Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 131/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Š. J., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Drgoncom,

DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2013 doručená sťažnosť Š. J. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj

„žalobca“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 11. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

žalobcom v súdnom spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom

Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd

rozsudkom zo 7. septembra 2010 vyhovel jeho žalobe v plnom rozsahu. Sťažovateľ uviedol,

že „Po vyhlásení rozsudku a ešte pred podaním odvolania... zmenil žalobný petit tak, že

zvýšil výšku náhrady pôvodne požadovanej čiastky 3.000,- € za prikázanie jeho podielu

na nehnuteľnosti do vlastníctva odporcu v 1. rade na sumu 50.000,- €... (t. j. podiel 1/4

na cene nehnuteľnosti, pozn.)... následne napadol rozsudok prvostupňového súdu

odvolaním...“.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) „uznesením z 20. júla 2011 sp. zn.

zmenu žaloby uskutočnenú podaním žalobcu zo 17. septembra 2010

nepripustil, odvolanie žalobcu proti výroku o rozsudku vo veci samej odmietol, rozsudok

súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal“. Sťažovateľ „uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu

napadol... dovolaním“.

Najvyšší súd jeho dovolanie zo 16. septembra 2011 uznesením sp. zn.

z 11. septembra 2013 odmietol „podľa v spojení s písm.

c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

3. Sťažovateľ namietal, že „dovolací súd nedostatočne preskúmal námietku

zaujatosti sudcov, ktorí v prvostupňovom a následne v odvolacom konaní rozhodovali

o jeho návrhu... v dôsledku tejto chyby nesprávne rozhodol o námietke zaujatosti...“.

(Sťažovateľ podal námietku zaujatosti „takmer tri týždne po právoplatnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu“, pozn.)

Sťažovateľ ďalej namietal „zmarenie práva na prístup k súdu tým, že súd prvého

stupňa mu neumožnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody, za účelom

uzatvorenia ktorej bolo pojednávania dňa 18. 5. 2010 odročené a na ďalšom pojednávaní

konanom 7. septembra 2010 konal v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho

zástupcu...“; s uvedenou skutočnosťou (a jej dôsledkami na ďalší priebeh konania, pozn.) sa

odvolací súd a ani dovolací súd dostatočne (podľa jeho predstavy, pozn.) nevysporiadal.

Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv

sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod 1), zrušil toto rozhodnutie,

priznal mu primerané finančné zadosťučinenie „3.500,- euro“ a náhradu trov právneho

zastúpenia „sume 323 euro a 50 centov“.

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. septembra 2013.

8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj

v dovolaní zo 16. septembra 2011 (napr. zmena žalobného petitu; rozhodovanie

prvostupňového súdu na pojednávaní bez jeho prítomnosti; odňatie mu možnosti konať pred

prvostupňovým a odvolacím súdom a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; nedostatočné

zistenie skutkového stavu; nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu...).

Najvyšší súd jeho dovolanie odmietol „ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné“ (pozri tiež bod 2).

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj

proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v . V posudzovanom

prípade dovolací súd „dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody

dovolania podľa .. nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení

..“ (sťažovateľ „prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením

písm. f/ a g/ “, pozn.).

11. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 9 a 10) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 11. septembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení

výroku a podstaty odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. -69

zo 7. septembra 2010, ako aj výroku a podstatných častí odôvodnenia uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 20. júla 2011 oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:

«Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením a K odňatiu

možnosti konať pred súdom malo dôjsť v zmysle ustanovenia tým, že

mu súd prvého stupňa neumožnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody,

za účelom ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené. Na ďalšom pojednávaní

7. septembra 2010 súd konal v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho

zástupcu, ktorý svoju prítomnosť údajne neospravedlnil. Namietal, že dôkaz - Správu

Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ružomberok, Fakultnej nemocnice neurologickej

kliniky zo 6. decembra 2010 - odvolací súd hodnotil a skutkové a právne závery z nej

vyvodil bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k nemu, ozrejmiť pochybnosti a prípadne

navrhnúť dôkazy na podporu hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia. Vyslovil názor,

že k vade konania v zmysle ustanovenia došlo, tým, že všetci konajúci

sudcovia prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu mali byť vylúčení pre ich pomer

k žalovanému 1/, ako bývalému členovi justičné stráže. Voči výroku rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na zmenu žalobného petitu, s odvolaním sa

na dôkazy založené v spise (dedičské rozhodnutia) namietal, že prvostupňovému súdu už

v čase doručenia zmeneného návrhu na začatie konania a odvolaciemu súdu v čase

rozhodovania o tomto návrhu, boli známe listiny, ktorými bola preukázaná 10-násobne

vyššia hodnota vyporiadovanej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho právny záver odvolacieho

súdu, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie, o zmenenom

návrhu, považoval za nesprávny. Mal za to, že z výsledkov doterajšieho konania je zrejmé,

že všeobecná hodnota nehnuteľnosti uvedená v dedičských rozhodnutiach je mnohonásobne

vyššia. Zároveň namietal, že odvolací súd si zjavne protirečí, resp. minimálne nedostatočne

odôvodňuje tento svoj „opačný“ záver. Ďalej tvrdil, že súd prvého stupňa unáhleným

a nezákonným pojednávaním a rozhodnutím v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho

zástupcu fakticky znemožnil predloženie zmeneného návrhu, ako aj znaleckého posudku

a ďalších listinných dôkazov preukazujúcich rokovania medzi účastníkmi konania

o vyporiadaní ešte pred podaním návrhu, v konaní na prvom stupni, a že k predloženiu

tohto dôkazu v konaní na prvom stupni nedošlo zavinením žalobcu, ale v dôsledku

nepredvídaných udalostí vis maior. Spochybnil aj záver odvolacieho súdu, že „zhodné

tvrdenie účastníkov o všeobecnej hodnote vyporiadavanej veci by mohlo byť dôvodom pre

jeho nerešpektovanie súdom v prípade pochybnosti, či takýmto postupom účastníci

nesledujú obchádzanie iného zákona“. V tejto súvislosti uviedol, že výšku požadovaného

podielu, ktorej vyplatenia sa domáhal v návrhu na začatie konania, uviedol s cieľom

zníženia výšky súdneho poplatku. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o „zhodnom

tvrdení účastníkov“ pokiaľ ide o hodnotu nehnuteľnosti, pretože súdy nižších stupňov boli

uzrozumené s tým, že medzi účastníkmi sú spory ohľadne výšky hodnoty nehnuteľnosti.

Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd... ako súd dovolací ( ) po zistení, že, dovolanie

podal včas účastník konania ( ). zastúpený advokátom ( veta

druhá ), bez nariadenia pojednávania ( ), skúmal najskôr, či

jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu je tiež prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (viď ) na zaujatie stanoviska.

Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo

odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podľa ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/

odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď ).

Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom

opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie

predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách

konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa

vo veci samej rozhoduje uznesením ( ).

Podaným dovolaním boli napadnuté všetky výroky uznesenia odvolacieho súdu, tak

výrok o nepripustení zmeny žaloby, ako aj výrok o odmietnutí odvolania žalobcu proti

výroku rozsudku vo veci samej a výroky o trovách konania. Dovolanie žalobcu voči všetkým

napadnutým výrokom nie je procesné prípustné z dôvodu, že smeruje proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (. ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie, by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

konanie a rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia

procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad

nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či

o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa ,

žalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom

bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu sudu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možností konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcu tým, že súd

prvého stupňa mu neumožnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej súdnej dohody, za

účelom uzatvorenia ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené a na ďalšom

pojednávaní' konanom 7. septembra 2010 konal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho

zástupcu. Ďalej namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom, malo dôjsť aj tým, že

odvolací súd vyhodnotil dôkaz, ktorým spochybnil hodnovernosť jeho neúčasti

na pojednávaní bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k nemu a ozrejmiť „pochybnosti“

na podporu hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť, len v prípadoch ustanovených

zákonom.

V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon

č. 23/1991 Z. z, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo, aby

jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto

práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto

konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na

spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (). Pod spravodlivým súdnym, procesom (fair hearing) sa v

žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do

obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Z citovaných ustanovení a ústavného zákona vyplýva, že základným právom

účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho

vec bola prejednaná verejne, a v jeho prítomnosti, zaručené Slovenskej

republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez

prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor na

uplatnenie tohto práva. upravujúci postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka

konania na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný

predpis neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré

predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí

byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť

dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, aby mali dostatok času na prípravu a mohli

sa pojednávania aktívne zúčastniť ( ). Podľa súd

pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník (právny

zástupca alebo splnomocnený zástupca) nedostaví na pojednávanie bez toho, aby požiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho neprítomnosti; prihliadne

pritom naj obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p, určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne

splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu:

riadne predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia žiadosti účastníka (jeho zástupcu)

o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj

ustanovenie1 , podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých

dôvodov. Ak účastníkovi bráni určitá, prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto

dôvodu požiadať o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto

žiadosti.

Všeobecne platí, že účastník konania sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom,

ktorého si zvolí ( ). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v

ústavnej rovine (čl. 37 ods. 2 Listiny); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a

povinnostiam účastníka kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník konania zastúpený

advokátom s plným procesným plnomocenstvom ( ), jeho procesné práva a

povinnosti vykonáva v konaní jeho zástupca. Bez ďalšieho zastúpením účastníka konania

podľa účastník nie je pozbavený výkonu svojich procesných práv a povinností.

Vzhľadom k tomu, že zástupca je splnomocnený ku všetkým úkonom, ktoré môže účastník v

konaní urobiť ( veta druhá ), nemôže byť v zásade účastník v prípade

svojej neúčasti na pojednávaní na svojich procesných právach ukrátený. Ak sa zastúpený

účastník domáha svojho práva na prejednanie veci v jeho osobnej prítomnosti, nemožno mu

toto právo uprieť.

V prípade zastúpeného účastníka ide teda o odňatie možnosti konať pred súdom len

vtedy, ak sa mu postupom súdu upiera možnosť realizovať svoje procesné práva.

Ustanovenie sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu. Ak

sa ospravedlní účastník zastúpený advokátom z účasti na pojednávaní a z dôležitého dôvodu

požiada o jeho odročenie, vzniká tým prekážka brániaca súdu v uskutočnení pojednávania,

bez ohľadu na (ne)existenciu dôvodov na strane jeho právneho zástupcu.

K časti dovolacej námietky o odňatí možnosti vyjadriť sa k (ne)uzatvoreniu

mimosúdnej dohody dovolací súd uvádza, že je podaná v súvislosti s konaním pred súdom

prvého stupňa a rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 7. septembra 2010, č. k.

-69 a nie v súvislosti s konaním pred odvolacím súdom a uznesením Krajského

súdu v Prešove uznesením z 20. júla. 2011, sp. zn. . Odvolací súd v

odôvodnení svojho rozhodnutia túto námietku žalobcu (namietanú už v odvolaní)

vyhodnotil, keď podal výklad o možnosti súdu pokračovať v konaní, v prípade neprítomnosti

žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní. Konštatoval, že v prípade, ak sa účastník

konania z pojednávania neospravedlní a nepožiada o odročenie pojednávania, sú splnené

podmienky na pokračovanie v konaní v zmysle a v takom prípade môže

súd pokračovať v konaní aj v prípade neprítomnosti účastníka, vo veci môže aj rozhodnúť,

pričom prihliadne na obsah spisu a dovtedy vykonané dôkazy. K neprítomnosti právneho

zástupcu a jeho žiadosti o dodatočné ospravedlnenie sa neprítomnosti na pojednávaní

uviedol, že odpustenie zmeškania lehoty v zmysle prichádza do úvahy len

pri zákonnej lehote a nie pri tzv. sudcovskej lehote. Nariadenie termínu pojednávania nie je

však lehotou, a zmeškanie ospravedlnenia na pojednávaní nie je preto možné zhojiť

postupom podľa Dovolací súd sa stotožňuje s takýmto výkladom odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu a k tomu ešte pre úplnosť uvádza:

Lehotou sa v občianskom súdnom konaní chápe konkrétny časový úsek stanovený

občianskym právom procesným na vykonanie konkrétneho procesného úkonu účastníkom,

prípadne iným subjektom zúčastneným v konaní, v ktorom účastník, prípadne aj ďalšia

osoba zúčastnená na konaní musí, alebo môže uskutočniť určitý procesný úkon. Termínom

je časový údaj určujúci deň, hodinu a miesto zasadnutia súdu, prípadne aj iného orgánu,

ktorý uskutočňuje konanie (Ficová S., Števček M. Občianske súdne konanie. Praha, C. H .

Beck, 2010, 155 s.). Odpustenie zmeškania lehoty je v civilnom procese možné len pri

lehotách zákonných (nie je možné pri tzv. lehotách sudcovských), a to za predpokladu, že

zákon takéto odpustenie nevylučuje. Právne účinky zmeškania termínu pojednávania sú iné

ako právne účinky zmeškania lehôt. Z ustanovenia je zrejmé že zákon

umožňuje odpustiť len zmeškanie lehoty, nie však termínu pojednávania. Procesným

inštitútom umožňujúcim neuskutočnenie už nariadeného pojednávania a jeho odloženie

vo forme odročenia, je inštitút žiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Z logiky

veci však vyplýva, že na to, aby tento procesný úkon vyvolal aj požadované procesné účinky

je (za splnenia iných podmienok, ktoré boli v uvedenej veci naplnené), aby bol podaný včas.

Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého

dôvodu o odročenie, možno vec prejednať v neprítomnosť takéhoto účastníka, prihliadne sa

pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O. s. p). Závery

odvolacieho súdu o tom, že súd prvého stupňa neodňal žalobcovi možnosť konať pred

súdom sú preto správne. S ohľadom na záver, že vykonaný termín pojednávania nebolo

možné, zvrátiť podanou žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty, neobstojí námietka

žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom z dôvodu, že mu odvolací súd neumožnil

vyjadriť sa k dôkazu, ktorý vykonal - Správe Ústrednej vojenskej nemocnice SNP

Ružomberok, Fakultnej nemocnice neurologickej kliniky zo 16. decembra 2010, ktorým

žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty podložil.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcu aj tým, že

odvolací súd nepripustil zmenu žalobného petitu, hoci výsledky doterajšieho konania mohli

byť podľa jeho názoru podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Podľa navrhovateľ môže...

Podľa súd nepripustí zmenu návrhu...

K rozhodnutiu súdu o tom, či pripustí zmenu návrhu, treba súhlasiť s názorom

žalobcu uvedeným v dovolaní, že zmena návrhu nesmie byť v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú

v súlade s touto zásadou, ale posudzuje súd. Ustanovenie dáva preto

žalobcovi možnosť zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tiež)

vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o

zmenenom návrhu (viď ). V prípade nepripustenia zmeny návrhu

pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v

novom konaní.

Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou

zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí

s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho

myšlienkového postupu.. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie

zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený napadnúť

odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila

alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné (viď ). Ani

dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej

vady konania v zmysle v konaní odvolacieho súdu, nemôže

prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. septembra 2011 sp. zn. , schválené dňa

13. decembra 2011 občianskoprávnym kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky).

Rovnako prípustnosť dovolania žalobcu voči výroku uznesenia odvolacieho súdu,

ktorým odmietol odvolanie žalobcu, nie je v zmysle ustanovenia daná.

Osobitne dovolací súd zdôrazňuje, že nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení

, ktorá by nastala, ak by odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu ako

odvolanie podané neoprávnenou osobou ( ), hoci pre to neboli

splnené procesné podmienky.

K tomu, aby odvolanie malo právne účinky a aby na jeho základe vznikli procesné

vzťahy, musí vyhovovať požiadavkám, ktoré ustanovuje . Ten

v ustanovení ustanovuje, že subjektom legitimovaným na podanie odvolania je

účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje. Právo podať odvolanie však, ako správne konštatoval

odvolací súd patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola napadnutým rozhodnutím

spôsobená ujma. V danom prípade je zrejmé, že súd prvého stupňa žalobe žalobcu v plnom

rozsahu vyhovel, teda možno objektívne konštatovať, že mu nebola spôsobená ujma na jeho

právach. Odmietnutím odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa nebola

žalobcovi odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž

nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na

nápravu len výslovne uvedených procesných ( a ) a

hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje,

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na. zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok,

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Ako je ale výslovne uvedené v , ustanovenia odsekov 1 a

neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3

teda vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu proti výroku uznesenia odvolacieho

súdu o trovách konania. Keďže vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná

vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku

vyvodiť ani z

Podľa ustanovenia , dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby

vo veci rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť

a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania

a jednou z hlavných predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo

a právny štát.

Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke žalobcu, či sudkyňa súdu prvého

stupňa JUDr. Anna Paveleková a členovia senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr.

Irena Dobňáková, JUDr. Milan Šebeň, JUDr. Milan Majernik, sú zaujatí. Mal pri tom

na zreteli, že „neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec

a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy,

ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia

o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je

účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší

účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t. j. inak ako

dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle

O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by

bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere

k nim.

Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľa zakladali dôvod pre vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto

prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie )

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku

(zaujatosti a nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby

rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov, vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne)

stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu

vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska (sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu

sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it

must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je

založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu

a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť

nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť

sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby

oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto

obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestranností. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť

sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolností objektívnej povahy,

ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byt' sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

a nezávisle a nestranne.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v dovolaní vzniesol

námietku zaujatosti voči všetkým konajúcim sudcom - sudkyni súdu prvého stupňa a sudcom

odvolacieho súdu pre ich pomer k žalovanému 1/ ako bývalému členovi justičnej stráže,

ktorý podľa jeho názoru pozná sudcov a má s nimi nadštandardné vzťahy.

Dovolací súd má za to, že subjektívna hypotéza žalobcu o možnej neobjektívnosti

sudcov, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe toho, že

žalovaný 1/ je bývalý člen justičnej stráže súdu prvého stupňa a krajského súdu, nemohla

spôsobiť vznik pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov). Základom pre vylúčenie sudcu,

ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu ustanovenia , môžu byť

len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o možnej

neobjektívnosti sudcov, sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. Aleny Pavelekovej a členov

senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr. Ireny Dobňákovej, JUDr. Milana Šebeňa,

JUDr. Milana Majerníka. Sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. Alena Paveleková vyhlásila,

že vo veci sa necíti zaujatá, že nemá pomer k veci, účastníkom konania alebo ich

zástupcom. Ďalej uviedla, že žalovaný 3/ pracuje na súde ako člen justičnej stráže, okrem

pozdravu v rámci bežnej slušnosti s ním neprichádza do, styku, bližšie ho nepozná a nemá s

ním žiadny nadštandardný vzťah (č. l. 156). Rovnako sudcovia Krajského súdu v Prešove

JUDr. Milan Šebeň a JUDr. Irena Dobňáková zhodne vyhlásili, že vo veci sa necítia zaujatí

a účastníkov nepoznajú (č. l. 158 a 158a), sudca JUDr. Milan Majerník uviedol, že

bývalých a súčasných členov justičnej stráže pozná len so služobného kontaktu, nevie, ktorí

z nich má byť účastníkom konania a nepozná skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti

o jeho nezaujatosti (č. l. 159). Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden taký

kvalifikovaný vzťah sudcu (sudcov) k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal

dôvod pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Odôvodnenú pochybnosť o

zaujatosti konajúcich sudcov nie je možné v danom prípade vyvodiť.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody

prípustnosti dovolania podľa

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesné úspešným žalovaným 1/ až 3/ vzniklo právo na

náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Žalovaní 1/ až 3/ však nepodali návrh

na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania ( ), a preto im ich

dovolací súd nepriznal.»

12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol

sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky

súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 11. septembra 2013

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku. Ústavný súd konštatuje, že dovolací súd (a aj odvolací súd) sa podstatou námietok

sťažovateľa (bod 3) dostatočne zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj primerane

vysporiadal.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

14. Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ

namietal nesprávne závery vo veci konajúcich súdov týkajúce sa výšky ceny predmetu

sporu (nehnuteľností) a určenia ocenenia jednotlivých spoluvlastníckych podielov, ústavný

súd sa touto problematikou viazaný petitom sťažnosti ( )

nezaoberal, lebo sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený advokátom) sa dožadoval

ústavnoprávneho prieskumu výlučne len rozhodnutím najvyššieho súdu, a nie aj jemu

predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd totiž v rozsahu zákonom

ustanovených dovolacích dôvodov nebol v okolnostiach posudzovanej veci oprávnený

preskúmať/posúdiť aj prípadné nesprávne právne závery odvolacieho súdu. Týmito by sa

ústavný súd mohol zaoberať iba vtedy, ak by sťažovateľ popri najvyššom súde v petite

brojil aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011, k čomu však

nedošlo.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014