Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 151/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. L., zastúpeného

advokátkou JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, Prešov, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2014 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

Martinou Kožárovou Jenčovou, Slovenská 69, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 28. 02. 2005 som bol uznaný vinný

z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/ ods. 2 písm. c/,

d/ Tr. zákona a bol mi uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov

nepodmienečne. Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. pre výkon uloženého trestu ma súd zaradil do

I. nápravnovýchovnej skupiny.

Na základe podaného odvolania Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa

02. 10. 2006 rozhodol tak, že podľa účinného do

31. 12. 2005 zrušil napadnutý dok v celom rozsahu a podľa

rozhodol tak, že ma uznal vinným, že od 21. 05. 2002 do 26. 03. 2013 v... som sústavne

vyvolával nadmerný strach a stres u svojej manželky M. L. a postupne aj u svojich detí, mal.

I. a mal. D. L. tak, že som fyzicky napádal ich matku, bil ju rukami, pľuval na ňu, hovoril jej

pred deťmi, že je psychiatrický prípad, vulgárne jej nadával, vyklepával jej po hlave

prstami, vyhrážal sa jej a synovi I. zabitím a mal. D. chytil a triasol, aby počúvala, čím som

spáchal trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm.

c/ d/ Tr. zákona (v znení zákona č. 448/02 Z. z.). Za to mi súd uložil podľa § 215 ods. 2 Tr.

zák. trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov nepodmienečne. Podľa § 29a ods. 3 Tr. zákona

ma pre výkon uloženého trestu zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove som dňa 27. 06. 2007 podal dovolanie na

Okresný súd v Prešove. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR Uznesením sp. zn.

zo dňa 25. 04. 2012.“

Podľa názoru sťažovateľa: «Z vyššie popísaného stavu je zrejmé, že o mojom

odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol odvolací súd - Krajský súd v Prešove

po roku a pol od doručenia odvolania. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR po takmer

5 rokoch od jeho doručenia na Okresný súd v Prešove. Ako uvádza Najvyšší súd v závere

svojho uznesenia, „predsa len prišlo v určitom smere k porušeniu práva obvineného, a to

v konaní o dovolaní postupom okresného súdu v rozpore s ustanovením § 2 ods. 7 a § 376

. Obvinený podal dovolanie na Okresnom súde v Prešove dňa 27. júna 2007,

avšak tento okresný súd predložil vec dovolaciemu súdu na rozhodnutie až 07. novembra

2001 (správne má byť „2011“, pozn.), teda po viac ako 4 rokoch. Toto pochybenie

okresného súdu však nemá vplyv na meritum veci.“...

S poukazom na mnou popísané skutočnosti považujem za nepopierateľné, že prieťahy

v konaní vznikli činnosťou Krajského súdu v Prešove pri rozhodovaní o podanom odvolaní

a následne v dovolacom konaní činnosťou Okresného súdu v Prešove, ktorý odoslal spis

Najvyššiemu súdu po 4 rokoch od podania dovolania, ale aj Najvyššieho súdu SR, ktorý

o podanom dovolaní rozhodol až po 6 mesiacoch.»

Sťažovateľ žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 €, ktoré odôvodňuje takto:

„Dňa 26. 03. 2003 som bol v danej veci vzatý do väzby a v podstate až do

rozhodnutia NS SR dňa 25. 04. 2012, čo je takmer 10 rokov som žil v právnej neistote,

celková situácia viedla k zhoršeniu môjho zdravotného stavu, ktorý vyvrcholil mojou

invaliditou. Preto je požadované primerané zadosťučinenie dôvodné.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, M. L. na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov

podľa SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd v konaní vedenom na

Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. porušené bolo.

Súd priznáva M. L. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je

Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť mu v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na prieťahy, ku ktorým malo dôjsť tak postupom

okresného súdu v namietanom konaní, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove

v odvolacom konaní a následne tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v dovolacom konaní. Podľa petitu však

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len postupom okresného súdu v namietanom konaní. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu

vymedzenom v jej petite.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto

na naplnenie základného práva podľa nestačí, aby súdy alebo iné štátne

orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr.

, ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak

v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne

rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa (m. m.

).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv

postupom okresného súdu predovšetkým v súvislosti s predkladaním súdneho spisu na

rozhodnutie o jeho dovolaní najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu. Sťažovateľ totiž

podal dovolanie už 27. júna 2007 a okresný súd ho predložil dovolaciemu súdu na

rozhodnutie až 7. novembra 2011, t. j. po viac ako štyroch rokoch. Bez ohľadu na túto

skutočnosť ústavný súd konštatuje, že v čase, keď sťažovateľ doručil svoju sťažnosť

ústavnému súdu, okresný súd už nemohol porušovať ním označené práva, čo v súlade

s ustálenou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti ústavný súd navyše

zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo namietané konanie už právoplatne

skončené (2. októbra 2006). Rovnako bolo v tom čase skončené už aj dovolacie konanie,

keďže najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. z 25. apríla

2012 odmietol, pričom označené rozhodnutie dovolacieho súdu v tento deň nadobudlo aj

právoplatnosť.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

konštatoval, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohol

porušovať základné právo sťažovateľa podľa a ani jeho právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014