Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 131/2014
PDF · 310.25 KB
No categories available
I. ÚS 131/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Š. J., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Drgoncom,
DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. novembra 2013 doručená sťažnosť Š. J. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj
„žalobca“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol
žalobcom v súdnom spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom
Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 43/2010. Okresný súd
rozsudkom zo 7. septembra 2010 vyhovel jeho žalobe v plnom rozsahu. Sťažovateľ uviedol,
že „Po vyhlásení rozsudku a ešte pred podaním odvolania... zmenil žalobný petit tak, že
zvýšil výšku náhrady pôvodne požadovanej čiastky 3.000,- € za prikázanie jeho podielu
na nehnuteľnosti do vlastníctva odporcu v 1. rade na sumu 50.000,- €... (t. j. podiel 1/4
na cene nehnuteľnosti, pozn.)... následne napadol rozsudok prvostupňového súdu
odvolaním...“.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) „uznesením z 20. júla 2011 sp. zn.
9 Co 10/2011 zmenu žaloby uskutočnenú podaním žalobcu zo 17. septembra 2010
nepripustil, odvolanie žalobcu proti výroku o rozsudku vo veci samej odmietol, rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal“. Sťažovateľ „uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu
napadol... dovolaním“.
Najvyšší súd jeho dovolanie zo 16. septembra 2011 uznesením sp. zn. 5 Cdo 56/2012
z 11. septembra 2013 odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.
3. Sťažovateľ namietal, že „dovolací súd nedostatočne preskúmal námietku
zaujatosti sudcov, ktorí v prvostupňovom a následne v odvolacom konaní rozhodovali
o jeho návrhu... v dôsledku tejto chyby nesprávne rozhodol o námietke zaujatosti...“.
(Sťažovateľ podal námietku zaujatosti „takmer tri týždne po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu“, pozn.)
Sťažovateľ ďalej namietal „zmarenie práva na prístup k súdu tým, že súd prvého
stupňa mu neumožnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody, za účelom
uzatvorenia ktorej bolo pojednávania dňa 18. 5. 2010 odročené a na ďalšom pojednávaní
konanom 7. septembra 2010 konal v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho
zástupcu...“; s uvedenou skutočnosťou (a jej dôsledkami na ďalší priebeh konania, pozn.) sa
odvolací súd a ani dovolací súd dostatočne (podľa jeho predstavy, pozn.) nevysporiadal.
Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv
sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod 1), zrušil toto rozhodnutie,
priznal mu primerané finančné zadosťučinenie „3.500,- euro“ a náhradu trov právneho
zastúpenia „sume 323 euro a 50 centov“.
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 56/2012
z 11. septembra 2013.
8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením
najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj
v dovolaní zo 16. septembra 2011 (napr. zmena žalobného petitu; rozhodovanie
prvostupňového súdu na pojednávaní bez jeho prítomnosti; odňatie mu možnosti konať pred
prvostupňovým a odvolacím súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; nedostatočné
zistenie skutkového stavu; nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu...).
Najvyšší súd jeho dovolanie odmietol „ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné“ (pozri tiež bod 2).
9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné
súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci
všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj
proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom
prípade dovolací súd „dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p... nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení
§ 237 písm. f/ O. s. p...“ (sťažovateľ „prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237
písm. f/ a g/ O. s. p.“, pozn.).
11. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 9 a 10) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení
výroku a podstaty odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 43/2010-69
zo 7. septembra 2010, ako aj výroku a podstatných častí odôvodnenia uznesenia krajského
súdu sp. zn. 9 Co 10/2011 z 20. júla 2011 oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:
«Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) a g) O. s. p. K odňatiu
možnosti konať pred súdom malo dôjsť v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. tým, že
mu súd prvého stupňa neumožnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody,
za účelom ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené. Na ďalšom pojednávaní
7. septembra 2010 súd konal v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu, ktorý svoju prítomnosť údajne neospravedlnil. Namietal, že dôkaz - Správu
Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ružomberok, Fakultnej nemocnice neurologickej
kliniky zo 6. decembra 2010 - odvolací súd hodnotil a skutkové a právne závery z nej
vyvodil bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k nemu, ozrejmiť pochybnosti a prípadne
navrhnúť dôkazy na podporu hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia. Vyslovil názor,
že k vade konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. došlo, tým, že všetci konajúci
sudcovia prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu mali byť vylúčení pre ich pomer
k žalovanému 1/, ako bývalému členovi justičné stráže. Voči výroku rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na zmenu žalobného petitu, s odvolaním sa
na dôkazy založené v spise (dedičské rozhodnutia) namietal, že prvostupňovému súdu už
v čase doručenia zmeneného návrhu na začatie konania a odvolaciemu súdu v čase
rozhodovania o tomto návrhu, boli známe listiny, ktorými bola preukázaná 10-násobne
vyššia hodnota vyporiadovanej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho právny záver odvolacieho
súdu, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie, o zmenenom
návrhu, považoval za nesprávny. Mal za to, že z výsledkov doterajšieho konania je zrejmé,
že všeobecná hodnota nehnuteľnosti uvedená v dedičských rozhodnutiach je mnohonásobne
vyššia. Zároveň namietal, že odvolací súd si zjavne protirečí, resp. minimálne nedostatočne
odôvodňuje tento svoj „opačný“ záver. Ďalej tvrdil, že súd prvého stupňa unáhleným
a nezákonným pojednávaním a rozhodnutím v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho
zástupcu fakticky znemožnil predloženie zmeneného návrhu, ako aj znaleckého posudku
a ďalších listinných dôkazov preukazujúcich rokovania medzi účastníkmi konania
o vyporiadaní ešte pred podaním návrhu, v konaní na prvom stupni, a že k predloženiu
tohto dôkazu v konaní na prvom stupni nedošlo zavinením žalobcu, ale v dôsledku
nepredvídaných udalostí vis maior. Spochybnil aj záver odvolacieho súdu, že „zhodné
tvrdenie účastníkov o všeobecnej hodnote vyporiadavanej veci by mohlo byť dôvodom pre
jeho nerešpektovanie súdom v prípade pochybnosti, či takýmto postupom účastníci
nesledujú obchádzanie iného zákona“. V tejto súvislosti uviedol, že výšku požadovaného
podielu, ktorej vyplatenia sa domáhal v návrhu na začatie konania, uviedol s cieľom
zníženia výšky súdneho poplatku. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o „zhodnom
tvrdení účastníkov“ pokiaľ ide o hodnotu nehnuteľnosti, pretože súdy nižších stupňov boli
uzrozumené s tým, že medzi účastníkmi sú spory ohľadne výšky hodnoty nehnuteľnosti.
Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.»
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že, dovolanie
podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.). zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta
druhá O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), skúmal najskôr, či
jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu je tiež prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo
odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O. s. p.).
Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom
opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie
predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách
konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa
vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O. s. p.).
Podaným dovolaním boli napadnuté všetky výroky uznesenia odvolacieho súdu, tak
výrok o nepripustení zmeny žaloby, ako aj výrok o odmietnutí odvolania žalobcu proti
výroku rozsudku vo veci samej a výroky o trovách konania. Dovolanie žalobcu voči všetkým
napadnutým výrokom nie je procesné prípustné z dôvodu, že smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v § 239 O. s. p.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1. O. s. p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie, by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
konanie a rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia
procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad
nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či
o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a/, e/ O. s. p.
žalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo.
Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom
bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu sudu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možností konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcu tým, že súd
prvého stupňa mu neumožnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej súdnej dohody, za
účelom uzatvorenia ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené a na ďalšom
pojednávaní' konanom 7. septembra 2010 konal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho
zástupcu. Ďalej namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom, malo dôjsť aj tým, že
odvolací súd vyhodnotil dôkaz, ktorým spochybnil hodnovernosť jeho neúčasti
na pojednávaní bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k nemu a ozrejmiť „pochybnosti“
na podporu hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť, len v prípadoch ustanovených
zákonom.
V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon
č. 23/1991 Z. z, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo, aby
jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto
práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto
konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (IV. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym, procesom (fair hearing) sa v
žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, že základným právom
účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho
vec bola prejednaná verejne, a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez
prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor na
uplatnenie tohto práva. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka
konania na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré
predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí
byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť
dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, aby mali dostatok času na prípravu a mohli
sa pojednávania aktívne zúčastniť (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd
pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník (právny
zástupca alebo splnomocnený zástupca) nedostaví na pojednávanie bez toho, aby požiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho neprítomnosti; prihliadne
pritom naj obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p, určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne
splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu:
riadne predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia žiadosti účastníka (jeho zástupcu)
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj
ustanovenie1 § 119 O. s. p., podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých
dôvodov. Ak účastníkovi bráni určitá, prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto
dôvodu požiadať o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto
žiadosti.
Všeobecne platí, že účastník konania sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom,
ktorého si zvolí (§ 24 ods. 1 O. s. p.). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v
ústavnej rovine (čl. 37 ods. 2 Listiny); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a
povinnostiam účastníka kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník konania zastúpený
advokátom s plným procesným plnomocenstvom (§ 25 O. s. p.), jeho procesné práva a
povinnosti vykonáva v konaní jeho zástupca. Bez ďalšieho zastúpením účastníka konania
podľa § 24 O. s. p. účastník nie je pozbavený výkonu svojich procesných práv a povinností.
Vzhľadom k tomu, že zástupca je splnomocnený ku všetkým úkonom, ktoré môže účastník v
konaní urobiť (§ 28 ods. 2 veta druhá O. s. p.), nemôže byť v zásade účastník v prípade
svojej neúčasti na pojednávaní na svojich procesných právach ukrátený. Ak sa zastúpený
účastník domáha svojho práva na prejednanie veci v jeho osobnej prítomnosti, nemožno mu
toto právo uprieť.
V prípade zastúpeného účastníka ide teda o odňatie možnosti konať pred súdom len
vtedy, ak sa mu postupom súdu upiera možnosť realizovať svoje procesné práva.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu. Ak
sa ospravedlní účastník zastúpený advokátom z účasti na pojednávaní a z dôležitého dôvodu
požiada o jeho odročenie, vzniká tým prekážka brániaca súdu v uskutočnení pojednávania,
bez ohľadu na (ne)existenciu dôvodov na strane jeho právneho zástupcu.
K časti dovolacej námietky o odňatí možnosti vyjadriť sa k (ne)uzatvoreniu
mimosúdnej dohody dovolací súd uvádza, že je podaná v súvislosti s konaním pred súdom
prvého stupňa a rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 7. septembra 2010, č. k.
14 C 43/2010-69 a nie v súvislosti s konaním pred odvolacím súdom a uznesením Krajského
súdu v Prešove uznesením z 20. júla. 2011, sp. zn. 9 Co 10/2011. Odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia túto námietku žalobcu (namietanú už v odvolaní)
vyhodnotil, keď podal výklad o možnosti súdu pokračovať v konaní, v prípade neprítomnosti
žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní. Konštatoval, že v prípade, ak sa účastník
konania z pojednávania neospravedlní a nepožiada o odročenie pojednávania, sú splnené
podmienky na pokračovanie v konaní v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. a v takom prípade môže
súd pokračovať v konaní aj v prípade neprítomnosti účastníka, vo veci môže aj rozhodnúť,
pričom prihliadne na obsah spisu a dovtedy vykonané dôkazy. K neprítomnosti právneho
zástupcu a jeho žiadosti o dodatočné ospravedlnenie sa neprítomnosti na pojednávaní
uviedol, že odpustenie zmeškania lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len
pri zákonnej lehote a nie pri tzv. sudcovskej lehote. Nariadenie termínu pojednávania nie je
však lehotou, a zmeškanie ospravedlnenia na pojednávaní nie je preto možné zhojiť
postupom podľa § 58 O. s. p. Dovolací súd sa stotožňuje s takýmto výkladom odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu a k tomu ešte pre úplnosť uvádza:
Lehotou sa v občianskom súdnom konaní chápe konkrétny časový úsek stanovený
občianskym právom procesným na vykonanie konkrétneho procesného úkonu účastníkom,
prípadne iným subjektom zúčastneným v konaní, v ktorom účastník, prípadne aj ďalšia
osoba zúčastnená na konaní musí, alebo môže uskutočniť určitý procesný úkon. Termínom
je časový údaj určujúci deň, hodinu a miesto zasadnutia súdu, prípadne aj iného orgánu,
ktorý uskutočňuje konanie (Ficová S., Števček M. Občianske súdne konanie. Praha, C. H .
Beck, 2010, 155 s.). Odpustenie zmeškania lehoty je v civilnom procese možné len pri
lehotách zákonných (nie je možné pri tzv. lehotách sudcovských), a to za predpokladu, že
zákon takéto odpustenie nevylučuje. Právne účinky zmeškania termínu pojednávania sú iné
ako právne účinky zmeškania lehôt. Z ustanovenia § 58 ods. 1 O. s. p. je zrejmé že zákon
umožňuje odpustiť len zmeškanie lehoty, nie však termínu pojednávania. Procesným
inštitútom umožňujúcim neuskutočnenie už nariadeného pojednávania a jeho odloženie
vo forme odročenia, je inštitút žiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Z logiky
veci však vyplýva, že na to, aby tento procesný úkon vyvolal aj požadované procesné účinky
je (za splnenia iných podmienok, ktoré boli v uvedenej veci naplnené), aby bol podaný včas.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie, možno vec prejednať v neprítomnosť takéhoto účastníka, prihliadne sa
pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O. s. p). Závery
odvolacieho súdu o tom, že súd prvého stupňa neodňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom sú preto správne. S ohľadom na záver, že vykonaný termín pojednávania nebolo
možné, zvrátiť podanou žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty, neobstojí námietka
žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom z dôvodu, že mu odvolací súd neumožnil
vyjadriť sa k dôkazu, ktorý vykonal - Správe Ústrednej vojenskej nemocnice SNP
Ružomberok, Fakultnej nemocnice neurologickej kliniky zo 16. decembra 2010, ktorým
žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty podložil.
K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcu aj tým, že
odvolací súd nepripustil zmenu žalobného petitu, hoci výsledky doterajšieho konania mohli
byť podľa jeho názoru podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.
Podľa § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže...
Podľa § 95 ods. 2 O. s. p. súd nepripustí zmenu návrhu...
K rozhodnutiu súdu o tom, či pripustí zmenu návrhu, treba súhlasiť s názorom
žalobcu uvedeným v dovolaní, že zmena návrhu nesmie byť v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú
v súlade s touto zásadou, ale posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O. s. p. dáva preto
žalobcovi možnosť zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tiež)
vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o
zmenenom návrhu (viď § 95 ods. 2 O. s. p.). V prípade nepripustenia zmeny návrhu
pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v
novom konaní.
Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou
zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí
s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho
myšlienkového postupu.. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie
zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený napadnúť
odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila
alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p.). Ani
dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej
vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v konaní odvolacieho súdu, nemôže
prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. septembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 161/2011, schválené dňa
13. decembra 2011 občianskoprávnym kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).
Rovnako prípustnosť dovolania žalobcu voči výroku uznesenia odvolacieho súdu,
ktorým odmietol odvolanie žalobcu, nie je v zmysle ustanovenia § 239 O. s. p. daná.
Osobitne dovolací súd zdôrazňuje, že nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení
§ 237 písm. f) O. s. p., ktorá by nastala, ak by odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu ako
odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), hoci pre to neboli
splnené procesné podmienky.
K tomu, aby odvolanie malo právne účinky a aby na jeho základe vznikli procesné
vzťahy, musí vyhovovať požiadavkám, ktoré ustanovuje Občiansky súdny poriadok. Ten
v ustanovení § 201 O. s. p. ustanovuje, že subjektom legitimovaným na podanie odvolania je
účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje. Právo podať odvolanie však, ako správne konštatoval
odvolací súd patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola napadnutým rozhodnutím
spôsobená ujma. V danom prípade je zrejmé, že súd prvého stupňa žalobe žalobcu v plnom
rozsahu vyhovel, teda možno objektívne konštatovať, že mu nebola spôsobená ujma na jeho
právach. Odmietnutím odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa nebola
žalobcovi odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p.
dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž
nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na
nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a
hmotnoprávnych (§241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje,
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na. zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok,
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3
O. s. p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu proti výroku uznesenia odvolacieho
súdu o trovách konania. Keďže vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná
vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku
Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby
vo veci rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť
a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania
a jednou z hlavných predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo
a právny štát.
Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke žalobcu, či sudkyňa súdu prvého
stupňa JUDr. Anna Paveleková a členovia senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr.
Irena Dobňáková, JUDr. Milan Šebeň, JUDr. Milan Majernik, sú zaujatí. Mal pri tom
na zreteli, že „neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec
a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy,
ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je
účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší
účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t. j. inak ako
dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O. s. p.
O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by
bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere
k nim.
Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľa zakladali dôvod pre vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p.)
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku
(zaujatosti a nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby
rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov, vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne)
stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu
vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska (sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu
sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it
must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je
založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu
a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť
sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby
oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto
obava považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestranností. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť
sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolností objektívnej povahy,
ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byt' sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
a nezávisle a nestranne.
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v dovolaní vzniesol
námietku zaujatosti voči všetkým konajúcim sudcom - sudkyni súdu prvého stupňa a sudcom
odvolacieho súdu pre ich pomer k žalovanému 1/ ako bývalému členovi justičnej stráže,
ktorý podľa jeho názoru pozná sudcov a má s nimi nadštandardné vzťahy.
Dovolací súd má za to, že subjektívna hypotéza žalobcu o možnej neobjektívnosti
sudcov, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe toho, že
žalovaný 1/ je bývalý člen justičnej stráže súdu prvého stupňa a krajského súdu, nemohla
spôsobiť vznik pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov). Základom pre vylúčenie sudcu,
ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., môžu byť
len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o možnej
neobjektívnosti sudcov, sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. Aleny Pavelekovej a členov
senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr. Ireny Dobňákovej, JUDr. Milana Šebeňa,
JUDr. Milana Majerníka. Sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. Alena Paveleková vyhlásila,
že vo veci sa necíti zaujatá, že nemá pomer k veci, účastníkom konania alebo ich
zástupcom. Ďalej uviedla, že žalovaný 3/ pracuje na súde ako člen justičnej stráže, okrem
pozdravu v rámci bežnej slušnosti s ním neprichádza do, styku, bližšie ho nepozná a nemá s
ním žiadny nadštandardný vzťah (č. l. 156). Rovnako sudcovia Krajského súdu v Prešove
JUDr. Milan Šebeň a JUDr. Irena Dobňáková zhodne vyhlásili, že vo veci sa necítia zaujatí
a účastníkov nepoznajú (č. l. 158 a 158a), sudca JUDr. Milan Majerník uviedol, že
bývalých a súčasných členov justičnej stráže pozná len so služobného kontaktu, nevie, ktorí
z nich má byť účastníkom konania a nepozná skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti
o jeho nezaujatosti (č. l. 159). Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden taký
kvalifikovaný vzťah sudcu (sudcov) k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal
dôvod pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Odôvodnenú pochybnosť o
zaujatosti konajúcich sudcov nie je možné v danom prípade vyvodiť.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesné úspešným žalovaným 1/ až 3/ vzniklo právo na
náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaní 1/ až 3/ však nepodali návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.), a preto im ich
dovolací súd nepriznal.»
12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol
sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky
súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde
o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku. Ústavný súd konštatuje, že dovolací súd (a aj odvolací súd) sa podstatou námietok
sťažovateľa (bod 3) dostatočne zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj primerane
vysporiadal.
13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
14. Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ
namietal nesprávne závery vo veci konajúcich súdov týkajúce sa výšky ceny predmetu
sporu (nehnuteľností) a určenia ocenenia jednotlivých spoluvlastníckych podielov, ústavný
súd sa touto problematikou viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
nezaoberal, lebo sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený advokátom) sa dožadoval
ústavnoprávneho prieskumu výlučne len rozhodnutím najvyššieho súdu, a nie aj jemu
predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd totiž v rozsahu zákonom
ustanovených dovolacích dôvodov nebol v okolnostiach posudzovanej veci oprávnený
preskúmať/posúdiť aj prípadné nesprávne právne závery odvolacieho súdu. Týmito by sa
ústavný súd mohol zaoberať iba vtedy, ak by sťažovateľ popri najvyššom súde v petite
brojil aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 10/2011 z 20. júla 2011, k čomu však
nedošlo.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014