Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 133/2014
PDF · 274.07 KB
No categories available
II. ÚS 133/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s.,
Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom,
Advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24,
Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 187/2011-195 z 15. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013
doručená sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 15 Co 187/2011-195 z 15. januára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 11. augusta 1994 s E. O.
(ďalej len „žalobkyňa“), zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo právo na vyplácanie
peňažného plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky v sume 7 069 Sk
(234,65 €) mesačne vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.
Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod
výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa § 582 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Žalobkyňa sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) vedenom pod sp. zn. 16 C 107/2010 domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej
zaplatenia sumy 234,65 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou
nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola
medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842
Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak
určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď
na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto
zmluvou.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 107/2010-127 z 27. januára 2011 bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 234,65 € s príslušenstvom, keďže podľa
okresného súdu je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú a výpoveď zmluvy
o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka
odvolala. Podstatou podaného odvolania – riadneho opravného prostriedku bol jej nesúhlas
s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne právneho názoru okresného súdu, podľa
ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej
osoby).
Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 187/2011-195 z 15. januára 2013 rozsudok
okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) potvrdil ako vecne správny.
Tento rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol
právoplatnosť 4. marca 2013.
Podľa názoru sťažovateľky „Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
15.01.2013, č. k. 15 Co/187/2011-195, bolo porušené naše právo podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a to z dôvodu že odvolací súd svoje
rozhodnutie... neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, keď sa nevysporiadal s celou prednesenou právnou argumentáciou, ktorá mala
pre posúdenie veci rozhodný význam.
Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu:
a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre
rozpor so zákonom (článok III. odvolania),
b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre
neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),
c/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo
na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok VI. odvolania),
d/ týkajúcou sa nesprávneho výkladu ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka
súdom prvého stupňa (článok VII. odvolania),
e/ poukazujúcou na to, že zákon ani posudzovaná zmluva o dôchodku žiadnym
spôsobom neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na
dôchodok (článok VIII. odvolania),
f/ odôvodňujúcou, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu
skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok X. odvolania),
g/ poukazujúcou na to, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou
skutočnosťou (článok XI. odvolania).
I keď má odvolací súd právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na
skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol
takýto postup odvolacieho súdu nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého
súdneho konania, pretože ani prvostupňový a následne ani odvolací súd sa v odôvodnení
svojich rozhodnutí nevysporiadali vecne so všetkými námietkami žalovaného proti
tvrdenému nároku žalobkyne, pričom odvolací súd sa nezaoberal vecnými ani právnymi
dôvodmi odvolania, ktoré smerovali proti správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. V
takomto prípade nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozhodnutia súdu
prvého stupňa...“.
Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti ďalej uviedla:
«... Vo veci podané odvolanie sme odôvodňovali okrem iného i nesprávnym právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa... že posudzovaná zmluva o dôchodku je platnou...
Prvým v odvolaní uvedeným dôvodom bola absolútna neplatnosť zmluvy o dôchodku
pre rozpor so zákonom (článok III odvolania). Druhým, absolútna neplatnosť pre neurčitosť
vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania) a tretím nedostatok
písomnej formy (článok V. odvolania).
Odvolací súd sa zaoberal len právnou argumentáciou ohľadom nedostatku písomnej
formy.
Pokiaľ ide o neplatnosť posudzovanej zmluvy pre rozpor so zákonom a neurčitosť,
odvolací súd len uviedol, že táto zmluva je dostatočne určitá a úplne sa stotožnil
s posúdením tejto otázky súdom prvého stupňa. Na tomto mieste si dovoľujeme zdôrazniť, že
právna argumentácia o neplatnosti zmluvy o dôchodku pre rozpor so zákonom a neurčitosť
bola uvedená až v odvolaní...
Proti rozsudku súdu prvého stupňa sme taktiež namietali, že ak by zmluva
o dôchodku nebola absolútne neplatnou, právo na plnenia by zaniklo pre dodatočnú právnu
nemožnosť plnenia podľa ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení
s ustanoveniami § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej
len ako „Zákon o bankách). Táto právna argumentácia je podrobne rozpracovaná v článku
VI. odvolania... táto právna argumentácia bola uvedená až v odvolaní.
Odôvodnenie odvolacieho súdu ohľadom Zákona o bankách je ďalším jednoznačným
dôkazom toho, že odvolací súd vôbec pri rozhodovaní o odvolaní nepoznal obsah rozsudku
súdu prvého stupňa...
V podanom odvolaní sme podrobne odôvodnili, prečo s vyššie uvedenými právnymi
závermi súdu prvého stupňa nesúhlasíme.
a/ V článku VII. odvolania sme uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom výklade ustanovenia
§ 842 Občianskeho zákonníka, ktoré súd nesprávne vykladá tak, že zmluva o dôchodku sa
uzatvára na dobu určitú...
Zo znenia ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že zmluva
o dôchodku je uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú...
b/ V súvislosti s dobou trvania zmluvy o dôchodku sme poukázali na rozdiel medzi
trvaním práva na dôchodok a medzi trvaním zmluvy o dôchodku (článok VIII. odvolania).
Ide o rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok (t.j.
právneho titulu, ktorým sa právo na dôchodok podľa § 842 Občianskeho zákonníka
zakladá) a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy...
Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na
dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy.
Konštantná judikatúra súdov je pritom taká, že pokiaľ zmluva neurčuje dobu svojho
trvania, má sa za to, že ide zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, so všetkými zákonnými
dôsledkami zmluvy uzatvorenej na neurčitú dobu, t.j. aj s možnosťou zmluvu vypovedať...
S touto právnou argumentáciou sa odvolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal. Išlo
pritom o právnu argumentáciu uvádzanú až v odvolaní...
c/ V podanom odvolaní sme taktiež namietali, že zmluvu na dobu určitú nemožno
viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu
(článok X. odvolania).
S touto právnou argumentáciu sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že už súdu prvého stupňa sme v podanom odvolaní
vytýkali, že sa s touto právnou argumentáciou vôbec nevysporiadal...
d/ K právnemu názoru súdu prvého stupňa, že určitú dobu trvania zmluvného vzťahu
možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú, avšak objektívne zistiteľnú skutočnosť...
sme už počas prvostupňového konania a následne v odvolaní (článok XI. odvolania) uviedli,
že Zmluva o dôchodku nespĺňa všetky znaky vyššie uvedenej definície zmluvy uzatvorenej na
dobu určitú. Je tomu tak najmä preto, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne
zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí...
S touto právnou argumentáciou sa nevysporiadal ani súd prvého stupňa ani odvolací
súd...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa Slovenská sporiteľňa, a. s. v skratke SLSP, a.s.
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 15.01.2013, č. k. 15Co/187/2011-195, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 15.01.2013, č. k. 15Co/l87/2011-195, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby
v nej znovu konal a rozhodol...
Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...
k rukám advokátskej kancelárie JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 107/2010-127 z 27. januára 2011. Podstatou sťažnosti
je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky súvisiacimi s právnym posúdením
veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju
stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 234,65 € s príslušenstvom, a v tejto
súvislosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia:
«... Súd... mal za preukázané, že navrhovateľka odišla do dôchodku (starobného) dňa
30.04.1994... následne v zmysle ust. § 842 až § 844 Občianskeho zákonníka uzavreli
účastníci konania dňa 11.08.1994 zmluvu o dôchodku nazvanú ako zmluva o poskytovaní
plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.“ V zmysle tejto zmluvy o dôchodku
sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke sumu 7 069,- SK (=234,65 euro) mesačne vždy
k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky. Od uzavretia zmluvy
o dôchodku odporca pravidelne mesačne vyplácal navrhovateľke čiastku, na ktorú sa
zaviazal zmluvou o dôchodku. Odporca dňa 26.10.2009 výpoveďou vypovedal zmluvu
o dôchodku, pričom ako jediný dôvod výpovede uviedol využitie zákonného práva podľa
ust. § 582 Občianskeho zákonníka. Podľa tejto výpovede platnosť a účinnosť zmluvy
o dôchodku skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t.j. dňa 31.03.2010.
Odporca k 15.04.2010 už nevykonal žiadnu platbu v prospech navrhovateľky...
Spornou otázkou v konaní bola okolnosť absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku
zo dňa 11.08.1994... Predmetná zmluva o dôchodku bola vyhotovená v písomnej forme
v súlade s ust. § 842 a ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spĺňala ďalšie
požadované náležitosti pre zachovanie formy, nakoľko bola podpísaná oprávnenými
osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal túto zmluvu jej zamestnanec, ktorým
bol N. T. a ktorý tak urobil v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia
svojich kompetencií, navyše na takýto úkon bol ako prezident a predseda predstavenstva
spoločnosti odporcu oprávnený. Aj v prípade, ak by N. T. prekročil svoju kompetenciu pri
uzatváraní predmetnej zmluvy o dôchodku, toto vybočenie (exces) odporca zhojil
(konvalidoval) dodatočne tým, že platnosť tejto zmluvy akceptoval, cítil sa byť ňou viazaný
tým, že poskytoval v prospech navrhovateľky plnenia z predmetnej zmluvy. Ust. § 20 ods. 2
Občianskeho zákonníka v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľky však vyhlasuje za
platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporcom) aj taký právny úkon, pri
ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporcu výslovne týka predmetu
činnosti právnickej osoby, čo mal súd preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o
prekročenia, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, ktorú vedomosť navrhovateľa odporca
nepreukázal...
Na základe vyššie uvedeného súd považoval predmetnú zmluvu o dôchodku zo dňa
11.08.1994 za platne uzavretú, a teda platnú odo dňa jej uzavretia (odo dňa 11.08.1994).
Ďalšou spornou okolnosťou v konaní bolo právne posúdenie, či zmluva o dôchodku
uzatvorená „na doživotie“ (do konca života navrhovateľky) je zmluvou na dobu určitú
alebo na dobu neurčitú...
Na základe predmetnej zmluvy o dôchodku uzatvorenej v zmysle ust. § 842
a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, vzniklo navrhovateľke doživotne právo na
vyplácanie dôchodku, čím doba trvania zmluvného vzťahu bola vymedzená ako presne
určená doba neurčitého trvania. V predmetnej zmluve je presne určený okamih začiatku
a presne určiteľný okamih konca zmluvného vzťahu, ktorý nie je závislý od ľudskej vôle.
Právo na vyplácanie dôchodku je rýdzo osobným právom viažucim sa len na osobu
prijímateľa dôchodku, ktorá môže byť iba fyzickou osobou, pričom výšku dôchodku zákon
neobmedzuje a samotný dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu)...
... Z pojmového vymedzenia zmluvy o dôchodku... vyplýva, že sa touto zmluvou
niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu trvania zakladá právo na vyplácanie
dôchodku v určitej výške (rentu). Ide o osobitný zmluvný typ. Jej účelom je niekoho
zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom zákon
nevyžaduje uvedenie určitého dôvodu alebo motívu na jej uzatvorenie (môžu to byť citové,
či morálne pohnútky, iné) a za poskytnutý dôchodok sa nevyžaduje poskytnutie protiplnenia.
Dobu trvania možno viazať na konkrétnu, dátumom neurčiteľnú, avšak objektívne zistiteľnú
skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí, pričom
v okamihu uzatvorenia zmluvy nemusia mať jej účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá
doba uplynie, je však bezpochyby isté, že táto skutočnosť nastane.
Predmetnou zmluvou o dôchodku bolo v prospech navrhovateľky založené právo na
vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu určitú neurčitého trvania, kedy je presne
určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to
smrťou navrhovateľky, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle...
Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej
trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do
okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby vzniku skutočnosti nezávislej od ich vôle.
Ust. § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu
a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom
ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom -
výpoveďou. Odporca výpoveďou zo dňa 26.10.2009 vypovedal predmetnú zmluvu
o dôchodku podľa ust. § 582 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že
predmetná zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto nemohol
túto zmluvu vypovedať podľa st. § 582 Občianskeho zákonníka...
Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v zmysle ust. § 842 Občianskeho zákonníka
vyhodnotil zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu
navrhovateľa“ zo dňa 11.08.1994 ako zmluvu, uzavretú na dobu určitú a v zmysle ust. § 582
ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotil odporcovu výpoveď uvedenej zmluvy zo dňa
26.10.2009 za neplatnú, pretože nebolo možné podľa ust. § 582 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vypovedať uvedenú zmluvu, nakoľko táto bola podľa ust. § 842 Občianskeho
zákonníka uzavretá na „doživotne“ (doba určitá s neurčitým trvaním) a nie na dobu
neurčitú.
... odporca prestal navrhovateľke poskytovať plnenie z predmetnej zmluvy
o dôchodku v rozpore s ust. § 842 Občianskeho zákonníka a samotnou zmluvou o dôchodku,
pretože jeho zmluvná povinnosť vyplácať navrhovateľke sumu 7 069,- SK (= 234,65 euro)
mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky nezanikla, ale
naopak stále trvá...
... preto súd v celom rozsahu vyhovel žalobe navrhovateľky na zaplatenie sumy
234,65 euro ako platbu dôchodku za mesiac apríl 2010 ako odôvodnenej...»
Z rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
z 27. januára 2011, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi prvostupňového súdu. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia
svojho rozhodnutia ďalej uviedol:
„... Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa, ktoré považuje v zásadných otázkach za vecne správne.
Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z toho, že predmetná Zmluva
o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Stotožňuje sa správnym názorom súdu
prvého stupňa, že sa jedná o zmluvu, ktorá je uzatvorená na presne určenú dobu
s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, tak ako to
predpokladá ust. § 842 OZ. Trvanie zmluvy je jednoznačne určené právnou skutočnosťou,
o ktorej je isté, že nastane s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane. Odvolací
súd má tiež za to, že uzatvorená zmluva... je dostatočne určitá pre oboch zmluvných
partnerov, a to i napriek tej skutočnosti, že odporkyňa túto skutočnosť v podanom odvolaní
namieta. V tomto smere sa odvolací súd úplne stotožňuje s posúdením tejto otázky súdom
prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že dňa 26.10.2009 dala odporkyňa
navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, z čoho súd prvého stupňa správne vyvodil, že
odporkyňa považovala predmetnú zmluvu za dostatočne určitú a za platnú, nakoľko
vypovedať možno len zmluvu platne uzatvorenú. Pokiaľ teda odporkyňa túto zmluvu
vypovedala, v čase jej výpovede ju považovala za platnú. Odvolací súd súčasne poukazuje
na čl. 1 predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu
Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorá v úvodnom čl. 1 odkazuje na Štatút PDF SŠTSP.
Vychádzajúc z čl. 1 Štatútu, kde je upravený účel fondu, je uvedené, že Podporný
dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne slúži na podporu zabezpečenia životnej
úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich
vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP.
Vymedzením povinnosti pre odporkyňu plniť navrhovateľke doživotne, zmluvné strany
prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej osoby, t.j. navrhovateľky.
Uvedená povinnosť je upravená v čl. 2 predmetnej zmluvy, pričom bližšie špecifikovaná je
v čl. 3.
Keďže ust. § 582 ods. 1 OZ upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob
zrušenia záväzku len zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, a to jednostranným právnym
úkonom, výpoveďou, aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade aplikácia
uvedeného ustanovenia nebola možná. Odvolací súd súhlasne s názorom súdu prvého
stupňa považuje predmetnú Zmluvu o dôchodku uzavretú na dobu určitú, a to doživotne.
Pretože odporkyňa dala výpoveď zo Zmluvy... podľa ust. § 582 OZ, odvolací súd
rovnako, ako súd prvého stupňa, považuje uvedenú výpoveď zo dňa 26.10.2009 vzhľadom
na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ).
Čo sa týka ďalších námietok odporcu v podanom odvolaní, že predmetná zmluva
bola uzatvorená v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, v tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto
námietkou odporcu dostatočne zaoberal a i odvolací súd je toho názoru, že ust. § 27 ods. 8
Zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí
banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, nakoľko tento zmluvný vzťah posúdil
i odvolací súd ako vnútrozamestnanecký...
... Ako je už vyššie uvedené, poskytovanie dôchodkov svojim bývalým pracovníkom
zo strany odporkyne nepatrí do predmetu jej činnosti, ku ktorému sa viaže vo výpise
z obchodného registra deklarované konanie v mene odporkyne (banky). Ide o realizáciu
sociálnej politiky právnej predchodkyne odporkyne v danom čase z tzv. Podporného
dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne...
... Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, priebeh konania opísal primeraným spôsobom, uviedol stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, vysporiadal sa so všetkými pre vec
rozhodujúcimi námietkami účastníkov a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Svoje právne závery náležitým
spôsobom vysvetlil. Súd prvého stupňa okrem iného primerane vysvetlil, prečo zmluvu
uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 11.8.1994 posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle
ust. § 842 OZ, prečo ju posúdil ako platnú zmluvu, a tiež prečo neprichádza do úvahy
výpoveď označenej zmluvy podľa § 582 OZ. Súd prvého stupňa sa teda vysporiadal
so všetkými základnými otázkami, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie veci.
Odvolací súd sa s ďalšími argumentmi uvedenými v odvolaní nezaoberal, nakoľko
ich nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie o odvolaní.
Z týchto dôvodov Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa podľa
ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil...“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Totiž už okresný súd dal jasnú,
zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
opierajúceho sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku okresného súdu preto spĺňa
všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.
Námietka sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu sa týka zásadnej právnej otázky, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho
zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu
neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú
otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou.
V okolnostiach prípadu sťažovateľky teda ide o problém právneho posúdenia veci (výklad
a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v súvislosti s ukončením zmluvy
o dôchodku.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu
(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov krajského
(odvolacieho) súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní
ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842
Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak
určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov (v tomto prípade Občiansky zákonník), ktorá by bola popretím ich podstaty či
zmyslu.
V zmysle ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá
niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie
určitého dôchodku.
V zmysle ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva
na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť,
alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo
zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch
mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka.
Ústavný súd k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor v náleze sp. zn.
II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom
právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej
osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto
zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť
výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku nijako nevysporiadal s jej námietkami, inak vznesenými až v jej odvolaní proti
rozsudku okresného súdu, ktorými namietala, že zmluva o dôchodku je okrem iného
neplatná pre rozpor so zákonom (ustanovením § 842 Občianskeho zákonníka) a tiež aj pre
neurčitosť, ústavný súd podotýka, že keďže aj tieto (dve) námietky sťažovateľky sa viažu na
v zmluve o dôchodku určenú (vymedzenú) dobu jej trvania, v kontexte ostatnej a pre
rozhodnutie veci podstatnej a logickej argumentácie označených všeobecných súdov
týkajúcej sa právneho posúdenia vzniku a budúceho ukončenia zmluvy o dôchodku, ktorá
zjavne vylučuje správnosť právneho názoru sťažovateľky (vyjadreného formou námietok),
ani toto tvrdenie sťažovateľky nemožno považovať za opodstatnené.
To isté platí aj vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľky týkajúcim sa posúdenia
doby trvania zmluvy o dôchodku, resp. jej zániku, a tým súčasne doby trvania práva
žalobkyne na dôchodok, prostredníctvom ktorých sa sťažovateľka snažila, resp. snaží
„prebiť“ svoj vlastný právny názor.
Inými slovami, keďže prevažná časť námietok sťažovateľky, hoci vznesených až
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, sa týkala právneho posúdenia tej istej (kľúčovej)
otázky, a to, či zmluva o dôchodku je platná a či je zmluvou na dobu určitú alebo na dobu
neurčitú, na ktorú už okresný súd svojou zrozumiteľnou a logickou argumentáciou dal jasnú
a vyčerpávajúcu odpoveď, krajskému súdu nič nemožno vytknúť, keď sa s týmito
námietkami (zjavne nesprávnymi právnymi tvrdeniami) ako nepodstatnými nepovažoval za
potrebné vo svojom rozsudku osobitne vysporiadať.
Ústavný súd tu pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo
účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania
predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
V zmysle ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa plnenie stane
nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.
V zmysle ustanovenia § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka plnenie nie je nemožné,
najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po
dojednanom čase.
V zmysle ustanovenia § 27 ods. 5 (neskôr ods. 8) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. januára 2002 (ďalej len „zákon
o bankách“) banka alebo pobočka zahraničnej banky nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne
nevýhodných podmienok pre ňu, najmä také zmluvy, ktoré ju zaväzujú na hospodársky
neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote
alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené jej pohľadávky.
V zmysle ustanovenia § 116 zákona o bankách ustanoveniami tohto zákona sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik
týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje
inak.
V zmysle § 119 ods. 3 zákona o bankách banky... sú najneskôr do šiestich mesiacov
odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona povinné zosúladiť s týmto zákonom svoje
právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších
predpisov; odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona však nikto nemôže pokračovať
v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom...
Krajský súd sa vlastnou logickou úvahou vysporiadal s námietkou sťažovateľky
spočívajúcou v tom, že právo žalobkyne na dôchodok malo zaniknúť pre dodatočnú právnu
nemožnosť plnenia, resp. pre rozpor s označenými ustanoveniami zákona bankách, keď
s poukazom na to, že podporný dôchodkový fond sťažovateľky slúži na podporu
zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci sťažovateľky, resp. jej právnej
predchodkyne, dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality
ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov, právo žalobkyne na dôchodok založené
zmluvou o dôchodku uzavretej medzi ňou (bývalou zamestnankyňou) a sťažovateľkou
(zamestnávateľom), a nie treťou osobou (klientom), bez ďalšieho nepovažoval za také, ktoré
by bolo právne nemožné, pričom ústavný súd v medziach preskúmavanej veci nezistil
žiadnu okolnosť, pre ktorú by tento právny názor krajského súdu nebol ústavne
akceptovateľný.
A teda dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli krajský (odvolací) súd
k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj okresný (prvostupňový) súd, že
zmluva o dôchodku uzatvorená medzi sťažovateľkou a žalobkyňou je platnou zmluvou
uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričom vymedzením povinnosti plniť doživotne
zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti osoby oprávnenej
na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou)
svoj záväzok je vzhľadom na charakter zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto
výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť
k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by
zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014