už Krajský súd v Bratislave a to dňa 13. 7. 2010 pod sp. zn. 4 To 74/2010
konštatuje, že čítaním výpovede svedka A. K. z prípravného konania bolo napravené
procesné pochybenie súdu prvého stupňa. Súčasne krajský súd rozoberá dôkaznú situáciu v
tom smere, že okrem výpovede svedka K. z prípravného konania sú tu výpovede svedkov B.,
Š., P., K. a A., ktorí tvrdenia svedka K. potvrdzovali.
Správne je preto konštatovanie súdu prvého stupňa, že neboli zistené fakty skôr
neznáme, ktoré by samostatne alebo v spojení s už zistenými okolnosťami odôvodnili iné
rozhodnutie o vine odsúdeného. V základe ide o dôkaz, ktorý bol známy už v pôvodnom
konaní a odsúdený s poukazom na tvrdené rôzne nepresnosti v konaní a procesnoprávne
pochybenia sa vlastne snažil známemu dôkazu – výpoveď svedka K. dať iný význam
a hodnotenie. Týmto postupom však odsúdený principiálne sleduje vlastné prehodnotenie
dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby legálne, ale po
právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho opravného
prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne viazaný na preukázanie
nových skôr neznámych dôkazov, čo v rozhodovacej veci sa nestalo realitou.
Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania ani verifikovanie
pôvodne vykonaných dôkazov, či spochybňovanie spôsobu akým tieto hodnotil súd
v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať
a dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať.“
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací nebol
oprávnený skúmať skutkový stav veci, ktorý zistili súdy prvého a druhého stupňa. Z tohto
dôvodu nepripustenie obnovy konania za daného procesného stavu je podľa jeho názoru
prakticky odmietnutím spravodlivosti a trvá na tom, že na základe právneho názoru
vysloveného najvyšším súdom ako dovolacím súdom je potrebné na výpoveď svedka K.
z hlavného pojednávania, na ktorú súdy neprihliadali, hľadieť ako na nový dôkaz.
Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 To 17/1997,
podľa ktorého „Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré
neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale
s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 7/2013
z 25. februára 2013, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, bolo vydané
senátom krajského súdu, ktorému predsedala JUDr. Iveta Zelenayová. Označená sudkyňa
podľa tvrdenia sťažovateľa nebola oprávnená v konaní o povolenie obnovy konania
rozhodovať, keďže bola zo zákonných dôvodov z takéhoto rozhodovania vylúčená,
vzhľadom na skutočnosť že 17. marca 2010 rozhodovala o odvolaní sťažovateľa vo veci
samej v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 39/2010, pričom práve v uznesení zo 17. marca
2010 krajský súd uviedol, že na výpoveď svedka K. z hlavného pojednávania nemožno
prihliadnuť, keďže ide o dôkaz nezákonný.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „na túto závažnú procesnú chybu Krajský
súd v Bratislave vo vzťahu k existujúcim predchádzajúcim rozhodnutiam vôbec nereagoval,
iba konštatoval, že JUDr. Zelenayová je vylúčená v danej veci konať. Nič to nemení na
skutočnosti, že rozhodnutie, ktorým bola povolená obnova konania bolo v mojom prípade
zrušené nezákonným spôsobom z dôvodu, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bol zo zákona
vylúčený v tejto veci konať. Krajský súd v Bratislave na tieto skutočnosti v napadnutom
rozhodnutí neprihliadol.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: 1 Tos 113/2013 zo dňa 02. 10. 2013
porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 10. 2013 č. k.: 1 Tos 113/2013 sa
v plnom rozsahu zrušuje.
Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť
sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný
paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, pričom jeho
kľúčová námietka je založená na tvrdení, že v dôsledku právneho názoru najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu o zákonnosti, a teda aj použiteľnosti výpovede svedka A. K.
z hlavného pojednávania konaného 19. novembra 2009 v jeho trestnej veci, je potrebné na
výpoveď označeného svedka z hlavného pojednávania hľadieť ako na nový dôkaz súdu skôr
neznámy. Za týchto okolností mali podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy jeho návrhu
na povolenie obnovy konania vyhovieť.
Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 7 To 17/1997, podľa ktorého „Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú
predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní
boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní
vykonaných dôkazov.“.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).
Ústavný súd pri preskúmavaní uvedenej námietky sťažovateľa vychádzal z obsahu
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu citovaného v časti I tohto rozhodnutia
a na tomto základe konštatuje, že je primeraným spôsobom odôvodnené, nemožno ho
považovať za arbitrárne ani za vymykajúce sa z obvyklej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov. Za týchto okolností ústavný súd nemá dôvod na to, aby do záverov krajského súdu,
ktoré sú zrozumiteľné, presvedčivé a z ústavného hľadiska akceptovateľné, akýmkoľvek
spôsobom vstupoval.
Ústavný súd v zhode s právnym názorom vysloveným krajským súdom zastáva
názor, že výpoveď svedka A. K. nemožno považovať za dôkaz súdu skôr neznámy v zmysle
§ 394 ods. 1 Trestného poriadku, keďže tento dôkaz bol všeobecným súdom konajúcim
v trestnej veci sťažovateľa známy už v čase ich rozhodovania v pôvodnom trestnom konaní.
Všeobecné súdy však na tento dôkaz vzhľadom na ich názor o jeho nezákonnosti
neprihliadali.
Takúto právnu situáciu nemožno ani podľa ústavného súdu kvalifikovať ako
existenciu nového dôkazu v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Zo sťažnosti
sťažovateľa vyplýva, že krajský súd mal výpoveď svedka K. z hlavného pojednávania
považovať za nezákonnú z dôvodu, že svedok výslovne neuviedol, že svoje právo
vypovedať nevyužíva. Otázka posúdenia zachovania zákonom ustanoveného procesného
postupu pri výsluchu svedkov a otázka použiteľnosti svedeckej výpovede z pohľadu
posúdenia jej získania zákonným, resp. nezákonným spôsobom, sú otázkami procesnými.
Nejde tu o nový dôkaz, ktorý súdu nebol skôr známy. Navyše, z citovanej časti napadnutého
uznesenia vyplýva, že všeobecné súdy v rámci rozhodovania v pôvodnom konaní v trestnej
veci sťažovateľa prihliadali na výpovede svedka A. K. z prípravného konania.
Taktiež treba v posudzovanej veci prihliadnuť na skutočnosť, že podľa názoru
krajského súdu bola vina sťažovateľa preukázaná aj výpoveďami ďalších svedkov (B., Š.,
P., K. a A.), teda nielen svedka K., čo nasvedčuje tomu, že by nebola splnená ani materiálna
podmienka obnovy konania, teda že sťažovateľom tvrdený nový dôkaz by nebol spôsobilý
privodiť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa.
Na posudzovanú vec nie je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný ani
sťažovateľom citovaný právny názor vyslovený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.
7 To 17/1997, z ktorého vyplýva, že za dôkaz súdu skôr neznámy môže byť považovaný aj
dôkaz, ktorý síce v pôvodnom konaní vykonaný bol, „... ale s novým obsahom, odlišným od
obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov“. V posudzovanej veci totiž neexistuje
obsahovo odlišná výpoveď svedka K., a teda nejde o právnu situáciu, na ktorú najvyšší súd
poukázal vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7 To 17/1997.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť, že predchádzajúce rozhodnutie
krajského súdu v konaní o povolení obnovy konania (teda uznesenie sp. zn. 1 Tos 7/2013
z 25. februára 2013) bolo vydané senátom, v ktorom rozhodovala sudkyňa
JUDr. Zelenayová, ktorú podľa jeho názoru nemožno považovať za zákonnú sudkyňu. Táto
námietka je z hľadiska preskúmavania uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tos 113/2013
z 2. októbra 2013 podľa názoru ústavného súdu právne irelevantná, keďže medzi ňou
a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Z priloženej
dokumentácie totiž vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 113/2013
z 2. októbra 2013 bolo vydané senátom zloženým z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény
Blažovej a zo sudkýň JUDr. Ľudmily Králikovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, t. j. nebolo
vydané za účasti sudkyne JUDr. Zelenayovej, ktorú sťažovateľ spochybňuje.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014