Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 238/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaní vedenom

Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorého je náhrada

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne súdom, ktorý

sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe uvedeného

sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spor bude prikázaný inému

vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobnom návrhu okresný súd

svojím uznesením sp. zn. z 28. januára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku

zaujatosti v sume 66 €. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, podstatou ktorého

bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutým uznesením

potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Sťažovateľka argumentuje tým, že napadnutým uznesením krajský súd porušil ňou

označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenie založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhu podaným sťažovateľkou ako námietky zaujatosti, hoci toto

podanie nebolo dostatočne určité a nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti upravené

v v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejav vôle sťažovateľky

obsiahnutý v podanej žalobe vyhodnotil ako námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,

ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého

stupňa.

Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutom uznesení

vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresný súd jej uložil povinnosť

poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo

k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením,

zruší napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol o „odklade vykonateľnosti“ napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

1. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú

námietku zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa a

dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomného podania v konaní pred okresným súdom,

ako aj z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, sťažovateľka námietku zaujatosti

nevzniesla.

Okresný súd svojím rozhodnutím uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov“ a podľa . Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala,

pretože jej podanie nespĺňa náležitosti podľa , uviedla tiež skutočnosti,

ktoré preukazujú fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,

pretože sudcovia tohto súdu sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci

a k účastníkom konania, a teda sú vo veci zaujatí ( ), a tiež namietala,

že je oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych

poplatkoch. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenie okresného súdu

v celom rozsahu.

Sťažovateľka svoju sťažnosť zakladá najmä na skutočnosti, že okresný súd nesprávne

posúdil jej žalobný návrh, ktorého súčasťou bolo aj upovedomenie o skutočnostiach

týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať a súčasne je orgánom,

ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, pričom

jej upovedomenie nemožno posúdiť ako námietku zaujatosti pre nesplnenie náležitostí

vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno

mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

jasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval na námietky

sťažovateľky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Okresný súd určil výšku

súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne

právne posúdil podľa príslušných ustanovení .

Takisto v zásade nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky,

ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto

konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Také vymedzenie rozsahu vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4

, podľa ktorého sa nevzťahuje na podanie námietky zaujatosti

v konaní vecne oslobodenom od súdnych poplatkov, predstavuje jeden z možných výkladov

príslušného ustanovenia . Tento právny záver nie je arbitrárny,

možno k nemu dospieť výkladom príslušného ustanovenia ,

a preto je ústavne udržateľný (m. m. ).

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných

súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti odvoláva na svoj právny názor, podľa ktorého

právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný

súd v prípade napadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to,

aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

2. Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že predmetným uznesením krajského súdu

bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa dodatkového

protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,

ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí

aj vlastnícke právo podľa a právo na pokojné užívanie svojho majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne

dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie,

ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd s prihliadnutím na námietky sťažovateľky nepovažoval

napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo

napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a , práva podľa

dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 25. júna 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014