Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 197/2014
PDF · 366.74 KB
No categories available
IV. ÚS 197/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., zastúpeného
advokátkou JUDr. Alžbetou Čalfovou, Tatranská Lesná 10, Vysoké Tatry, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 49/2010 a jeho rozsudkom zo 7. novembra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 22/2013 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2013 doručená sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 49/2010 (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“) a jeho
rozsudkom zo 7. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Co 22/2013 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého
dieťaťa narodeného mimo manželského zväzku) bol v procesnom postavení odporcu
účastníkom konania o určenie otcovstva a o určenie výživného pre maloleté dieťa v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 49/2010. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
4 C 49/2010 z 21. januára 2011 rozhodol tak, že sťažovateľ je otcom maloletého dieťaťa,
a určil výšku vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči maloletej takto: „od 01. 03. 2007
do 28. 02. 2010 vo výške 140 € mesačne a od 01. 03. 2010 naďalej vo výške 90 € mesačne
so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Súčasne určil dlh
zročného výživného od 01. 03. 2007 do 21. 01. 2011 výškou 6 030 €, ktorý povolil odporcovi
zaplatiť v mesačných splátkach po 100 € spolu s bežným výživným pod následkom straty
výhod splátok. Súčasne navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania.“
Proti tomuto rozsudku (v časti výživného a trov konania) podala navrhovateľka
odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu vo výroku o výživnom, o dlhu výživného a o trovách konania zrušil a vec vrátil
na nové konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 49/2010 zo 7. novembra 2012
rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa platiť na maloleté dieťa „v období od 19. 02. 2007
do 31. 08. 2010 po 120 € mesačne, od 01. 09. 2010 po 100 € mesačne, ktoré výživné je
splatné vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca predom navrhovateľke. Zročné výživné
za obdobie od 19. 02. 2007 do 07. 11. 2012 v čiastke 5 820 € odporca je povinný zaplatiť
navrhovateľke v 3 splátkach – prvú splátku 820 € do 31. 12. 2012, druhú splátku 2 500 €
do 31. 12. 2013 a tretiu splátku 2 500 € do 31. 12. 2014.“. Zároveň zaviazal sťažovateľa
zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 1 230,11 €.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podali odvolanie sťažovateľ
aj navrhovateľka. Navrhovateľka preto, lebo výživné považovala za nízke a nedostatočné,
sťažovateľ preto, že namietal procesné nedostatky (napr. neukončenie dokazovania),
namietal opätovné nepreukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a napokon namietal
aj výšku trov konania priznaných navrhovateľke.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 22/2013 zo 17. júna 2013 zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že „odporca je povinný platiť výživné na maloletú... od 19. 2. 2010
do 31. 8. 2010 vo výške 200 €, od 1. 9. 2010 do 30. 4. 2012 150 € mesačne a od 1. 5. 2012
naďalej vo výške 200 €.
Dlh zročného výživného za obdobie od 19. 2. 2010 do 17. 6. 2013 vo výške 4
621,43 € povoľuje odporcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 150 € splatných spolu s
bežným výživným.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške vyčíslenej
v písomnom vyhotovení rozsudku k rukám JUDr. D. S.“.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pokiaľ ide
o výroky o náhrade trov prvostupňového, ako i odvolacieho konania, v ktorom namietal, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je v tejto časti založené na nesprávnom právnom posúdení
veci.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „je 67-ročný invalidný muž, ktorého
jediným príjmom (po ukončení pracovno-právneho vzťahu) je starobný dôchodok vo výške
472,30 €. Keďže žije s manželkou v manželstve, príjem manželky je taktiež starobný
dôchodok vo výške 268,50 €. Celkove príjem navrhovateľa spolu s manželkou je 740,80 €...
Po určenej vyživovacej KS Trnava zo dňa 13. 06. 2013 povinnosti vo výške 200 € + 150 €
zročné výživné sa... ocitá v existenčnej núdzi a nedostatku, ktorý ohrozuje jeho život
a zdravie, ako aj život a zdravie jeho manželky.“.
Podľa názoru sťažovateľa postup krajského súdu „pri posudzovaní a následnom
rozhodovaní o odvolaní oboch účastníkov konania sa... javí ako ústavne neudržateľný,
pretože nie je z ústavného hľadiska prijateľné, aby dobromyseľný účastník právneho vzťahu,
dlhodobo invalidný a v súčasnosti starobný dôchodca, ktorý sa od začiatku podaného
návrhu správal ústretovo, prišiel o možnosť dôstojnej staroby nielen pre seba, ale aj pre
svoju manželku, pretože rozhodnutím odvolacieho súdu ho tento posunul na hranicu
živorenia, ba až prežitia“.
Sťažovateľ taktiež poukazuje na porušenie ústavnej zásady rovnosti strán, ktorá sa
podľa jeho názoru prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Za nerovnaké postavenie účastníkov konania v tomto súdnom konaní považuje sťažovateľ aj
v to, že „od začiatku všetky svoje tvrdenia preukazoval listinnými dôkazmi. Naproti tomu
matka maloletej Kristíny nepredložila dodnes dôkazy, na ktorých sťažovateľ trval. Na veľké
naliehanie nakoniec predložila nákupné bločky za obdobie od II/12-VI/12, ktoré v žiadnom
prípade nekorešpondujú s nevyhnutnými potrebami maloletej.“.
Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu argumentuje
poukazom na svoj príjem a príjem svojej manželky, konštatujúc, že jeho manželka „je pre
maloletú... úplne cudzí človek, no jej príjem má dosah na výživné pre ňu, no v opačnom
rade sa do príjmu matky nezapočítava príjem matky navrhovateľky, s ktorou žije v spoločnej
domácnosti“.
Za nepravdivé považuje sťažovateľ taktiež tvrdenie krajského súdu, „že výživné
na maloletú nedosahuje ani 25 %... nie sú nám známe skutočnosti, z ktorých vychádzal
súd... sťažovateľ je poberateľom starobného dôchodku vo výške 470 €“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 22/2013 v spojitosti
s konaním Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4 C 49/2010 porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu a nezabezpečil rovnaké postavenie účastníkov v tomto
konaní, obe tieto práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa
17. 06. 2013 v konaní, vedenom pod sp. zn. 23 Co 22/2013 a vec vracia Krajskému súdu
Trnava na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľova námietka, že k porušeniu jeho označených
základných práv podľa ústavy došlo postupom krajského súdu (v spojení s postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 49/2013) a jeho rozsudkom sp. zn.
23 Co 22/2013 zo 17. júna 2013, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok, pričom
nezohľadnil ním predloženú argumentáciu o jeho schopnostiach a možnostiach poskytnúť
maloletému dieťaťu prisúdené výživné.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozsudkom
okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd poukazuje,
na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho
vydaniu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol
v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd sa preto, vychádzajúc zo sťažnosti a k nej pripojených písomností,
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napadnutého
rozsudku krajského súdu môže opodstatňovať prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu
k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených
základných práv podľa ústavy, teda či účinky výkonu právomoci krajského súdu sú
zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu to, že
postupom krajského súdu v predmetnom konaní bola podľa neho odmietnutá jeho faktická
a právna argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností plniť si
vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdom.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd upriamuje
pozornosť na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa
okrem iného uvádza:
„Zo správy zamestnávateľa navrhovateľky S., a. s., o výške príjmu navrhovateľky
vyplýva, že v roku 2008 od júla do decembra bol jej čistý mesačný príjem 12 815,33 Sk =
425,39 eur, v roku 2009 bol jej čistý mesačný príjem 504,87 eur, v roku 2010 bol jej čistý
mesačný príjem 489,79 eur, v roku 2011 bol jej čistý mesačný príjem 474,40 eur a v roku
2012 od januára do apríla bol jej čistý mesačný príjem 859,29 eur, v ktorom je zahrnuté aj
odstupné, nakoľko čistý mesačný príjem navrhovateľky bol v apríli 2012 vo výške 1 936,69
eur. Z výpovede navrhovateľky na pojednávaní 15. 12. 2010 vplýva, že bývajú spolu
s matkou, ktorá má 73 rokov a poberá starobný dôchodok 283 eur a náklady na domácnosť
300 eur mesačne. Z výpovede navrhovateľky na pojednávaní 13. 2. 2012 vyplýva, že
u zamestnávateľa S. pracuje od roku 2008. V roku 2007 bola nezamestnaná, nebola
evidovaná na úrade práce a výdavky na živobytie hradila z peňazí získaných za predaj bytu
v roku 2006 vo výške 1 200 000 Sk = 39 832,70 eur s tým, že v roku 2008 mala rovnaký
zárobok ako v roku nasledujúcom. Navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní
18. 5. 2012 uviedla, že návrh na súd podala až po dvanástich rokoch preto, lebo odporca sa
jej viackrát vyhrážal, že jej dieťa zoberie. Z dokazovania doplneného odvolacím súdom
vyplýva, že navrhovateľka bola práceneschopnou od 1. 5. 2012 do 28. 4. 2013 s tým, že
poberala dávky nemocenského poistenia vo výške priemerne 318 eur mesačne. Zo správy
zamestnávateľa navrhovateľky S., a. s., z 27. 5. 2013 vyplýva, že s navrhovateľkou bol
skončený pracovný pomer 30. 4. 2012 z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Z jej výpovede
v odvolacom konaní vyplynulo, že je i naďalej práceneschopnou s tým, že nemocenské
dávky od 1. 5. 2013 už nepoberá a nepoberá ani sociálne dávky. Z lekárskej správy z
12. 6. 2013, vydanej MUDr. A. T. vyplýva, že navrhovateľke vypísala žiadosť o invalidný
dôchodok, ktorá bude posúdená Sociálnou poisťovňou.
Z rozhodnutia Úradu dôchodkového zabezpečenia v Bratislave z 12. 2. 1987 vyplýva,
že odporcovi od 7. 1. 1987 bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 1 962 Kčs mesačne =
65,13 eur. Z rozhodnutia Obvodného národného výboru Bratislava V z 18. 11. 1986
vyplýva, že odporca bol uznaný občanom s ťažkým telesným alebo zmyslovým postihnutím
pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, nakoľko mal podstatne obmedzenú pohybovú
schopnosť tak, že nie je schopný dlhšieho státia ani dlhšej chôdze. Z rozhodnutia Sociálnej
poisťovne z 1. 10. 1996 vyplýva, že odporcovi bol od 2 7. 1996 odňatý invalidný dôchodok
a zastavená jeho výplata. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 7. 6. 2007 vyplýva, že
odporcovi od 1. 7. 2007 bol zvýšený invalidný dôchodok na 4 728 Sk mesačne = 156,94 eur.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 6. 6. 2008 vyplýva, že odporcovi bol zvýšený invalidný
dôchodok od 1. 7. 2008 na 4 965 Sk mesačne = 164,81 eur mesačne. Z rozhodnutia
Sociálnej poisťovne z 21. 11. 2008 vyplýva, že odporcovi od 20. 10. 2008 bol vyplácaný
starobný dôchodok vo výške 11 578 Sk = 384,40 eur mesačne a súčasne od 2. 1. 2009
odňatý invalidný dôchodok. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 12. 1. 2009 vyplýva, že
odporcovi bol zvýšený od 1. 1. 2009 starobný dôchodok na 411,20 eur mesačne.
Z prepúšťacej správy Fakultnej nemocnice Trnava z 9. 6. 2009 vyplýva, že odporca bol
hospitalizovaný od 6. 5. do 9. 6. 2009. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti
vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 5. 2. 2010. Z prepúšťacej správy FNSP Žilina
vyplýva, že odporca bol hospitalizovaný na ortopedickom oddelení od 5. 2. do 10. 2. 2010.
Zo správy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 26. 5. 2010 vyplýva, že
odporca je v tejto organizácii zamestnaný od 15. 5. 1997. Zo správy uvedeného subjektu
vyplýva, že v roku 2006 dosiahol odporca čistý mesačný príjem 558,62 eur, v roku 2007
príjem vo výške 606,30 eur, v roku 2008 vo výške 643,67 eur, v roku 2009 vo výške
732,84 eur a v roku 2010 vo výške 198,07 eur za mesiac január až marec. Zo správy
zamestnávateľa odporcu MS SR vyplýva čistý mesačný príjem odporcu v roku 2010
v mesiacoch január, február a august až december 412,05 eur a v roku 2011 vo výške
579,29 eur za mesiace marec až november. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne
z 19. 12. 2011 vyplýva, že odporcovi bol priznaný nárok na nemocenské z dôvodu pracovnej
neschopnosti vzniknutej 25. 11. 2011. Zo správy Sociálnej poisťovne zo 16. 12. 2010
vyplýva, že odporcovi bola priznané nemocenské od 13. 12. 2010 z dôvodu pracovnej
neschopnosti vzniknutej 3. 12. 2010. Z potvrdenia Ministerstva spravodlivosti SR
z 12. 2. 2013 vyplýva, že uvedený zamestnávateľ hodlal skončiť pracovný pomer dohodou
k 15. 2. 2013 zo zdravotných dôvodov, ktoré skončenie pracovného pomeru odporca
nepreukázal. Z lekárskej správy MUDr. G. H., všeobecnej lekárky pre dospelých,
z 18. 1. 2013 vyplýva doporučenie ukončiť pracovný pomer zo zdravotných dôvodov
vzhľadom k dlhodobým zdravotným ťažkostiam prevažne na pohybovom ústrojenstve a
stavu po operácii pohybového aparátu, v dôsledku ktorého odporca dlhodobo stratil
spôsobilosť vykonávať akékoľvek zamestnanie. Z oznámenia Sociálnej poisťovne
zo 4. 9. 2012 vyplýva, že 22. 11. 2012 zanikne odporcovi nárok na nemocenské vzhľadom
k tomu, že mu uplynie podporné obdobie so začiatkom od 25. 11. 2011. Z PN č. L482092
vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 25. 11. 2011 do 22. 12. 2012
a z PN č. L865193 vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 18. 1. 2012 do 2. 2. 2012.
Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že jeho výdavky sú 527,91 eur (nájom 216 eur, elektrina
34,80 eur, inkaso 16 eur, DSS matky 78,50 eur, lieky manželky 60 eur, telefón 20 eur, UPC
16,50 eur, poistenie vozidla 23,82 eur, poistenie domácnosti 2,29, lieky odporcu 60 eur)
a starobný dôchodok odporcu je 423,80 eur a jeho manželky 257,30 eur. Z vyjadrenia
vyplýva tiež skutočnosť, že odporca zaplatil výživné vo výške 50 eur mesačne od 19. 2. 2010
do vyjadrenia 20. 6. 2012 vo výške 1 350 eur.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 28. 4. 2005 vyplýva, že manželke odporcu M. B.
od 28. 2. 2005 bol priznaný starobný dôchodok vo výške 4 919 Sk mesačne =163,28 eur.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 10. 12. 2009 vyplýva, že manželke odporcu od
1. 1. 2010 bol zvýšený starobný dôchodok na 231,80 eur mesačne. Z potvrdenia Sociálnej
poisťovne vyplýva, že manželka odporcu poberala starobný dôchodok od 1. 1. 2007 do
30. 6. 2007 vo výške 5 674 Sk = 188,34 eur, od 1. 7. 2007 do 30. 6. 2008 vo výške 6 029 Sk
= 200,13 eur; od 1. 7. 2008 do 31. 12. 2008 vo výške 6 331 Sk = 210,15 eur, od 1. 1. 2009
do 31. 12. 2009 vo výške 224,90 eur a od 1. 1. 2010 vo výške 231,80 eur mesačne.
Zo správy NOEMI... z 2. 6. 2010 vyplýva, že matka odporcu V. B... je umiestnená
v Domove sociálnych služieb od 1. 3. 2010 s úhradou 78,50 eur mesačne, ktoré uhrádza
odporca.
Z rozpisu výdavkov na maloletú z 23. 6. 2010 vyplýva, že výdavky na maloletú sú
mesačne 409 eur, z toho 350 eur škola (cestovné, školské potreby a pomôcky, príspevok
na rodičovské združenie, príspevok na školu v prírode), oblečenie 120 eur a obutie, strava,
hygienické potreby, kultúra 250 eur mesačne a 30 eur mesačne záujmová činnosť, mobil
a cestovné k lekárovi, Z prepúšťacej správy Národného ústavu reumatických chorôb
Piešťany z 25. 11.2011 vyplýva, že maloletá trpí ochorením juvenilná polyartritída.
Zo špecifikácie nákladov na dieťa (č. l. 256) vyplýva, že v roku 2011 boli náklady
na maloletú 6 232 eur, mesačne 544 eur, pozostávajúce z cestovného do školy 240 eur/21
eur bývanie 1 266 eur/109 eur, potraviny a drogéria 1 239 eur/110 eur oblečenie a obuv
1 405 eur/117 eur, lieky a zdravotnícke pomôcky 554 eur/52,50 eur, škola a školské
pomôcky 175 eur/15 eur, hygiena 258 eur/21 eur, mobil 100 eur/10 eur, internet 280 eur/24
eur, Digi TV 115 eur/9,60 eur a cestovné náklady na liečenia 600 eur/55 eur. Z vyjadrenia
navrhovateľke vyplýva špecifikácia nákladov na maloletú v roku 2012 od januára do mája
v priemere 639,37 eur a poplatky za bývanie mesačne 174,59 eur, z toho plyn 63,33 eur,
elektrika 31 eur, domová daň 46,66 eur, internet 24 eur a satelit 9,60 eur. Zo správy Úradu
práce, sociálnych veci a rodiny Dunajská Streda z 2. 7. 2012 vyplýva, že navrhovateľka
aj s maloletou obýva spolu so svojou matkou 4-izbový rodinný dom. Maloletá navštevuje ZŠ
v Dunajskej Strede s cestovným do školy 22 až 24 eur mesačne, telefón 10 eur mesačne,
internet 24 eur mesačne a Digi TV 9,60 eur mesačne. Raz štvrťročne v dôsledku zhoršeného
zdravotného stavu cestuje do Piešťan za lekárom, kde cesta stojí 70 eur x 2, ortopedické
pomôcky 7 eur, lieky 2-krát denne mesačne 50 eur.“
Krajský súd na základe uvedených skutkových zistení nasledovne formuloval svoje
právne závery, uvádzajúc, že „Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa
a doplneného odvolacím súdom vyplýva príjem do domácnosti navrhovateľky v roku 2010
vo výške 489,79 eur a do domácnosti odporcu do 31. 8. 2010 vo výške 1 263,05 eur, tvorený
príjmom odporcu zo zamestnania 412,05 eur a jeho starobným dôchodkom 411,20 eur,
príjmom manželky odporcu z pracovného procesu 439,80 eur a starobným dôchodkom
231,80 eur a od 1. 9. 2010 vo výške 1 055,05 eur po odpočítaní príjmu odporcovej manželky
zo zamestnania. V roku 2011 vyplýva čistý mesačný príjem navrhovateľke 474,40 eur
a príjem do domácnosti odporcu 1 222,29 eur tvorený je príjmom z pracovného pomeru
vo výške 579,29 eur a starobným dôchodkom minimálne vo výške 411,20 eur a starobným
dôchodkom manželky odporcu minimálne vo výške 231,80 eur mesačne. V roku 2012
od januára do apríla navrhovateľka dosiahla čistý mesačný príjem 859,29 eur vrátane
odstupného vyplateného v apríli 2012 a od mája do decembra, vo výške 318 eur titulom
nemocenských dávok. Príjem domácnosti odporcu v roku 2012 bol minimálne na úrovni
roku 2011, t. j. 1 222,29 eur. V roku 2013 navrhovateľka dosiahla čistý mesačný príjem
od januára do apríla vo výške 318 eur tvorený nemocenskými dávkami a odporca spolu
s manželkou vo výške na úrovni roku predchádzajúceho, nakoľko nepreukázal, že
k skončeniu pracovného pomeru k 15. 2. 2013 aj skutočne prišlo. Vychádzajúc
z odôvodnených potrieb maloletej v roku 2011 vo výške 544 eur a v roku 2012 vo výške
640 eur, ktoré sú zvýšené oproti zdravým deťom vzhľadom na ochorenie maloletej,
vyžadujúce si zvýšené náklady na kompenzáciu jej zdravotného stavu, a ktoré aj v roku 2013
podľa tvrdenia navrhovateľky sa nezmenili oproti predchádzajúcemu roku, odvolací súd
dospel k záveru, že odporca je povinný podieľať sa na výžive maloletej vzhľadom ku svojmu
príjmu tvorenému mzdou a starobným dôchodkom po zohľadnení jeho nákladov na
zhoršený zdravotný stav výškou 200 eur od 19. 2. 2010, ktorú výšku odvolací sud znížil od
1. 9. 2010 na 150 eur mesačne vzhľadom ku skutočnosti, že odporca musel od uvedeného
obdobia vo zvýšenej miere sa podieľať na nákladoch jeho domácnosti, keďže jeho manželka
už nedosahovala aj príjem z pracovného procesu. Od 1. 5. 2012 opätovne výživné na
maloletú zvýšil na 200 eur mesačne vzhľadom k navrhovateľkou nezavinenému poklesu jej
príjmu, ktorý dosahovala z pracovného pomeru ukončeného jej zamestnávateľom z
organizačných dôvodov, ktorý stav v dôsledku jej práceneschopnosti trvá doposiaľ.
Odvolací súd poukazuje na to, že výživné maloletej nedosahuje ani 25 % príjmu
výživou povinného odporcu, i keď v zmysle súdnej praxe by bolo dôvodný určiť výživné
maloletej až do výšky 30 % jeho príjmu. Uvedený postup však nie je možným v dôsledku
zohľadnenia jeho odôvodnených nákladov vynakladaných na zlepšenie jeho zdravotného
stavu. Odvolací súd záverom uvádza, že v zmysle § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má
prednosť pred inými výdavkami výživou povinného odporcu...“.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu o určení výživného pre maloleté dieťa. Svoju
sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa. Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne
a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody,
pre ktoré rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého a zaviazal sťažovateľa platiť
výživné na maloletú od 19. februára 2010 do 31. augusta 2010 v sume 200 €,
od 1. septembra 2010 do 30. apríla 2012 v sume 150 € mesačne a od 1. mája 2012
do budúcnosti v sume 200 €.
Zároveň rozhodol, že dlh zročného výživného za obdobie od 19. februára 2010
do 17. júna 2013 vo výške 4 621,43 € povoľuje sťažovateľovi zaplatiť v mesačných
splátkach po 150 € splatných spolu s bežným výživným. Napokon zaviazal sťažovateľa
zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej
relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho súdu, nie
je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo k určeniu
príslušnej sumy výživného. Taktiež z neho podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu.
Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu možno vyvodiť vyplýva, že krajský
súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že určenie výšky výživného na maloleté
deti ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, resp. jeho zmena, prislúcha súdu, ktorý je
pri rozhodovaní viazaný príslušnými ustanoveniami zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rodine“), ktoré ustanovujú základné pravidlá pri určovaní výšky výživného.
Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom
je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí
podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa
na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom
rozsahu vo výške 30 % zo životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo
na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu,
prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami
rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd
neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd
na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd
aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré
povinný na seba berie.
Ako z citovaných ustanovení zákona o rodine vyplýva, rozhodovanie o výživnom
a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje
odchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť.
Takto postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich
právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, samo osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,
I. ÚS 417/08). Krajský súd sa dostatočne zaoberal všetkými podstatnými námietkami
sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti)
a vyhodnotil ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky
nevykazuje, a preto konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré
majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Ústavný súd rešpektuje, že je
primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom
právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať
za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné.
Zároveň ústavný súd nezistil nič, čo by mohlo nasvedčovať názoru sťažovateľa, že
krajský súd v procese dokazovania uprednostňoval práva jedného účastníka konania pred
druhým, alebo že niektorému z nich poskytol výhody na úkor druhého. Z uvedeného
dôvodu rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred
všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri
predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol
reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd na záver dodáva, že sťažovateľ má právo podať na okresnom súde podľa
§ 78 ods. 1 zákona o rodine návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom, ak sa zmenia pomery.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2014