Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 134/2014
PDF · 193.16 KB
No categories available
IV. ÚS 134/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného
JAVOR – TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Michala Tokára, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.
8 P 387/2011 z 30. júla 2013 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
13 CoP 83/2013 z 8. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JAVOR – TOKÁR
advokátska kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Michala Tokára, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky [ďalej len
„ústava“ (v petite je síce uvedený čl. 41 ods. 3 ústavy, ale ide o zjavnú chybu v písaní,
keďže v jej odôvodnení sťažovateľ cituje čl. 41 ods. 4 ústavy a vo vzťahu k tomuto
ustanoveniu ústavy smeruje aj celá v sťažnosti obsiahnutá argumentácia, pozn.)] a čl. 32
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa
čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením
Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 P 387/2011 z 30. júla
2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoP 83/2013 z 8. októbra 2013
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pod sp. zn. 8 P 387/2011 je pred okresným
súdom vedené konanie o nariadenie náhradnej osobnej starostlivosti maloletému T. K.
Okresný súd už predbežným opatrením sp. zn. 5 P 30/2012 z 1. marca 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoP 41/2012 z 3. mája 2012 zveril maloleté dieťa do
osobnej starostlivosti starých rodičov. Sťažovateľ (otec) sa domáhal nariadenia predbežného
opatrenia, ktorým by okresný súd zrušil svoje uznesenie sp. zn. 5 P 30/2012 z 1. marca 2012
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoP 41/2012 z 3. mája 2012, a zároveň
navrhoval nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by okresný súd zveril maloletého syna do
jeho osobnej starostlivosti až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd
uznesením sp. zn. 8 P 387/2011 z 30. júla 2013 oba návrhy sťažovateľa zamietol. Proti
tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 13 CoP 83/2013 z 8. októbra 2013 tak, že odvolaním napadnuté
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „... napadnuté uznesenia okresného
a krajského súdu, hoc sú dočasnej povahy, priamo zasahujú do práv maloletého dieťaťa T.
K., ako aj do práv sťažovateľa, otca I. K... toto porušenie práva dieťaťa a rodiča na
rodičovskú výchovu a starostlivosť, bez ohľadu na konečné rozhodnutie vo veci samej, nie je
možné napraviť.
Po prvé je potrebné poukázať, že maloletý T. K. nie je v osobnej starostlivosti rodiča
a otec I. K. sa nemôže o maloletého syna T. K. osobne starať už 21 mesiacov, od kedy ho
matka odovzdala do osobnej starostlivosti starých rodičov, pričom právoplatné konečné
rozhodnutie vo veci veľmi pravdepodobne nebude vydané ani do konca kalendárneho roku
2013 a ani do dvoch rokov od odobratia maloletého T. zo starostlivosti rodičov.
Po druhé je treba uviesť, že hoci z pohľadu procesného ide pri napadnutých
uzneseniach iba o rozhodnutia dočasnej povahy, z pohľadu skutkového, maloletý T. je na
svete takmer 4 roky, pričom z týchto 4 rokov takmer dva roky svojho doterajšieho života
prežil v odobratí z osobnej starostlivosti rodičov, hoci ide len o dočasné rozhodnutie
predbežným opatrením.
Po tretie, prípadné konečné rozhodnutie vo veci nie je spôsobilé odstrániť alebo
napraviť stav spôsobený predbežným opatrením. Ani prípadné zverenie maloletého do
starostlivosti otca nenahradí to, že dva roky, poprípade i viac, nebol v starostlivosti rodiča.
Oto viac, že práve jednotlivé časové obdobia v živote maloletého formujú jeho osobnosť aj
do budúcnosti takým spôsobom, ktorý už v neskoršom veku života dieťaťa nie je možné
nijakým spôsobom nahradiť. Inak povedané, ak sa dieťaťu v určitom veku niečoho
nedostáva, nebuduje si určité väzby, city a pod., v neskoršom veku to už nie je možné
dostihnúť, hocako súd rozhodne vo veci samej.
Po štvrté, Európsky dohovor, Dohovor o právach dieťaťa, ani Ústava SR pojem
starostlivosť o dieťa a vyňatie dieťaťa zo starostlivosti rodiča nechápu a ochranu týmto
právam neposkytujú len z pohľadu konečného súdneho rozhodnutia, ale z pohľadu
akéhokoľvek zásahu alebo opatrenia, ktoré fakticky znemožňuje rodičom starostlivosť
a maloleté dieťa.“
Podľa názoru sťažovateľa „Odôvodnenie napadnutých uznesení vtom smere, že niet
naliehavého dôvodu na zmenu úpravy pomerov založenej skôr vydaným predbežným
opatrením, t. j. že nebol preukázaný negatívny dopad pobytu maloletého u starých rodičov,
čo naďalej odôvodňuje jeho odňatie z rodičovskej starostlivosti je neakceptovateľný,
v rozpore sústavou SR a medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná... Nie je možné
argumentovať dočasným charakterom takéhoto zásahu, lebo takéto vyňatie z rodičovskej
starostlivosti je potrebné v zásade vždy považovať za dočasné, a už vôbec nie, pokiaľ trvá
niekoľko rokov.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje, že „navrhovateľovi ako otcovi maloletého
štát pri odovzdaní maloletého do starostlivosti tretích osôb nijako neupravil ani možnosť sa
s maloletým stýkať, či byť o ňom informovaný. Styk navrhovateľa s jeho maloletým synom je
ponechaný na svojvôľu osôb, ktorým bol maloletý zverený.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Žiar nad Hronom svojím rozhodnutím, uznesením č. k. 8 P/387/2011-
158 z 30. 7. 2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 13 CoP/83/2013-185 z 8. 10. 2013, porušili základné právo sťažovateľa I. K... na
rodičovskú výchovu a starostlivosť o dieťa podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy SR a čl. 32 ods. 4
Listiny základných práv a slobôd, právo na rešpektovanie rodinného života garantované
čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo
aby jeho maloleté dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli garantované
čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na zohľadnenie práv a povinností rodičov
maloletého dieťaťa pri zabezpečovaní nevyhnutnej starostlivosti o dieťa garantované čl. 3
ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, právo na prvotnú rodičovskú zodpovednosť za
výchovu a vývoj dieťaťa garantované čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na
pravidelný osobný kontakt rodiča a dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo dvoch
rodičov garantované čl. 9 ods. 4 Dohovoru o právach dieťaťa.
Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 8 P/387/2011-158 z 30. 7. 2013
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP/83/2013-185 sa
zrušujú a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým
uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa
napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojho základného
práva podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa
napadnutým uznesením okresného súdu podaním odvolania (čo aj využil), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa
napadnutým uznesením krajského súdu
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia
svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny, ako aj práv podľa
čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o opravnom prostriedku, ktorý
smeroval proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na
nariadenie predbežného opatrenia.
V nadväznosti na uvedenú skutočnosť ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci
nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej
moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých
ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa
právneho názoru ústavného súdu nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé
súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončených konaní. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľov v zásade až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci
nie sú schopné protiústavný stav napraviť.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa preto
spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými
nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci
sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také rozhodnutia, ktorými sa do práv
a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Jedným
zo základných predpokladov poskytnutia ústavnej ochrany je také porušenie ústavou
garantovaných práv alebo slobôd, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ pozná už citovanú judikatúru
ústavného súdu, ale napriek tomu sa domáha ústavnej ochrany, argumentujúc tým, že
„napadnuté uznesenia okresného a krajského súdu, hoc sú dočasnej povahy, priamo
zasahujú do práv maloletého dieťaťa T. K., ako aj do práv sťažovateľa, otca I. K., pričom...
toto porušenie... bez ohľadu na konečné rozhodnutie vo veci samej nie je možné napraviť“.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal k nej priloženú
dokumentáciu a na tomto základe konštatuje, že vo veci sťažovateľa neexistujú dostatočné
argumenty na uplatnenie výnimky z citovanej ustálenej judikatúry ústavného súdu, a zastáva
názor, že vo veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy majú v aktuálnom štádiu konania
k dispozícii dostatok právnych prostriedkov na ochranu práv účastníkov tohto konania.
Preto by bolo v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou a spochybnením princípu
subsidiarity, z ktorého pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy stabilne
vychádza, ak by do tohto konania na základe sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vstupoval
svojím meritórnym rozhodnutím. Uvedený záver zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti zároveň konštatuje, že
existujú aj dôvody na jej odmietnutie ako zjavne neopodstatnenej. V tejto súvislosti ústavný
súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,
teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ,
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, svojou sťažnosťou nenamieta porušenie
žiadneho z ústavnoprocesných princípov zakotvených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru, hoci ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že
absencia porušenia ústavnoprocesných princípov zásadne vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv hmotnoprávneho charakteru, ku ktorým
možno nepochybne zaradiť sťažovateľom označené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru
a Dohovoru o právach dieťaťa (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07)
zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok svojej
právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014