Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 211/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,

Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha,

PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 8. októbra 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Veľký Krtíš (ďalej

len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorou sa

proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,

domáha svojich nárokov podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých

účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky

sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,

vedie okresný súd pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

(ďalej spolu aj „predmetné konania okresných súdov“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho

súdneho poriadku súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Veľký Krtíš sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným

postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude

o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu

zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného

súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce

zásah do jej práv, konkrétne:

„- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.“

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudok

ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky

nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo

k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude

takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil

ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať

o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Veľký

Krtíš a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Veľký Krtíš aby

tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Veľký Krtíš

a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany

v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona

č. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude

uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú

náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol

v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho

kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky

vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie

požiadavky nestrannosti.“

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu

javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd

v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich

rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako

krajský súd vo svojom napadnutom uznesení.

Podľa názoru sťažovateľky „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.

Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky aj iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil)

dokazovania na konaní;

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtových

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi)“.

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu

v Banskej Bystrici ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho

veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici nerozhodoval

vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Veľký Krtíš

nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému

predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1

, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie

spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu

porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie

je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala

na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento

rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s ).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že

vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 8. októbra 2012 boli porušené jej základné práva podľa a

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti“ predmetného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn.

z 12. septembra 2013 rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu ku konaniu

o námietke zaujatosti vedenému krajským súdom pod sp. zn. ; predmetná

sťažnosť bola odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

Z uvedeného teda vyplýva, že v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

sú identickí účastníci, je rovnaký predmet konania a sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv vo vzťahu ku konaniu krajského súdu,

o ktorom už ústavný súd rozhodol svojím uznesením sp. zn.

z 12. septembra 2013. Inými slovami, sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd konal

vo veci, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky konania.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014