Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)33d/388957.8f9b6c.pdf
PDF · 241.21 KB
No categories available
5Cdo/56/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 56/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š. J., bývajúceho v P.,
zastúpeného Mgr. I. P., advokátom, Advokátska kancelária S. so sídlom v B., proti ţalovaným
1/ V. J., bývajúcemu vo V., 2/ E. J., bývajúcemu v P., 3/ B. J., bývajúcemu v B. ,
zastúpenému opatrovníkom Domovom sociálnych sluţieb A., so sídlom v B., o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenej
na Okresnom súde Prešov, pod sp.zn. 14 C 43/2010, na dovolanie ţalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 20. júla 2011, sp.zn. 9 Co 10/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 7. septembra 2010, č.k. 14 C 43/2010-69 zrušil
podielové spoluvlastníctvo ţalobcu, spoluvlastnícky podiel ¼-iny a ţalovaných 1/ aţ 3/
spoluvlastnícky podiel po ¼-ine, ktoré sú predmetom tohto konania, nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v katastrálnom území P., zapísané na liste vlastníctva č. X., vedenom pre
katastrálne územie Správou katastra P., a to pozemku - parcely KN C č. 1009/8, zastavané
2
plochy a nádvoria o výmere 317 ma rodinného domu súpisné číslo 7318, postaveného na
parcele KN C č. 1009/8. Nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v katastrálnom území P., zapísané na liste vlastníctva č. X., vedenom pre toto katastrálne
územie Správou katastra P., a to pozemku - parcely KN C č. 1009/8 - zastavané plochy a
2
nádvoria o výmere 317 ma rodinného domu súpisné číslo 7318, postaveného na parcele KN
C č. 1009/8 prikázal do podielového spoluvlastníctva ţalovaného 1/ v spoluvlastníckom
podiele 1/3-iny, ţalovanému 2/ v spoluvlastníckom podiele 1/3-iny, ţalovanému 3/ v
spoluvlastníckom podiele 1/3-iny za primeranú náhradu vo výške 3 000 €. Ţalovaným 1/ aţ 3/
uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi 3 000 €, a to do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku. Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, ţe
ţalobca sa ţalobou domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam, hodnotu nehnuteľností odhadol sumou 12 000 €, z čoho by na jeho
spoluvlastnícky podiel pripadla suma 3 000 €. Uviedol, ţe pred začatím pojednávania
18. mája 2010 účastníci zhodne navrhli odročiť pojednávanie s cieľom vykonať mimosúdne
vyporiadanie, pričom vytýčený termín pojednávania na 7. septembra 2010 zobrali
na vedomie. Na pojednávaní 7. septembra 2010 vykonal dokazovanie v neprítomnosti ţalobcu
a zástupcu ţalobcu, ktorí svoju neprítomnosť neospravedlnili a nepoţiadali o odročenie
pojednávania. Ţalovaní 1/ aţ 3/ súhlasili s návrhom, aby sa stali spoluvlastníkmi v podiele
1/3-ine pre kaţdého v predmetnej nehnuteľnosti za náhradu, ako to navrhol ţalobca
a nenavrhli vo veci ţiadne dokazovanie. Dospel k záveru, ţe účastníci konania nemajú záujem
zotrvať v spoluvlastníctve spornej nehnuteľnosti. Vychádzal z toho, ţe ţalobca v návrhu
uviedol, ţe navrhol dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktorú
ţiaden zo ţalovaných neakceptoval, k dohode nedošlo, ale na podporu tohto tvrdenia
nepredloţil súdu ţiadny dôkaz. Poukázal na vyjadrenie ţalovaného 1/, ktorý uviedol, ţe
nemal pred začatím konania záujem uzatvoriť mimosúdnu dohodu a ţe dohoda prednesená
v ţalobnom petite navrhovaná predtým nebola. Keďţe vo veci nebol zo strany ţalovaných
rozporovaný návrh ţalobcu, ţalovaní s ním súhlasili, návrhu v celom rozsahu vyhovel. Výrok
o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. l O.s.p. v spojitosti s ustanovením
Krajský súd v Prešove uznesením z 20. júla 2011, sp.zn. 9 Co 10/2011 zmenu ţaloby
uskutočnenú podaním ţalobcu zo 17. septembra 2010 nepripustil, odvolanie ţalobcu proti
výroku o rozsudku vo veci samej odmietol, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade
trov konania potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, ţe
pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má zásadný význam skutočnosť, ţe
všetci účastníci boli účinne a včas poučení súdom v súlade s § 120 ods. 4 O.s.p., ţe všetky
dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie, pretoţe skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr, môţu byť
odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a O.s.p., ktoré v preskúmavanej
veci neboli splnené. Ţalobca bol takto poučený súdom prvého stupňa v uznesení, ktoré
prevzal 9. apríla 2010. Ďalej poukázal na to, ţe ţalobcovi bol uţ v čase podania ţaloby na súd
známy obsah posudku číslo 67/2009, vypracovaného k 27. septembru 2009 znalcom z odboru
stavebníctva, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľnosti Ing. J. G., teda uţ v
čase podania ţaloby na súd mu bolo známe, ţe podľa tohto posudku mala by byť všeobecná
hodnota nehnuteľnosti 212 000 €. Napriek tomu ţalobca túto skutočnosť neuviedol ani v
podanej ţalobe, ani neskôr v priebehu konania pred rozhodnutím vo veci samej. Podobne
nenavrhol súdu ţiaden dôkaz na zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a túto
v podanej ţalobe odhadol na cca 12 000 €. Konštatoval, ţe bez ohľadu na skutočné dôvody,
ktoré viedli ţalobcu k podaniu ţaloby obsahujúcej takúto všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti,
ktorou sa domáhal vyplatenia spoluvlastníckeho podielu vo výške výslovne 3 000 €, bola
ţalovaným účastníkom doručená ţaloba v uvedenom znení. Tento svoj prejav vôle ţalobca
počas prvostupňového konania nezmenil. Mal za to, ţe vzhľadom na účinné poučenie ţalobcu
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nebolo moţné prihliadať na zmenu ţaloby, ku ktorej došlo aţ
po vyhlásení napadnutého rozsudku, ani na posudok Ing. J. G., ktorý bol doručený súdu
taktieţ aţ po vyhlásení napadnutého rozhodnutia. Ţalobcovi nič nebránilo takto ţalovať
a predloţiť uvedený dôkaz uţ pri podaní ţaloby, resp. kedykoľvek následne pred rozhodnutím
súdu o skončení dokazovania. Odvolací súd nepovaţoval za opodstatnený odvolací dôvod,
podľa ktorého malo dôjsť v konaní k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej. Mal za to, ţe ţalobca bol riadne predvolaný na obe pojednávania
uskutočnené vo veci. V tejto súvislosti zdôraznil, ţe pokiaľ má účastník zástupcu
s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Len ak má
účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj
jemu (§ 49 ods. 1 O.s.p.). To znamená, ţe pokiaľ prvostupňový súd na pojednávaní 18. mája
2010 oznámil prítomnému právnemu zástupcovi ţalobcu, ţe sa pojednávanie odročuje na deň
7. septembra 2010, došlo k riadnemu predvolaniu ţalobcu na toto súdne pojednávanie.
Konštatoval, ţe pojednávania 7. septembra 2010 sa zúčastnili všetci ostatní účastníci
s výnimkou ţalobcu, ktorý svoju neprítomnosť neospravedlnil a nepoţiadal o odročenie
pojednávania. Za tohto stavu boli splnené podmienky upravené v § 101 ods. 2 O.s.p.
umoţňujúce súdu pokračovať v konaní aj v prípade nečinnosti, a teda aj neprítomnosti
účastníka, pričom v takom prípade môţe súd vo veci aj rozhodnúť a prihliadnutím na obsah
spisu a dovtedy vykonané dôkazy. Obsah spisu v tom čase tvorili okrem ţaloby rovnopis listu
vlastníctva číslo X., ako aj kópie dedičských rozhodnutí, na základe ktorých účastníci konania
sa stali spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Mal za to, ţe aj keď z dedičských
rozhodnutí bola zistiteľná iná všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti, stala sa
pre rozhodnutie súdu právne významnou navrhovaná všeobecná hodnota uvedená v podanej
ţalobe samotným ţalobcom, odsúhlasená na pojednávaní všetkými ţalovanými účastníkmi.
Poukázal na to, ţe predmetom tohto súdneho sporu nie je ţiaden z nárokov upravených
v § 120 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho si súd môţe v súlade s § 120 ods. 3 O.s.p. osvojiť aj
skutkové zistenia zaloţené na zhodnom tvrdení účastníkov. Účastníci sa teda mohli účinne
v priebehu súdneho konania dohodnúť na tom, ţe všeobecná cena nehnuteľností, ktorá je
predmetom ich sporu, je iná, neţ ako bola zistená v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach.
Zhodné tvrdenia účastníkov nie sú pre súd záväzné v prípade, ţe by skutočnosti, ktorých sa
tieto tvrdenia týkajú, boli upravené v hmotnom práve kogentnej povahy. Uviedol, ţe v zásade
niet dôvodu, pre ktorý by súd mal vykonávať dokazovanie o skutočnostiach zhodne tvrdených
všetkými účastníkmi, ak sú upravené skutkovou podstatou hmotnoprávnej normy
dispozitívnej povahy. Súd zásadne rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.).
Takýmto skutkovým tvrdením môţe byť aj tvrdenie o všeobecnej hodnote nehnuteľnosti,
ktorá je predmetom súdneho vyporiadania. Zhodné tvrdenia účastníkov o všeobecnej hodnote
vyporiadavanej veci by mohli byť dôvodom pre ich nerešpektovanie súdom v prípade
pochybnosti, či takýmto postupom účastníci nesledujú obchádzanie iného zákona. Pokiaľ sa
účastníci konania zhodli na takejto všeobecnej hodnote nehnuteľnosti, nedošlo rozhodnutím
súdu, ktorým akceptoval túto ich spoločnú vôľu, k odňatiu práva niektorého z nich na súdnu
ochranu, a to ani v prípade, ţe z iného dôkazu - dedičského rozhodnutia - bola zistiteľná iná
všeobecná cena nehnuteľnosti. Uviedol ďalej, ţe prvostupňový súd napadnutým rozsudkom
vyhovel ţalobe vo veci samej v plnom rozsahu. Napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním môţe kaţdý účastník konania, pokiaľ to zákon nevylučuje (§ 201 O.s.p.).
Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, ţe odvolanie môţe podať
len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa plne vyhovené, poprípade,
ktorému bola týmto rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúcim
pritom je výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa. Oprávnenie podať odvolanie svedčí len
tomu z účastníkov, v ktorého neprospech vyznieva porovnanie ţalobou uplatneného nároku
vo veci samej so znením rozsudočného výroku. Mal za to, ţe ţalobca, ktorého ţalobe vo veci
samej prvostupňový súd rozsudkom v plnom rozsahu vyhovel, nie je osobou oprávnenou
podať odvolanie proti takémuto rozhodnutiu vo veci samej. Konštatoval, ţe to platí aj
v prípade, ţe predmetom konania je určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi
vyplývajúci z právneho predpisu. Podotkol, ţe v zmysle § 206 ods. 2 O.s.p., nastávajú účinky
odvolania taktieţ vo vzťahu k výroku, u ktorého spôsob vyporiadania vzťahu medzi
účastníkmi podľa právneho predpisu znamená, ţe musí byť preskúmaný spolu s napadnutým
výrokom. To však nemoţno vykladať tak, ţe po vyhlásení rozsudku, ktorým bolo vyhovené
ţalobe týkajúcej sa určitého spôsobu vyrovnania vzťahov medzi účastníkmi vyplývajúceho
z právneho predpisu, môţe ţalobca úspešne zmeniť podanú ţalobu a domáhať sa podaným
odvolaním iného spôsobu vyporiadania takéhoto vzťahu medzi účastníkmi. Takéto odvolanie
by bolo prípustné len v prípade, ak by ţalobca ešte v priebehu prvostupňového konania
zmenil petit ním podanej ţaloby a domáhal sa iného konkrétneho spôsobu vyporiadania
právneho vzťahu medzi účastníkmi, pričom prvostupňový súd by rozhodol o vyporiadaní
pôvodne navrhovaným spôsobom, resp. o vyporiadaní celkom iným spôsobom.
V preskúmavanej veci sa ţalobca podanou ţalobou domáhal zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k označeným nehnuteľnostiam podľa § 142 ods. l Občianskeho
zákonníka, keď navrhol zrušiť toto podielové spoluvlastníctvo, prikázať tieto nehnuteľnosti
do podielového spoluvlastníctva ţalovaných 1/ aţ 3/ a uloţiť týmto ţalovaným povinnosť
vyplatiť ţalobcovi sumu 3 000 €. Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd takto podanej
ţalobe v celom rozsahu bezo zvyšku vyhovel. Odvolací súd dospel k záveru, ţe v dôsledku
toho nie je ţalobca osobou oprávnenou podať odvolanie proti tomuto rozsudku vo veci samej.
Na tom nemení nič skutočnosť, ţe po vyhlásení napadnutého rozsudku, s odstupom 10 dní
ţalobca zmenil svoju ţalobu. Takáto zmena ţaloby by bola prípustná za podmienok
stanovených v § 95 ods. 1 a § 211 ods. 2 O.s.p. Tým, ţe ţalobca aţ po vyhlásení uznesenia
o skončení dokazovania urobil prednes o inej, novej skutočnosti týkajúcej sa všeobecnej
hodnoty nehnuteľnosti a taktieţ aţ v tomto štádiu konania, fakticky aţ po vyhlásení
napadnutého rozsudku predloţil listinný dôkaz, ktorého vykonanie predtým nenavrhol, nie je
moţné na tieto skutočnosti a takýto dôkaz v odvolacom konaní prihliadať. Odvolací súd preto
nepripustil zmenu ţaloby prednesenú podaním ţalobcu zo 17. septembra 2010. Ďalej uviedol,
ţe na rozhodnutie vo veci nemá právny význam dodatočné ospravedlnenie právneho zástupcu
ţalobcu z neúčasti na pojednávaní dňa 7. septembra 2010 spojené so ţiadosťou o odpustenie
zmeškania lehoty. Hodnovernosť tohto dodatočného ospravedlnenia právneho zástupcu bola
narušená správou Ústrednej vojenskej nemocnici SNP Ruţomberok, Fakultnej nemocnice
neurologickej kliniky zo 16. decembra 2010, podľa ktorej I. P. (právny zástupca ţalobcu)
nebol v roku 2010 (a teda ani 7. septembra 2010) v tamojšej nemocnici ošetrovaný. Tým
istým podaním právny zástupca ţalobcu poţiadal o odpustenie zmeškania lehoty „pre včasné
ospravedlnenie sa neprítomnosti na pojednávaní“. Odpustenie zmeškania lehoty v zmysle §
58 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len pri zákonnej lehote, a nie teda
pri zmeškaní tzv. sudcovskej lehoty. Nariadenie termínu pojednávania nie je ani zákonnou
lehotou, ani sudcovskou lehotou a zmeškanie ospravedlnenia sa účastníka za nedostavenie sa
na súdne pojednávanie nie je moţné zhojiť postupom podľa § 58 O.s.p. Z uvedených dôvodov
odvolací súd nepripustil zmenu ţaloby uskutočnenú podaním ţalobcu zo 17. septembra 2010
a ním podané odvolanie proti výrokom rozsudku vo veci samej odmietol (§ 218 ods. 1 písm.
b) O.s.p.). S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania
rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu napadol ţalobca dovolaním. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) a g) O.s.p. K odňatiu moţnosti konať
pred súdom malo dôjsť v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. tým, ţe mu súd prvého
stupňa neumoţnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody, za účelom ktorej bolo
pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené. Na ďalšom pojednávaní 7. septembra 2010 súd
konal v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, ktorý svoju
prítomnosť údajne neospravedlnil. Namietal, ţe dôkaz - Správu Ústrednej vojenskej
nemocnice SNP Ruţomberok, Fakultnej nemocnice neurologickej kliniky zo 16. decembra
2010 - odvolací súd hodnotil a skutkové a právne závery z nej vyvodil bez toho, aby mu
umoţnil vyjadriť sa k nemu, ozrejmiť pochybnosti a prípadne navrhnúť dôkazy na podporu
hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia. Vyslovil názor, ţe k vade konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O.s.p. došlo tým, ţe všetci konajúci sudcovia prvostupňového
súdu ako aj odvolacieho súdu mali byť vylúčení pre ich pomer k ţalovanému 1/, ako
bývalému členovi justične stráţe. Voči výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zamietnutý návrh ţalobcu na zmenu ţalobného petitu, s odvolaním sa na dôkazy zaloţené
v spise (dedičské rozhodnutia) namietal, ţe prvostupňovému súdu uţ v čase doručenia
zmeneného návrhu na začatie konania a odvolaciemu súdu v čase rozhodovania o tomto
návrhu, boli známe listiny, ktorými bola preukázaná 10- násobne vyššia hodnota
vyporiadavanej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho právny záver odvolacieho súdu, ţe výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, povaţoval za
nesprávny. Mal za to, ţe z výsledkov doterajšieho konania je zrejmé, ţe všeobecná hodnota
nehnuteľnosti uvedená v dedičských rozhodnutiach je mnohonásobne vyššia. Zároveň
namietal, ţe odvolací súd si zjavne protirečí, resp. minimálne nedostatočne odôvodňuje tento
svoj „opačný“ záver. Ďalej tvrdil, ţe súd prvého stupňa unáhleným a nezákonným
pojednávaním a rozhodnutím v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu fakticky
znemoţnil predloţenie zmeneného návrhu, ako aj znaleckého posudku a ďalších listinných
dôkazov preukazujúcich rokovania medzi účastníkmi konania o vyporiadaní ešte
pred podaním návrhu, v konaní na prvom stupni, a ţe k predloţeniu tohto dôkazu v konaní
na prvom stupni nedošlo zavinením ţalobcu, ale v dôsledku nepredvídaných udalostí
vis maior. Spochybnil aj záver odvolacieho súdu, ţe „zhodné tvrdenie účastníkov
o všeobecnej hodnote vyporiadavanej veci by mohlo byť dôvodom pre jeho nerešpektovanie
súdom v prípade pochybnosti, či takýmto postupom účastníci nesledujú obchádzanie iného
zákona“. V tejto súvislosti uviedol, ţe výšku poţadovaného podielu, ktorej vyplatenia sa
domáhal v návrhu na začatie konania, uviedol s cieľom zníţenia výšky súdneho poplatku.
Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o „zhodnom tvrdení účastníkov“ pokiaľ ide
o hodnotu nehnuteľnosti, pretoţe súdy niţších stupňov boli uzrozumené s tým, ţe medzi
účastníkmi sú spory ohľadne výšky hodnoty nehnuteľnosti. Navrhol, aby dovolací súd
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/ - 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr,
či jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu je tieţ prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie
nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenia
odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej
pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu
vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých
uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje
uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Podaným dovolaním boli napadnuté všetky výroky uznesenia odvolacieho súdu, tak
výrok o nepripustení zmeny ţaloby, ako aj výrok o odmietnutí odvolania ţalobcu proti výroku
rozsudku vo veci samej a výroky o trovách konania. Dovolanie ţalobcu voči všetkým
napadnutým výrokom nie je procesne prípustné z dôvodu, ţe smeruje proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v § 239 O.s.p.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu
na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a/, e/ O.s.p.
ţalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo.
Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcu tým, ţe súd
prvého stupňa mu neumoţnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej dohody, za účelom
uzatvorenia ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené a na ďalšom pojednávaní
konanom 7. septembra 2010 konal v neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho zástupcu. Ďalej
namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť aj tým, ţe odvolací súd
vyhodnotil dôkaz, ktorým spochybnil hodnovernosť jeho neúčasti na pojednávaní bez toho,
aby mu umoţnil vyjadriť sa k nemu a ozrejmiť „pochybnosti“ na podporu hodnovernosti
dodatočného ospravedlnenia.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť moţno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.
V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon
č. 23/1991 Z.z, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) kaţdý má právo, aby jeho
vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo
účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil
právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, ţe základným právom
účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec
bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, nemoţno chápať tak, ţe by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci
bez prítomnosti účastníka, ale tak, ţe súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor
na uplatnenie tohto práva. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania
na súdnom konaní zabezpečuje tak, ţe ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá
účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť
účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní
pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, aby mali dostatok času na prípravu a mohli sa
pojednávania aktívne zúčastniť (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 101 ods. 2 O.s.p., súd pokračuje
v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník (právny zástupca alebo
splnomocnený zástupca) nedostaví na pojednávanie bez toho, aby poţiadal z dôleţitého
dôvodu o odročenie, môţe súd prejednať vec v jeho neprítomnosti; prihliadne pritom na
obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne
splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne
predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia ţiadosti účastníka (jeho zástupcu)
o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj ustanovenie
§ 119 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Ak
účastníkovi bráni určitá prekáţka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu poţiadať
o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto ţiadosti.
Všeobecne platí, ţe účastník konania sa môţe dať v konaní zastupovať zástupcom,
ktorého si zvolí (§ 24 ods. 1 O.s.p.). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v ústavnej
rovine (čl. 37 ods. 2 Listiny); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a povinnostiam
účastníka kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník konania zastúpený advokátom s plným
procesným plnomocenstvom (§ 25 O.s.p.), jeho procesné práva a povinnosti vykonáva
v konaní jeho zástupca. Bez ďalšieho zastúpením účastníka konania podľa § 24 O.s.p.
účastník nie je pozbavený výkonu svojich procesných práv a povinností. Vzhľadom k tomu,
ţe zástupca je splnomocnený ku všetkým úkonom, ktoré môţe účastník v konaní urobiť (§ 28
ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemôţe byť v zásade účastník v prípade svojej neúčasti
na pojednávaní na svojich procesných právach ukrátený. Ak sa zastúpený účastník domáha
svojho práva na prejednanie veci v jeho osobnej prítomnosti, nemoţno mu toto právo uprieť.
V prípade zastúpeného účastníka ide teda o odňatie moţnosti konať pred súdom len
vtedy, ak sa mu postupom súdu upiera moţnosť realizovať svoje procesné práva. Ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu. Ak sa ospravedlní
účastník zastúpený advokátom z účasti na pojednávaní a z dôleţitého dôvodu poţiada o jeho
odročenie, vzniká tým prekáţka brániaca súdu v uskutočnení pojednávania, bez ohľadu
na (ne)existenciu dôvodov na strane jeho právneho zástupcu.
K časti dovolacej námietky o odňatí moţnosti vyjadriť sa (ne)uzatvoreniu
mimosúdnej dohody dovolací súd uvádza, ţe je podaná v súvislosti s konaním pred súdom
prvého stupňa a rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 7. septembra 2010, č.k. 14 C 43/2010-
69 a nie v súvislosti s konaním pred odvolacím súdom a uznesením Krajského súdu v Prešove
uznesením z 20. júla 2011, sp.zn. 9 Co 10/2011. Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia túto námietku ţalobcu (namietanú uţ v odvolaní) vyhodnotil, keď podal výklad
o moţnosti súdu pokračovať v konaní v prípade neprítomnosti ţalobcu a jeho právneho
zástupcu na pojednávaní. Konštatoval, ţe v prípade, ak sa účastník konania z pojednávania
neospravedlní a nepoţiada o odročenie pojednávania, sú splnené podmienky na pokračovanie
v konaní v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. a v takom prípade môţe súd pokračovať v konaní aj
v prípade neprítomnosti účastníka, vo veci môţe aj rozhodnúť, pričom prihliadne na obsah
spisu a dovtedy vykonané dôkazy. K neprítomnosti právneho zástupcu a jeho ţiadosti
o dodatočné ospravedlnenie sa neprítomnosti na pojednávaní uviedol, ţe odpustenie
zmeškania lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len pri zákonnej lehote a nie
pri tzv. sudcovskej lehote. Nariadenie termínu pojednávania nie je však lehotou, a zmeškanie
ospravedlnenia na pojednávaní nie je preto moţné zhojiť postupom podľa § 58 O.s.p.
Dovolací súd sa stotoţňuje s takýmto výkladom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
a k tomu ešte pre úplnosť uvádza:
Lehotou sa v občianskom súdnom konaní chápe konkrétny časový úsek stanovený
občianskym právom procesným na vykonanie konkrétneho procesného úkonu účastníkom,
prípadne iným subjektom zúčastneným v konaní, v ktorom účastník, prípadne aj ďalšia osoba
zúčastnená na konaní musí, alebo môţe uskutočniť určitý procesný úkon. Termínom je časový
údaj určujúci deň, hodinu a miesto zasadnutia súdu, prípadne aj iného orgánu, ktorý
uskutočňuje konanie (Ficová S., Števček M. Občianske súdne konanie, Praha, C. H . Beck,
2010, 155 s.). Odpustenie zmeškania lehoty je v civilnom procese moţné len pri lehotách
zákonných (nie je moţné pri tzv. lehotách sudcovských), a to za predpokladu, ţe zákon takéto
odpustenie nevylučuje. Právne účinky zmeškania termínu pojednávania sú iné ako právne
účinky zmeškania lehôt. Z ustanovenia § 58 ods. 1 O.s.p. je zrejmé, ţe zákon umoţňuje
odpustiť len zmeškanie lehoty, nie však termínu pojednávania. Procesným inštitútom
umoţňujúcim neuskutočnenie uţ nariadeného pojednávania a jeho odloţenie vo forme
odročenia, je inštitút ţiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Z logiky veci však
vyplýva, ţe na to, aby tento procesný úkon vyvolal aj poţadované procesné účinky je
(za splnenia iných podmienok, ktoré boli v uvedenej veci naplnené), aby bol podaný včas. Ak
sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiada z dôleţitého dôvodu
o odročenie, moţno vec prejednať v neprítomnosť takéhoto účastníka, prihliadne sa pritom
na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p). Závery odvolacieho súdu
o tom, ţe súd prvého stupňa neodňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom sú preto správne.
S ohľadom na záver, ţe vykonaný termín pojednávania nebolo moţné zvrátiť podanou
ţiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty, neobstojí námietka ţalobcu o odňatí moţnosti
konať pred súdom z dôvodu, ţe mu odvolací súd neumoţnil vyjadriť sa k dôkazu, ktorý
vykonal – Správe Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ruţomberok, Fakultnej nemocnice
neurologickej kliniky zo 16. decembra 2010, ktorým ţiadosť o odpustenie zmeškania lehoty
podloţil.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcu aj tým, ţe
odvolací súd nepripustil zmenu ţalobného petitu, hoci výsledky doterajšieho konania mohli
byť podľa jeho názoru podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.
Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môţe za konania so súhlasom súdu meniť návrh
na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk,
pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Podľa § 95 ods. 2 O.s.p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho
konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu
návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.
V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
K rozhodnutiu súdu o tom, či pripustí zmenu návrhu, treba súhlasiť s názorom ţalobcu
uvedeným v dovolaní, ţe zmena návrhu nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto
zásadou, ale posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto ţalobcovi moţnosť
zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tieţ) vtedy, ak by
výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (viď
§ 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny návrhu pokračuje súd v konaní
o pôvodnom návrhu, pričom ţalobca môţe uplatniť svoj nárok v novom konaní.
Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred ţalobcom poţadovanou
zmenou návrhu, (ne)môţu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí
s predbeţným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho
myšlienkového postupu. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie
zmeny návrhu. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, ţalobca nie je oprávnený napadnúť
odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila
alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.). Ani
dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska moţnosti výskytu procesnej vady
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v konaní odvolacieho súdu, nemôţe prehodnocovať
správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. septembra 2011 sp.zn. 2 Cdo 161/2011, schválené dňa 13. decembra 2011
občianskoprávnym kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Rovnako prípustnosť dovolania ţalobcu voči výroku uznesenia odvolacieho súdu,
ktorým odmietol odvolanie ţalobcu, nie je v zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. daná. Osobitne
dovolací súd zdôrazňuje, ţe nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f)
O.s.p., ktorá by nastala, ak by odvolací súd odmietol odvolanie ţalobcu ako odvolanie
podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), hoci pre to neboli splnené
procesné podmienky.
K tomu, aby odvolanie malo právne účinky a aby na jeho základe vznikli procesné
vzťahy, musí vyhovovať poţiadavkám, ktoré ustanovuje Občiansky súdny poriadok. Ten
v ustanovení § 201 O.s.p. ustanovuje, ţe subjektom legitimovaným na podanie odvolania je
účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje. Právo podať odvolanie však, ako správne konštatoval
odvolací súd, patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola napadnutým rozhodnutím
spôsobená ujma. V danom prípade je zrejmé, ţe súd prvého stupňa ţalobe ţalobcu v plnom
rozsahu vyhovel, teda moţno objektívne konštatovať, ţe mu nebola spôsobená ujma na jeho
právach. Odmietnutím odvolania ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa nebola ţalobcovi
odvolacím súdom odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda
vylučuje prípustnosť dovolania ţalobcu proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o trovách
konania. Keďţe vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania
zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani
Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci
rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť
sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných
predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát.
Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke ţalobcu, či sudkyňa súdu prvého
stupňa JUDr. A. P. a členovia senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove -
JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. M. M., sú zaujatí. Mal pri tom na zreteli, ţe „neexistencia
ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,
ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu
súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/
O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu
procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R
59/97).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia
určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom
konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec
a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy,
ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
o veci. Môţe ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je
účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší
účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako
dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p.
O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by
bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere
k nim.
Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľa zakladali dôvod pre vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky
zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto prezumpcie
stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti
a nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie
v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj
pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza
z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku
subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri
napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu,
ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti
o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska
(sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania
nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ
javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)].
Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt
proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych,
organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci
a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe
vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca v dovolaní vzniesol
námietku zaujatosti voči všetkým konajúcim sudcom- sudkyni súdu prvého stupňa a sudcom
odvolacieho súdu pre ich pomer k ţalovanému 1/ ako bývalému členovi justičnej stráţe, ktorý
podľa jeho názoru pozná sudcov a má s nimi nadštandardné vzťahy.
Dovolací súd má za to, ţe subjektívna hypotéza ţalobcu o moţnej neobjektívnosti
sudcov, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe toho, ţe ţalovaný
1/ je bývalý člen justičnej stráţe súdu prvého stupňa a krajského súdu, nemohla spôsobiť
vznik pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov). Základom pre vylúčenie sudcu, ako to
vyplýva z uţ uvedeného stručného výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môţu byť len
objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o moţnej
neobjektívnosti sudcov, sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. A. P. a členov senátu 9 Co
Krajského súdu v Prešove - JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. M. M.. Sudkyňa súdu prvého
stupňa JUDr. A. P. vyhlásila, ţe vo veci sa necíti zaujatá, ţe nemá pomer k veci, účastníkom
konania alebo ich zástupcom. Ďalej uviedla, ţe ţalovaný 3/ pracuje na súde ako člen justičnej
stráţe, okrem pozdravu v rámci beţnej slušnosti s ním neprichádza do styku, bliţšie ho
nepozná a nemá s ním ţiadny nadštandardný vzťah (č.l. 156). Rovnako sudcovia Krajského
súdu v Prešove JUDr. M. Š. a JUDr. I. D. zhodne vyhlásili, ţe vo veci sa necítia zaujatí
a účastníkov nepoznajú (č.l. 158 a 158a), sudca JUDr. M. M. uviedol, ţe bývalých
a súčasných členov justičnej stráţe pozná len so sluţobného kontaktu, nevie, ktorí z nich má
byť účastníkom konania a nepozná skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o jeho
nezaujatosti (č.l. 159). Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil ţiaden taký kvalifikovaný
vzťah sudcu (sudcov) k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre ich
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Odôvodnenú pochybnosť o zaujatosti
konajúcich sudcov nie je moţné v danom prípade vyvodiť.
Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným 1/ aţ 3/ vzniklo právo na náhradu
trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní 1/ aţ 3/ však nepodali návrh na uloţenie
povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods.1 O.s.p.), a preto im ich dovolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. septembra 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová