Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 142/2014
PDF · 261.33 KB
No categories available
III. ÚS 142/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 7 NcC/48/2013 z 30. januára 2013 (Rvp 17159/2013), sp. zn. 7 NcC74/2013
zo 6. februára 2013 (Rvp 17160/2013), sp. zn. 6 NcC/46/2013 z 31. januára 2013
(Rvp 17161/2013), sp. zn. 9 NcC847/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 17162/2013), sp. zn.
9 NcC/48/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 17163/2013), sp. zn. 9 NcC/46/2013 z 31. januára
2013 (Rvp 17164/2013), sp. zn. 8 NcC/46/2013 z 30. januára 2013 (Rvp 17165/2013),
sp. zn. 6 NcC/45/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 17166/2013), sp. zn. 6 NcC/48/2013
z 31. januára 2013 (Rvp 17167/2013), sp. zn. 10 NcC/83/2013 z 19. februára 2013
(Rvp 17632/2013), sp. zn. 8 NcC/318/2013 z 25. marca 2013 (Rvp 17633/2013), sp. zn.
6 NcC/333/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17634/2013), sp. zn. 8 NcC/317/2013 z 25. marca
2013 (Rvp 17635/2013), sp. zn. 8 NcC/42/2013 z 5. februára 2013 (17636/2013), sp. zn.
10 NcC/94/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 17637/2013), sp. zn. 7 NcC/288/2013
z 18. marca 2013 (Rvp 17638/2013), sp. zn. 10 NcC/84/2012 z 19. februára 2013
(Rvp 17639/2013), sp. zn. 9 NcC/316/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 17640/2013), sp. zn.
9 NcC/317/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 17641/2013), sp. zn. 7 NcC/287/2013 z 18. marca
2013 (Rvp 17642/2013), sp. zn. 5 NcC/318/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 17643/2013), sp. zn.
10 NcC/317/2013 z 20. marca 2013 (Rvp 17644/2013), sp. zn. 10 NcC/87/2013 z 13. marca
2013 (Rvp 17645/2013), sp. zn. 10 NcC/86/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 17646/2013),
sp. zn. 10 NcC/316/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 17647/2013), sp. zn. 6 NcC/344/2013
z 28. marca 2013 (Rvp 17648/2013), sp. zn. 6 NcC/345/2013 z 28. marca 2013
(Rvp 17649/2013), sp. zn. 6 NcC/351/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17681/2013), sp. zn.
6 NcC/349/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17682/2013), sp. zn. 6 NcC/346/2013 z 28. marca
2013 (17683/2013), sp. zn. 6 NcC/289/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 17684/2013), sp. zn.
6 NcC/290/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 17685/2013), sp. zn. 6 NcC/287/2013 z 13. marca
2013 (Rvp 17686/2013), sp. zn. 6 NcC/350/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17687/2013),
sp. zn. 7 NcC/258/2013 z 18. marca 2013 (Rvp 17688/2013), sp. zn. 5 NcC/148/2013
z 19. marca 2013 (Rvp 17689/2013), sp. zn. 10 NcC/158/2013 z 21. marca 2013
(Rvp 17690/2013), sp. zn. 10 NcC/157/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 17691/2013), sp. zn.
10 NcC/151/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 17692/2013), sp. zn. 6 NcC/201/2013
z 21. februára 2013 (Rvp 17693/2013), sp. zn. 10 NcC/201/2013 z 28. februára 2013
(Rvp 17694/2013), sp. zn. 10 NcC/358/2013 z 25. apríla 2013 (Rvp 17695/2013), sp. zn.
8 NcC/200/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17696/2013), sp. zn. 6 NcC/203/2013
z 21. februára 2013 (Rvp 17697/2013), sp. zn. 10 NcC/203/2013 z 19. februára 2013
(Rvp 17698 /2013), sp. zn. 6 NcC/205/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 17699/2013), sp. zn.
8 NcC/198/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17700/2013), sp. zn. 8 NcC/199/2013
z 28. februára 2013 (Rvp 17701/2013), sp. zn. 5 NcC/199/2013 z 19. marca 2013
(Rvp 17702/2013), sp. zn. 10 NcC/198/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 17703/2013), sp. zn.
8 NcC/213/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17704/2013), sp. zn. 5 NcC/212/2013 z 28. februára
2013 (Rvp 17705/2013), sp. zn. 8 NcC/221/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17706/2013),
sp. zn. 9 NcC/223/2013 zo 7. marca 2013 (Rvp 17707/2013), sp. zn. 5 NcC/218/2013
z 28. februára 2013 (Rvp 17708/2013), sp. zn. 8 NcC/218/2013 z 8. marca 2013
(Rvp 17709/2013), sp. zn. 5 NcC/200/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17710/2013), sp. zn.
8 NcC/211/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17711/2013), sp. zn. 6 NcC/199/2013 z 21. februára
2013 (Rvp 17712/2013), sp. zn. 8 NcC/205/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17713/2013), sp. zn.
8 NcC/197/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17714/2013), sp. zn. 10 NcC/197/2013
z 19. februára 2013 (Rvp 17715/2013), sp. zn. 8 NcC/209/2013 z 8. marca 2013
(Rvp 17716/2013), sp. zn. 10 NcC/209/2013 z 27. februára 2013 (Rvp 17717/2013), sp. zn.
6 NcC/197/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 17718/2013), sp. zn. 8 NcC/212/2013 z 8. marca
2013 (Rvp 17719/2013), sp. zn. 10 NcC/196/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17720/2013),
sp. zn. 8 NcC/206/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17721/2013), sp. zn. 8 NcC/204/2013
z 8. marca 2013 (Rvp 17722/2013), sp. zn. 5 NcC/209/2013 z 28. februára 2013
(Rvp 17723/2013), sp. zn. 6 NcC/209/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 17724/2013), sp. zn.
10 NcC/204/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 17725/2013), sp. zn. 10 NcC/191/2013
z 19. februára 2013 (Rvp 19272/2013 a Rvp 20461/2013), sp. zn. 5 NcC/142/2013
z 19. marca 2013 (Rvp 19273/2013 a Rvp 20475/2013), sp. zn. 8 NcC/141/2013
z 28. februára 2013 (Rvp 19274/2013 a Rvp 20457/2013), sp. zn. 8 NcC/141/2013
z 28. februára 2013 (Rvp 19274/2013 a Rvp 20457/2013), sp. zn. 10 NcC/143/2013
z 19. februára 2013 (Rvp 19275/2013), sp. zn. 10 NcC/190/2013 z 28. februára 2013
(Rvp 19276/2013 a Rvp 20459/2013), sp. zn. 9 NcC/324/2013 z 21. marca 2013
(Rvp 19277/2013 a Rvp 20463/2013), sp. zn. 6 NcC/386/2013 zo 17. apríla 2013
(Rvp 19278/2013 a Rvp 20458/2013), sp. zn. 10 NcC/322/20113 z 27. marca 2013
(Rvp 19279/2013 a Rvp 20476/2013), sp. zn. 8 NcC/324/2013 z 27. marca 2013
(Rvp 19280/2013 a Rvp 20460/2013) a sp. zn. 6 NcC/388/2013 zo 17. apríla 2013
(Rvp 19281/2013 a Rvp 20464/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp 17167/2013, Rvp 17632/2013 až sp. zn. Rvp 17649/2013,
Rvp 17681/2013 až sp. zn. Rvp 17688/2013, Rvp 17689/2013 až sp. zn. Rvp 17725/2013,
Rvp 19272/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013, Rvp 20457/2013 až sp. zn. Rvp 20461/2013,
Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013 a sp. zn. Rvp 20476/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 142/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júna 2013,
14. júna 2013, 16. júla 2013 a 16. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“), ktoré sú vymenované v úvodnej časti uznesenia (ďalej len „napadnuté
uznesenia).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Čadca, Okresnému súdu
Liptovský Mikuláš, Okresnému súdu Námestovo a Okresnému súdu Žilina doručila žaloby,
ktorými sa domáhala náhrady škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť
kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä do práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady „nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
označených okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.
Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce
zásah do jeho základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala aj na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález
sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009,
rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok
ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla,
že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia
nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o
náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených
po sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval
rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa
sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka
taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998)
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo
veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej
sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských
súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní
a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania
a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného
súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého
petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp 17167/2013, Rvp 17632/2013 až sp. zn. Rvp 17649/2013,
Rvp 17681/2013 až sp. zn. Rvp 17688/2013, Rvp 17689/2013 až sp. zn. Rvp 17725/2013,
Rvp 19272/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013, Rvp 20457/2013 až sp. zn. Rvp 20461/2013,
Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013 a sp. zn. Rvp 20476/2013 a z tohto
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorého uzneseniam tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie uplatniac citované právne
normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.2 K neprípustnosti sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 17159/2013 až sp. zn.
Rvp 17167/2013, Rvp 19275/2013, Rvp 20457/2013 až Rvp 20461/2013,
Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013 a sp. zn. Rvp 20476/2013
Podľa § 24 písm. a) a b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené, a tiež
vtedy, ak ústavný súd už v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci. Obdobne aj prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata)
bráni tomu, aby sa ústavný súd opakovane zaoberal a rozhodoval v tých istých veciach.
Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 14918/2013 až sp. zn. Rvp 14926/2013 sa
na ústavnom súde viedli konania o sťažnostiach sťažovateľky doručených 29. apríla 2013
proti krajskému súdu, ktoré ústavný súd spojil na spoločné konanie a rozhodol o nich
uznesením č. k. III. ÚS 404/2013-10 z 28. augusta 2013 tak, že ich odmietol pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to,
že sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp 17167/2013 doručené
ústavnému súdu 7. júna 2013 sa týkajú totožných vecí (t. j. rovnakých uznesení krajského
súdu, ktorými krajský súd rozhodoval o vylúčení sudcov Okresného súdu Liptovský
Mikuláš) a obidvoma skupinami sťažností sťažovateľka namietala porušenie tých istých
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už bolo ústavným súdom
rozhodované. Keďže dôvody, pre ktoré boli skoršie sťažnosti vedené pod sp. zn.
Rvp 14918/2013 až sp. zn. Rvp 14926/2013 odmietnuté, naďalej trvajú a podmienky
na konanie ústavného súdu splnené nie sú, ústavný súd sťažnosti vedené pod sp. zn.
Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp 17167/2013 odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
K obdobným záverom dospel ústavný súd aj vo vzťahu k sťažnosti vedenej pod
sp. zn. Rvp 20462/2013 doručenej ústavnému súdu 16. augusta 2013, o ktorej ústavný súd
rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 719/2013-10 z 11. decembra 2013 tak, že ju odmietol pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom
na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 19275/2013 doručená ústavnému súdu 16. júla
2013 sa týka totožnej veci (t. j. rovnakého uznesenia krajského súdu, ktorým bolo
rozhodované o vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca) a obidvoma sťažnosťami
sťažovateľka namietala porušenie tých istých práv, ústavný súd aj v tomto prípade dospel
k záveru, že v uvedenej veci už ústavný súd rozhodoval, a preto sťažnosť sp. zn.
Rvp 19275/2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
neprípustnosti pre existenciu prekážky res iudicata vyplývajúcu z § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
Napokon ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 19272/2013 až sp. zn.
Rvp 19274/2013 a sp. zn. Rvp 19276/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013 prebiehajú na
ústavnom súde konania o sťažnostiach sťažovateľky doručených 16. júla 2013, avšak pod
sp. zn. Rvp 20457/2013 až sp. zn. Rvp 20461/2013, Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013,
Rvp 20475/2013 a sp. zn. Rvp 20476/2013 sú vedené na ústavnom súde konania
o totožných sťažnostiach doručených 16. augusta 2013. V obidvoch skupinách sťažností je
namietané porušenie tých istých práv, tými istými uzneseniami krajského súdu, ktorými
krajský súd rozhodoval o vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca. Podľa zistenia ústavného
súdu vo všetkých týchto veciach vystupujú identickí účastníci konania (sťažovateľka
a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický (namietané porušenie
sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej
argumentácie. Začatie konaní pod sp. zn. Rvp 19272/2013 až sp. zn. Rvp 19274/2013
a sp. zn. Rvp 19276/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013 teda bráni tomu, aby proti tým istým
uzneseniam krajského súdu prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania.
Preto bolo potrebné sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 20457/2013 až sp. zn.
Rvp 20461/2013, Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013 a sp. zn.
Rvp 20476/2013 odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu litispendencie vyplývajúcej z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.
2.3 K podmienkam prerokovania ostatných sťažností
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky ostatnými prerokúvanými
sťažnosťami malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými uzneseniami krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov toho-ktorého okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania
napadnutých vecí sťažovateľky napriek tomu, že škoda, ktorú si v podanej žalobe uplatnila,
vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tých istých okresných
súdov.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”
(I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”
(I. ÚS 24/00).
Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je
možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými
uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že po
prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo
v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania –
namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1
písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového
súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj
z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné
procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania
(IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
V predmetnom konaní teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo
proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam krajského súdu
o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“, a to najvyšší súd
povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda
argumentácia sťažovateľky, že po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu nemá
žiadne právne prostriedky nápravy prípadného porušenia označených práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto
ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd ostatné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp zn.
Rvp 17632/2013 až sp. zn. Rvp 17649/2013, Rvp 17681/2013 až sp. zn. Rvp 17688/2013,
Rvp 17689/2013 až sp. zn. Rvp 17725/2013, Rvp 19272/2013 až sp. zn. Rvp 19274/2013
a sp. zn. Rvp 19276/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013 odmietol pri ich predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd k tomu navyše poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkiných veciach, môže sa
sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením nových námietok zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014