Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/56/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š. J., bývajúceho v P.,

zastúpeného Mgr. I. P., advokátom, Advokátska kancelária S. so sídlom v B., proti ţalovaným

1/ V. J., bývajúcemu vo V., 2/ E. J., bývajúcemu v P., 3/ B. J., bývajúcemu v B. ,

zastúpenému opatrovníkom Domovom sociálnych sluţieb A., so sídlom v B., o zrušenie a

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenej

na Okresnom súde Prešov, pod sp.zn. , na dovolanie ţalobcu proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 20. júla 2011, sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 7. septembra 2010, č.k. -69 zrušil

podielové spoluvlastníctvo ţalobcu, spoluvlastnícky podiel ¼-iny a ţalovaných 1/ aţ 3/

spoluvlastnícky podiel po ¼-ine, ktoré sú predmetom tohto konania, nehnuteľnosti

nachádzajúce sa v katastrálnom území P., zapísané na liste vlastníctva č. X., vedenom pre

katastrálne územie Správou katastra P., a to pozemku - parcely KN C č. 1009/8, zastavané

2

plochy a nádvoria o výmere 317 ma rodinného domu súpisné číslo 7318, postaveného na

parcele KN C č. 1009/8. Nehnuteľnosti nachádzajúce sa

v katastrálnom území P., zapísané na liste vlastníctva č. X., vedenom pre toto katastrálne

územie Správou katastra P., a to pozemku - parcely KN C č. 1009/8 - zastavané plochy a

2

nádvoria o výmere 317 ma rodinného domu súpisné číslo 7318, postaveného na parcele KN

C č. 1009/8 prikázal do podielového spoluvlastníctva ţalovaného 1/ v spoluvlastníckom

podiele 1/3-iny, ţalovanému 2/ v spoluvlastníckom podiele 1/3-iny, ţalovanému 3/ v

spoluvlastníckom podiele 1/3-iny za primeranú náhradu vo výške 3 000 €. Ţalovaným 1/ aţ 3/

2

uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi 3 000 €, a to do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku. Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, ţe

ţalobca sa ţalobou domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam, hodnotu nehnuteľností odhadol sumou 12 000 €, z čoho by na jeho

spoluvlastnícky podiel pripadla suma 3 000 €. Uviedol, ţe pred začatím pojednávania

18. mája 2010 účastníci zhodne navrhli odročiť pojednávanie s cieľom vykonať mimosúdne

vyporiadanie, pričom vytýčený termín pojednávania na 7. septembra 2010 zobrali

na vedomie. Na pojednávaní 7. septembra 2010 vykonal dokazovanie v neprítomnosti ţalobcu

a zástupcu ţalobcu, ktorí svoju neprítomnosť neospravedlnili a nepoţiadali o odročenie

pojednávania. Ţalovaní 1/ aţ 3/ súhlasili s návrhom, aby sa stali spoluvlastníkmi v podiele

1/3-ine pre kaţdého v predmetnej nehnuteľnosti za náhradu, ako to navrhol ţalobca

a nenavrhli vo veci ţiadne dokazovanie. Dospel k záveru, ţe účastníci konania nemajú záujem

zotrvať v spoluvlastníctve spornej nehnuteľnosti. Vychádzal z toho, ţe ţalobca v návrhu

uviedol, ţe navrhol dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktorú

ţiaden zo ţalovaných neakceptoval, k dohode nedošlo, ale na podporu tohto tvrdenia

nepredloţil súdu ţiadny dôkaz. Poukázal na vyjadrenie ţalovaného 1/, ktorý uviedol, ţe

nemal pred začatím konania záujem uzatvoriť mimosúdnu dohodu a ţe dohoda prednesená

v ţalobnom petite navrhovaná predtým nebola. Keďţe vo veci nebol zo strany ţalovaných

rozporovaný návrh ţalobcu, ţalovaní s ním súhlasili, návrhu v celom rozsahu vyhovel. Výrok

o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením ods. l v spojitosti s ustanovením

Krajský súd v Prešove uznesením z 20. júla 2011, sp.zn. zmenu ţaloby

uskutočnenú podaním ţalobcu zo 17. septembra 2010 nepripustil, odvolanie ţalobcu proti

výroku o rozsudku vo veci samej odmietol, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade

trov konania potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, ţe

pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má zásadný význam skutočnosť, ţe

všetci účastníci boli účinne a včas poučení súdom v súlade s , ţe všetky

dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa končí dokazovanie, pretoţe skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr, môţu byť

odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v , ktoré v preskúmavanej

veci neboli splnené. Ţalobca bol takto poučený súdom prvého stupňa v uznesení, ktoré

prevzal 9. apríla 2010. Ďalej poukázal na to, ţe ţalobcovi bol uţ v čase podania ţaloby na súd

známy obsah posudku číslo 67/2009, vypracovaného k 27. septembru 2009 znalcom z odboru

3

stavebníctva, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľnosti Ing. J. G., teda uţ v

čase podania ţaloby na súd mu bolo známe, ţe podľa tohto posudku mala by byť všeobecná

hodnota nehnuteľnosti 212 000 €. Napriek tomu ţalobca túto skutočnosť neuviedol ani v

podanej ţalobe, ani neskôr v priebehu konania pred rozhodnutím vo veci samej. Podobne

nenavrhol súdu ţiaden dôkaz na zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a túto

v podanej ţalobe odhadol na cca 12 000 €. Konštatoval, ţe bez ohľadu na skutočné dôvody,

ktoré viedli ţalobcu k podaniu ţaloby obsahujúcej takúto všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti,

ktorou sa domáhal vyplatenia spoluvlastníckeho podielu vo výške výslovne 3 000 €, bola

ţalovaným účastníkom doručená ţaloba v uvedenom znení. Tento svoj prejav vôle ţalobca

počas prvostupňového konania nezmenil. Mal za to, ţe vzhľadom na účinné poučenie ţalobcu

podľa , nebolo moţné prihliadať na zmenu ţaloby, ku ktorej došlo aţ

po vyhlásení napadnutého rozsudku, ani na posudok Ing. J. G., ktorý bol doručený súdu

taktieţ aţ po vyhlásení napadnutého rozhodnutia. Ţalobcovi nič nebránilo takto ţalovať

a predloţiť uvedený dôkaz uţ pri podaní ţaloby, resp. kedykoľvek následne pred rozhodnutím

súdu o skončení dokazovania. Odvolací súd nepovaţoval za opodstatnený odvolací dôvod,

podľa ktorého malo dôjsť v konaní k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej. Mal za to, ţe ţalobca bol riadne predvolaný na obe pojednávania

uskutočnené vo veci. V tejto súvislosti zdôraznil, ţe pokiaľ má účastník zástupcu

s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Len ak má

účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj

jemu ( ). To znamená, ţe pokiaľ prvostupňový súd na pojednávaní 18. mája

2010 oznámil prítomnému právnemu zástupcovi ţalobcu, ţe sa pojednávanie odročuje na deň

7. septembra 2010, došlo k riadnemu predvolaniu ţalobcu na toto súdne pojednávanie.

Konštatoval, ţe pojednávania 7. septembra 2010 sa zúčastnili všetci ostatní účastníci

s výnimkou ţalobcu, ktorý svoju neprítomnosť neospravedlnil a nepoţiadal o odročenie

pojednávania. Za tohto stavu boli splnené podmienky upravené v

umoţňujúce súdu pokračovať v konaní aj v prípade nečinnosti, a teda aj neprítomnosti

účastníka, pričom v takom prípade môţe súd vo veci aj rozhodnúť a prihliadnutím na obsah

spisu a dovtedy vykonané dôkazy. Obsah spisu v tom čase tvorili okrem ţaloby rovnopis listu

vlastníctva číslo X., ako aj kópie dedičských rozhodnutí, na základe ktorých účastníci konania

sa stali spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Mal za to, ţe aj keď z dedičských

rozhodnutí bola zistiteľná iná všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti, stala sa

pre rozhodnutie súdu právne významnou navrhovaná všeobecná hodnota uvedená v podanej

ţalobe samotným ţalobcom, odsúhlasená na pojednávaní všetkými ţalovanými účastníkmi.

Poukázal na to, ţe predmetom tohto súdneho sporu nie je ţiaden z nárokov upravených

v , v dôsledku čoho si súd môţe v súlade s osvojiť aj

skutkové zistenia zaloţené na zhodnom tvrdení účastníkov. Účastníci sa teda mohli účinne

v priebehu súdneho konania dohodnúť na tom, ţe všeobecná cena nehnuteľností, ktorá je

predmetom ich sporu, je iná, neţ ako bola zistená v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach.

Zhodné tvrdenia účastníkov nie sú pre súd záväzné v prípade, ţe by skutočnosti, ktorých sa

tieto tvrdenia týkajú, boli upravené v hmotnom práve kogentnej povahy. Uviedol, ţe v zásade

niet dôvodu, pre ktorý by súd mal vykonávať dokazovanie o skutočnostiach zhodne tvrdených

všetkými účastníkmi, ak sú upravené skutkovou podstatou hmotnoprávnej normy

dispozitívnej povahy. Súd zásadne rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti ( ).

Takýmto skutkovým tvrdením môţe byť aj tvrdenie o všeobecnej hodnote nehnuteľnosti,

ktorá je predmetom súdneho vyporiadania. Zhodné tvrdenia účastníkov o všeobecnej hodnote

vyporiadavanej veci by mohli byť dôvodom pre ich nerešpektovanie súdom v prípade

pochybnosti, či takýmto postupom účastníci nesledujú obchádzanie iného zákona. Pokiaľ sa

účastníci konania zhodli na takejto všeobecnej hodnote nehnuteľnosti, nedošlo rozhodnutím

súdu, ktorým akceptoval túto ich spoločnú vôľu, k odňatiu práva niektorého z nich na súdnu

ochranu, a to ani v prípade, ţe z iného dôkazu - dedičského rozhodnutia - bola zistiteľná iná

všeobecná cena nehnuteľnosti. Uviedol ďalej, ţe prvostupňový súd napadnutým rozsudkom

vyhovel ţalobe vo veci samej v plnom rozsahu. Napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním môţe kaţdý účastník konania, pokiaľ to zákon nevylučuje ( ).

Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, ţe odvolanie môţe podať

len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa plne vyhovené, poprípade,

ktorému bola týmto rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúcim

pritom je výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa. Oprávnenie podať odvolanie svedčí len

tomu z účastníkov, v ktorého neprospech vyznieva porovnanie ţalobou uplatneného nároku

vo veci samej so znením rozsudočného výroku. Mal za to, ţe ţalobca, ktorého ţalobe vo veci

samej prvostupňový súd rozsudkom v plnom rozsahu vyhovel, nie je osobou oprávnenou

podať odvolanie proti takémuto rozhodnutiu vo veci samej. Konštatoval, ţe to platí aj

v prípade, ţe predmetom konania je určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi

vyplývajúci z právneho predpisu. Podotkol, ţe v zmysle , nastávajú účinky

odvolania taktieţ vo vzťahu k výroku, u ktorého spôsob vyporiadania vzťahu medzi

účastníkmi podľa právneho predpisu znamená, ţe musí byť preskúmaný spolu s napadnutým

výrokom. To však nemoţno vykladať tak, ţe po vyhlásení rozsudku, ktorým bolo vyhovené

ţalobe týkajúcej sa určitého spôsobu vyrovnania vzťahov medzi účastníkmi vyplývajúceho

z právneho predpisu, môţe ţalobca úspešne zmeniť podanú ţalobu a domáhať sa podaným

odvolaním iného spôsobu vyporiadania takéhoto vzťahu medzi účastníkmi. Takéto odvolanie

by bolo prípustné len v prípade, ak by ţalobca ešte v priebehu prvostupňového konania

zmenil petit ním podanej ţaloby a domáhal sa iného konkrétneho spôsobu vyporiadania

právneho vzťahu medzi účastníkmi, pričom prvostupňový súd by rozhodol o vyporiadaní

pôvodne navrhovaným spôsobom, resp. o vyporiadaní celkom iným spôsobom.

V preskúmavanej veci sa ţalobca podanou ţalobou domáhal zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva k označeným nehnuteľnostiam podľa § 142 ods. l Občianskeho

zákonníka, keď navrhol zrušiť toto podielové spoluvlastníctvo, prikázať tieto nehnuteľnosti

do podielového spoluvlastníctva ţalovaných 1/ aţ 3/ a uloţiť týmto ţalovaným povinnosť

vyplatiť ţalobcovi sumu 3 000 €. Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd takto podanej

ţalobe v celom rozsahu bezo zvyšku vyhovel. Odvolací súd dospel k záveru, ţe v dôsledku

toho nie je ţalobca osobou oprávnenou podať odvolanie proti tomuto rozsudku vo veci samej.

Na tom nemení nič skutočnosť, ţe po vyhlásení napadnutého rozsudku, s odstupom 10 dní

ţalobca zmenil svoju ţalobu. Takáto zmena ţaloby by bola prípustná za podmienok

stanovených v a Tým, ţe ţalobca aţ po vyhlásení uznesenia

o skončení dokazovania urobil prednes o inej, novej skutočnosti týkajúcej sa všeobecnej

hodnoty nehnuteľnosti a taktieţ aţ v tomto štádiu konania, fakticky aţ po vyhlásení

napadnutého rozsudku predloţil listinný dôkaz, ktorého vykonanie predtým nenavrhol, nie je

moţné na tieto skutočnosti a takýto dôkaz v odvolacom konaní prihliadať. Odvolací súd preto

nepripustil zmenu ţaloby prednesenú podaním ţalobcu zo 17. septembra 2010. Ďalej uviedol,

ţe na rozhodnutie vo veci nemá právny význam dodatočné ospravedlnenie právneho zástupcu

ţalobcu z neúčasti na pojednávaní dňa 7. septembra 2010 spojené so ţiadosťou o odpustenie

zmeškania lehoty. Hodnovernosť tohto dodatočného ospravedlnenia právneho zástupcu bola

narušená správou Ústrednej vojenskej nemocnici SNP Ruţomberok, Fakultnej nemocnice

neurologickej kliniky zo 16. decembra 2010, podľa ktorej I. P. (právny zástupca ţalobcu)

nebol v roku 2010 (a teda ani 7. septembra 2010) v tamojšej nemocnici ošetrovaný. Tým

istým podaním právny zástupca ţalobcu poţiadal o odpustenie zmeškania lehoty „pre včasné

ospravedlnenie sa neprítomnosti na pojednávaní“. Odpustenie zmeškania lehoty v zmysle §

58 ods. 1 prichádza do úvahy len pri zákonnej lehote, a nie teda

pri zmeškaní tzv. sudcovskej lehoty. Nariadenie termínu pojednávania nie je ani zákonnou

lehotou, ani sudcovskou lehotou a zmeškanie ospravedlnenia sa účastníka za nedostavenie sa

na súdne pojednávanie nie je moţné zhojiť postupom podľa Z uvedených dôvodov

odvolací súd nepripustil zmenu ţaloby uskutočnenú podaním ţalobcu zo 17. septembra 2010

a ním podané odvolanie proti výrokom rozsudku vo veci samej odmietol (§ 218 ods. 1 písm.

b) ). S poukazom na ustanovenie potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania

rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s

Uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu napadol ţalobca dovolaním. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením a K odňatiu moţnosti konať

pred súdom malo dôjsť v zmysle ustanovenia tým, ţe mu súd prvého

stupňa neumoţnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody, za účelom ktorej bolo

pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené. Na ďalšom pojednávaní 7. septembra 2010 súd

konal v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, ktorý svoju

prítomnosť údajne neospravedlnil. Namietal, ţe dôkaz - Správu Ústrednej vojenskej

nemocnice SNP Ruţomberok, Fakultnej nemocnice neurologickej kliniky zo 16. decembra

2010 - odvolací súd hodnotil a skutkové a právne závery z nej vyvodil bez toho, aby mu

umoţnil vyjadriť sa k nemu, ozrejmiť pochybnosti a prípadne navrhnúť dôkazy na podporu

hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia. Vyslovil názor, ţe k vade konania v zmysle

ustanovenia došlo tým, ţe všetci konajúci sudcovia prvostupňového

súdu ako aj odvolacieho súdu mali byť vylúčení pre ich pomer k ţalovanému 1/, ako

bývalému členovi justične stráţe. Voči výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zamietnutý návrh ţalobcu na zmenu ţalobného petitu, s odvolaním sa na dôkazy zaloţené

v spise (dedičské rozhodnutia) namietal, ţe prvostupňovému súdu uţ v čase doručenia

zmeneného návrhu na začatie konania a odvolaciemu súdu v čase rozhodovania o tomto

návrhu, boli známe listiny, ktorými bola preukázaná 10- násobne vyššia hodnota

vyporiadavanej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho právny záver odvolacieho súdu, ţe výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, povaţoval za

nesprávny. Mal za to, ţe z výsledkov doterajšieho konania je zrejmé, ţe všeobecná hodnota

nehnuteľnosti uvedená v dedičských rozhodnutiach je mnohonásobne vyššia. Zároveň

namietal, ţe odvolací súd si zjavne protirečí, resp. minimálne nedostatočne odôvodňuje tento

svoj „opačný“ záver. Ďalej tvrdil, ţe súd prvého stupňa unáhleným a nezákonným

pojednávaním a rozhodnutím v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu fakticky

znemoţnil predloţenie zmeneného návrhu, ako aj znaleckého posudku a ďalších listinných

dôkazov preukazujúcich rokovania medzi účastníkmi konania o vyporiadaní ešte

pred podaním návrhu, v konaní na prvom stupni, a ţe k predloţeniu tohto dôkazu v konaní

na prvom stupni nedošlo zavinením ţalobcu, ale v dôsledku nepredvídaných udalostí

vis maior. Spochybnil aj záver odvolacieho súdu, ţe „zhodné tvrdenie účastníkov

o všeobecnej hodnote vyporiadavanej veci by mohlo byť dôvodom pre jeho nerešpektovanie

súdom v prípade pochybnosti, či takýmto postupom účastníci nesledujú obchádzanie iného

zákona“. V tejto súvislosti uviedol, ţe výšku poţadovaného podielu, ktorej vyplatenia sa

domáhal v návrhu na začatie konania, uviedol s cieľom zníţenia výšky súdneho poplatku.

Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o „zhodnom tvrdení účastníkov“ pokiaľ ide

o hodnotu nehnuteľnosti, pretoţe súdy niţších stupňov boli uzrozumené s tým, ţe medzi

účastníkmi sú spory ohľadne výšky hodnoty nehnuteľnosti. Navrhol, aby dovolací súd

uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalovaní 1/ - 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 veta druhá ), bez nariadenia pojednávania ( ), skúmal najskôr,

či jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu je tieţ prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (viď ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie

nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ ( ). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď ). Ustanovenia

odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej

pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu

vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje

uznesením ( ).

Podaným dovolaním boli napadnuté všetky výroky uznesenia odvolacieho súdu, tak

výrok o nepripustení zmeny ţaloby, ako aj výrok o odmietnutí odvolania ţalobcu proti výroku

rozsudku vo veci samej a výroky o trovách konania. Dovolanie ţalobcu voči všetkým

napadnutým výrokom nie je procesne prípustné z dôvodu, ţe smeruje proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu

na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa ,

ţalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcu tým, ţe súd

prvého stupňa mu neumoţnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody, za účelom

uzatvorenia ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené a na ďalšom pojednávaní

konanom 7. septembra 2010 konal v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu. Ďalej

namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť aj tým, ţe odvolací súd

vyhodnotil dôkaz, ktorým spochybnil hodnovernosť jeho neúčasti na pojednávaní bez toho,

aby mu umoţnil vyjadriť sa k nemu a ozrejmiť „pochybnosti“ na podporu hodnovernosti

dodatočného ospravedlnenia.

Podľa kaţdý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť moţno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon

č. 23/1991 Z.z, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) kaţdý má právo, aby jeho

vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo

na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces

neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi ().

Pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Z citovaných ustanovení a ústavného zákona vyplýva, ţe základným právom

účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec

bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené Slovenskej

republiky, nemoţno chápať tak, ţe by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci

bez prítomnosti účastníka, ale tak, ţe súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor

na uplatnenie tohto práva. upravujúci postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania

na súdnom konaní zabezpečuje tak, ţe ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis

neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá

účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť

účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní

pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, aby mali dostatok času na prípravu a mohli sa

pojednávania aktívne zúčastniť ( ). Podľa , súd pokračuje

v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník (právny zástupca alebo

splnomocnený zástupca) nedostaví na pojednávanie bez toho, aby poţiadal z dôleţitého

dôvodu o odročenie, môţe súd prejednať vec v jeho neprítomnosti; prihliadne pritom na

obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ustanovenie určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne

splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne

predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia ţiadosti účastníka (jeho zástupcu)

o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj ustanovenie

, podľa ktorého pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Ak

účastníkovi bráni určitá prekáţka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu poţiadať

o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto ţiadosti.

Všeobecne platí, ţe účastník konania sa môţe dať v konaní zastupovať zástupcom,

ktorého si zvolí ( ). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v ústavnej

rovine (čl. 37 ods. 2 Listiny); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a povinnostiam

účastníka kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník konania zastúpený advokátom s plným

procesným plnomocenstvom ( ), jeho procesné práva a povinnosti vykonáva

v konaní jeho zástupca. Bez ďalšieho zastúpením účastníka konania podľa

účastník nie je pozbavený výkonu svojich procesných práv a povinností. Vzhľadom k tomu,

ţe zástupca je splnomocnený ku všetkým úkonom, ktoré môţe účastník v konaní urobiť (§ 28

ods. 2 veta druhá ), nemôţe byť v zásade účastník v prípade svojej neúčasti

na pojednávaní na svojich procesných právach ukrátený. Ak sa zastúpený účastník domáha

svojho práva na prejednanie veci v jeho osobnej prítomnosti, nemoţno mu toto právo uprieť.

V prípade zastúpeného účastníka ide teda o odňatie moţnosti konať pred súdom len

vtedy, ak sa mu postupom súdu upiera moţnosť realizovať svoje procesné práva. Ustanovenie

sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu. Ak sa ospravedlní

12

účastník zastúpený advokátom z účasti na pojednávaní a z dôleţitého dôvodu poţiada o jeho

odročenie, vzniká tým prekáţka brániaca súdu v uskutočnení pojednávania, bez ohľadu

na (ne)existenciu dôvodov na strane jeho právneho zástupcu.

K časti dovolacej námietky o odňatí moţnosti vyjadriť sa (ne)uzatvoreniu

mimosúdnej dohody dovolací súd uvádza, ţe je podaná v súvislosti s konaním pred súdom

prvého stupňa a rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 7. septembra 2010, č.k. 14 C 43/2010-

69 a nie v súvislosti s konaním pred odvolacím súdom a uznesením Krajského súdu v Prešove

uznesením z 20. júla 2011, sp.zn. . Odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia túto námietku ţalobcu (namietanú uţ v odvolaní) vyhodnotil, keď podal výklad

o moţnosti súdu pokračovať v konaní v prípade neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho

zástupcu na pojednávaní. Konštatoval, ţe v prípade, ak sa účastník konania z pojednávania

neospravedlní a nepoţiada o odročenie pojednávania, sú splnené podmienky na pokračovanie

v konaní v zmysle a v takom prípade môţe súd pokračovať v konaní aj

v prípade neprítomnosti účastníka, vo veci môţe aj rozhodnúť, pričom prihliadne na obsah

spisu a dovtedy vykonané dôkazy. K neprítomnosti právneho zástupcu a jeho ţiadosti

o dodatočné ospravedlnenie sa neprítomnosti na pojednávaní uviedol, ţe odpustenie

zmeškania lehoty v zmysle prichádza do úvahy len pri zákonnej lehote a nie

pri tzv. sudcovskej lehote. Nariadenie termínu pojednávania nie je však lehotou, a zmeškanie

ospravedlnenia na pojednávaní nie je preto moţné zhojiť postupom podľa

Dovolací súd sa stotoţňuje s takýmto výkladom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

a k tomu ešte pre úplnosť uvádza:

Lehotou sa v občianskom súdnom konaní chápe konkrétny časový úsek stanovený

občianskym právom procesným na vykonanie konkrétneho procesného úkonu účastníkom,

prípadne iným subjektom zúčastneným v konaní, v ktorom účastník, prípadne aj ďalšia osoba

zúčastnená na konaní musí, alebo môţe uskutočniť určitý procesný úkon. Termínom je časový

údaj určujúci deň, hodinu a miesto zasadnutia súdu, prípadne aj iného orgánu, ktorý

uskutočňuje konanie (Ficová S., Števček M. Občianske súdne konanie, Praha, C. H . Beck,

2010, 155 s.). Odpustenie zmeškania lehoty je v civilnom procese moţné len pri lehotách

zákonných (nie je moţné pri tzv. lehotách sudcovských), a to za predpokladu, ţe zákon takéto

odpustenie nevylučuje. Právne účinky zmeškania termínu pojednávania sú iné ako právne

účinky zmeškania lehôt. Z ustanovenia je zrejmé, ţe zákon umoţňuje

odpustiť len zmeškanie lehoty, nie však termínu pojednávania. Procesným inštitútom

umoţňujúcim neuskutočnenie uţ nariadeného pojednávania a jeho odloţenie vo forme

odročenia, je inštitút ţiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Z logiky veci však

vyplýva, ţe na to, aby tento procesný úkon vyvolal aj poţadované procesné účinky je

(za splnenia iných podmienok, ktoré boli v uvedenej veci naplnené), aby bol podaný včas. Ak

sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiada z dôleţitého dôvodu

o odročenie, moţno vec prejednať v neprítomnosť takéhoto účastníka, prihliadne sa pritom

na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p). Závery odvolacieho súdu

o tom, ţe súd prvého stupňa neodňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom sú preto správne.

S ohľadom na záver, ţe vykonaný termín pojednávania nebolo moţné zvrátiť podanou

ţiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty, neobstojí námietka ţalobcu o odňatí moţnosti

konať pred súdom z dôvodu, ţe mu odvolací súd neumoţnil vyjadriť sa k dôkazu, ktorý

vykonal – Správe Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ruţomberok, Fakultnej nemocnice

neurologickej kliniky zo 16. decembra 2010, ktorým ţiadosť o odpustenie zmeškania lehoty

podloţil.

K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcu aj tým, ţe

odvolací súd nepripustil zmenu ţalobného petitu, hoci výsledky doterajšieho konania mohli

byť podľa jeho názoru podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Podľa navrhovateľ môţe za konania so súhlasom súdu meniť návrh

na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk,

pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho

konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu

návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.

V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

K rozhodnutiu súdu o tom, či pripustí zmenu návrhu, treba súhlasiť s názorom ţalobcu

uvedeným v dovolaní, ţe zmena návrhu nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti

konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto

zásadou, ale posudzuje súd. Ustanovenie dáva preto ţalobcovi moţnosť

zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tieţ) vtedy, ak by

14

výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (viď

). V prípade nepripustenia zmeny návrhu pokračuje súd v konaní

o pôvodnom návrhu, pričom ţalobca môţe uplatniť svoj nárok v novom konaní.

Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred ţalobcom poţadovanou

zmenou návrhu, (ne)môţu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí

s predbeţným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho

myšlienkového postupu. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie

zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, ţalobca nie je oprávnený napadnúť

odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila

alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné (viď ). Ani

dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska moţnosti výskytu procesnej vady

konania v zmysle v konaní odvolacieho súdu, nemôţe prehodnocovať

správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. septembra 2011 sp.zn. , schválené dňa 13. decembra 2011

občianskoprávnym kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Rovnako prípustnosť dovolania ţalobcu voči výroku uznesenia odvolacieho súdu,

ktorým odmietol odvolanie ţalobcu, nie je v zmysle ustanovenia daná. Osobitne

dovolací súd zdôrazňuje, ţe nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f)

, ktorá by nastala, ak by odvolací súd odmietol odvolanie ţalobcu ako odvolanie

podané neoprávnenou osobou ( ), hoci pre to neboli splnené

procesné podmienky.

K tomu, aby odvolanie malo právne účinky a aby na jeho základe vznikli procesné

vzťahy, musí vyhovovať poţiadavkám, ktoré ustanovuje . Ten

v ustanovení ustanovuje, ţe subjektom legitimovaným na podanie odvolania je

účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje. Právo podať odvolanie však, ako správne konštatoval

odvolací súd, patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola napadnutým rozhodnutím

spôsobená ujma. V danom prípade je zrejmé, ţe súd prvého stupňa ţalobe ţalobcu v plnom

rozsahu vyhovel, teda moţno objektívne konštatovať, ţe mu nebola spôsobená ujma na jeho

právach. Odmietnutím odvolania ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa nebola ţalobcovi

odvolacím súdom odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle

15

Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

ods. 2 písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Ako je ale výslovne uvedené v , ustanovenia odsekov 1 a neplatia,

ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie teda

vylučuje prípustnosť dovolania ţalobcu proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o trovách

konania. Keďţe vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania

16

zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani

z

Podľa ustanovenia , dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci

rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť

sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných

predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát.

Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke ţalobcu, či sudkyňa súdu prvého

stupňa JUDr. A. P. a členovia senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove -

JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. M. M., sú zaujatí. Mal pri tom na zreteli, ţe „neexistencia

ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,

ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu

súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/

, posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu

procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R

59/97).

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti

neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,

ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia

určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom

konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec

a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy,

ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia

o veci. Môţe ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je

účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší

účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako

dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle

O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by

bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere

k nim.

Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľa zakladali dôvod pre vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky

zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto prezumpcie

stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď

ustanovenie ).

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti

a nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie

v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj

pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza

z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku

subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri

napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu,

ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti

o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska

(sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania

18

nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ

javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)].

Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt

proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci

a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe

vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu

nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,

ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca v dovolaní vzniesol

námietku zaujatosti voči všetkým konajúcim sudcom- sudkyni súdu prvého stupňa a sudcom

odvolacieho súdu pre ich pomer k ţalovanému 1/ ako bývalému členovi justičnej stráţe, ktorý

podľa jeho názoru pozná sudcov a má s nimi nadštandardné vzťahy.

19

Dovolací súd má za to, ţe subjektívna hypotéza ţalobcu o moţnej neobjektívnosti

sudcov, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe toho, ţe ţalovaný

1/ je bývalý člen justičnej stráţe súdu prvého stupňa a krajského súdu, nemohla spôsobiť

vznik pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov). Základom pre vylúčenie sudcu, ako to

vyplýva z uţ uvedeného stručného výkladu ustanovenia , môţu byť len

objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o moţnej

neobjektívnosti sudcov, sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. A. P. a členov senátu 9 Co

Krajského súdu v Prešove - JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. M. M.. Sudkyňa súdu prvého

stupňa JUDr. A. P. vyhlásila, ţe vo veci sa necíti zaujatá, ţe nemá pomer k veci, účastníkom

konania alebo ich zástupcom. Ďalej uviedla, ţe ţalovaný 3/ pracuje na súde ako člen justičnej

stráţe, okrem pozdravu v rámci beţnej slušnosti s ním neprichádza do styku, bliţšie ho

nepozná a nemá s ním ţiadny nadštandardný vzťah (č.l. 156). Rovnako sudcovia Krajského

súdu v Prešove JUDr. M. Š. a JUDr. I. D. zhodne vyhlásili, ţe vo veci sa necítia zaujatí

a účastníkov nepoznajú (č.l. 158 a 158a), sudca JUDr. M. M. uviedol, ţe bývalých

a súčasných členov justičnej stráţe pozná len so sluţobného kontaktu, nevie, ktorí z nich má

byť účastníkom konania a nepozná skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o jeho

nezaujatosti (č.l. 159). Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil ţiaden taký kvalifikovaný

vzťah sudcu (sudcov) k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre ich

vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Odôvodnenú pochybnosť o zaujatosti

konajúcich sudcov nie je moţné v danom prípade vyvodiť.

Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody

prípustnosti dovolania podľa

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným 1/ aţ 3/ vzniklo právo na náhradu

trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

20

ods. 1 a ). Ţalovaní 1/ aţ 3/ však nepodali návrh na uloţenie

povinnosti nahradiť trovy konania ( ), a preto im ich dovolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová