Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 310/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa,

a. s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman

Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, pre namietané porušenie čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013

doručená sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

28. júna 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -155 z 26. novembra 2010 bola sťažovateľka ako

žalovaná zaviazaná zaplatiť I. K. (ďalej len „žalobkyňa“) sumu 455,55 € s prísl. Rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -214

zo 16. februára 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku krajského

súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého opierala o ustanovenie § 237

písm. f) . V dovolaní špecifikovala, že odňatie možnosti

konať pred súdom spočívalo v tom, že krajský súd vyhotovil skrátené odôvodnenie svojho

rozsudku podľa ustanovenia napriek tomu, že

sa v plnom rozsahu nestotožnil s právnymi závermi okresného súdu. Okrem toho svoj

rozsudok neodôvodnil v súlade s ustanovením ,

keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou odvolacích a prvostupňových námietok

sťažovateľky.

Krajský súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou:

a) odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

rozpor so zákonom (čl. II bod 7 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania z 8. marca

2011),

b) odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (čl. II bod 7 doplnenia právneho

zdôvodnenia odvolania z 8. marca 2011),

c) odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platná, právo

na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (čl. II bod 2 doplnenia

právneho zdôvodnenia odvolania z 8. marca 2011 a doplnenie právneho zdôvodnenia

odvolania z 2. júna 2011),

d) poukazujúcou na to, že zákon ani posudzovaná zmluva o dôchodku žiadnym

spôsobom neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na

dôchodok (čl. II bod 4 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania z 8. marca 2011),

e) odôvodňujúcou to, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu

skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (čl. III odvolania),

f) poukazujúcou na to, že rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľke odňatá

možnosť konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku okresného

súdu (čl. V odvolania).

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. marca 2013 bolo

dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, keď

najvyšší súd dospel k záveru, že nie je daná námietka nedostatočnej odôvodnenosti

písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd odmietol dovolanie napriek tomu, že jeho

prípustnosť bola daná. Okrem toho neodôvodnil svoje uznesenie v súlade s ustanovením

. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia

bola podrobne odôvodnená v dovolaní

obsahujúcom jasnú právnu argumentáciu týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom

zo strany krajského súdu.

V súvislosti s odôvodnením rozsudku krajského súdu sťažovateľka zdôrazňuje

skutočnosť, že značná časť jej právnej argumentácie bola prednesená až počas odvolacieho

konania, a preto sa ňou okresný súd logicky nemohol zaoberať. Následne krajský súd sa

s touto právnou argumentáciou nemohol vysporiadať odkazom na závery okresného súdu.

Išlo pritom o právnu argumentáciu pre vec významnú napádajúcu platnosť zmluvy, z ktorej

žalobkyňa odvodzovala uplatnené právo, resp. odôvodňujúcu zánik žalobkyňou

uplatňovaného práva. Navyše, krajský súd sa nezaoberal ani právnou argumentáciou

napádajúcou právne a skutkové závery okresného súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia podrobne teoreticky rozoberá, kedy

prichádza k odňatiu práva konať pred súdom, avšak nevenuje sa podstatným, konkrétnym

dôvodom uvedeným v dovolaní. S uplatnenými dôvodmi dovolania sa vysporiadal len

konštatovaním, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutí. V súvislosti s vypracovaním skráteného odôvodnenia

rozhodnutia krajským súdom síce pripustil správnosť právnej argumentácie sťažovateľky,

podľa ktorej jeho vyhotovenie je možné len v prípade, ak sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožní s právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu, vôbec sa však nezaoberal

námietkou, že v posudzovanej veci to tak nebolo. Pokiaľ ide o nevysporiadanie sa

s prednesenou právnou argumentáciou krajským súdom, najvyšší súd neuviedol, prečo sa

krajský súd s argumentáciou uvedenou v odvolaní nemusel zaoberať. Ak najvyšší súd

dospel k právnemu záveru o dostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, potom mal

uviesť, s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel krajský súd

zaoberať, pretože neboli pre rozhodnutie významné, a ako sa vysporiadal s argumentmi pre

vec významnými. Najvyšší súd však takto nepostupoval a napriek rozsiahlemu odôvodneniu

uznesenia sa nezaoberal podstatnými argumentmi uvedenými v dovolaní, ale obišiel ich

všeobecnými konštatovaniami.

Sťažnosť treba považovať za včas podanú, keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo

doručené 3. mája 2013.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 25. marca 2013 zrušené a vec

bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

II.

Z odvolania sťažovateľky z 8. decembra 2010 podaného proti rozsudku okresného

súdu č. k. -155 z 26. novembra 2010 vyplýva, a to inter alia z čl. III, že

zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou zákon priamo

spája zánik zmluvného vzťahu. S poukazom na ustanovenie § 579 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka možno konštatovať, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne

dlžník alebo je plnenie obmedzené len na osobu veriteľa, sú bez ohľadu na dohodu

zmluvných strán o dobe trvania zmluvného vzťahu uzatvárané na doživotne určenú dobu.

Jednou z takýchto zmlúv je zmluva o nájme, pri ktorej v prípade smrti nájomcu zmluvný

vzťah zaniká. Ak by sa pripustila možnosť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou

zmluvnej strany sú uzatvárané bez ohľadu na ich znenie vždy na dobu určitú, dôsledkom by

bola nemožnosť uzatvoriť zmluvu o nájme s fyzickou osobou ako nájomcom na dobu

neurčitú, čoho následkom by bola nemožnosť vypovedania takejto zmluvy. Takýto záver

celkom zjavne odporuje právnej úprave zmluvy o nájme. Zohľadniť treba aj tú skutočnosť,

že pri väčšine zmlúv, ktorých predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú

činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, je plnenie

ohraničené, a to buď existenciou zmluvných strán alebo predmetu plnenia. Je pri nich

zrejmé, bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy, že v budúcnosti

nastane taká právna skutočnosť, ktorá spôsobí zánik zmluvného vzťahu. Napríklad pri

väčšine zmlúv, ktorých predmetom je dočasné prenechanie veci na užívanie inou osobou

(nájomná zmluva, zmluva o výpožičke), je dopredu zrejmé, že vec, ktorá sa prenecháva do

dočasného užívania, v budúcnosti zanikne alebo sa stane nespôsobilou na dohodnuté

užívanie, čo spôsobí zánik zmluvného vzťahu, pričom nie je rozhodujúce, za akú dlhú dobu

sa tak stane. Pri takýchto zmluvách je doba trvania zmluvného vzťahu priamo zo zákona

viazaná na konkrétnu skutočnosť, z ktorej je možné zistiť, kedy zmluvný vzťah skončí,

pričom je isté, že táto skutočnosť nastane. Neznamená to však, že by tieto zmluvy nebolo

možné uzatvoriť na dobu neurčitú. Opačný právny záver by napr. znamenal, že ani zmluvu

o nájme bytu by nebolo možné uzatvoriť na dobu neurčitú, keďže žiadny byt nemá

neobmedzenú životnosť. Takýto právny záver je zjavne nesprávny. Za jednoznačný právny

záver treba považovať to, že zmluvu síce možno dohodnúť na dobu určitú i tak, že jej

trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť,

o ktorej je isté, že nastane, nesmie však ísť o takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon

spája zánik tohto zmluvného vzťahu. Takáto právna skutočnosť totiž spôsobuje zánik

zmluvného vzťahu bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy.

To znamená, že zmluvný vzťah skončí v dôsledku takejto zákonom ustanovenej právnej

skutočnosti bez ohľadu na to, či zmluva bola dohodnutá na dobu určitú alebo neurčitú. Ak

zmluvné strany dohodou určia, že zmluvný vzťah bude trvať až do doby, kým nastane

právna skutočnosť, s ktorou zákon spája zánik tohto zmluvného vzťahu, neobmedzujú dobu

trvania zmluvy na určitú dobu, ale len do zmluvy preberajú zákonnú úpravu, na základe

ktorej by došlo k zániku právneho vzťahu i v prípade, ak by sa dohodli, že zmluva sa

uzatvára na dobu neurčitú. Takto zmluvne stanovená doba trvania zmluvy je preto vždy

dobou neurčitou. Pri použití uvedených právnych záverov na zmluvu o dôchodku možno

dospieť k jedinému logickému záveru, a to, že uzatvorenie tejto zmluvy na dobu života

oprávneného je vždy uzatvorením zmluvy na dobu neurčitú. Pri zmluve o dôchodku je

plnenie vždy obmedzené na osobu veriteľa ( ). Dôsledkom je

to, že aj v prípade, ak by bola zmluva o dôchodku uzatvorená na takú dobu neurčitého

trvania, ktorá by neskončila smrťou veriteľa, jeho smrť má vždy za následok zánik práv

zo zmluvy o dôchodku. Tieto práva neprechádzajú na dedičov (s výnimkou splatných

dávok). Každá zmluva o dôchodku je preto zo zákona uzatvorená najdlhšie „na doživotne“,

bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy. Úmrtie oprávneného

zo zmluvy o dôchodku vo svojej podstate nevymedzuje trvanie zmluvy, ale čas, kedy

najneskôr zmluva zanikne bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy.

Z čl. V odvolania z 8. decembra 2010 vyplýva námietka, podľa ktorej rozsudkom

okresného súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky je totiž

odôvodnenie rozsudku okresného súdu v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, keďže okresný súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou

sťažovateľky, teda nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Hoci sa

sťažovateľka v prvostupňovom konaní bránila jednak poukazom na neplatnosť zmluvy

o dôchodku pre nedostatok písomnej formy, ďalej tým, že ak by bola zmluva o dôchodku

platná, zmluvný vzťah sa ukončil výpoveďou, pričom zmluvu bolo možné vypovedať,

keďže bola uzavretá na dobu neurčitú, a napokon tým, že výpoveď zmluvy nebola v rozpore

s dobrými mravmi, okresný súd sa vysporiadal iba s námietkou neplatnosti zmluvy

o dôchodku, pričom v tomto smere svoj právny názor podrobne zdôvodnil. Naproti tomu sa

vôbec nezaoberal ďalšími námietkami.

Z doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 8. marca 2011, a to

inter alia z čl. II bodu 2 vyplýva, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platná,

právo na plnenie z nej by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia. Okresný súd

totiž neaplikoval ustanovenie o bankách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“)

a následne neaplikoval ani ustanovenie . Ak by ich

aplikoval, zistil by, že záväzok sťažovateľky na plnenie zo zmluvy o dôchodku zanikol,

pretože plnenie sa stalo nemožným. Totiž podľa citovaných zákonných ustanovení banka

nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ale ani hospodársky

neodôvodnené plnenie. Sťažovateľka je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať

hospodársky neodôvodnené plnenia ani plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej

protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa § 842 Občianskeho

zákonníka je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu

a zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Sťažovateľka nemôže

plniť ani z prípadne platne uzavretej zmluvy o dôchodku, pretože také plnenie je v rozpore

s ustanovením § 27 ods. 8 zákona o bankách. Na takéto plnenie preto nemôže sťažovateľku

zaviazať ani súd.

Z čl. II bodu 4 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 8. marca

2011 vyplýva, že zákon, ale ani posudzovaná zmluva o dôchodku žiadnym spôsobom

neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na dôchodok.

Ustanovenie nič nestanovuje o dobe, na ktorú sa uzatvára

zmluva o dôchodku. Stanovuje len to, že „na doživotne alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania“ sa zakladá právo na vyplácanie určitého dôchodku. Toto zákonné

ustanovenie neupravuje trvanie zmluvy o dôchodku, ale právne striktne len upravuje, na akú

dlhú dobu (t. j. na doživotne alebo na inak určitú dobu neurčitého trvania) sa zakladá právo

na vyplácanie určitého dôchodku. Pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je tak

jednoznačne neurčitá doba jej trvania. Aj pokiaľ by sa pripustil výklad, že sa právo

na dôchodok zakladá na dobu určitú, tak to neznamená, že na dobu určitú bola uzatvorená

zmluva o dôchodku. Zmluvou o dôchodku sa podľa znenia

právo „len“ zakladá. Zákon neustanovuje, že sa „na doživotne“ uzatvára zmluva. Právne je

totiž potrebné rozlišovať uzatvorenie zmluvy a trvanie práva zmluvou založeného. Je preto

právny rozdiel medzi zmluvou o dôchodku a právom na dôchodok a rozdiel medzi trvaním

zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok (t. j. právneho titulu), ktorým sa

právo na dôchodok v zmysle znenia zakladá, a trvaním práva

na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy. Okresný súd nesprávne právne posúdil, že údajne

určitá doba trvania práva na dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu

(určitú) trvania zmluvy. Konštantná judikatúra súdov je pritom taká, že pokiaľ zmluva

neurčuje dobu svojho trvania, má sa za to, že ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú

so všetkými zákonnými dôsledkami z toho plynúcimi. I pokiaľ výkladom pojmu

„na doživotne“ dospel okresný súd k tomu, že ide o dobu určitú z dôvodu vymedzenia doby

„objektívne a nezameniteľne určenou udalosťou“, tak ustanovenie § 842 Občianskeho

zákonníka neustanovilo, že na takú dobu („na doživotne“) sa uzatvára zmluva, keď o trvaní

zmluvy nič neustanovil. Toto zákonné ustanovenie pojednáva iba o „trvaní“ práva

na plnenie dôchodku.

Z čl. II bodu 7 doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 8. marca

2011 vyplýva jednak to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

rozpor so zákonom, ale tiež aj to, že je táto zmluva absolútne neplatná pre neurčitosť

vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok. v ustanovení pri

úprave neurčitej doby, na ktorú môžu účastníci zmluvy zmluvou o dôchodku založiť

oprávnenému právo na vyplácanie určitého dôchodku, upravuje alternatívne dva spôsoby

definovania tejto neurčitej doby. Prvou alternatívou je neurčitá doba „na doživotne“, druhou

alternatívou je inak určená doba neurčitého trvania. Keďže tu zákon používa medzi dvoma

alternatívami spojku alebo, môžu zmluvné strany dohodnúť iba jeden zo zákonom

alternatívne predpokladaných spôsobov úpravy neurčitej doby trvania práva na vyplácanie

dôchodku. Sporná zmluva o dôchodku v tomto ohľade odporuje zneniu ustanovenia § 842

, pretože obsahuje dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania

sumy dohodnutého plnenia, keď čl. II obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne

sumu v určitej výške (t. j. prvá zákonom predpokladaná alternatíva). V rozpore s tým však

čl. III obsahuje dojednanie, podľa ktorého „Vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého

sa príjemca dožil“ (t. j. druhá zákonom predpokladaná alternatíva). Okolnosť, že ide o dve

odlišné doby neurčitého trvania práva, je daná skutočnosťou, že pokiaľ pri dojednaní podľa

čl. II ide o počítanie doby maximálne podľa dní (v skutočnosti hodín, resp. minút), pri

dojednaní podľa čl. III ide o počítanie doby na mesiace (do konca mesiaca). Namietaný

rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb vyplácania plnenia má za následok aj neurčitosť

a nezrozumiteľnosť zmluvy o dôchodku, a tým aj jej neplatnosť. Uvedené dojednania sú

neurčité a vzájomne si odporujú. Z ich obsahu totiž nemožno zistiť dobu zániku práva

na výplatu dôchodku, pričom túto neurčitosť nemožno odstrániť ani výkladom podľa § 35

ods. 1 .

Z doplnenia právneho zdôvodnenia odvolania sťažovateľky z 2. júna 2011 vyplýva,

že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platná, právo na plnenie z nej by zaniklo pre

dodatočnú právnu nemožnosť plnenia. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nesprávne

na vec aplikoval ustanovenie § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou

zákona o bankách, ale následne aj ustanovenie .

Okresný súd na vec nepoužil zákon o bankách, pretože tento upravuje okrem bankových

činností aj iné činnosti banky. Nepoužil vetu za bodkočiarkou § 119 ods. 3, ktorá výslovne

neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, keď

ustanovuje, že odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona nikto nemôže pokračovať

v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. To znamená, že tento zákon sa

použije okrem bankových činností aj na všetky činnosti banky, ktoré zákon o bankách

zakazuje. Vyplýva z toho, že sa zákon použije aj na iné než bankové činnosti. V rozpore

so zákonom je taká činnosť, v rámci ktorej banka má poskytovať plnenie hospodársky

neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t. j. bez

protihodnoty. Práve takého plnenia sa žalobkyňa od sťažovateľky domáhala. Zákon

o bankách sa na vec vzťahuje z dôvodu, že ustanovenie § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou

zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej

vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Toto ustanovenie sa neobmedzuje len na

bankové činnosti, pretože bankové činnosti sú v súlade so zákonom o bankách. Zákon

naopak, zakazuje banke vykonávať iné činnosti, teda také, ktoré nie sú v súlade so zákonom

o bankách. To znamená, že ide o všetky činnosti banky, ktoré sa dostali do rozporu

so zákonom. Takto konkrétne sú v rozpore so zákonom aj plnenia, ku ktorým sa banka

nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zákona o bankách. Ak by okresný súd správne

aplikoval na vec tieto zákonné ustanovenia, zistil by, že záväzok sťažovateľky voči

žalobkyni zanikol (ak by aj predtým platne existoval), pretože plnenie sa stalo nemožným

v zmysle ustanovenia s poukázaním na ustanovenia

§ 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zákona o bankách, a to

z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ale ani

hospodársky neodôvodnené plnenie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -214 zo 16. februára 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -155 z 26. novembra 2010.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd náležite zistil skutkový stav, vec posúdil správne

po právnej stránke a rozsudok i náležitým spôsobom odôvodnil, pričom s týmto

odôvodnením sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku). Spornosť súdenej veci je založená na posúdení právnej otázky, či

zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky je zmluvou

uzatvorenou na dobu určitú s možnosťou výpovede jednostranným úkonom, alebo ide

o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného

dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844

. Z výkladu týchto ustanovení vyplýva, že trvanie zmluvy

o dôchodku je ohraničené nie presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade

doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby.

Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase

uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca

v ustanoveniach o zmluvách o dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva

o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne alebo inak určenú dobu neurčitého trvania,

pričom pojem doživotne nie je možné stotožniť s pojmom smrť. Krajský súd zastáva názor,

že ustanovenie , podľa ktorého zmluva o dôchodku je

uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, je vždy

zmluvou na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili

vôľu byť takouto zmluvou viazané, a to až do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia

zo zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol popretím významu tohto inštitútu. Uvedenému

právnemu záveru nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, v ktorej sťažovateľka

sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku

s úmyslom poskytnúť výhodu z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na

subvencovanie životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho

veku zamestnanca výrazne znížená, a teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej

výpovede podľa . Nebolo možné stotožniť sa s názorom

sťažovateľky, podľa ktorého smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou

skutočnosťou, pretože z právneho hľadiska je objektívne zistiteľná buď na základe

úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za

mŕtveho, v ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý

nezvestný neprežil. Húževnatá snaha právneho zástupcu sťažovateľky o dosiahnutie zmeny

rozsudku je zjavná aj z doplnení právneho zdôvodnenia odvolania z 8. marca 2011

a z 2. júna 2011. V týchto podaniach okresnému súdu vytýka neaplikovanie ustanovenia

§ 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zákona o bankách.

Sťažovateľka neuzatvárala zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej

podnikateľskej činnosti. Nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale o zabezpečenie sociálnej

starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, ktoré spadalo pod agendu

personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Z tohto dôvodu je námietka bez

právneho významu. Dosiahnuť zmenu rozsudku okresného súdu nebolo možné ani

poukázaním na rozpor s dobrými mravmi, keďže tento záver okresného súdu nebol pre jeho

rozhodnutie podstatný. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, týmito sa

krajský súd nezaoberal, keďže sa už okresný súd podrobne zaoberal všetkými pre

rozhodnutie dôležitými argumentmi sťažovateľky. Ústavný súd konštantne pripomína

(a krajský súd sa s tým v plnej miere stotožňuje), že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania.

Z dovolania sťažovateľky z 23. marca 2012 vyplýva, že jeho prípustnosť opiera

o ustanovenie . Odňatie možnosti konať pred

súdom spočíva predovšetkým v tom, že krajský súd svoj rozsudok neodôvodnil v súlade

s ustanovením , keď sa nevysporiadal

s prevažnou väčšinou námietok uvedených v odvolaní, ako aj počas prvostupňového

konania. Ide o sedem námietok uvedených v bodoch a) až f) (zhodných s tým, ako už boli

tieto námietky uvedené v časti I, pozn.). I keď má odvolací súd právo obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia

súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol takýto postup krajského súdu nesprávny

a nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania, pretože okresný súd a následne

ani krajský súd sa nevysporiadali vecne so všetkými námietkami sťažovateľky, pričom

krajský súd sa nezaoberal vecnými ani právnymi dôvodmi odvolania. V takomto prípade

nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu ustanovením § 219 ods. 2

je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.

skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Táto možnosť je však podmienená tým, že odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu. Ak sa čo

i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. V danom prípade neboli splnené zákonné podmienky

na vypracovanie skráteného odôvodnenia, keďže sa krajský súd v plnom rozsahu nestotožnil

s právnymi závermi okresného súdu. Ide o to, že kým podľa okresného súdu uzatvorenie

zmluvy o dôchodku so zamestnancom sťažovateľky sa týkalo činnosti sťažovateľky, zatiaľ

krajský súd dospel k odlišnému právnemu záveru, keď uviedol, že sťažovateľka predmetnú

zmluvu neuzatvárala pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Keďže sa teda krajský súd

v celom rozsahu nestotožnil s právnymi závermi okresného súdu, nebol ani oprávnený

vypracovať skrátené odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. marca 2013 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 16. februára 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu dovolania

možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)

malo dôjsť tým, že krajský súd v rozpore s ustanovením

svoj rozsudok dostatočne neodôvodnil, keďže

sa nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľka uviedla v odvolaní. Podľa

názoru sťažovateľky krajský súd nebol oprávnený vypracovať ani skrátené odôvodnenie

rozsudku. Z pohľadu najvyššieho súdu možnosť vypracovania skráteného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu je podmienená tým, že sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej

stránke. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku opakovať

podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvého stupňa, ale stačí, ak sa obmedzí

na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplní ďalšie dôvody (napr. judikatúru). Právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu. Možno dospieť k záveru, že v predmetnej veci rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prerokovávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prerokovávaný

prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj primerane vysvetlil. Z odôvodnenia

jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu, keď náležite vysvetlil, prečo považoval zmluvu o poskytovaní plnenia

z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky za platnú. Dostatočne objasnil, prečo

považoval výpoveď zmluvy sťažovateľkou z 26. októbra 2009 za neplatnú, keď uviedol, že

vypovedať možno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku nie je.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov

okresného súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením. Argumenty

okresného súdu podrobnejšie doplnil a v dostatočnej miere sa vysporiadal so všetkými

podstatnými námietkami sťažovateľky. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam. Pri odôvodnení rozsudku postupoval v súlade so zákonom, a to ustanovením

, v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná

možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Samotný fakt, že

sťažovateľka sa s dôvodmi uvedenými v rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu

nestotožňuje, neznamená, že ich zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť

rozsudku kladie uvedené ustanovenie. Preto sťažovateľkou vytýkaná vada v zmysle § 237

písm. f) bola nedôvodná.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej sa okresný súd nevysporiadal

s niektorými argumentmi uplatnenými sťažovateľkou v prvostupňovom konaní, krajský súd

zasa s celým radom odvolacích námietok a napokon najvyšší súd s dovolacími námietkami.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia všeobecných súdov možno považovať za

dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Nevykazujú teda znaky arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti. Samotná okolnosť, že sa sťažovateľka s touto argumentáciou

nestotožňuje, resp. že sa jej javí ako nedostatočná a neúplná, sama osebe neznamená

porušenie označených článkov a dohovoru.

V konkrétnostiach treba uviesť toto.

Ako najzávažnejšia sa javí odvolacia námietka, podľa ktorej zmluvu na dobu určitú

nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou zákon priamo spája zánik zmluvného

vzťahu, resp. námietka, že sa krajský súd a najvyšší súd s týmto argumentom nezaoberali

a nezaujali k nemu stanovisko.

Sťažovateľka má na mysli, že existuje celý rad ďalších zmluvných typov, ktoré sú

viazané na osobu účastníka zmluvy, čo znamená, že smrťou, resp. zánikom účastníka

zmluvy končí aj samotný zmluvný vzťah, pričom to neznamená, že by išlo automaticky

o zmluvy uzavreté na dobu určitú. Ako markantný príklad uvádza zmluvu o nájme, u ktorej

nikto nespochybňuje, že takúto zmluvu možno uzavrieť tak na dobú určitú, ako aj na dobu

neurčitú.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti poukazuje na argumentáciu krajského súdu, podľa

ktorej treba zmluvu o dôchodku v zmysle považovať vždy za

zmluvu uzatvorenú na dobu určitú, keďže vymedzením povinnosti plniť doživotne prejavili

zmluvné strany vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie

plnenia zo zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol podľa názoru krajského súdu popretím

významu tohto inštitútu. Nasvedčuje tomu aj charakter a účel tejto zmluvy, ktorou

sťažovateľka sledovala zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho

do dôchodku s úmyslom poskytnúť mu výhodu z podporného dôchodkového fondu

slúžiaceho na subvencovania životnej úrovne.

V inej obdobnej veci (sp. zn. ) zaujal už ústavný súd stanovisko, podľa

ktorého krajský súd správne vychádzal z toho, že by bolo v rozpore s účelom a zmyslom

špeciálnej právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku

oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah

ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené takýto zmluvný vzťah ukončiť výpoveďou

podľa . Naopak, výklad krajského súdu pripúšťajúci

ukončenie zmluvy o dôchodku výpoveďou podľa ,

ktorý neberie do úvahy uvedený účel a zmysel právnej úpravy zmluvy o dôchodku, treba

považovať za ústavne nekonformný.

Uvedenými úvahami je dostatočne vysvetlené, že zmluva o dôchodku podľa § 842

je vzhľadom na svoju osobitú povahu a funkciu výnimkou

zo zásady, na ktorú sťažovateľka vo svojej argumentácii poukazuje. Preto hoci v iných

prípadoch (spravidla) platí, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu

skutočnosť, s ktorou zákon priamo spája zánik zmluvného vzťahu, v prípade zmluvy

o dôchodku je to inak. Neobstojí preto ani tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí

všeobecných súdov, ale ani o ich ústavnej nekonformnosti.

Na základe uvedeného neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka vytýkajúca, že sa

krajský súd nevysporiadal s možnosťou ukončiť zmluvný vzťah (v prípade, ak bol platne

uzatvorený) výpoveďou, keďže išlo o zmluvu na dobu neurčitú. I tu platí to, čo už bolo

predtým uvedené.

Pokiaľ sťažovateľka ďalej v doplnení dôvodov odvolania namietala, že vzhľadom na

ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách v spojení s ustanovením § 575 ods. 1

nastala dodatočná právna nemožnosť plnenia zo zmluvy

o dôchodku, poukazuje ústavný súd na záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka

neuzatvárala zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej

činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom. Zmyslom zmluvy bolo zabezpečenie

sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku.

Ústavný súd v inej obdobnej veci sp. zn. považoval právny názor

krajského súdu o možnosti zániku povinnosti plniť zo zmluvy o dôchodku vzhľadom na

označenú zmenu zákona za ústavne konformný. Ani teraz nie je dôvod sa od uvedeného

stanoviska odchýliť.

Za relevantnú nepovažuje ústavný súd odvolaciu námietku, podľa ktorej zákon, ale

ani zmluva o dôchodku neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania

práva na dôchodok. Tým chce sťažovateľka zdôrazniť, že zmluva o dôchodku je zmluvou

na dobu neurčitú, a to aj vtedy, keby inak právo na dôchodok malo trvať po dobu určitú.

Nemôžu byť pochybnosti o tom, že predmetom sporu medzi účastníkmi konania

vedeného všeobecnými súdmi bola otázka doby trvania práva žalobkyne na dôchodok, resp.

povinnosti sťažovateľky dôchodok ako zmluvné plnenie jej poskytovať. Spor sa teda

neviedol o tom, dokedy trvala doba platnosti zmluvy o dôchodku. Preto aj keby, hypoteticky

vzaté, mal byť rozdiel medzi dobou trvania zmluvy o dôchodku a dobou trvania práva na

dôchodok, nie je to pre právne posúdenie tejto veci podstatné.

Obdobné závery možno z pohľadu ústavného súdu vysloviť aj vo vzťahu k námietke

sťažovateľky, podľa ktorej zmluva o dôchodku by mala byť absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok. Sťažovateľka tu zdôrazňuje, že

zmluva v rozpore so zákonom obsahuje dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy

dohodnutého plnenia, a to jednak záväzok vyplácať žalobkyni dohodnutú sumu doživotne,

ale tiež aj záväzok vyplácať túto sumu do konca mesiaca, ktorého sa žalobkyňa dožije.

Medzi oboma takto určenými termínmi je rozdiel, pretože pri dojednaní doživotného

plnenia treba čas počítať maximálne podľa dní (v skutočnosti hodín, resp. minút), naproti

tomu pri dojednaní plnenia do konca mesiaca, ktorého sa žalobkyňa dožila, treba čas počítať

na mesiace (do konca mesiaca). Tento rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb

vyplácania plnenia má podľa názoru sťažovateľky za následok neurčitosť

a nezrozumiteľnosť zmluvy o dôchodku, a tým aj jej neplatnosť.

Sťažovateľkou uplatnená námietka by podľa názoru ústavného súdu neznamenala

absolútnu neplatnosť zmluvy o dôchodku ako takej, ale prípadne by bolo možné uvažovať

nad jej čiastočnou neplatnosťou, pričom zrejme z pohľadu sťažovateľky by sa táto

neplatnosť mala vzťahovať na tú oddeliteľnú časť zmluvy, na základe ktorej by malo právo

žalobkyne na plnenie zo zmluvy dlhšie trvanie. Z tvrdených dvoch alternatív, ktoré

zo znenia zmluvy sťažovateľka vyvodzuje, by jej povinnosť plniť bola dlhšia v prípade

aplikácie dojednania, podľa ktorého sa vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa

žalobkyňa dožije. Stačilo by totiž, aby sa žalobkyňa dožila prvého dňa mesiaca a vznikol by

nárok na vyplatenie dôchodku až do konca uvedeného mesiaca. Naproti tomu, vychádzajúc

z dojednania plnenia „doživotne“, by bol rozhodujúci deň smrti a nárok na dôchodok by

vznikol iba do dňa úmrtia.

Nie sú nijaké pochybnosti o tom, že žalobkyňa v čase konania vedeného

všeobecnými súdmi žila a jej žalobou uplatnený nárok sa preto netýkal a ani nemohol týkať

toho záverečného obdobia, ktoré by už súviselo s jej úmrtím, lebo iba v takomto prípade by

mohla mať sťažovateľkou uplatnená námietka relevanciu, resp. dopad z hľadiska výsledku

sporu.

Napokon za akceptovateľnú nemožno považovať ani námietku, podľa ktorej

všeobecné súdy neprihliadli na ustanovenie § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zákona

o bankách, ktorá výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore

so zákonom o bankách tým, že odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia nemožno

pokračovať v činnosti, ktorú zákon zakazuje. Pritom v rozpore so zákonom je aj taká

činnosť, v rámci ktorej má banka poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo

plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote.

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na už uvedené úvahy, keďže táto

námietka je v podstate iba doplnením námietky neaplikovania ustanovenia § 27 ods. 8

zákona o bankách, resp. .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014