Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 205/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť S. Z., a maloletého F. Z., zastúpených advokátom JUDr.

Jaroslavom Čiernym, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. Z. a maloletého F. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2013 doručená sťažnosť S. Z., (ďalej len „sťažovateľka“), a maloletého F. Z.,

(ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovatelia sú účastníkmi konania

sp. zn. vedeného okresným súdom, v ktorom sa rozhoduje o návrhu

sťažovateľky zo 17. februára 2011 na určenie otcovstva a úpravu rodičovských práv

a povinností voči maloletému sťažovateľovi. Na základe návrhu sťažovateľky

zo 6. septembra 2011 nariadil okresný súd uznesením zo 7. septembra 2011 predbežné

opatrenie, ktorým bol odporca zaviazaný prispievať maloletému na výživu do rozhodnutia

vo veci samej.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na neefektívny postup súdu a skutočnosti, ktoré

zbytočne predlžujú uvedené konanie:

„Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až na 26. 10. 2011, t. j. 8 mesiacov

po začatí konania.

Na prvom pojednávaní dňa 26. 10. 2011 súd rozhodol o tom, že sa vo veci vykoná

znalecké dokazovanie. Následne za účelom zistenia, kto bude platiť preddavok na trovy

znaleckého dokazovania, súd začal zbytočne prešetrovať majetkovú a finančnú situáciu

sťažovateľky 1 a odporcu, a to napriek tomu, že:

- sťažovateľka 1 bola rozhodnutím OS Žilina oslobodená od súdnych poplatkov

na celé konanie,

- vykonanie znaleckého dokazovania navrhol odporca, u ktorého neboli predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov a ani oslobodený od platenia súdnych poplatkov

nebol,

- podľa ust. súd môže uložiť účastníkovi, u ktorého nie sú

podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu,

ktorý navrhol alebo ktorý nariadil súd o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporca dôkazy o svojej majetkovej a finančnej situácii

súdu nepredložil, súd rozhodol tak, že v zmysle ustanovenia uložil

povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania odporcovi. V dôsledku

zbytočného zisťovania majetkovej a finančnej situácie sťažovateľky 1 a odporcu bol znalec

súdom ustanovený až koncom decembra (dvojmesačné oneskorenie). Znalecké dokazovanie

bolo uskutočnené až v marci 2012, v apríli 2012 bol súdu doručený znalecký posudok,

ktorým bolo konštatované otcovstvo odporcu k maloletému. OS Žilina vo veci, ktorá je

vecou starostlivosti súdu o maloletých a nie je právne náročnou vecou, vytýčil ďalšie

pojednávanie až na 24. 9. 2012, t. j. päť mesiacov po získaní znaleckého dôkazu o otcovstve.

Vzhľadom na doterajší postup konajúceho súdu a aj na skutočnosť, že sťažovateľka 1

plánovala návrat na rodičovskú dovolenku s tým, že maloletý sa stále zdržiaval v O., táto

podala dňa 18. 08. 2012 Krajskému súdu Žilina návrh na prikázanie veci Okresnému súdu

Námestovo, a tento návrh Krajský súd Žilina postúpil Okresnému súdu Žilina dňa 22. 08.

2012. Uznesením zo dňa 5. 9. 2012, konajúci súd odňal sťažovateľke 1 oslobodenie od

súdnych poplatkov, proti ktorému podala dňa 12. 10. 2012 odvolanie. Skôr ako nadobudlo

právoplatnosť rozhodnutie o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov, súd podaním zo dňa

3. 12. 2012 vyzval sťažovateľku 1 na zaplatenie súdneho poplatku za podanie tohto návrhu,

hoci pôvodné oslobodenie od súdnych poplatkov stále trvalo. Napriek vedomiu

sťažovateľky, že súd koná v rozpore so zákonom a sťažovateľka 1 nie je povinná platiť

súdny poplatok, zobrala návrh na prikázanie veci Okresnému súdu Námestovo späť, lebo

tak by sa konanie opäť predĺžilo. Rozhodnutie o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov

nadobudlo právoplatnosť až dňa 28. 12. 2012. Postupom Okresného súdu Žilina, ktorému

bol dňa 22. 8. 2012 postúpený návrh sťažovateľky 1 na prikázanie veci Okresnému súdu

Námestovo, na základe ktorého súd až 13. 12. 2012 vydal výzvu na zaplatenie súdneho

poplatku, (a to v čase, keď pôvodné oslobodenie od súdnych poplatkov bolo stále účinné),

došlo k ďalším prieťahom v konaní.

Druhé pojednávanie dňa 4. 3. 2013 bolo odročené z dôvodu straty dokladov -

podania zo dňa 12. 11. 2012, (doručeného sťažovateľkou 1 súdu dňa 14. 11. 2012 trojmo

spolu s viacerými prílohami), pre potrebu ich opakovaného doručenia súdu a ich

následného štúdia konajúcou sudkyňou. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené až

na 29. 5. 2013. Súd začal predložené doklady - cca 100 príloh študovať zrejme až deň pred

pojednávaním, keďže len v ten deň zistil, že s predložením dokladov sťažovateľka 1 v marci

2013 podala aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia (o určenie

predbežného výživného do rozhodnutia vo veci samej), o ktorom súd rozhodol po uplynutí

viac ako 60-tich dní až dňa 28. 5. 2013. Okrem oneskoreného rozhodnutia došlo aj

k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci - súd konanie zastavil z dôvodu už rozhodnutej veci

(res iudicata), a to napriek skutočnosti, že rozhodnutie zo septembra 2011, ktorým bolo

stanovené minimálne výživné vo výške 26 €, bolo okrem iného aj neaktuálne a došlo

k výraznej zmene pomerov. Odvolanie proti rozhodnutiu OS Žilina vo veci návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia z konca mája 2013 OS Žilina zaslal KS Žilina až

23. 9. 2013, teda 4 mesiace po jeho podaní, napriek zneniu a 209a , v zmysle

ktorých mal súd postupovať bezodkladne, resp. bez zbytočného odkladu. Tvrdenie, že závisí

na voľnej úvahe súdu, či doručí alebo nedoručí odvolanie odvolaciemu súdu (ako

v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky 1 citoval predseda OS Žilina názor konajúcej

sudkyne), nemá oporu v zákone, naopak, v zákone je zakotvená povinnosť sudcu odvolanie

odvolaciemu súdu doručiť bez zbytočného odkladu. Prešli štyri mesiace odo dňa podania

odvolania sťažovateľkou 1, kým konajúca sudkyňa postúpila vec odvolaciemu súdu, a to už

v čase, keď odvolanie bolo vzhľadom na doručenie rozhodnutia vo veci samej odporcovi

neaktuálne. Išlo o konanie v rozpore so zákonom, ktorý prikazuje súdu konať bezodkladne

a rozhodnúť v 30-dňovej lehote.“

Sťažovateľka podala 3. júna 2013 sťažnosť na prieťahy v konaní samom a aj

v konaní o vydanie predbežného opatrenia na základe jej návrhu z 13. marca 2013, ktorú

adresovala predsedovi okresného súdu a ktorú doplnila výzvou z 15. júla 2013. Predseda

okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. z 15. júla 2013 zhodnotil celkový

priebeh konania a konštatoval, že „sťažnosť nie je dôvodná. Je potrebné opätovne

poznamenať, že konanie o určenie otcovstva je návrhovým konaním ( )

a s konaním o určenie otcovstva je spojené konanie o výchove a výžive maloletého dieťaťa

( ) a v danej veci sa nejedná o konanie vo veciach starostlivosti

o maloletých ( ).“. Vo vyjadrení sp. zn. z 19. septembra 2013

predseda okresného súdu opätovne uviedol, že sťažnosť nie je dôvodná. Vo veci bol

29. mája 2013 vyhlásený rozsudok, ktorý bol vyexpedovaný v predĺženej lehote.

K prieťahom pri predložení odvolania proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení

č. k. -407 z 28. mája 2013 odvolaciemu súdu konštatoval: „... keďže návrhu

vo veci samej súd vyhovel, zaniká predbežné opatrenie po uplynutí 30 dní od vykonateľnosti

rozhodnutia (stanovená lehota zabezpečuje kontinuitu medzi predbežným opatrením

a rozhodnutím vo veci samej) má sudca za to, že súd nemusí vždy ihneď predkladať každé

odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu a po úkonoch potrebných v súvislosti

s rozhodnutím vo veci samej následne spis ako i predmetné odvolanie (proti uzneseniu

zo dňa 28. mája 2013) predloží odvolaciemu súdu.“

Sťažovateľka požiadala listom z 31. júla 2013, ktorý doplnila podaním

zo 7. októbra 2013, predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti

na prieťahy v konaní. Predsedníčka krajského súdu v odpovedi na podania sťažovateľky

sp. zn. Spr. z 21. októbra 2013 konštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní

nebola predsedom okresného súdu vybavená dôsledne. V konaní samom však nezistila

preukázanie subjektívnych prieťahov zavinených postupom súdu, resp. konajúceho sudcu.

Prvostupňový súd nebol nečinný vo veci a rozhodoval priebežne. V časti sťažnosti

namietajúcej nekonanie bezodkladne vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia

doručeného okresnému súdu 20. marca 2013, o ktorom súd rozhodol 28. mája 2013,

konštatovala predsedníčka krajského súdu nedôvodné predĺženie konania.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

Okresného súdu sp. zn. porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom priznáva spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2400,- €, ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu k rukám sťažovateľky v rade 1/.

Okresný súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia

v sume 275,94 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čierneho..., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich práva na súdne konanie

bez prieťahov nečinnosťou a tiež aj nesprávnym postupom okresného súdu v konaní

sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že konanie začalo

17. februára 2011 sťažovateľkiným návrhom na určenie otcovstva a úpravu rodičovských

práv a povinností voči maloletému sťažovateľovi. Podľa okresného súdu podanie nespĺňalo

náležitosti riadneho návrhu, a preto sťažovateľku vyzval na odstránenie nedostatkov

podania. V priebehu konania okresný súd rozhodoval o viacerých procesných návrhoch

navrhovateľky – o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov (súd rozhodol 14. júla

2011), o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (súd rozhodol 7. septembra 2011),

o vznesenej námietke zaujatosti z 21. augusta 2012, o žiadosti na prikázanie veci inému

súdu z 23. augusta 2012 (vzatej späť 18. decembra 2012), o zmene návrhu (zaslanom

sťažovateľkou Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 15. novembra 2012,

vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namietala stratu dokladov a nedovolenú manipulácia

so spisom), o ďalšom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, o vydanie predbežného

opatrenia a zrušenie predchádzajúceho predbežného opatrenia z 20. marca 2013.

Prvostupňový súd okrem toho vykonával aj ďalšie procesné úkony (napr. vyžiadania

potvrdení z úradu práce, vykonal výzvy o výške priemerného zárobku) a prijímal procesné

rozhodnutia (napr. stanovenie opatrovníka pre maloletého sťažovateľa, nariadenie

znaleckého dokazovania).

Konanie okresného súdu bolo prerušované aj v dôsledku rozhodovania krajského

súdu o odvolaniach proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, napr. proti rozhodnutiu

o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov z 5. septembra 2012, odvolaní sťažovateľky

proti uzneseniu o zastavení konania vo veci návrhu predbežného opatrenia z 28. mája 2013.

Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. -450

z 29. mája 2013 po dvoch rokoch a dvoch mesiacoch od začiatku konania a rozsudok

nadobudol právoplatnosť, čo sa týka určenia otcovstva a úpravy časti rodičovských práv

a povinností k maloletému. V časti úpravy výživného sa sťažovateľka účinne odvolala,

v dôsledku čoho sa spis od 23. septembra 2013 nachádzal na odvolacom súde.

Vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 20. marca 2013 rozhodol

okresný súd uznesením z 28. mája 2013 o zastavení konania. Z vyjadrenia predsedníčky

krajského súdu vyplynulo, že vec sa v tom čase (október 2013) nachádzala na krajskom

súde, kde bola vedená pod sp. zn. a sp. zn. a vo veci sa

vykonávali nevyhnutné procesné úkony.

V súlade so svojou judikatúrou (, , ) ústavný

súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právu podľa dohovoru vtedy, ak bola sťažnosť

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo

alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

bola ústavnému súdu doručená 23. decembra 2013, teda potom, ako okresný súd vo veci

meritórne rozhodol a vo veci návrhu na vydanie predbežného opatrenia uznesením konanie

zastavil. V čase podania sťažnosti okresný súd už nebol oprávnený vo veci konať, nemohol

ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľov, pretože

vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením účastníkom konania okresný súd

vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej

neistoty sťažovateľov. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol

vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na ako vec,

v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila

vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (obdobne napr. ).

Ústavný súd zároveň k veci dodáva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa (vyplýva to

aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu, napr. , ). V prípade,

ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2

, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (,

) alebo návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (,

).

Po posúdení doterajšej dĺžky namietaného konania, lehoty medzi jednotlivými

úkonmi súdu a povahy danej veci ústavný súd konštatuje, že nedostatky v postupe súdu

nevykazujú zatiaľ takú intenzitu, ktorá by mala ústavný rozmer. Z prehľadu procesných

úkonov možno tiež vyvodiť záver, že na dĺžku konania mala vplyv aj procesná aktivita

sťažovateľky. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že za neodstránenie stavu právnej

neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať ani súdu

konajúcemu vo veci (). Z prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní

vyplýva, že okresný súd v posudzovanom období (približne dva roky a dva mesiace)

po odrátaní obdobia, keď sa spis v rámci odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde,

keď reálne nemohol ovplyvniť priebeh napadnutého konania, v podstate konal vo veci

priebežne a jeho postup v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov.

Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu

a sťažovateľmi označeným základným právom, a preto ich sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014