Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 202/2014
PDF · 171.32 KB
No categories available
III. ÚS 202/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TESATEL, s. r. o., Závodie 394,
Žilina, zastúpenej JUDr. Milanom Rojčekom, Advokátska kancelária, Bottova 7, Žilina,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina
č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TESATEL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TESATEL, s. r. o.,
Závodie 394, Žilina (ďalej len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„... Sťažovateľ sa svojím návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným
Okresnému súdu v Žiline dňa 17. 5. 2013 domáhal zaplatenia dlžnej sumy vo výške 42,50
eur s prísl. za nezaplatenie poplatku za káblovú televíziu. Vo veci súd vydal platobný rozkaz
č. k. 17 Ro 146/2012 zo dňa 15. 8. 2013. Odporkyňa na základe platobného rozkazu podala
dňa 5. 9. 2013 odvolanie proti výroku o náhrade trov konania a zároveň dňa 1. 10. 2013
uhradila sťažovateľovi súdny poplatok vo výške 16,50 eur a právnemu zástupcovi
sťažovateľa trovy právneho zastúpenia vo výške 48,02 eur stanovené citovaným platobným
rozkazom. Sťažovateľ oznámil túto skutočnosť súdu a zobral návrh v časti náhrady trov
konania späť a žiadal súd, aby konanie v časti trov zastavil. Súd sa však týmto
dispozitívnym úkonom sťažovateľa vôbec nezaoberal a uznesením č. k. 17 Ro 146/2013 zo
dňa 8. 10. 2013 platobný rozkaz Okresného súdu v Žiline č. k. 17 Ro 146/2013 zo dňa 15. 8.
2013 v napadnutej časti výroku o trovách konania zmenil tak, že navrhovateľovi náhradu
trov konania nepriznal. Okresný súd v tomto prípade ako súd odvolací dôvodil toto
uznesenie tým, že navrhovateľ ako úspešný účastník v spore by mal právo na náhradu trov
konania, túto si však voči odporkyne neuplatnil a že navrhovateľ súdu nepreukázal riadnym
spôsobom svoje tvrdenia o tom, že odporkyňa mu trovy konania uhradila, predložil súdu len
interný doklad navrhovateľa - výkaz dlžníčky.
Takýto postup súdu považujeme za nezákonný a rozhodnutie za zmätočné...“
Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„Základné právo sťažovateľa spoločnosti: TESATEL, s. r. o. Závodie 394, Žilina
uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl.
47 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
bolo postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 17 Ro 146/2013
porušené.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu v Žiline č. k. 17 Ro 146/2013
a vec vracia súdu na nové konanie.
Sťažovatelia si zároveň uplatňujú trovy konania z titulu právneho zastúpenia
JUDr. Milana Rojčeka, advokáta, vo výške 254,88 eur (2 úkony á 120,23 eur - prevzatie
zastúpenia + podanie ústavnej sťažnosti + 2 x režijný paušál á 7,81), ktoré je Okresný súd
v Žiline povinný zaplatiť na účet JUDr. Milana Rojčeka, advokáta... do dvoch mesiacov od
doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013. Okresný súd označeným rozhodnutím zmenil
platobný rozkaz okresného súdu č. k. 17 Ro/146/2013-17 z 15. augusta 2013 v napadnutej
časti výroku o trovách konania tak, že sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal
z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania v časti súdneho poplatku a trov právneho
zastúpenia a odporkyni náhradu trov konania o odvolaní nepriznal.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013,
ktorým okresný súd zmenil platobný rozkaz č. k. 17 Ro/146/2013-17 z 15. augusta 2013
v napadnutej časti výroku o trovách konania tak, že nepriznal sťažovateľovi náhradu trov
konania a odporkyni náhradu trov konania o odvolaní, sťažovateľka namieta, že okresný súd
týmto uznesením rozhodol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, čím
porušil ústavné práva sťažovateľky. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky uskutočnil
svojvoľný výklad zákona v neprospech účastníka konania. Sťažovateľka považuje
napadnuté uznesenie za arbitrárne.
Okresný súd v uznesení č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 dospel k týmto
právnym záverom:
„... Navrhovateľ dňa 4. 10. 2013 doručil súdu podanie, v ktorom na základe
podaného odvolania odporkyne ohľadom trov konania zobral návrh v časti zaplatenia
súdneho poplatku 16,50 eur a trov právneho zastúpenia 48,82 eur späť, nakoľko odporkyňa
dňa 1. 10. 2013 uhradila navrhovateľovi súdny poplatok 16,50 eur a právnemu zástupcovi
trovy právneho zastúpenia vo výške 48,82 eur. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby súd konanie
v časti trov zastavil. Zároveň uviedol, že odporkyňa uhradila žalovanú istinu a úroky
z omeškania dňa 2. 9. 2013...
Okresný súd v tomto prípade ako súd odvolací v zmysle § 174 ods. 2 veta druhá OSP
po oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporkyne, ako i prejavom navrhovateľa, v zmysle
ktorého náhradu trov konania už neuplatňuje, rozhodol o odvolaní odporkyne tak, že zmenil
výrok platobného rozkazu v časti o trovách konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia. Navrhovateľ ako úspešný účastník v spore by mal právo na náhradu trov
konania, túto si však voči odporkyni neuplatnil.
O trovách konania o odvolaní súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 veta prvá OSP,
podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Navrhovateľ nepreukázal riadnym spôsobom, svoje tvrdenia o tom,
že odporkyňa mu trovy konania uhradila, predložil súdu len interný doklad navrhovateľa
-výkaz dlžníčky. Odporkyňa si neuplatnila v konaní o odvolaní voči navrhovateľovi náhradu
trov konania, preto súd pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia odporkyni náhradu
trov konania o odvolaní nepriznal...“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd sa
štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou späťvzatia návrhu
sťažovateľky na začatie konania v časti súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné a nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom,
že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže
okresný súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj
v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným
smerom ako právny názor okresného súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým
sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľkou ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd napadnutým
uznesením č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 neporušil sťažovateľkou označené
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu
č. k. 17 Ro/146/2013-25 z 8. októbra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2014