Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 86/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť H. N. B., , N., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Advokátska kancelária

Záhoracká 11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.

6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. N. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17. júla 2013

doručená sťažnosť H. N. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3

písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že vo veci

sťažovateľa Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 25. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zrušil podľa § 321 ods. 1

písm. b) a d) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra

sp. zn. z 1. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) spolupáchateľstvom podľa

a prečinu krádeže podľa a Trestného

zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov

a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia, a vo veci znovu rozhodol tak, že sťažovateľa na rovnakom skutkovom základe

uznal vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v štádiu

prípravy podľa spolupáchateľstvom podľa k

písm. a) a ods. 3 písm. c) v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže

podľa a , za čo mu uložil úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 15 rokov a na výkon trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia. Podľa a krajský

súd uložil sťažovateľovi aj ochranný dohľad na dva roky.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu

na najvyššom súde dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

účinného do 31. augusta 2011, teda z dôvodov, že v konaní bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, rozhodnutie konajúceho súdu je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a napokon že rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol

o podanom dovolaní napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že v konaní vedenom proti nemu došlo k porušeniu práva

na spravodlivé konanie v zmysle čl. 6 dohovoru, a to najmä tým, že niektoré dôkazy,

na základe ktorých došlo k jeho odsúdeniu, neboli vykonané zákonným spôsobom, a taktiež

podľa jeho názoru bol skutok konajúcimi súdmi nesprávne posúdený. V tejto súvislosti

sťažovateľ argumentuje: «Dôvod ich nezákonnosti je ten, že pracovníci CKU Nitra

(Colného kriminálneho úradu, pozn.) vykonávali sledovanie obžalovaného bez súhlasu

prokurátora, a tým okrem iného hrubým spôsobom zasiahli do jeho základných práv

a slobôd. Podľa ustálenej judikatúry, v prípade ak sa v trestnom konaní, či už v štádiu

po začatí trestného stíhania alebo pred ním, vykonávajú činnosti na zabezpečovanie

informácií, ktoré môžu byt' neskôr použité v konaní ako dôkaz, je potrebné ich prioritne

vykonávať podľa príslušných ustanovení , ako hlavného procesného

predpisu v trestnom konaní. Z uvedených záznamov CKU Nitra nie je ani zrejmé na základe

akého oprávnenia bolo vykonanie ,,monitorovanie“ obžalovaného. De facto išlo však o jeho

sledovanie podľa . Okrem toho žalovaný skutok bol nesprávne

právne posúdený. Jeho právne posúdenie vychádzalo zo záverov znaleckého posudku KEU

Bratislava, č. p.: PPZ-10355/KEU-BA-EXP-2009. Znaleckým dokazovaním však boli

skúmané len reprezentatívne vzorky zo všetkých zaistených rastlín rodu Canabis -

konope. ... Zástupkyňa KEU Bratislava Ing. M. F., ktorá aj znalecký posudok vypracovala

na hlavnom pojednávaní uviedla, že v posudku je uvedená v stope celková hmotnosť

zaistených rastlín a z toho hmotnosť upotrebiteľného materiálu. Počet dávok bol určený len

z upotrebiteľnej časti rastliny. ... Tiež na hlavnom pojednávaní skonštatovala, že znalecké

skúmanie rastlín konope sa celý neskúma, ale skúmajú sa iba reprezentatívne vzorky. Prečo

sa neskúma celý zaistený materiál neuviedla. Z obsahu trestného spisu však vyplýva, že

KEU Bratislava, ktorý vykonáva znalecké skúmanie pre Bratislavský, Trnavský,

Trenčiansky a Nitriansky kraj je značne preťažený, čo potvrdzujú aj urgencie vyšetrovateľa.

... Podľa základnej zásady trestného konania, prezumpcie neviny, pochybnosti v otázke viny

obvineného, ktoré nemožno rozptýliť riadne vykonanými dôkazmi, sú v jeho prospech

(in dubio pro reo). Vzhľadom k tomu, že nebol skúmaný celý zaistený upotrebiteľný materiál

rastliny rodu Canabis - konope, vytvára sa tak pochybnosť v prospech obvineného, lebo

z reprezentatívnych vzoriek nemožno s dostatočnou presnosťou určiť predpokladaný počet

upotrebiteľných dávok omamnej látky, a to najmä preto lebo každá jednotlivá rastlina

nemôže byť identická s ostatnými, a zo spisového materiálu nie je zistiteľné aký počet

zaistených rastlín bolo samčieho a aký počet zaistených rastlín bolo samičieho pôvodu.

To, že štát, ktorý nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno voči obžalovanému, má zákonnú

povinnosť vykonať dokazovanie v trestnom konaní tak, aby bol zistený skutkový stav,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, nemá dostatočné technické kapacity a personálne

stavy na výkon kriminalisticko-expertíznej činnosti, nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu

sťažovateľa.»

5. Sťažovateľ okrem uvedeného v ústavnej sťažnosti ďalej namieta i to, že

„Zo systému jednotlivých práv, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivé konanie, došlo

k porušeniu práva na účinnú pomoc tlmočníka, ktoré je vyjadrené v ustanovení § 6 ods. 3

písm. e) dohovoru. V prípade, že obvinený prehlási, že neovláda slovenský jazyk, má právo

používať svoj materinský jazyk a do trestného konania musí byť pribratý tlmočník. Okrem

toho je veľmi dôležité, aby tento tlmočník vykonával túto svoju činnosť objektívne

a s odbornou starostlivosťou. V priebehu celého trestného konania boli do konania

pribratých viacero tlmočníkov. S poukazom na celý priebeh trestného konania možno

skonštatovať, že presný obsah prednesov sťažovateľa bol prezentovaný v konaní iba

pred prvostupňovým súdom. Jeho predchádzajúce vyjadrenia v prípravnom konaní boli

pretlmočené zle. Pôvodný tlmočník nebol v konaní vypočutý napriek tomu, že to obhajoba

navrhovala. Okrem toho nebol v tomto konaní riadne poučený, a neboli mu po spísaní

zápisníc o jeho výsluchoch predložené na prečítanie v jeho materinskom jazyku, na čo má

jednoznačne zákonný nárok. Vo svojich výpovediach sa preto fakticky nikdy k spáchaniu

žalovaných skutkov nepriznal. Ďalším nedostatkom v tejto súvislosti je aj to, že tlmočník

nebol pribratý pri vykonaní domovej prehliadky a prehliadky iných priestorov alebo

pozemkov.“.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. e) dohovoru uznesením

najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie, vrátil vec najvyššiemu súdu na nové konanie

a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: ...písm. e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku

používanému pred súdom, alebo ak týmto jazykom nehovorí.

11. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany

ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej

moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr.

). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

12. Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

so základným právom garantovaným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z takéhoto pohľadu pristúpil

ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané dôvody v ústavnej sťažnosti

sú vo svojej podstate zhodné s odôvodnením podaného dovolania proti rozsudku krajského

súdu. Najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie,

vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom takto:

«Obvinený bol zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda dňa 9. novembra

2009 o 17.15 hod. vo V. L. a následne bol za prítomnosti tlmočníka T. M. H. v procesnom

postavení zadržanej - podozrivej osoby vypočutý. Dňa 10. novembra 2009 bol H. N. B.

vypočutý už v procesnom postavení obvineného opätovne za prítomnosti toho istého

tlmočníka, kedy sa obvinený k trestnej činnosti priznal. Vo vykonávaní výsluchu sa

pokračovalo dňa 27. januára 2010 za prítomnosti tlmočníka L. T. T. (pribratého do konania

opatrením vyšetrovateľa PZ dňa 27. januára 2010 – č. l. 170-171, zv. 1.), kedy podstatu

trestnej činnosti kladenej mu za vinu poprel. Obvinený bol opätovne v prípravnom konaní

vypočutý dňa 21. apríla 2010 za prítomnosti tlmočníka RNDr. S. T. M. (pribratého

do konania opatrením vyšetrovateľa PZ dňa 8. marca 2010 - č. l. 172-176. Zv. 1.), pričom

na začiatku výsluchu prehlásil, že by chcel svoje predchádzajúce výpovede zmeniť.

V nadväznosti na to opatrením sudkyne pre prípravné konanie, sp. zn. ,

zo dňa 12. novembra 2009 bol do konania pribratý tlmočník – T. M. H., ktorý sa zúčastnil

výsluchu obvineného H. N. B. aj dňa 12. novembra 2009 pred sudkyňou pre prípravné

konanie Okresného súdu v Nových Zámkoch za prítomnosti prokurátora a zapisovateľky.

Na začiatku tohto výsluchu obvinený uviedol, že „... zápisnica spísaná na polícii bola

zapísaná tak ako som hovoril a túto som dobrovoľne podpísal...“. Následne urobil

výpoveď v ktorej sa k podstate trestnej činnosti kladenej mu za vinu priznal.

V danej súvislosti treba poznamenať, že aj ďalší spoluobvinení boli v prípravnom

konaní vypočúvaní za prítomnosti tlmočníkov T. M. H. a L. T. T.

Súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj preklady písomností: upozornenie na zmenu

právnej kvalifikácie (č. l. 12-14, zv. 1.), písomné vyjadrenie spoluobvineného H. V. C.

(č. l. 91-95, zv. 1.), uznesenie vyšetrovateľa PZ o pribratí Kriminalistického a expertízneho

ústavu Bratislava do konania (č. l. 125-133 a 147-155, zv. 1.) a opatrenie o pribratí

tlmočníka (č. l. 175-176, zv. 1.)

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto časti dovolacej argumentácie obvineného

konštatuje, že postup vyšetrovateľa bol v súlade s požiadavkou zákona na rešpektovanie

práva obvineného na obhajobu. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že zachovanie práv

obvineného sa v konkrétnej veci musí vždy posudzovať v kontexte s priebehom celého

trestného konania a nie len selektívne vo vzťahu k niektorým úkonom.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal dostatok času a možností,

aby sa mohol opakovane vyjadriť ku všetkým vo veci vykonaným dôkazom a rovnako aj

predniesť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Preto jeho dovolacie námietky v tomto

smere sú irelevantné.»

14. Najvyšší súd sa v dovolacom konaní zaoberal aj námietkou nezákonného

vykonania dôkazov, ku ktorej zaujal takéto stanovisko:

«Z obsahu záznamu zo dňa 6. novembra 2009 v podstate vyplýva, že

v inkriminovanom období Colný kriminálny úrad, pobočka Nitra operatívne rozpracoval

poznatky o podozrení z páchania trestnej činnosti spočívajúcej v pestovaní marihuany,

v rámci ktorej, za súčinnosti s policajnými orgánmi Českej republiky, bolo vykonané

monitorovanie motorového vozidla obvineného H. N. B. a ďalšieho vozidla s evidenčnou

poznávacou značkou Českej republiky, ako aj stretnutie dovtedy neznámych osôb

vietnamskej národnosti, na základe čoho bol ustálený rodinný dom v obci V. L., patriaci

obvinenému.

Z obsahu záznamu zo dňa 9. novembra 2009 vyplýva, že v tento deň v čase

od 16.00 hod. do 17.15 hod. bol na základe operatívneho rozpracovania zväzku „KIA“

monitorovaný pohyb „záujmovej rozpracovanej osoby“, H. N. B. pri pohybe motorovým

vozidlom z N. Z. do obce V. L., kde v blízkosti jeho rodinného domu č. ... bol o 17.15 hod.

zaistený (po pokuse uniknúť) a odovzdaný vyšetrovateľovi PZ. Jednalo sa teda o deň, kedy

bolo začaté trestné stíhanie „vo veci“ a kedy bol obvinený prvý krát vypočutý

vyšetrovateľom a následne dňa 12. novembra 2009 predvedený pred sudkyňu pre prípravné

konanie Okresného súdu v Nových Zámkoch s návrhom prokurátora na jeho vzatie

do výkonu väzby.

Postup polície na základe vopred známych informácií o konkrétnej osobe a veci

treba považovať za sledovanie osôb a vecí, ktoré môže byť prostriedkom operatívnej

činnosti v zmysle o Policajnom zbore a jednak prostriedkom

operatívno-pátracej činnosti v zmysle ustanovenia .

Podľa veta prvá za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť

na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného

poriadku alebo osobitného zákona.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôkazy možno zistiť a zaistiť aj

podľa iného zákona, než je , pričom osobitným zákonom sa v zmysle

ods. 2 veta prvá treba rozumieť aj o Policajnom zbore

v znení neskorších zmien a doplnkov. teda nielen výslovne pripúšťa

získavanie dôkazov podľa osobitného zákona, ale získavanie takých dôkazov aj výslovne

predpokladá a ráta s ich využitím v trestnom konaní.

Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 2

treba považovať jednak splnenie formálnych t. j. procesných podmienok

vyžadovaných alebo iným osobitným zákonom na vykonanie

konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j., aby

úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie dôkazu bol zameraný na

zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

Dôkaz získaný sledovaním osôb a vecí podľa zákona o Policajnom zbore je možné

použiť len vtedy, ak bol dôkaz získaný zákonným spôsobom v súlade s tým, ako je upravený

v zákone o Policajnom zbore.

V posudzovanom prípade je zrejmé, že monitorovanie pohybu obvineného,

motorových vozidiel, resp. jeho rodinného domu bolo vykonané na základe už skôr

získaných operatívnych poznatkov, že v rodinnom dome patriaceho obvinenému sa

vykonáva činnosť súvisiaca s pestovaním omamných látok (konope). Zo spisového materiálu

totiž vyplýva, že polícia mala prípad už skôr rozpracovaný a disponovala už relevantnými

poznatkami o páchaní trestnej činnosti, ako aj o podozrivých osobách a tieto poznatky

predstavovali reálny základ z ktorého vyplynula požiadavka vykonania monitoringu.

V danej súvislosti nie nevýznamnou okolnosťou je aj skutočnosť, že sa jednalo o krátkodobé

sledovanie, ktorého bezprostredným cieľom bolo zadržanie páchateľov, k čomu na základe

tohto úkonu došlo a v konečnom dôsledku aj k ich právoplatnému odsúdeniu pre prípravu

obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok , jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom v štádiu prípravy

podľa § 13 ods. 1, § 20 k § 172 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.

S poukazom na vyššie uvedené okolnosti bol postup príslušných policajných zložiek

vykonaný lege artis a pre nedostatok príkazu na sledovanie osôb a vecí podľa

v danom prípade nie je možné považovať úkon za nezákonný... .»

15. Napokon sa najvyšší súd vyjadril aj k námietkam, ktorými sťažovateľ (rovnako

ako v ústavnej sťažnosti) poukazuje na nesprávne ustálenie skutkového stavu, keď namietal

obsah a spôsob vykonania znaleckého dokazovania vo vzťahu k nesprávnemu ustáleniu

počtu upotrebiteľných dávok drogy. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

zdôraznil, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu

výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových

zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa ani na preskúmavanie nimi vykonaného

dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Najvyšší súd ďalej

uviedol, že ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd v intenciách § 322 ods. 3 a § 326

ods. 5 . Keďže dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou

zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí odvolacích súdov, je viazaný konečným

skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, a v prípade

sťažovateľa ani nemá dôvod do nich zasahovať. Naostatok najvyšší súd nad rámec

uvedeného zdôraznil, že výrok o vine sťažovateľa bol založený a opretý na celom rade

dôkazov podrobne rozvedených v odôvodnení rozsudku okresného súdu i dovolaním

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré boli vykonané v potrebnom rozsahu, správne

a v súlade so zákonom.

16. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení veľmi

podrobne podal na sporné otázky namietané sťažovateľom kvalifikované odpovede, ktoré sú

vnútorne logické a nie sú prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu. Najvyšší súd vo veci sťažovateľa jasne a zrozumiteľne podáva výklad

použitého právneho predpisu a dôvodí svoje rozhodnutie, ktorým nebolo predmetnému

dovolaniu vyhovené. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by bolo uznesenie najvyššieho súdu

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo že by inak zasahovalo do základných práv

sťažovateľa.

17. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha

hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to

požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen

v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu

ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú najlepšie

predpoklady na zistenie materiálnej pravdy. Ústavný súd taktiež konštatuje, že právo

na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo

na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní to znamená, že odlišné

vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany všeobecného súdu

oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať za porušenie základného práva

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis

napr. ).

18. Článok čl. 6 ods. 3 dohovoru garantuje právo na obhajobu. Podstatou práva

na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj

všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri

rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol

odsúdený len za to, čo spáchal. Z článku 6 ods. 3 písm. e) dohovoru vyplýva, že každý, kto

je obvinený z trestného činu, má právo na tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému

pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

19. Každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného

práva alebo slobody (). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti

brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam

o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka

trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí

korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo

priznané (). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby akýmkoľvek

procesným postupom konajúcich súdov, a to nielen najvyššieho súdu, ale aj krajského súdu

a okresného súdu, bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky

pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali

pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Sťažovateľ osobitne namietal upretie práva

na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru. Ústavný súd s poukazom na uvedené,

predovšetkým na citovanú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, konštatuje, že

z predloženej sťažnosti a z jej príloh nezistil pri predbežnom prerokovaní nič, čo by mohlo

signalizovať namietané porušenie tohto označeného základného práva.

20. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov

(vypočutie tlmočníka) ústavný súd dodáva, že z práva na spravodlivé súdne konanie

a na obhajobu garantovaného dohovorom nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy

akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto

návrhy predniesť. V tejto súvislosti najvyšší súd správne poukázal na to, že proces

dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj

z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy

po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej súvislosti. Zásada

voľného hodnotenia dôkazov vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných

v trestnom konaní znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť

dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy o tom, aby sám určil rozsah dokazovania

a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami v obsahovom

kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní

s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je

povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť

dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým

vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka,

ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko

z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 ̶39, § 91, podobne ).

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014