Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 238/2014
PDF · 182.69 KB
No categories available
IV. ÚS 238/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 219/2013 z 25. júna 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 219/2013 z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaní vedenom
Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorého je náhrada
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne súdom, ktorý
sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe uvedeného
sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spor bude prikázaný inému
vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobnom návrhu okresný súd
svojím uznesením sp. zn. 5 C 243/2012 z 28. januára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku
zaujatosti v sume 66 €. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, podstatou ktorého
bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutým uznesením
potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka argumentuje tým, že napadnutým uznesením krajský súd porušil ňou
označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenie založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhu podaným sťažovateľkou ako námietky zaujatosti, hoci toto
podanie nebolo dostatočne určité a nespĺňalo náležitosti námietky zaujatosti upravené
v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejav vôle sťažovateľky
obsiahnutý v podanej žalobe vyhodnotil ako námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého
stupňa.
Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutom uznesení
vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresný súd jej uložil povinnosť
poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo
k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením,
zruší napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol o „odklade vykonateľnosti“ napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
1. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú
námietku zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomného podania v konaní pred okresným súdom,
ako aj z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, sťažovateľka námietku zaujatosti
nevzniesla.
Okresný súd svojím rozhodnutím uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov“ a podľa § 5 písm. g) zákona o súdnych poplatkoch. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala,
pretože jej podanie nespĺňa náležitosti podľa § 15a ods. 3 OSP, uviedla tiež skutočnosti,
ktoré preukazujú fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
pretože sudcovia tohto súdu sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci
a k účastníkom konania, a teda sú vo veci zaujatí (§ 14 OSP), a tiež namietala,
že je oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych
poplatkoch. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenie okresného súdu
v celom rozsahu.
Sťažovateľka svoju sťažnosť zakladá najmä na skutočnosti, že okresný súd nesprávne
posúdil jej žalobný návrh, ktorého súčasťou bolo aj upovedomenie o skutočnostiach
týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať a súčasne je orgánom,
ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, pričom
jej upovedomenie nemožno posúdiť ako námietku zaujatosti pre nesplnenie náležitostí
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno
mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu
jasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval na námietky
sťažovateľky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Okresný súd určil výšku
súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne
právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto v zásade nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky,
ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto
konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.
Také vymedzenie rozsahu vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4
zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa nevzťahuje na podanie námietky zaujatosti
v konaní vecne oslobodenom od súdnych poplatkov, predstavuje jeden z možných výkladov
príslušného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch. Tento právny záver nie je arbitrárny,
možno k nemu dospieť výkladom príslušného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch,
a preto je ústavne udržateľný (m. m. II. ÚS 124/2011).
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných
súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd sa v tejto súvislosti odvoláva na svoj právny názor, podľa ktorého
právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú
charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach
zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný
súd v prípade napadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to,
aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
2. Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že predmetným uznesením krajského súdu
bolo porušené jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,
ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí
aj vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie svojho majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6
dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie,
ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí
všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Keďže ústavný súd s prihliadnutím na námietky sťažovateľky nepovažoval
napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo
napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Co 219/2013 z 25. júna 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto
ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2014