Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 134/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného

JAVOR – TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Michala Tokára, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

z 30. júla 2013 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 8. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JAVOR – TOKÁR

advokátska kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Michala Tokára, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa [ďalej len

„ústava“ (v petite je síce uvedený , ale ide o zjavnú chybu v písaní,

keďže v jej odôvodnení sťažovateľ cituje a vo vzťahu k tomuto

ustanoveniu smeruje aj celá v sťažnosti obsiahnutá argumentácia, pozn.)] a

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1

a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa

čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením

Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. júla

2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. októbra 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pod sp. zn. je pred okresným

súdom vedené konanie o nariadenie náhradnej osobnej starostlivosti maloletému T. K.

Okresný súd už predbežným opatrením sp. zn. z 1. marca 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. mája 2012 zveril maloleté dieťa do

osobnej starostlivosti starých rodičov. Sťažovateľ (otec) sa domáhal nariadenia predbežného

opatrenia, ktorým by okresný súd zrušil svoje uznesenie sp. zn. z 1. marca 2012

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. mája 2012, a zároveň

navrhoval nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by okresný súd zveril maloletého syna do

jeho osobnej starostlivosti až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 30. júla 2013 oba návrhy sťažovateľa zamietol. Proti

tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 8. októbra 2013 tak, že odvolaním napadnuté

rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „... napadnuté uznesenia okresného

a krajského súdu, hoc sú dočasnej povahy, priamo zasahujú do práv maloletého dieťaťa T.

K., ako aj do práv sťažovateľa, otca I. K... toto porušenie práva dieťaťa a rodiča na

rodičovskú výchovu a starostlivosť, bez ohľadu na konečné rozhodnutie vo veci samej, nie je

možné napraviť.

Po prvé je potrebné poukázať, že maloletý T. K. nie je v osobnej starostlivosti rodiča

a otec I. K. sa nemôže o maloletého syna T. K. osobne starať už 21 mesiacov, od kedy ho

matka odovzdala do osobnej starostlivosti starých rodičov, pričom právoplatné konečné

rozhodnutie vo veci veľmi pravdepodobne nebude vydané ani do konca kalendárneho roku

2013 a ani do dvoch rokov od odobratia maloletého T. zo starostlivosti rodičov.

Po druhé je treba uviesť, že hoci z pohľadu procesného ide pri napadnutých

uzneseniach iba o rozhodnutia dočasnej povahy, z pohľadu skutkového, maloletý T. je na

svete takmer 4 roky, pričom z týchto 4 rokov takmer dva roky svojho doterajšieho života

prežil v odobratí z osobnej starostlivosti rodičov, hoci ide len o dočasné rozhodnutie

predbežným opatrením.

Po tretie, prípadné konečné rozhodnutie vo veci nie je spôsobilé odstrániť alebo

napraviť stav spôsobený predbežným opatrením. Ani prípadné zverenie maloletého do

starostlivosti otca nenahradí to, že dva roky, poprípade i viac, nebol v starostlivosti rodiča.

Oto viac, že práve jednotlivé časové obdobia v živote maloletého formujú jeho osobnosť aj

do budúcnosti takým spôsobom, ktorý už v neskoršom veku života dieťaťa nie je možné

nijakým spôsobom nahradiť. Inak povedané, ak sa dieťaťu v určitom veku niečoho

nedostáva, nebuduje si určité väzby, city a pod., v neskoršom veku to už nie je možné

dostihnúť, hocako súd rozhodne vo veci samej.

Po štvrté, Európsky dohovor, Dohovor o právach dieťaťa, ani SR pojem

starostlivosť o dieťa a vyňatie dieťaťa zo starostlivosti rodiča nechápu a ochranu týmto

právam neposkytujú len z pohľadu konečného súdneho rozhodnutia, ale z pohľadu

akéhokoľvek zásahu alebo opatrenia, ktoré fakticky znemožňuje rodičom starostlivosť

a maloleté dieťa.“

Podľa názoru sťažovateľa „Odôvodnenie napadnutých uznesení vtom smere, že niet

naliehavého dôvodu na zmenu úpravy pomerov založenej skôr vydaným predbežným

opatrením, t. j. že nebol preukázaný negatívny dopad pobytu maloletého u starých rodičov,

čo naďalej odôvodňuje jeho odňatie z rodičovskej starostlivosti je neakceptovateľný,

v rozpore sústavou SR a medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná... Nie je možné

argumentovať dočasným charakterom takéhoto zásahu, lebo takéto vyňatie z rodičovskej

starostlivosti je potrebné v zásade vždy považovať za dočasné, a už vôbec nie, pokiaľ trvá

niekoľko rokov.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje, že „navrhovateľovi ako otcovi maloletého

štát pri odovzdaní maloletého do starostlivosti tretích osôb nijako neupravil ani možnosť sa

s maloletým stýkať, či byť o ňom informovaný. Styk navrhovateľa s jeho maloletým synom je

ponechaný na svojvôľu osôb, ktorým bol maloletý zverený.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Žiar nad Hronom svojím rozhodnutím, uznesením č. k.

158 z 30. 7. 2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -185 z 8. 10. 2013, porušili základné právo sťažovateľa I. K... na

rodičovskú výchovu a starostlivosť o dieťa podľa SR a

Listiny základných práv a slobôd, právo na rešpektovanie rodinného života garantované

čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo

aby jeho maloleté dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli garantované

čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na zohľadnenie práv a povinností rodičov

maloletého dieťaťa pri zabezpečovaní nevyhnutnej starostlivosti o dieťa garantované čl. 3

ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, právo na prvotnú rodičovskú zodpovednosť za

výchovu a vývoj dieťaťa garantované čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na

pravidelný osobný kontakt rodiča a dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo dvoch

rodičov garantované čl. 9 ods. 4 Dohovoru o právach dieťaťa.

Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -158 z 30. 7. 2013

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -185 sa

zrušujú a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a listiny, ako aj práv podľa a 2 dohovoru

a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým

uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a listiny a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojho základného

práva podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením okresného súdu podaním odvolania (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a listiny a práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením krajského súdu

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia

svojho základného práva podľa a listiny, ako aj práv podľa

čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o opravnom prostriedku, ktorý

smeroval proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na

nariadenie predbežného opatrenia.

V nadväznosti na uvedenú skutočnosť ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci

nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej

moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých

ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa

právneho názoru ústavného súdu nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončených konaní. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľov v zásade až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci

nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa preto

spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými

nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci

sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také rozhodnutia, ktorými sa do práv

a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (). Jedným

zo základných predpokladov poskytnutia ústavnej ochrany je také porušenie

garantovaných práv alebo slobôd, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ pozná už citovanú judikatúru

ústavného súdu, ale napriek tomu sa domáha ústavnej ochrany, argumentujúc tým, že

„napadnuté uznesenia okresného a krajského súdu, hoc sú dočasnej povahy, priamo

zasahujú do práv maloletého dieťaťa T. K., ako aj do práv sťažovateľa, otca I. K., pričom...

toto porušenie... bez ohľadu na konečné rozhodnutie vo veci samej nie je možné napraviť“.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal k nej priloženú

dokumentáciu a na tomto základe konštatuje, že vo veci sťažovateľa neexistujú dostatočné

argumenty na uplatnenie výnimky z citovanej ustálenej judikatúry ústavného súdu, a zastáva

názor, že vo veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy majú v aktuálnom štádiu konania

k dispozícii dostatok právnych prostriedkov na ochranu práv účastníkov tohto konania.

Preto by bolo v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou a spochybnením princípu

subsidiarity, z ktorého pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa stabilne

vychádza, ak by do tohto konania na základe sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vstupoval

svojím meritórnym rozhodnutím. Uvedený záver zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti

sťažnosti podľa z dôvodu nedostatku právomoci.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti zároveň konštatuje, že

existujú aj dôvody na jej odmietnutie ako zjavne neopodstatnenej. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na , v zmysle ktorého je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to

môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, svojou sťažnosťou nenamieta porušenie

žiadneho z ústavnoprocesných princípov zakotvených v až , resp.

ods. 1 dohovoru, hoci ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že

absencia porušenia ústavnoprocesných princípov zásadne vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv hmotnoprávneho charakteru, ku ktorým

možno nepochybne zaradiť sťažovateľom označené práva podľa , listiny, dohovoru

a Dohovoru o právach dieťaťa (m. m. , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 aj túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok svojej

právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014