Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 63/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť S. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Advokátska kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

, práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra

2013 doručená sťažnosť S. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1

v spojení (ďalej len „“), práv podľa ods.

1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o výšku predčasného starobného

dôchodku proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“),

vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Krajský súd rozsudkom z 9. mája 2012 potvrdil rozhodnutia odporkyne

z 13. januára 2012 a zo 14. februára 2012, ktorými priznala sťažovateľovi predčasný

starobný dôchodok v sume (po zvýšení) 304,50 € mesačne. O odvolaní sťažovateľa

rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom z 26. júna 2013, ktorým potvrdil rozsudok

krajského súdu.

3. Podľa názoru sťažovateľa namietané rozhodnutie z 26. júna 2013 „treba

považovať... za arbitrárne, priečiace sa... spravodlivosti, zakotvenej v , 2 ,

či v čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, lebo v odôvodnení napadnutého rozsudku „absentujú dôvody,

na základe ktorých najvyšší súd zaujal stanovisko k jednotlivým námietkam sťažovateľa“.

4. Sťažovateľ ďalej namietal „striktne formalistický... výklad dotknutých právnych

noriem... rozdielne zaobchádzanie medzi dvomi kategóriami zamestnancov pokiaľ išlo

o nároky vyplývajúce zo zradenia zamestnaní I. PK (pracovnej kategórie, pozn.)... rozdiely

medzi dvomi skupinami dôchodcov... starobných... aj predčasných... uvedené rozlišovanie je

založené na rozdielnom veku...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo... podľa čl. 46 ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 , , v spojení s Protokolu č. 1 k Dohovoru,

rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 26. 6. 2013, sp. zn. , porušené bolo.

Rozsudok NS SR sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

NS SR je povinný uhradiť... trovy právneho zastúpenia v sume 331,12 EUR...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených

základných práv zaručených , ako aj práv zaručených dohovorom a dodatkovým

protokolom k nemu postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 26. júna 2013 (body 1 a 5).

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... Podľa čl. 1

dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo užívať svoj

majetok... Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd... sa musí zabezpečiť bez

diskriminácie... Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát... Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach...

10. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí

porušenie svojich základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom

a dodatkovým protokolom postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom sa

stotožnil s faktickými a aj právnymi závermi krajského súdu v jeho dôchodkovej veci.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu a aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho

súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní odporkyne rozsudkom sp. zn.

z 26. júna 2013 sú zlučiteľné s označenými článkami a dohovoru.

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní

(administratívnom a aj súdnom) zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil

skutkové a právne závery prvostupňového súdu a podstatu odvolacej argumentácie

sťažovateľa:

„... Namietol jeho znevýhodnenie ako poberateľa predčasného starobného dôchodku

v porovnaní s dôchodcami, ktorí požiadali o starobný dôchodok. Prístup odporkyne, ktorý

krajský súd aproboval, považuje za diskriminačný vo vzťahu k predčasným starobným

dôchodcom a v rozpore s ústavným princípom rovnosti...“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu a rozhodnutie odporkyne v rozsahu návrhu

a v medziach odvolania bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu,

a konštatoval jeho správnosť ( ). Na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa:

Zamestnania boli zaraďované do I., resp. II. pracovnej kategórie do 31. decembra

1999 podľa o sociálnom zabezpečení v znení účinnom

do 31. decembra 2003 (ďalej len „“)

Podľa nároky vyplývajúce zo zaradenia

zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31. decembra 2023.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dôchodkový vek navrhovateľa je 55 rokov [ § 21

ods. 1 písm. b) v spojení s a zákona

č. (zrejme , pozn.)]. Na tom základe odporkyňa

navrhovateľovi priznala predčasný starobný dôchodok podľa § 67 ods. 1 zákona

č. od 20. decembra 2011, keďže k tomuto dňu splnil podmienku, že

do dovŕšenia dôchodkového veku mu chýbajú najviac dva roky. Výšku tohto dôchodku

v súlade s znížila o 0,5 % za každých začatých 30 dní

odo dňa vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok do dovŕšenia dôchodkového veku;

uvedené zníženie medzi účastníkmi sporné nebolo.

Výkon zamestnania v I. pracovnej kategórii bol navrhovateľovi zohľadnený pri

určení dôchodkového veku 55 rokov, keďže dôchodkový vek bol

všeobecne určený dňom dovŕšenia 60. roku veku a dovŕšením

62. roku veku. Nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie

podľa , preto navrhovateľovi zohľadnené boli.

Navrhovateľ žiadal, aby samotná výška predčasného starobného dôchodku, ktorá

tvorí základ pre zníženie podľa , bola určená

so zohľadnením výkonu zamestnania v I. pracovnej kategórii., teda domáhal sa určenia

výšky predčasného starobného dôchodku v súlade s

Je potrebné zdôrazniť že predčasný starobný dôchodok je podľa § 13 ods. 2 písm. a)

bod 2. osobitným druhom dávky dôchodkového poistenia

zo starobného poistenia, odlišnej od starobného dôchodku, uvedeného v § 13 ods. 2 písm. a)

bod 1. tohto upravuje odlišne aj spôsob výpočtu starobného

dôchodku a spôsob výpočtu predčasného starobného dôchodku.

Podľa suma starobného dôchodku, pomerného

starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1,

nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to

vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu.

Predpisom účinným do 31. decembra 2003 bol Tento zákon

upravoval len nároky na dávky uvedené v § 7 písm. a) bod 1. až 9, medzi ktorými predčasný

starobný dôchodok nie je uvedený. Vzhľadom na to, že v zmysle

predčasný starobný dôchodok ako dávka dôchodkového zabezpečenia neexistoval,

do 31. decembra 2003 nebol upravený ani spôsob určenia sumy (výšky) predčasného

starobného dôchodku. V prípade predčasného starobného dôchodku teda vôbec

neprichádza do úvahy určenie jeho výšky v nižšej sume ako podľa predpisov účinných do

31. decembra 2003, vzhľadom na neexistenciu nároku na takú dávku pred 1. januárom

2004. Nie je preto dôvodná námietka navrhovateľa, že došlo k zásahu do jeho legitímneho

očakávania.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za súladné

so zákonom a preto rozsudok krajského súdu podľa , potvrdil ako

vecne správny.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. júna 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne

zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a práva užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu už

uvedeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

19. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z a dodatkového protokolu),

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

( dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo základné právo zaručené čl. 46 ods. 1

a 2 a ani právo zaručené dohovoru (bod 17), nemohlo dôjsť ani

k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu.

20. Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (bod 17), nemohlo dôjsť

ani k porušeniu práva upraveného čl. 14 dohovoru (zákaz diskriminácie).

21. Ustanovenie patrí medzi základné interpretačné pravidlá

tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho

štátu a princíp právnej istoty.

Ustanovenie je všeobecným ustanovením k základným právam

upraveným (resp. medzinárodnou zmluvou) adresovaným predovšetkým orgánom

štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným aplikačným pravidlom ochrany

základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú charakter

samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou

konkrétnych základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 17),

nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných

pravidiel.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti (bod 19 a 20) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

23. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ

v podanej sťažnosti napáda aj neústavnosť na vec sa vzťahujúcej zákonnej úpravy (jej časti),

touto jeho námietkou sa ústavný súd nemohol zaoberať. Rozhodovanie o súlade/nesúlade

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ) prebieha v samostatnom konaní

upravenom v prvom oddiele druhej hlavy ( a nasl.) , ktoré

(konanie) nie je osoba sťažovateľa oprávnená vyvolať.

24. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014