Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 162/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudcu Jána Lubyho a sudkyne

Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) predbežne prerokoval sťažnosť V.,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 15. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013

prostredníctvom faxu doručená a 23. júla 2013 písomne doplnená sťažnosť V. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. mája 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v súdnom konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. sa sťažovateľ návrhom na začatie konania

podaným podľa štvrtej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) domáhal odstránenia nečinnosti v postupe

Obvodného úradu životného prostredia M. (ďalej len „obvodný úrad“), ktorá podľa jeho

tvrdenia mala spočívať v tom, že dosiaľ nerozhodol o jeho odvolaní podanom

proti rozhodnutiu mesta M. sp. zn. V.ŽPaMR-2011/1763-Fe zo 16. mája 2011 (ďalej len

„rozhodnutie mesta M.“). Krajský súd o návrhu sťažovateľa proti obvodnému úradu

napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že ho zamietol, a o trovách konania rozhodol tak, že

účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

takto:

„... KS v Košiciach... nerozhodnutie vo veci odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu

prvostupňového orgánu vo veci samej, nepovažoval za nečinnosť odvolacieho správneho

orgánu, pretože podľa názoru súdu, odvolací orgán vydal rozhodnutie o tom, že sťažovateľ

nie je účastníkom predmetného konania.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „... je osobitne potrebné zdôrazniť,

že Obvodný úrad Životného prostredia v žiadnom zo svojich podaní doručených

sťažovateľovi netvrdil, že by vo veci rozhodol, ale naopak opakovane výslovne vyjadril

názor, že vo veci nie je potrebné vydať akékoľvek rozhodnutie o postavení sťažovateľa.

Vo svojom stanovisku zo dňa 5. 8. 2011 Obvodný úrad Životného prostredia M. uviedol,

že podanie opravného prostriedku sťažovateľom proti rozhodnutiu mesta M. zo dňa 16. 5.

2011 nie je spôsobilé vyvolať právne účinky ako odvolanie, je právne neúčinné.“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie dospieva k názoru, že „[z]a týchto

okolností nielen, že nemožno nájsť v administratívnom spise, v ktorom sa sťažovateľ

podaním návrhu na súd bránil proti nečinnosti správneho orgánu, individuálny správny akt

− rozhodnutie o tom, že sťažovateľ nie je účastníkom konania, ale orgán, o ktorom KS

v Košiciach tvrdí, že ho vydal, opakovanie vyjadril svoje stanovisko, že takéto rozhodnutie

nielen, že nevydal, ale ani ho vydať nemieni. Uvedený právny stav robí teda naďalej podané

odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu vo veci samej nevybaveným a na strane

odvolacieho orgánu pretrváva v tejto veci nečinnosť. Sťažovateľ sa spôsobom predpísaným

zákonom domáhal odstránenia stavu nečinnosti. Napadnutým uznesením KS v Košiciach

mu bola táto súdna ochrana konania zákonom ustanoveným postupom pred správnym

orgánom odopretá.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotveného v článku 46

ods. 1 SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotveného v článku 6 odseku 1 vety prvej

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

boli uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 15. 5. 2013

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 15. 5. 2013, a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS

66/98, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti navyše považuje

za potrebné poukázať na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa piatej časti

, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy

(m. m. ).

Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, podstatou argumentácie sťažovateľa,

na základe ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je jeho nesúhlas so spôsobom odôvodnenia uznesenia

krajského súdu, ako aj s právnym názorom krajského súdu, ktorý jeho návrh smerujúci proti

nečinnosti obvodného úradu napadnutým uznesením zamietol.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

K porušeniu garantovaného základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím

všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa

alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, ak by tento súd

rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ),

alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne poukazuje na to,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred

všeobecným súdom.

Krajský súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rekapituloval

podstatu argumentácie účastníkov konania nastolenú v konaní pred krajským súdom takto:

«Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal vydania rozhodnutia podľa ust. § 250t

ods. 1 a žiadal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým uloží povinnosť odporcovi

konať vo veci podaného odvolania navrhovateľom, vo veci vedenej pod sp. zn. V.ŽPaMR-

2011/1763-Fe.

Návrh odôvodnil tým, že v predmetnom konaní sa prihlásil ako účastník konania,

v ktorom sa jednalo o povolenie výrubu 1 stromu − smreku na ulici... Odporca listom,

zo dňa 12. 4. 2011 oznámilo navrhovateľovi začatie správneho konania. Navrhovateľ

v predmetnom konaní predložil odporcovi stanovisko, v ktorom nesúhlasil s výrubom tohto

stromu.

Mesto M. rozhodnutím sp. zn. V.ŽPaMR-2011/1763-Fe zo dňa 16. 5. 2012 rozhodlo

tak, že súhlas na výrub tohto stromu udelil. Navrhovateľ podal odvolanie proti vyššie

uvedenému rozhodnutiu a s týmto odvolaním Mesto M. upovedomilo aj ostatných

účastníkov správneho konania dňa 9. 6. 2011. Odvolanie navrhovateľa bolo dňa 6. 7. 2011

predložené Obvodnému úradu životného prostredia M.

Odporca listom zo dňa 5. 8. 2011 oznámil Mestu M., že odvolanie bolo podané

neoprávnenou osobou, pretože podať odvolanie mohol len účastník konania. Navrhovateľ

nie je účastníkom konania. S týmto tvrdením navrhovateľ nesúhlasil, poukázal na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS zo dňa 16. 4. 2003, sp. zn. , rozhodnutie NS SR

sp. zn. zo dňa 12. 4. 2011, ako aj § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku, avšak

odporca doposiaľ o podanom odvolaní nerozhodol.

Správny orgán o nepriznaní postavenia účastníka konania − doposiaľ nerozhodol

(nevydal rozhodnutie).

Navrhovateľ na základe podanej sťažnosti navrhovateľom vo veci nečinnosti

správneho orgánu oznámil navrhovateľovi dna 3. 8. 2012, že sťažnosť je neopodstatnená.

Navrhovateľ nebol ukrátený na svojich právach a nemal postavenie účastníka konania.

Odporca dňa 25. 4. 2013 doručil súdu doplňujúce stanovisko k podanému návrhu

navrhovateľa, v ktorom poukázal na novelu Správneho poriadku, ust. § 15a. Zúčastnené

osoby nemôžu vystupovať v akomkoľvek konaní, ale len v konaní, ktoré upravuje osobitný

zákon a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, o ochrane prírody

a krajina v znení nesk. predpisov. Tento zákon presne stanovil, ktoré subjekty majú

postavenie zúčastnených osôb, aký verejný záujem majú obhajovať a za akých podmienok

sa môžu do konania prihlásiť.

Navrhovateľ nevzal na vedomie:

v správnych konaniach je účasť občianskeho združenia zákonom ustanovená

ako účasť zúčastnenej osoby (správny poriadok a zákon o ochrane prírody a krajiny),

ako zúčastnená osoba má obmedzené procesné práva − nemôže podať odvolanie,

preto keď ho podá, nemá právne účinky,

nemôže sa domáhať viac práv, ako mu ustanovuje zákon.

Uviedol ďalej, že občianske združenie sa môže vo vymedzenom rozsahu zúčastniť

aj na druhostupňovom konaní v zákonom stanovenom rozsahu, t. j., ak písomne požiada

Úrad, aby ich upovedomoval o začatých druhostupňových konaniach. Navrhovateľ takúto

písomnú žiadosť nepodal.

Podotkol tiež, že slovné spojenie „požiadať o účasť“ neznamená, že sa občianske

združenie automaticky stáva účastníkom konania, ako sa navrhovateľ mylne domnieva.

Podľa výkladu odporcu, toto slovné spojenie znamená požiadať o právo zúčastniť sa na

konaní ako zúčastnená osoba.»

Krajský súd v nadväznosti na uvedené k priebehu správneho konania uviedol:

„V konkrétnom prípade, odporca niekoľkokrát 3. 8. 2012, 5. 8. 2012 a 9. 9. 2012

oznámil navrhovateľovi, že mu nepriznáva účastníctvo v tomto správnom konaní, teda

v konaní vedenom pod sp. zn. V.ŽPaMR-2011/1763-Fe.

Uvedené rozhodnutie má povahu procesnej povahy (§ 14 ods. 1 Správneho

poriadku), pričom nie je na takéto rozhodnutia predpísaná právna forma...

Vo všeobecnosti preto platí zásada, že bez ohľadu na názov správneho aktu,

z hľadiska právnej povahy ide o rozhodnutie, ak jeho obsahom je rozhodovanie správneho

orgánu o právach alebo povinnostiach príslušných subjektov (§ 1 Správneho poriadku).

V konkrétnom prípade správny orgán rozhodol o neprípustnosti postavenia účastníka

konania (navrhovateľa), rozhodol o práve navrhovateľa, ktoré negatívne ovplyvnilo jeho

postavenie v správnom konaní ako účastníka konania, teda nie je možné konštatovať,

že vo veci bol odporca nečinný.

V takom prípade, ďalším postupom malo byť podanie žaloby v súlade s ust. § 250b

ods. 1 ..

Podľa ust. , žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá

o sebe tvrdí, že ako účastník konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.“

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu v kontexte sťažovateľom

nastolených námietok ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie napriek tomu,

že je pomerne stručné, nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúce

citovaným článkom a dohovoru. Krajský súd v jeho odôvodnení zaujal svoje

jednoznačné stanovisko k opodstatnenosti namietanej nečinnosti odporcu zo strany

sťažovateľa v posudzovanom správnom konaní (sp. zn. V.ŽPaMR-2011/1763-Fe)

a vyjadril aj svoj právny názor, podľa ktorého sa sťažovateľ mohol domáhať svojej ochrany

v danej veci žalobou podľa .

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie a jeho

výroky primeraným spôsobom a jeho právne hodnotenie a právne závery sú logické

a ústavne udržateľné. Právne posúdenie argumentov sťažovateľa je založené na primeranej

aplikácii a výklade príslušných ustanovení , tento výklad je

logický, zodpovedá zmyslu a účelu krajským súdom uvedených ustanovení. Krajský súd

svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené

s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu sp. zn. z 15. mája 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto ju pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014