Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 94/2014
PDF · 158.14 KB
No categories available
I. ÚS 94/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. D., zastúpenej advokátom JUDr. Alojzom Baránikom,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 NcC 51/2013 z 10. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2013 doručená a podaním z 2. októbra 2013 doplnená sťažnosť J. D. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.
zn. 6 NcC 51/2013 z 10. júla 2013.
2. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila tým, že je „... účastníkom súdneho
konania vedeného na Okresnom súde... pod sp. zn. 52 C 76/2006 v procesnom postavení
navrhovateľky. Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede a uplatnenie nárokov
z neplatného skončenia pracovného pomeru, t. j. predmet konania s osobitným významom
pre sťažovateľku...
Predmetné konanie sa začalo podaním návrhu na okresný súd dňa 22. 3. 2006...
Vzhľadom na to, že kvôli opakovanému nezákonnému postupu súdu nebolo o veci
sťažovateľky rozhodnuté ani po šiestich rokoch od podania jej návrhu, podala táto
medzitým dňa 18. 4. 2012 na Ústavný súd... sťažnosť na prieťahy v konaní... ústavný súd
v náleze č. k. I. ÚS 150/2012-44 konštatoval, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
52 C 76/2006 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a z tohto dôvodu priznal sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie...
V dôsledku presvedčenia sťažovateľky, že prieťahy v jej súdnom konaní boli
zapríčinené sudkyňou JUDr. Alenou Roštárovou, podala sťažovateľka Kancelárii verejného
ochrancu práv podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči zákonnej
sudkyni...
Sťažovateľka po tom, ako sa dozvedela o krokoch podniknutých verejnou
ochrankyňou práv, podala v ten istý deň (t. j. dňa 21. 6. 2013) na okresný súd námietku
zaujatosti voči zákonnej sudkyni...
Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 51/2013 uznesením napriek
uvedeným skutočnostiam rozhodol, že námietka zaujatosti nie je dôvodná...“.
3. Sťažovateľka je toho právneho názoru, že uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 NcC 51/2013 bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie v bode 1 označených práv, zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu
a prizná trovy právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
8. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie v sťažnosti
označených práv uznesením krajského súdu, ktorým nevyhovel podnetu sťažovateľky
a nevylúčil sudkyňu okresného súdu z prejedania a rozhodovania veci vedenej pod
sp. zn. 52 C 76/2006. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd vôbec nezohľadnil jej
námietky a svoje rozhodnutie založil iba na zjavne nepravdivom tvrdení dotknutej sudkyne.
9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie ňou označených práv
napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím sp. zn. 6 NcC 51/2013 z 10. júla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. dohovoru.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým rozhodol, že sudkyňa okresného súdu
JUDr. Alena Roštárová nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci na okresnom súde
vedenej pod sp. zn. 52 C/76/2006, vydal v rámci jeho pôsobnosti a uvedené rozhodnutie aj
primerane odôvodnil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného
uviedol: „... podľa názoru krajského súdu samotná skutočnosť, že žalobkyňa podala voči
zákonnej sudkyni podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, nemôže
zakladať dôvodnosť vylúčenia sudkyne z prejednávania a rozhodovania vo veci bez
jednoznačného preukázania podmienok stanovených v § 14 ods. 1 O. s. p. Samotné podanie
podnetu voči zákonnej sudkyni na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania
účastníkom konania totiž nezakladá medzi sudkyňou a účastníkom konania vzťah v zmysle
§ 14 ods. 1 O. s. p., nejde o osobný vzťah medzi sudcom a účastníkom konania.
Krajský súd má za to, že v prejednávanej veci neboli preukázané skutočnosti, ktoré
by spochybňovali pravdivosť vyjadrenia zákonnej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá
v prejednávanej veci a preukazovali jej pomer účastníkom konania či ich právnym
zástupcom resp. pomer k veci v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. Preto podľa krajského súdu
nebola preukázaná existencia takýchto objektívnych skutočností, ktoré by umožňovali prijať
záver, že napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť sudkyňa Okresného súdu
Bratislava II JUDr. Alena Roštárová rozhodovať nezávisle a nestranne.
K ďalším dôvodom uvádzaným žalobkyňou vo vznesenej námietke zaujatosti krajský
súd uvádza, že meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôžu byť pocity účastníka,
ktoré sú spravidla motivovane tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv.
Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi
konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Rovnako prieťahy
v konaní, procesný postup sudcu v konaní resp. jeho predošlé rozhodovanie vo veci nemôže
byť v zmysle § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu, nakoľko ide o okolnosti
spočívajúce v postupe súdu v konaní o prejednávanej veci. Krajský súd v tejto súvislosti
dodáva, že na odstránenie prípadnej procesnej nesprávnosti, ktorej by sa sudca v konaní
dopustil a na dosiahnutie nápravy rozhodnutí súdov slúži systém opravných prostriedkov,
nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je úplne odlišný.“
12. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Aj podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľka podala
podnet ombudsmanovi na podanie disciplinárneho návrhu proti sudkyni, že ústavným
súdom boli konštatované prieťahy v konaní, resp. že namietaná sudkyňa mala iný právny
názor na vec ako krajský súd, nemôže byť sama osebe dôvodom na vylúčenie zákonného
sudcu z prejednania a rozhodnutia veci. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodnúť v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
13. Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu
sp. zn. 6 NcC 51/2013 z 10. júla 2013 je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle. Konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský
súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný
súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014