Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 188/2014
PDF · 217.42 KB
No categories available
IV. ÚS 188/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudcu Jána Lubyho a sudkyne
Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa
a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 21818/2013,
sp. zn. Rvp 21819/2013, sp. zn. Rvp 21820/2013, sp. zn. Rvp 21821/2013, sp. zn.
Rvp 21822/2013, sp. zn. Rvp 21826/2013, sp. zn. Rvp 21827/2013, sp. zn. Rvp 21828/2013,
sp. zn. Rvp 21829/2013, sp. zn. Rvp 21830/2013, sp. zn. Rvp 21831/2013, sp. zn.
Rvp 21832/2013, sp. zn. Rvp 21833/2013, sp. zn. Rvp 21834/2013, sp. zn. Rvp 21835/2013,
sp. zn. Rvp 21836/2013, sp. zn. Rvp 21837/2013, sp. zn. Rvp 21838/2013 a sp. zn.
Rvp 21948/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
24 NcC 6/2012, sp. zn. 24 NcC 66/2012, sp. zn. 24 NcC 69/2012, sp. zn. 24 NcC 71/2012,
sp. zn. 24 NcC 72/2012, sp. zn. 24 NcC 153/2012, sp. zn. 24 NcC 154/2012, sp. zn.
24 NcC 155/2012, sp. zn. 24 NcC 157/2012, sp. zn. 24 NcC 158/2012, sp. zn.
24 NcC 161/2012, sp. zn. 24 NcC 167/2012, sp. zn. 24 NcC 190/2012, sp. zn.
24 NcC 191/2012, sp. zn. 24 NcC 192/2012, sp. zn. 24 NcC 193/2012, sp. zn.
24 NcC 194/2012 a sp. zn. 24 NcC 195/2012 z 26. júna 2012 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4 NcC 30/2013 zo 4. februára 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 21818/2013, sp. zn. Rvp 21819/2013, sp. zn. Rvp 21820/2013, sp. zn. Rvp 21821/2013,
sp. zn. Rvp 21822/2013, sp. zn. Rvp 21826/2013, sp. zn. Rvp 21827/2013, sp. zn.
Rvp 21828/2013, sp. zn. Rvp 21829/2013, sp. zn. Rvp 21830/2013, sp. zn. Rvp 21831/2013,
sp. zn. Rvp 21832/2013, sp. zn. Rvp 21833/2013, sp. zn. Rvp 21834/2013, sp. zn.
Rvp 21835/2013, sp. zn. Rvp 21836/2013, sp. zn. Rvp 21837/2013, sp. zn. Rvp 21838/2013
a sp. zn. Rvp 21948/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 21818/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
ako neprípustné.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava
Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej spolu len „krajské súdy“) označenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Zvolen
a Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“).
Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom
do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom
predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom bola sťažovateľka
(oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú vedené Okresným
súdom Zvolen pod sp. zn. 6 C 232/2012, sp. zn. 6 C 240/2012, sp. zn. 6 C 255/2012, sp. zn.
6 C 257/2012, sp. zn. 6 C 269/2012, sp. zn. 10 C 249/2012, sp. zn. 13 C 190/2012, sp. zn.
13 C 212/2012, sp. zn. 13 C 288/2012, sp. zn. 14 C 139/2012, sp. zn. 8 C 197/2012, sp. zn.
14 C 263/2012, sp. zn. 8 C 277/2012, sp. zn. 8 C 280/2012, sp. zn. 14 C 286/2012, sp. zn.
14 C 322/2012, sp. zn. 14 C 326/2012 a sp. zn. 17 C 152/2012 a Okresným súdom Prievidza
pod sp. zn. 8 C 230/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresných súdov“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Zvolen resp. Prievidza sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajských súdov sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu
(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽP
Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).
V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a to najmä preto,
že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob
ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných
sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade
nemožno predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť
mali nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Zvolen resp. Prievidza a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen
resp. Prievidza, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup
Okresného súdu Zvolen resp. Prievidza a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je
nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v
zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd
bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca
má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu
regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne
v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu
spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru
ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.
Krajské súdy podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne
nevyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania
predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu
v Banskej Bystrici resp. Krajského súdu v Trenčíne, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou
napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu
v Banskej Bystrici resp. Krajského súdu v Trenčíne ... nerozhodoval vylúčený sudca
(vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Zvolen resp. Prievidza nerozhodoval
vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho
rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie
zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom
súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním
dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie
nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala
na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento
rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.
Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1
v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,
len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty
a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajských súdov boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované
uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie konania a prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajských súdov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami
krajských súdov.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 21818/2013, sp. zn. Rvp 21819/2013, sp. zn. Rvp 21820/2013, sp. zn. Rvp 21821/2013,
sp. zn. Rvp 21822/2013, sp. zn. Rvp 21826/2013, sp. zn. Rvp 21827/2013, sp. zn.
Rvp 21828/2013, sp. zn. Rvp 21829/2013, sp. zn. Rvp 21830/2013, sp. zn. Rvp 21831/2013,
sp. zn. Rvp 21832/2013, sp. zn. Rvp 21833/2013, sp. zn. Rvp 21834/2013, sp. zn.
Rvp 21835/2013, sp. zn. Rvp 21836/2013, sp. zn. Rvp 21837/2013, sp. zn. Rvp 21838/2013
a sp. zn. Rvp 21948/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc
taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakteru rozhodnutí krajských súdov,
proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol.
Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 674/2013 z 12. decembra
2013 rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu ku konaniu o námietke
zaujatosti vedenému Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24 NcC 6/2012,
v ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol aj o námietkach zaujatosti v konaniach
pôvodne vedených pod sp. zn. 24 NcC 6/2012, sp. zn. 24 NcC 66/2012, sp. zn.
24 NcC 69/2012, sp. zn. 24 NcC 71/2012, sp. zn. 24 NcC 72/2012, sp. zn.
24 NcC 153/2012, sp. zn. 24 NcC 154/2012, sp. zn. 24 NcC 155/2012, sp. zn.
24 NcC 157/2012, sp. zn. 24 NcC 158/2012, sp. zn. 24 NcC 161/2012, sp. zn.
24 NcC 167/2012, sp. zn. 24 NcC 190/2012, sp. zn. 24 NcC 191/2012, sp. zn.
24 NcC 192/2012, sp. zn. 24 NcC 193/2012, sp. zn. 24 NcC 194/2012 a sp. zn.
Uznesením sp. zn. IV. ÚS 695/2013 z 12. decembra 2013 ústavný súd rozhodol
o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu ku konaniu o námietke zaujatosti vedenému
Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 40 NcC 30/2013.
Sťažnosti boli odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich
prerokovanie a rozhodnutie.
Z uvedeného teda vyplýva, že v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 21818/2013 vystupujú identickí účastníci, predmet konania je rovnaký a sťažovateľka
sa domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv vo vzťahu ku konaniam krajského súdu,
o ktorých už ústavný súd rozhodol svojimi uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 674/2013 a sp. zn.
IV. ÚS 695/2013 z 12. decembra 2013. Inými slovami, sťažovateľka sa domáha toho,
aby ústavný súd konal vo veci, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho,
aby sa zmenili podmienky konania. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustné.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2014