Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 197/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., zastúpeného

advokátkou JUDr. Alžbetou Čalfovou, Tatranská Lesná 10, Vysoké Tatry, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. novembra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2013 doručená sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“) a jeho

rozsudkom zo 7. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého

dieťaťa narodeného mimo manželského zväzku) bol v procesnom postavení odporcu

účastníkom konania o určenie otcovstva a o určenie výživného pre maloleté dieťa v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 21. januára 2011 rozhodol tak, že sťažovateľ je otcom maloletého dieťaťa,

a určil výšku vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči maloletej takto: „od 01. 03. 2007

do 28. 02. 2010 vo výške 140 € mesačne a od 01. 03. 2010 naďalej vo výške 90 € mesačne

so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Súčasne určil dlh

zročného výživného od 01. 03. 2007 do 21. 01. 2011 výškou 6 030 €, ktorý povolil odporcovi

zaplatiť v mesačných splátkach po 100 € spolu s bežným výživným pod následkom straty

výhod splátok. Súčasne navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania.“

Proti tomuto rozsudku (v časti výživného a trov konania) podala navrhovateľka

odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu vo výroku o výživnom, o dlhu výživného a o trovách konania zrušil a vec vrátil

na nové konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. novembra 2012

rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa platiť na maloleté dieťa „v období od 19. 02. 2007

do 31. 08. 2010 po 120 € mesačne, od 01. 09. 2010 po 100 € mesačne, ktoré výživné je

splatné vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca predom navrhovateľke. Zročné výživné

za obdobie od 19. 02. 2007 do 07. 11. 2012 v čiastke 5 820 € odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľke v 3 splátkach – prvú splátku 820 € do 31. 12. 2012, druhú splátku 2 500 €

do 31. 12. 2013 a tretiu splátku 2 500 € do 31. 12. 2014.“. Zároveň zaviazal sťažovateľa

zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 1 230,11 €.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podali odvolanie sťažovateľ

aj navrhovateľka. Navrhovateľka preto, lebo výživné považovala za nízke a nedostatočné,

sťažovateľ preto, že namietal procesné nedostatky (napr. neukončenie dokazovania),

namietal opätovné nepreukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a napokon namietal

aj výšku trov konania priznaných navrhovateľke.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2013 zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že „odporca je povinný platiť výživné na maloletú... od 19. 2. 2010

do 31. 8. 2010 vo výške 200 €, od 1. 9. 2010 do 30. 4. 2012 150 € mesačne a od 1. 5. 2012

naďalej vo výške 200 €.

Dlh zročného výživného za obdobie od 19. 2. 2010 do 17. 6. 2013 vo výške 4

621,43 € povoľuje odporcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 150 € splatných spolu s

bežným výživným.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške vyčíslenej

v písomnom vyhotovení rozsudku k rukám JUDr. D. S.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pokiaľ ide

o výroky o náhrade trov prvostupňového, ako i odvolacieho konania, v ktorom namietal, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je v tejto časti založené na nesprávnom právnom posúdení

veci.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „je 67-ročný invalidný muž, ktorého

jediným príjmom (po ukončení pracovno-právneho vzťahu) je starobný dôchodok vo výške

472,30 €. Keďže žije s manželkou v manželstve, príjem manželky je taktiež starobný

dôchodok vo výške 268,50 €. Celkove príjem navrhovateľa spolu s manželkou je 740,80 €...

Po určenej vyživovacej KS Trnava zo dňa 13. 06. 2013 povinnosti vo výške 200 € + 150 €

zročné výživné sa... ocitá v existenčnej núdzi a nedostatku, ktorý ohrozuje jeho život

a zdravie, ako aj život a zdravie jeho manželky.“.

Podľa názoru sťažovateľa postup krajského súdu „pri posudzovaní a následnom

rozhodovaní o odvolaní oboch účastníkov konania sa... javí ako ústavne neudržateľný,

pretože nie je z ústavného hľadiska prijateľné, aby dobromyseľný účastník právneho vzťahu,

dlhodobo invalidný a v súčasnosti starobný dôchodca, ktorý sa od začiatku podaného

návrhu správal ústretovo, prišiel o možnosť dôstojnej staroby nielen pre seba, ale aj pre

svoju manželku, pretože rozhodnutím odvolacieho súdu ho tento posunul na hranicu

živorenia, ba až prežitia“.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na porušenie ústavnej zásady rovnosti strán, ktorá sa

podľa jeho názoru prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Za nerovnaké postavenie účastníkov konania v tomto súdnom konaní považuje sťažovateľ aj

v to, že „od začiatku všetky svoje tvrdenia preukazoval listinnými dôkazmi. Naproti tomu

matka maloletej Kristíny nepredložila dodnes dôkazy, na ktorých sťažovateľ trval. Na veľké

naliehanie nakoniec predložila nákupné bločky za obdobie od II/12-VI/12, ktoré v žiadnom

prípade nekorešpondujú s nevyhnutnými potrebami maloletej.“.

Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu argumentuje

poukazom na svoj príjem a príjem svojej manželky, konštatujúc, že jeho manželka „je pre

maloletú... úplne cudzí človek, no jej príjem má dosah na výživné pre ňu, no v opačnom

rade sa do príjmu matky nezapočítava príjem matky navrhovateľky, s ktorou žije v spoločnej

domácnosti“.

Za nepravdivé považuje sťažovateľ taktiež tvrdenie krajského súdu, „že výživné

na maloletú nedosahuje ani 25 %... nie sú nám známe skutočnosti, z ktorých vychádzal

súd... sťažovateľ je poberateľom starobného dôchodku vo výške 470 €“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. v spojitosti

s konaním Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu a nezabezpečil rovnaké postavenie účastníkov v tomto

konaní, obe tieto práva zaručené v a SR.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa

17. 06. 2013 v konaní, vedenom pod sp. zn. a vec vracia Krajskému súdu

Trnava na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľova námietka, že k porušeniu jeho označených

základných práv podľa došlo postupom krajského súdu (v spojení s postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ) a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 17. júna 2013, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok, pričom

nezohľadnil ním predloženú argumentáciu o jeho schopnostiach a možnostiach poskytnúť

maloletému dieťaťu prisúdené výživné.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv rozsudkom

okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd poukazuje,

na , z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho

vydaniu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol

v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa preto, vychádzajúc zo sťažnosti a k nej pripojených písomností,

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napadnutého

rozsudku krajského súdu môže opodstatňovať prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu

k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených

základných práv podľa , teda či účinky výkonu právomoci krajského súdu sú

zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu to, že

postupom krajského súdu v predmetnom konaní bola podľa neho odmietnutá jeho faktická

a právna argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností plniť si

vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdom.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd upriamuje

pozornosť na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa

okrem iného uvádza:

„Zo správy zamestnávateľa navrhovateľky S., a. s., o výške príjmu navrhovateľky

vyplýva, že v roku 2008 od júla do decembra bol jej čistý mesačný príjem 12 815,33 Sk =

425,39 eur, v roku 2009 bol jej čistý mesačný príjem 504,87 eur, v roku 2010 bol jej čistý

mesačný príjem 489,79 eur, v roku 2011 bol jej čistý mesačný príjem 474,40 eur a v roku

2012 od januára do apríla bol jej čistý mesačný príjem 859,29 eur, v ktorom je zahrnuté aj

odstupné, nakoľko čistý mesačný príjem navrhovateľky bol v apríli 2012 vo výške 1 936,69

eur. Z výpovede navrhovateľky na pojednávaní 15. 12. 2010 vplýva, že bývajú spolu

s matkou, ktorá má 73 rokov a poberá starobný dôchodok 283 eur a náklady na domácnosť

300 eur mesačne. Z výpovede navrhovateľky na pojednávaní 13. 2. 2012 vyplýva, že

u zamestnávateľa S. pracuje od roku 2008. V roku 2007 bola nezamestnaná, nebola

evidovaná na úrade práce a výdavky na živobytie hradila z peňazí získaných za predaj bytu

v roku 2006 vo výške 1 200 000 Sk = 39 832,70 eur s tým, že v roku 2008 mala rovnaký

zárobok ako v roku nasledujúcom. Navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní

18. 5. 2012 uviedla, že návrh na súd podala až po dvanástich rokoch preto, lebo odporca sa

jej viackrát vyhrážal, že jej dieťa zoberie. Z dokazovania doplneného odvolacím súdom

vyplýva, že navrhovateľka bola práceneschopnou od 1. 5. 2012 do 28. 4. 2013 s tým, že

poberala dávky nemocenského poistenia vo výške priemerne 318 eur mesačne. Zo správy

zamestnávateľa navrhovateľky S., a. s., z 27. 5. 2013 vyplýva, že s navrhovateľkou bol

skončený pracovný pomer 30. 4. 2012 z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Z jej výpovede

v odvolacom konaní vyplynulo, že je i naďalej práceneschopnou s tým, že nemocenské

dávky od 1. 5. 2013 už nepoberá a nepoberá ani sociálne dávky. Z lekárskej správy z

12. 6. 2013, vydanej MUDr. A. T. vyplýva, že navrhovateľke vypísala žiadosť o invalidný

dôchodok, ktorá bude posúdená Sociálnou poisťovňou.

Z rozhodnutia Úradu dôchodkového zabezpečenia v Bratislave z 12. 2. 1987 vyplýva,

že odporcovi od 7. 1. 1987 bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 1 962 Kčs mesačne =

65,13 eur. Z rozhodnutia Obvodného národného výboru Bratislava V z 18. 11. 1986

vyplýva, že odporca bol uznaný občanom s ťažkým telesným alebo zmyslovým postihnutím

pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, nakoľko mal podstatne obmedzenú pohybovú

schopnosť tak, že nie je schopný dlhšieho státia ani dlhšej chôdze. Z rozhodnutia Sociálnej

poisťovne z 1. 10. 1996 vyplýva, že odporcovi bol od 2 7. 1996 odňatý invalidný dôchodok

a zastavená jeho výplata. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 7. 6. 2007 vyplýva, že

odporcovi od 1. 7. 2007 bol zvýšený invalidný dôchodok na 4 728 Sk mesačne = 156,94 eur.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 6. 6. 2008 vyplýva, že odporcovi bol zvýšený invalidný

dôchodok od 1. 7. 2008 na 4 965 Sk mesačne = 164,81 eur mesačne. Z rozhodnutia

Sociálnej poisťovne z 21. 11. 2008 vyplýva, že odporcovi od 20. 10. 2008 bol vyplácaný

starobný dôchodok vo výške 11 578 Sk = 384,40 eur mesačne a súčasne od 2. 1. 2009

odňatý invalidný dôchodok. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 12. 1. 2009 vyplýva, že

odporcovi bol zvýšený od 1. 1. 2009 starobný dôchodok na 411,20 eur mesačne.

Z prepúšťacej správy Fakultnej nemocnice Trnava z 9. 6. 2009 vyplýva, že odporca bol

hospitalizovaný od 6. 5. do 9. 6. 2009. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti

vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 5. 2. 2010. Z prepúšťacej správy FNSP Žilina

vyplýva, že odporca bol hospitalizovaný na ortopedickom oddelení od 5. 2. do 10. 2. 2010.

Zo správy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 26. 5. 2010 vyplýva, že

odporca je v tejto organizácii zamestnaný od 15. 5. 1997. Zo správy uvedeného subjektu

vyplýva, že v roku 2006 dosiahol odporca čistý mesačný príjem 558,62 eur, v roku 2007

príjem vo výške 606,30 eur, v roku 2008 vo výške 643,67 eur, v roku 2009 vo výške

732,84 eur a v roku 2010 vo výške 198,07 eur za mesiac január až marec. Zo správy

zamestnávateľa odporcu MS SR vyplýva čistý mesačný príjem odporcu v roku 2010

v mesiacoch január, február a august až december 412,05 eur a v roku 2011 vo výške

579,29 eur za mesiace marec až november. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne

z 19. 12. 2011 vyplýva, že odporcovi bol priznaný nárok na nemocenské z dôvodu pracovnej

neschopnosti vzniknutej 25. 11. 2011. Zo správy Sociálnej poisťovne zo 16. 12. 2010

vyplýva, že odporcovi bola priznané nemocenské od 13. 12. 2010 z dôvodu pracovnej

neschopnosti vzniknutej 3. 12. 2010. Z potvrdenia Ministerstva spravodlivosti SR

z 12. 2. 2013 vyplýva, že uvedený zamestnávateľ hodlal skončiť pracovný pomer dohodou

k 15. 2. 2013 zo zdravotných dôvodov, ktoré skončenie pracovného pomeru odporca

nepreukázal. Z lekárskej správy MUDr. G. H., všeobecnej lekárky pre dospelých,

z 18. 1. 2013 vyplýva doporučenie ukončiť pracovný pomer zo zdravotných dôvodov

vzhľadom k dlhodobým zdravotným ťažkostiam prevažne na pohybovom ústrojenstve a

stavu po operácii pohybového aparátu, v dôsledku ktorého odporca dlhodobo stratil

spôsobilosť vykonávať akékoľvek zamestnanie. Z oznámenia Sociálnej poisťovne

zo 4. 9. 2012 vyplýva, že 22. 11. 2012 zanikne odporcovi nárok na nemocenské vzhľadom

k tomu, že mu uplynie podporné obdobie so začiatkom od 25. 11. 2011. Z PN č. L482092

vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 25. 11. 2011 do 22. 12. 2012

a z PN č. L865193 vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 18. 1. 2012 do 2. 2. 2012.

Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že jeho výdavky sú 527,91 eur (nájom 216 eur, elektrina

34,80 eur, inkaso 16 eur, DSS matky 78,50 eur, lieky manželky 60 eur, telefón 20 eur, UPC

16,50 eur, poistenie vozidla 23,82 eur, poistenie domácnosti 2,29, lieky odporcu 60 eur)

a starobný dôchodok odporcu je 423,80 eur a jeho manželky 257,30 eur. Z vyjadrenia

vyplýva tiež skutočnosť, že odporca zaplatil výživné vo výške 50 eur mesačne od 19. 2. 2010

do vyjadrenia 20. 6. 2012 vo výške 1 350 eur.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 28. 4. 2005 vyplýva, že manželke odporcu M. B.

od 28. 2. 2005 bol priznaný starobný dôchodok vo výške 4 919 Sk mesačne =163,28 eur.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 10. 12. 2009 vyplýva, že manželke odporcu od

1. 1. 2010 bol zvýšený starobný dôchodok na 231,80 eur mesačne. Z potvrdenia Sociálnej

poisťovne vyplýva, že manželka odporcu poberala starobný dôchodok od 1. 1. 2007 do

30. 6. 2007 vo výške 5 674 Sk = 188,34 eur, od 1. 7. 2007 do 30. 6. 2008 vo výške 6 029 Sk

= 200,13 eur; od 1. 7. 2008 do 31. 12. 2008 vo výške 6 331 Sk = 210,15 eur, od 1. 1. 2009

do 31. 12. 2009 vo výške 224,90 eur a od 1. 1. 2010 vo výške 231,80 eur mesačne.

Zo správy NOEMI... z 2. 6. 2010 vyplýva, že matka odporcu V. B... je umiestnená

v Domove sociálnych služieb od 1. 3. 2010 s úhradou 78,50 eur mesačne, ktoré uhrádza

odporca.

Z rozpisu výdavkov na maloletú z 23. 6. 2010 vyplýva, že výdavky na maloletú sú

mesačne 409 eur, z toho 350 eur škola (cestovné, školské potreby a pomôcky, príspevok

na rodičovské združenie, príspevok na školu v prírode), oblečenie 120 eur a obutie, strava,

hygienické potreby, kultúra 250 eur mesačne a 30 eur mesačne záujmová činnosť, mobil

a cestovné k lekárovi, Z prepúšťacej správy Národného ústavu reumatických chorôb

Piešťany z 25. 11.2011 vyplýva, že maloletá trpí ochorením juvenilná polyartritída.

Zo špecifikácie nákladov na dieťa (č. l. 256) vyplýva, že v roku 2011 boli náklady

na maloletú 6 232 eur, mesačne 544 eur, pozostávajúce z cestovného do školy 240 eur/21

eur bývanie 1 266 eur/109 eur, potraviny a drogéria 1 239 eur/110 eur oblečenie a obuv

1 405 eur/117 eur, lieky a zdravotnícke pomôcky 554 eur/52,50 eur, škola a školské

pomôcky 175 eur/15 eur, hygiena 258 eur/21 eur, mobil 100 eur/10 eur, internet 280 eur/24

eur, Digi TV 115 eur/9,60 eur a cestovné náklady na liečenia 600 eur/55 eur. Z vyjadrenia

navrhovateľke vyplýva špecifikácia nákladov na maloletú v roku 2012 od januára do mája

v priemere 639,37 eur a poplatky za bývanie mesačne 174,59 eur, z toho plyn 63,33 eur,

elektrika 31 eur, domová daň 46,66 eur, internet 24 eur a satelit 9,60 eur. Zo správy Úradu

práce, sociálnych veci a rodiny Dunajská Streda z 2. 7. 2012 vyplýva, že navrhovateľka

aj s maloletou obýva spolu so svojou matkou 4-izbový rodinný dom. Maloletá navštevuje ZŠ

v Dunajskej Strede s cestovným do školy 22 až 24 eur mesačne, telefón 10 eur mesačne,

internet 24 eur mesačne a Digi TV 9,60 eur mesačne. Raz štvrťročne v dôsledku zhoršeného

zdravotného stavu cestuje do Piešťan za lekárom, kde cesta stojí 70 eur x 2, ortopedické

pomôcky 7 eur, lieky 2-krát denne mesačne 50 eur.“

Krajský súd na základe uvedených skutkových zistení nasledovne formuloval svoje

právne závery, uvádzajúc, že „Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa

a doplneného odvolacím súdom vyplýva príjem do domácnosti navrhovateľky v roku 2010

vo výške 489,79 eur a do domácnosti odporcu do 31. 8. 2010 vo výške 1 263,05 eur, tvorený

príjmom odporcu zo zamestnania 412,05 eur a jeho starobným dôchodkom 411,20 eur,

príjmom manželky odporcu z pracovného procesu 439,80 eur a starobným dôchodkom

231,80 eur a od 1. 9. 2010 vo výške 1 055,05 eur po odpočítaní príjmu odporcovej manželky

zo zamestnania. V roku 2011 vyplýva čistý mesačný príjem navrhovateľke 474,40 eur

a príjem do domácnosti odporcu 1 222,29 eur tvorený je príjmom z pracovného pomeru

vo výške 579,29 eur a starobným dôchodkom minimálne vo výške 411,20 eur a starobným

dôchodkom manželky odporcu minimálne vo výške 231,80 eur mesačne. V roku 2012

od januára do apríla navrhovateľka dosiahla čistý mesačný príjem 859,29 eur vrátane

odstupného vyplateného v apríli 2012 a od mája do decembra, vo výške 318 eur titulom

nemocenských dávok. Príjem domácnosti odporcu v roku 2012 bol minimálne na úrovni

roku 2011, t. j. 1 222,29 eur. V roku 2013 navrhovateľka dosiahla čistý mesačný príjem

od januára do apríla vo výške 318 eur tvorený nemocenskými dávkami a odporca spolu

s manželkou vo výške na úrovni roku predchádzajúceho, nakoľko nepreukázal, že

k skončeniu pracovného pomeru k 15. 2. 2013 aj skutočne prišlo. Vychádzajúc

z odôvodnených potrieb maloletej v roku 2011 vo výške 544 eur a v roku 2012 vo výške

640 eur, ktoré sú zvýšené oproti zdravým deťom vzhľadom na ochorenie maloletej,

vyžadujúce si zvýšené náklady na kompenzáciu jej zdravotného stavu, a ktoré aj v roku 2013

podľa tvrdenia navrhovateľky sa nezmenili oproti predchádzajúcemu roku, odvolací súd

dospel k záveru, že odporca je povinný podieľať sa na výžive maloletej vzhľadom ku svojmu

príjmu tvorenému mzdou a starobným dôchodkom po zohľadnení jeho nákladov na

zhoršený zdravotný stav výškou 200 eur od 19. 2. 2010, ktorú výšku odvolací sud znížil od

1. 9. 2010 na 150 eur mesačne vzhľadom ku skutočnosti, že odporca musel od uvedeného

obdobia vo zvýšenej miere sa podieľať na nákladoch jeho domácnosti, keďže jeho manželka

už nedosahovala aj príjem z pracovného procesu. Od 1. 5. 2012 opätovne výživné na

maloletú zvýšil na 200 eur mesačne vzhľadom k navrhovateľkou nezavinenému poklesu jej

príjmu, ktorý dosahovala z pracovného pomeru ukončeného jej zamestnávateľom z

organizačných dôvodov, ktorý stav v dôsledku jej práceneschopnosti trvá doposiaľ.

Odvolací súd poukazuje na to, že výživné maloletej nedosahuje ani 25 % príjmu

výživou povinného odporcu, i keď v zmysle súdnej praxe by bolo dôvodný určiť výživné

maloletej až do výšky 30 % jeho príjmu. Uvedený postup však nie je možným v dôsledku

zohľadnenia jeho odôvodnených nákladov vynakladaných na zlepšenie jeho zdravotného

stavu. Odvolací súd záverom uvádza, že v zmysle § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má

prednosť pred inými výdavkami výživou povinného odporcu...“.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu o určení výživného pre maloleté dieťa. Svoju

sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa. Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozsudku, ako aj konania,

ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne

a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody,

pre ktoré rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého a zaviazal sťažovateľa platiť

výživné na maloletú od 19. februára 2010 do 31. augusta 2010 v sume 200 €,

od 1. septembra 2010 do 30. apríla 2012 v sume 150 € mesačne a od 1. mája 2012

do budúcnosti v sume 200 €.

Zároveň rozhodol, že dlh zročného výživného za obdobie od 19. februára 2010

do 17. júna 2013 vo výške 4 621,43 € povoľuje sťažovateľovi zaplatiť v mesačných

splátkach po 150 € splatných spolu s bežným výživným. Napokon zaviazal sťažovateľa

zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej

relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho súdu, nie

je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo k určeniu

príslušnej sumy výživného. Taktiež z neho podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu možno vyvodiť vyplýva, že krajský

súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že určenie výšky výživného na maloleté

deti ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, resp. jeho zmena, prislúcha súdu, ktorý je

pri rozhodovaní viazaný príslušnými ustanoveniami o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“), ktoré ustanovujú základné pravidlá pri určovaní výšky výživného.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom

je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí

podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa

na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,

možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom

rozsahu vo výške 30 % zo životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo

na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.

Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd

prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu,

prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami

rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd

neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd

na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery

povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd

aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,

majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré

povinný na seba berie.

Ako z citovaných ustanovení zákona o rodine vyplýva, rozhodovanie o výživnom

a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje

odchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť.

Takto postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich

právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, samo osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. ,

). Krajský súd sa dostatočne zaoberal všetkými podstatnými námietkami

sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti)

a vyhodnotil ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie

rozsudku ( ). O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky

nevykazuje, a preto konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré

majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Ústavný súd rešpektuje, že je

primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom

právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať

za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Zároveň ústavný súd nezistil nič, čo by mohlo nasvedčovať názoru sťažovateľa, že

krajský súd v procese dokazovania uprednostňoval práva jedného účastníka konania pred

druhým, alebo že niektorému z nich poskytol výhody na úkor druhého. Z uvedeného

dôvodu rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa neznačí právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, ), dospel pri

predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na záver dodáva, že sťažovateľ má právo podať na okresnom súde podľa

§ 78 ods. 1 zákona o rodine návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom, ak sa zmenia pomery.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014