Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 133/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s.,

Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom,

Advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24,

Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -195 z 15. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013

doručená sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -195 z 15. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 11. augusta 1994 s E. O.

(ďalej len „žalobkyňa“), zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo právo na vyplácanie

peňažného plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky v sume 7 069 Sk

(234,65 €) mesačne vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod

výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa Občiansky

zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“).

Žalobkyňa sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) vedenom pod sp. zn. domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej

zaplatenia sumy 234,65 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou

nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola

medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842

zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak

určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď

na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto

zmluvou.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -127 z 27. januára 2011 bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 234,65 € s príslušenstvom, keďže podľa

okresného súdu je zmluva o dôchodku zmluvou na dobu určitú a výpoveď zmluvy

o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka

odvolala. Podstatou podaného odvolania – riadneho opravného prostriedku bol jej nesúhlas

s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne právneho názoru okresného súdu, podľa

ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej

osoby).

Krajský súd rozsudkom č. k. -195 z 15. januára 2013 rozsudok

okresného súdu v zmysle

v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) potvrdil ako vecne správny.

Tento rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol

právoplatnosť 4. marca 2013.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

15.01.2013, č. k. -195, bolo porušené naše právo podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 ... a to z dôvodu že odvolací súd svoje

rozhodnutie... neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, keď sa nevysporiadal s celou prednesenou právnou argumentáciou, ktorá mala

pre posúdenie veci rozhodný význam.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu:

a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

rozpor so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo

na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok VI. odvolania),

d/ týkajúcou sa nesprávneho výkladu ustanovenia

súdom prvého stupňa (článok VII. odvolania),

e/ poukazujúcou na to, že zákon ani posudzovaná zmluva o dôchodku žiadnym

spôsobom neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na

dôchodok (článok VIII. odvolania),

f/ odôvodňujúcou, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu

skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok X. odvolania),

g/ poukazujúcou na to, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou

skutočnosťou (článok XI. odvolania).

I keď má odvolací súd právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na

skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol

takýto postup odvolacieho súdu nesprávny a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého

súdneho konania, pretože ani prvostupňový a následne ani odvolací súd sa v odôvodnení

svojich rozhodnutí nevysporiadali vecne so všetkými námietkami žalovaného proti

tvrdenému nároku žalobkyne, pričom odvolací súd sa nezaoberal vecnými ani právnymi

dôvodmi odvolania, ktoré smerovali proti správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. V

takomto prípade nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozhodnutia súdu

prvého stupňa...“.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti ďalej uviedla:

«... Vo veci podané odvolanie sme odôvodňovali okrem iného i nesprávnym právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa... že posudzovaná zmluva o dôchodku je platnou...

Prvým v odvolaní uvedeným dôvodom bola absolútna neplatnosť zmluvy o dôchodku

pre rozpor so zákonom (článok III odvolania). Druhým, absolútna neplatnosť pre neurčitosť

vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania) a tretím nedostatok

písomnej formy (článok V. odvolania).

Odvolací súd sa zaoberal len právnou argumentáciou ohľadom nedostatku písomnej

formy.

Pokiaľ ide o neplatnosť posudzovanej zmluvy pre rozpor so zákonom a neurčitosť,

odvolací súd len uviedol, že táto zmluva je dostatočne určitá a úplne sa stotožnil

s posúdením tejto otázky súdom prvého stupňa. Na tomto mieste si dovoľujeme zdôrazniť, že

právna argumentácia o neplatnosti zmluvy o dôchodku pre rozpor so zákonom a neurčitosť

bola uvedená až v odvolaní...

Proti rozsudku súdu prvého stupňa sme taktiež namietali, že ak by zmluva

o dôchodku nebola absolútne neplatnou, právo na plnenia by zaniklo pre dodatočnú právnu

nemožnosť plnenia podľa ustanovenia v spojení

s ustanoveniami , a o bankách (ďalej

len ako „Zákon o bankách). Táto právna argumentácia je podrobne rozpracovaná v článku

VI. odvolania... táto právna argumentácia bola uvedená až v odvolaní.

Odôvodnenie odvolacieho súdu ohľadom Zákona o bankách je ďalším jednoznačným

dôkazom toho, že odvolací súd vôbec pri rozhodovaní o odvolaní nepoznal obsah rozsudku

súdu prvého stupňa...

V podanom odvolaní sme podrobne odôvodnili, prečo s vyššie uvedenými právnymi

závermi súdu prvého stupňa nesúhlasíme.

a/ V článku VII. odvolania sme uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom výklade ustanovenia

, ktoré súd nesprávne vykladá tak, že zmluva o dôchodku sa

uzatvára na dobu určitú...

Zo znenia ustanovenia je zrejmé, že zmluva

o dôchodku je uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú...

b/ V súvislosti s dobou trvania zmluvy o dôchodku sme poukázali na rozdiel medzi

trvaním práva na dôchodok a medzi trvaním zmluvy o dôchodku (článok VIII. odvolania).

Ide o rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok (t.j.

právneho titulu, ktorým sa právo na dôchodok podľa

zakladá) a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy...

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na

dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy.

Konštantná judikatúra súdov je pritom taká, že pokiaľ zmluva neurčuje dobu svojho

trvania, má sa za to, že ide zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, so všetkými zákonnými

dôsledkami zmluvy uzatvorenej na neurčitú dobu, t.j. aj s možnosťou zmluvu vypovedať...

S touto právnou argumentáciou sa odvolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal. Išlo

pritom o právnu argumentáciu uvádzanú až v odvolaní...

c/ V podanom odvolaní sme taktiež namietali, že zmluvu na dobu určitú nemožno

viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu

(článok X. odvolania).

S touto právnou argumentáciu sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že už súdu prvého stupňa sme v podanom odvolaní

vytýkali, že sa s touto právnou argumentáciou vôbec nevysporiadal...

d/ K právnemu názoru súdu prvého stupňa, že určitú dobu trvania zmluvného vzťahu

možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú, avšak objektívne zistiteľnú skutočnosť...

sme už počas prvostupňového konania a následne v odvolaní (článok XI. odvolania) uviedli,

že Zmluva o dôchodku nespĺňa všetky znaky vyššie uvedenej definície zmluvy uzatvorenej na

dobu určitú. Je tomu tak najmä preto, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne

zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí...

S touto právnou argumentáciou sa nevysporiadal ani súd prvého stupňa ani odvolací

súd...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa Slovenská sporiteľňa, a. s. v skratke SLSP, a.s.

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

článku 46 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 15.01.2013, č. k. -195, porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 15.01.2013, č. k. -195, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby

v nej znovu konal a rozhodol...

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...

k rukám advokátskej kancelárie JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -127 z 27. januára 2011. Podstatou sťažnosti

je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky súvisiacimi s právnym posúdením

veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 234,65 € s príslušenstvom, a v tejto

súvislosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia:

«... Súd... mal za preukázané, že navrhovateľka odišla do dôchodku (starobného) dňa

30.04.1994... následne v zmysle ust. až uzavreli

účastníci konania dňa 11.08.1994 zmluvu o dôchodku nazvanú ako zmluva o poskytovaní

plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.“ V zmysle tejto zmluvy o dôchodku

sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke sumu 7 069,- SK (=234,65 euro) mesačne vždy

k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky. Od uzavretia zmluvy

o dôchodku odporca pravidelne mesačne vyplácal navrhovateľke čiastku, na ktorú sa

zaviazal zmluvou o dôchodku. Odporca dňa 26.10.2009 výpoveďou vypovedal zmluvu

o dôchodku, pričom ako jediný dôvod výpovede uviedol využitie zákonného práva podľa

ust. . Podľa tejto výpovede platnosť a účinnosť zmluvy

o dôchodku skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t.j. dňa 31.03.2010.

Odporca k 15.04.2010 už nevykonal žiadnu platbu v prospech navrhovateľky...

Spornou otázkou v konaní bola okolnosť absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku

zo dňa 11.08.1994... Predmetná zmluva o dôchodku bola vyhotovená v písomnej forme

v súlade s ust. a ust. , pretože spĺňala ďalšie

požadované náležitosti pre zachovanie formy, nakoľko bola podpísaná oprávnenými

osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal túto zmluvu jej zamestnanec, ktorým

bol N. T. a ktorý tak urobil v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia

svojich kompetencií, navyše na takýto úkon bol ako prezident a predseda predstavenstva

spoločnosti odporcu oprávnený. Aj v prípade, ak by N. T. prekročil svoju kompetenciu pri

uzatváraní predmetnej zmluvy o dôchodku, toto vybočenie (exces) odporca zhojil

(konvalidoval) dodatočne tým, že platnosť tejto zmluvy akceptoval, cítil sa byť ňou viazaný

tým, že poskytoval v prospech navrhovateľky plnenia z predmetnej zmluvy. Ust. § 20 ods. 2

v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľky však vyhlasuje za

platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporcom) aj taký právny úkon, pri

ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporcu výslovne týka predmetu

činnosti právnickej osoby, čo mal súd preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o

prekročenia, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, ktorú vedomosť navrhovateľa odporca

nepreukázal...

Na základe vyššie uvedeného súd považoval predmetnú zmluvu o dôchodku zo dňa

11.08.1994 za platne uzavretú, a teda platnú odo dňa jej uzavretia (odo dňa 11.08.1994).

Ďalšou spornou okolnosťou v konaní bolo právne posúdenie, či zmluva o dôchodku

uzatvorená „na doživotie“ (do konca života navrhovateľky) je zmluvou na dobu určitú

alebo na dobu neurčitú...

Na základe predmetnej zmluvy o dôchodku uzatvorenej v zmysle ust. § 842

a nasledujúcich , vzniklo navrhovateľke doživotne právo na

vyplácanie dôchodku, čím doba trvania zmluvného vzťahu bola vymedzená ako presne

určená doba neurčitého trvania. V predmetnej zmluve je presne určený okamih začiatku

a presne určiteľný okamih konca zmluvného vzťahu, ktorý nie je závislý od ľudskej vôle.

Právo na vyplácanie dôchodku je rýdzo osobným právom viažucim sa len na osobu

prijímateľa dôchodku, ktorá môže byť iba fyzickou osobou, pričom výšku dôchodku zákon

neobmedzuje a samotný dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu)...

... Z pojmového vymedzenia zmluvy o dôchodku... vyplýva, že sa touto zmluvou

niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu trvania zakladá právo na vyplácanie

dôchodku v určitej výške (rentu). Ide o osobitný zmluvný typ. Jej účelom je niekoho

zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom zákon

nevyžaduje uvedenie určitého dôvodu alebo motívu na jej uzatvorenie (môžu to byť citové,

či morálne pohnútky, iné) a za poskytnutý dôchodok sa nevyžaduje poskytnutie protiplnenia.

Dobu trvania možno viazať na konkrétnu, dátumom neurčiteľnú, avšak objektívne zistiteľnú

skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí, pričom

v okamihu uzatvorenia zmluvy nemusia mať jej účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá

doba uplynie, je však bezpochyby isté, že táto skutočnosť nastane.

Predmetnou zmluvou o dôchodku bolo v prospech navrhovateľky založené právo na

vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu určitú neurčitého trvania, kedy je presne

určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to

smrťou navrhovateľky, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle...

Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej

trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do

okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby vzniku skutočnosti nezávislej od ich vôle.

Ust. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu

a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom

ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom -

výpoveďou. Odporca výpoveďou zo dňa 26.10.2009 vypovedal predmetnú zmluvu

o dôchodku podľa ust. . Vzhľadom na skutočnosť, že

predmetná zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto nemohol

túto zmluvu vypovedať podľa st. ...

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v zmysle ust.

vyhodnotil zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu

navrhovateľa“ zo dňa 11.08.1994 ako zmluvu, uzavretú na dobu určitú a v zmysle ust. § 582

ods. 1 vyhodnotil odporcovu výpoveď uvedenej zmluvy zo dňa

26.10.2009 za neplatnú, pretože nebolo možné podľa ust. § 582 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vypovedať uvedenú zmluvu, nakoľko táto bola podľa ust. § 842 Občianskeho

zákonníka uzavretá na „doživotne“ (doba určitá s neurčitým trvaním) a nie na dobu

neurčitú.

... odporca prestal navrhovateľke poskytovať plnenie z predmetnej zmluvy

o dôchodku v rozpore s ust. a samotnou zmluvou o dôchodku,

pretože jeho zmluvná povinnosť vyplácať navrhovateľke sumu 7 069,- SK (= 234,65 euro)

mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky nezanikla, ale

naopak stále trvá...

... preto súd v celom rozsahu vyhovel žalobe navrhovateľky na zaplatenie sumy

234,65 euro ako platbu dôchodku za mesiac apríl 2010 ako odôvodnenej...»

Z rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa

z 27. januára 2011, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi prvostupňového súdu. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia

svojho rozhodnutia ďalej uviedol:

„... Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa, ktoré považuje v zásadných otázkach za vecne správne.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z toho, že predmetná Zmluva

o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Stotožňuje sa správnym názorom súdu

prvého stupňa, že sa jedná o zmluvu, ktorá je uzatvorená na presne určenú dobu

s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, tak ako to

predpokladá ust. . Trvanie zmluvy je jednoznačne určené právnou skutočnosťou,

o ktorej je isté, že nastane s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane. Odvolací

súd má tiež za to, že uzatvorená zmluva... je dostatočne určitá pre oboch zmluvných

partnerov, a to i napriek tej skutočnosti, že odporkyňa túto skutočnosť v podanom odvolaní

namieta. V tomto smere sa odvolací súd úplne stotožňuje s posúdením tejto otázky súdom

prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že dňa 26.10.2009 dala odporkyňa

navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, z čoho súd prvého stupňa správne vyvodil, že

odporkyňa považovala predmetnú zmluvu za dostatočne určitú a za platnú, nakoľko

vypovedať možno len zmluvu platne uzatvorenú. Pokiaľ teda odporkyňa túto zmluvu

vypovedala, v čase jej výpovede ju považovala za platnú. Odvolací súd súčasne poukazuje

na čl. 1 predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu

Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorá v úvodnom čl. 1 odkazuje na Štatút PDF SŠTSP.

Vychádzajúc z čl. 1 Štatútu, kde je upravený účel fondu, je uvedené, že Podporný

dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne slúži na podporu zabezpečenia životnej

úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich

vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP.

Vymedzením povinnosti pre odporkyňu plniť navrhovateľke doživotne, zmluvné strany

prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej osoby, t.j. navrhovateľky.

Uvedená povinnosť je upravená v čl. 2 predmetnej zmluvy, pričom bližšie špecifikovaná je

v čl. 3.

Keďže ust. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob

zrušenia záväzku len zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, a to jednostranným právnym

úkonom, výpoveďou, aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade aplikácia

uvedeného ustanovenia nebola možná. Odvolací súd súhlasne s názorom súdu prvého

stupňa považuje predmetnú Zmluvu o dôchodku uzavretú na dobu určitú, a to doživotne.

Pretože odporkyňa dala výpoveď zo Zmluvy... podľa ust. , odvolací súd

rovnako, ako súd prvého stupňa, považuje uvedenú výpoveď zo dňa 26.10.2009 vzhľadom

na jej rozpor s ust. za neplatný právny úkon ( ).

Čo sa týka ďalších námietok odporcu v podanom odvolaní, že predmetná zmluva

bola uzatvorená v rozpore so o bankách, v tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto

námietkou odporcu dostatočne zaoberal a i odvolací súd je toho názoru, že ust. § 27 ods. 8

Zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí

banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, nakoľko tento zmluvný vzťah posúdil

i odvolací súd ako vnútrozamestnanecký...

... Ako je už vyššie uvedené, poskytovanie dôchodkov svojim bývalým pracovníkom

zo strany odporkyne nepatrí do predmetu jej činnosti, ku ktorému sa viaže vo výpise

z obchodného registra deklarované konanie v mene odporkyne (banky). Ide o realizáciu

sociálnej politiky právnej predchodkyne odporkyne v danom čase z tzv. Podporného

dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne...

... Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, priebeh konania opísal primeraným spôsobom, uviedol stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, vysporiadal sa so všetkými pre vec

rozhodujúcimi námietkami účastníkov a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Svoje právne závery náležitým

spôsobom vysvetlil. Súd prvého stupňa okrem iného primerane vysvetlil, prečo zmluvu

uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 11.8.1994 posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle

ust. , prečo ju posúdil ako platnú zmluvu, a tiež prečo neprichádza do úvahy

výpoveď označenej zmluvy podľa . Súd prvého stupňa sa teda vysporiadal

so všetkými základnými otázkami, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie veci.

Odvolací súd sa s ďalšími argumentmi uvedenými v odvolaní nezaoberal, nakoľko

ich nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie o odvolaní.

Z týchto dôvodov Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa podľa

ust. ako vecne správny potvrdil...“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Totiž už okresný súd dal jasnú,

zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

opierajúceho sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku okresného súdu preto spĺňa

všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje

skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Námietka sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu sa týka zásadnej právnej otázky, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho

zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú

otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou.

V okolnostiach prípadu sťažovateľky teda ide o problém právneho posúdenia veci (výklad

a aplikácia a ) v súvislosti s ukončením zmluvy

o dôchodku.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov krajského

(odvolacieho) súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní

ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842

zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak

určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov (v tomto prípade ), ktorá by bola popretím ich podstaty či

zmyslu.

V zmysle ustanovenia zmluvou o dôchodku sa zakladá

niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie

určitého dôchodku.

V zmysle ustanovenia ak je dojednaná zmluva

na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť,

alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo

zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch

mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka.

Ústavný súd k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor v náleze sp. zn.

z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom

právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej

osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto

zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť

výpoveďou podľa .

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

rozsudku nijako nevysporiadal s jej námietkami, inak vznesenými až v jej odvolaní proti

rozsudku okresného súdu, ktorými namietala, že zmluva o dôchodku je okrem iného

neplatná pre rozpor so zákonom (ustanovením ) a tiež aj pre

neurčitosť, ústavný súd podotýka, že keďže aj tieto (dve) námietky sťažovateľky sa viažu na

v zmluve o dôchodku určenú (vymedzenú) dobu jej trvania, v kontexte ostatnej a pre

rozhodnutie veci podstatnej a logickej argumentácie označených všeobecných súdov

týkajúcej sa právneho posúdenia vzniku a budúceho ukončenia zmluvy o dôchodku, ktorá

zjavne vylučuje správnosť právneho názoru sťažovateľky (vyjadreného formou námietok),

ani toto tvrdenie sťažovateľky nemožno považovať za opodstatnené.

To isté platí aj vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľky týkajúcim sa posúdenia

doby trvania zmluvy o dôchodku, resp. jej zániku, a tým súčasne doby trvania práva

žalobkyne na dôchodok, prostredníctvom ktorých sa sťažovateľka snažila, resp. snaží

„prebiť“ svoj vlastný právny názor.

Inými slovami, keďže prevažná časť námietok sťažovateľky, hoci vznesených až

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, sa týkala právneho posúdenia tej istej (kľúčovej)

otázky, a to, či zmluva o dôchodku je platná a či je zmluvou na dobu určitú alebo na dobu

neurčitú, na ktorú už okresný súd svojou zrozumiteľnou a logickou argumentáciou dal jasnú

a vyčerpávajúcu odpoveď, krajskému súdu nič nemožno vytknúť, keď sa s týmito

námietkami (zjavne nesprávnymi právnymi tvrdeniami) ako nepodstatnými nepovažoval za

potrebné vo svojom rozsudku osobitne vysporiadať.

Ústavný súd tu pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí právo

účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania

predkladá (, ).

V zmysle ustanovenia ak sa plnenie stane

nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

V zmysle ustanovenia plnenie nie je nemožné,

najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po

dojednanom čase.

V zmysle ustanovenia (neskôr ods. 8) o bankách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. januára 2002 (ďalej len „zákon

o bankách“) banka alebo pobočka zahraničnej banky nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne

nevýhodných podmienok pre ňu, najmä také zmluvy, ktoré ju zaväzujú na hospodársky

neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote

alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené jej pohľadávky.

V zmysle ustanovenia § 116 zákona o bankách ustanoveniami tohto zákona sa

spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik

týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti

tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje

inak.

V zmysle § 119 ods. 3 zákona o bankách banky... sú najneskôr do šiestich mesiacov

odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona povinné zosúladiť s týmto zákonom svoje

právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších

predpisov; odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona však nikto nemôže pokračovať

v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom...

Krajský súd sa vlastnou logickou úvahou vysporiadal s námietkou sťažovateľky

spočívajúcou v tom, že právo žalobkyne na dôchodok malo zaniknúť pre dodatočnú právnu

nemožnosť plnenia, resp. pre rozpor s označenými ustanoveniami zákona bankách, keď

s poukazom na to, že podporný dôchodkový fond sťažovateľky slúži na podporu

zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci sťažovateľky, resp. jej právnej

predchodkyne, dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality

ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov, právo žalobkyne na dôchodok založené

zmluvou o dôchodku uzavretej medzi ňou (bývalou zamestnankyňou) a sťažovateľkou

(zamestnávateľom), a nie treťou osobou (klientom), bez ďalšieho nepovažoval za také, ktoré

by bolo právne nemožné, pričom ústavný súd v medziach preskúmavanej veci nezistil

žiadnu okolnosť, pre ktorú by tento právny názor krajského súdu nebol ústavne

akceptovateľný.

A teda dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli krajský (odvolací) súd

k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj okresný (prvostupňový) súd, že

zmluva o dôchodku uzatvorená medzi sťažovateľkou a žalobkyňou je platnou zmluvou

uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričom vymedzením povinnosti plniť doživotne

zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti osoby oprávnenej

na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou)

svoj záväzok je vzhľadom na charakter zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto

výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť

k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by

zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia a dohovoru.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014