Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 271/2014
PDF · 299.39 KB
No categories available
III. ÚS 271/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť D. Š. a Z. Š., zastúpených advokátskou kanceláriou
Advokátska kancelária JUDr. Cimrák s. r. o., v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Ing. Martin Cimrák, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na
rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 1. februára 2012 v konaní sp. zn. 25 Co 188/2011
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2013 v konaní
sp. zn. 2 Cdo 204/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. a Z. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť D. Š. a Z. Š. (ďalej len „sťažovateľky“)
8. januára 2014, doplnená písomným podaním doručeným 9. januára 2014, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva
zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 37 ods. 3
listiny, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 1. februára 2012 v konaní
sp. zn. 25 Co 188/2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. septembra 2013 v konaní
sp. zn. 2 Cdo 204/2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčky
konania v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 10 C 26/2010 o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. O žalobe sťažovateliek
rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 26/2010 z 23. mája 2011 tak, že žalobu
sťažovateliek zamietol. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského
súdu podali dovolanie, ktoré odôvodnili vadou odňatia možnosti konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak,
že dovolanie sťažovateliek odmietol.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľky tvrdia, že vo veci konajúce súdy
porušili ich označené práva, a to tým, že okresný súd svojím postupom odňal
účastníčkam možnosť konať pred súdom, keď im nesprístupnil súdny spis okresného súdu
sp. zn. 10 C 105/2004, ktorý na základe pokynu sudkyne bol pripojený k ich súdnemu spisu,
a tvrdili, že druhá strana, teda odporca mal v konaní možnosť sa s ním oboznámiť, keďže
v konaní sp. zn. 10 C 105/2004 tiež vystupoval ako účastník konania. Krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku k tejto námietke sťažovateliek uviedol, že „podľa úradného
záznamu zo dňa 01. 04. 2011 súd zistil, že listinné dôkazy v spise 10 C 105/2004 sa vzťahujú
na nehnuteľnosti iných parcelných čísel, a preto nie sú použiteľné v tomto konaní. Následne
spis vylúčil a vrátil odvolaciemu súdu. Listiny obsiahnuté v spise 10 C 105/2004 takto
neslúžili ako dôkazný prostriedok, v tomto konaní nebolo nimi dokazovanie ani vykonávané,
a preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek, že neoboznámením sa ich právneho
zástupcu s jeho obsahom došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom.“.
Sťažovateľky ďalej vzniesli aj námietku, že ako okresný súd, tak ani krajský súd
v odôvodneniach svojich rozsudkov nereagovali vôbec na ich zásadnú argumentáciu,
spočívajúcu v poukazovaní na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 120/2004,
ktoré riešilo otázku účinkov konfiškácie. Tým, že vo veci konajúce súdy sa k danému
argumentu vôbec nevenovali, respektíve ignorovali ho, podľa názoru sťažovateliek „došlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom a to tým, že bol narušený princíp právnej istoty
nerešpektovaním skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o rovnakej otázke, pričom
tento podstatný argument nebol vôbec zdôvodnený alebo vyvrátený“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd v ich
veci takto nálezom rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:
2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateliek zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:
2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:
2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:
2Cdo 204/2012 porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd. 5. Ústavný súd
zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:
6. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/188/2011-262
porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo sťažovateliek zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
7. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/188/2011-262
porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd.
8. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/l88/2011-262
porušil základné právo sťažovateliek vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
9. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: 25Co/l88/2011-262
porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny základných práv a slobôd.
10. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.02.2012, sp. zn.:
25Co/188/2011-262 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
11. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania na účet ich
právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o. do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľky pre ústavný súd záväzným (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
spôsobom určili rozsah prieskumu tak, že mu má podliehať odvolacie rozhodnutie –
napadnutý rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní a súčasne dovolacie rozhodnutie –
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
1.1 Ústavný súd zo systematického hľadiska považoval za vhodné venovať sa najprv
namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide
o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté
v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi krajský súd stotožnil.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Obdobne to
platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Okresný súd vo svojom rozsudku na základe vykonaného dokazovania (listinnými
dôkazmi, výsluchmi svedkov a účastníkov konania) dospel k týmto právne významným
záverom: sťažovateľky nepreukázali, že ich právny predchodca nadobudol predmetné
nehnuteľnosti ako prídel, takisto nepreukázali pre účely vydržania nadobúdací titul
oprávnenej držby, nepreukázali darovanie na druhého právneho predchodcu, od ktorého
sťažovateľky odvádzali svoje nároky, ani neuniesli dôkazné bremeno, čo sa týka času držby,
pre účely vydržania. Na základe týchto skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že žalobu
sťažovateliek je potrebné zamietnuť. Tieto závery okresného súdu si osvojil aj krajský súd,
pričom reagoval aj námietku odňatia možnosti konať pred súdom, tak ako to je citované
v prvej časti tohto rozhodnutia. Je pravdou, že na argumentáciu sťažovateliek týkajúcu sa
právnych záverov v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS140/2004 krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku nereagoval.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedeného vo svetle právneho hodnotenia skutkového stavu krajským
súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť
v tejto časti na prvý pohľad a nesignalizuje porušenie označených práv sťažovateliek, čo je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú
neopodstatnenosť (I. ÚS 4/00).
Neopomínajúc však presvedčivosť svojho rozhodnutia ústavný súd k námietke
sťažovateliek, že krajský súd sa nevysporiadal s nimi namietaným rozhodnutím najvyššieho
súdu, ktoré považovali za rozhodujúce pre právne posúdenie veci, dodáva, že v danej veci
nemožno aplikovať závery namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu, pretože aj
napriek skutočnosti, že predmetná pozemkovoknižná vložka č. 1, katastrálneho územia K.
vo vlastníctve A. M. bola rozdelená na jednotlivé parcely, čoho dôkazom je ich evidencia
ako parciel vyčlenených z pôvodnej parcely tvoriacej pozemkovoknižnú vložku,
sťažovateľky, respektíve ich právni predchodcovia, sa do času vyvlastnenia predmetnej
pozemkovoknižnej vložky nestali vlastníkmi žalovanej parcely, pretože tá bola aj naďalej
vedená ako majetok A. M. a následne konfiškovaná uznesením predsedníctva Slovenskej
národnej rady, pričom konfiškácia sa týkala všetkého pôdohospodárskeho majetku A. M.,
ktorý sa nachádzal v katastrálnom území obce K pod pozemkovoknižnou vložkou č. ...
a č. ... Z uvedeného dôvodu nevysporiadanie sa s touto námietkou sťažovateliek nie je
spôsobilé spochybniť právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľky namietali porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 ústavy, odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, keďže nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
1. 2 Sťažovateľky namietali aj porušenie svojho základného práva na rovnosť
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým rozsudkom, ktoré
odôvodnili v sťažnosti tým, že okresný súd konajúci v ich veci nechal pripojiť súdny spis
sp. zn. 10 C 105/2004 pre účely možnej existencie dôkazov v ňom v konaní vo veci
sťažovateliek, pričom mimo pojednávania zákonná sudkyňa po nahliadnutí doňho
konštatovala, že sa týka rozdielnych parciel, preto dôkazy obsiahnuté v uvedenom súdnom
spise nemajú relevanciu pre konanie vo veci sťažovateliek a bez možnosti nahliadnuť
do pripojeného spisu (sp. zn. 10 C 105/2004) tento súdny spis vrátila, čím jednak malo
podľa sťažovateliek dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom a zároveň mala byť
porušená rovnosť účastníkov konania, keďže podľa tvrdení sťažovateliek odporca v ich
konaní mal tiež vystupovať ako účastník konania v konaní sp. zn. 10 C 105/2004, a tým mal
možnosť oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu sp. zn. 10 C 105/2004, pričom im táto
možnosť nebola poskytnutá v dôsledku postupu okresného súdu. Sťažovateľky preto tvrdili,
že krajský súd tým, že odobril tento postup okresného súdu a nevyhodnotil ho ako chybný,
porušil ich základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa príslušných článkov
ústavy a listiny.
Ústavný súd pre účely preverenia namietaných tvrdení sťažovateliek v súčinnosti
s okresným súdom si zadovážil kópiu rozsudku okresného súdu vo veci vedenej
pod sp. zn. 10 C 105/2004 a zistil, že tvrdenie sťažovateliek sa nezakladá na pravde, pretože
odporca v ich konaní nebol účastníkom ani vedľajším účastníkom konania vo veci vedenej
pod sp. zn. 10 C 105/2004. Z uvedeného dôvodu nepravdivosti premisy, že odporca sa mal
možnosť oboznámiť s predmetným súdnym spisom, pričom postupom súdu sťažovateľkám
túto možnosť odoprel, nemohlo dôjsť k porušeniu ich označených práv, keďže možnosť
nahliadnuť do uvedeného súdneho spisu bola odopretá všetkým účastníkom napadnutého
konania. Ústavný súd preto dospel k záveru o zjavnej neopodstatnosti tejto námietky
sťažovateliek, a preto sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie svojho
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa príslušných článkov ústavy a listiny,
napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej
predbežnom prerokovaní.
1. 3 Sťažovateľky ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Ide o základné právo hmotnej povahy.
Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný
súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
označeným rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietali porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho
charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
2.1 Sťažovateľky namietali aj porušenie označených práv uznesením
najvyššieho súdu z dôvodu arbitrárnosti jeho odôvodnenia rozhodnutia, keď najvyšší
súd sa nevysporiadal a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v súvislosti
s námietkami sťažovateliek uvedenými v dovolaní, že im bola odňatá možnosť konať
pred súdom z dôvodu nesprístupnenia súdneho spisu vo veci sp. zn. 10 C 105/2004
okresným súdom a ďalej z dôvodu, že najvyšší súd vôbec nereagoval na námietku
sťažovateliek, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s namietaným rozhodnutím
najvyššieho súdu v obdobnej veci, na ktoré poukazovali v odvolaní.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateliek odmietol napadnutým uznesením, pričom
v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že prípustnosť dovolania nie je možné
vyvodiť z ustanovenia § 239 OSP, a konštatoval, že rozhodnutie napadnuté dovolaním
netrpí ani jednou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 OSP. Osobitne sa najvyšší
súd vzhľadom na povahu námietok sťažovateliek v odôvodnení svojho rozhodnutia
zameral na to, či konanie netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, pričom v
odôvodnení napadnutého uznesenia k prvej námietke sťažovateliek uviedol: „súd v
občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu konania
nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,
nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za
odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré
účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (R
125/1999, R 6/2000). Krajský súd k uvedenej námietke dovolateliek uviedol, že
pojednávanie konané na súde prvého stupňa dňa 21.2.2011 bolo odročené, okrem iného za
účelom, že sudca sa pokúsi zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 10 C 105/2004, ktorý sa
nachádza na odvolacom súde, získať listinné dôkazy z pripojeného spisu Obvodného úradu
v Nitre č.k. 107/1991 R, a to nahliadnutím do spisu. Podľa úradného záznamu zo dňa
1.4.2011 súd zistil, že listinné dôkazy v spise 10 C 105/2004 sa vzťahujú na nehnuteľnosti
iných parcelných čísel, a preto nie sú použiteľné v tomto konaní. Následne spis vylúčil a
vrátil odvolaciemu súdu. Listiny obsiahnuté v spise 10 C 105/2004 takto neslúžili ako
dôkazný prostriedok, v tomto konaní nebolo nimi dokazovanie ani vykonávané, a preto
nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek 1/ a 2/, že neoboznámením sa ich právneho
zástupcu s jeho obsahom došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom. Táto
námietka navrhovateliek 1/a 2/teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná.“
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k druhej námietke sťažovateliek
uviedol: „nesprávnym právnym posúdením veci ale súd neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateliek boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkami vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil alebo
nepoužil správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil správne alebo nesprávne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad však
v tejto veci nejde.“
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho
rozhodnutia primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateliek,
preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo v posudzovanom prípade
nezistil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP a prečo sa druhou
námietkou sťažovateliek vzhľadom na neprípustnosť dovolania meritórne nezaoberal.
Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti
tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere
vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že
najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateliek, preto je
jeho postup a odôvodnenie napadnutého uznesenia v okolnostiach prípadu celkom legitímne
a právne akceptovateľné.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. 2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek o porušení rovnosti účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ústavný súd prima facie konštatuje, že k porušeniu tohto základného práva podľa
ústavy a dohovoru zjavne nedošlo, keďže nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi
namietaným porušením označených práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
respektíve postupom, ktorý mu predchádzal, čo je dôvodom na konštatovanie zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti a jej odmietnutie v rámci jej predbežného
prerokovania (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.3 V súvislosti s namietaným porušením práv hmotného charakteru (práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu) napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na bod 1. 3 odôvodnenia tohto
rozhodnutia. Keďže ústavný súd nezistil porušenie ústavno-procesných princípov
vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo
potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť v rámci predbežného prerokovania z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateliek v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014