Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 271/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť D. Š. a Z. Š., zastúpených advokátskou kanceláriou

Advokátska kancelária JUDr. Cimrák s. r. o., v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Ing. Martin Cimrák, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, na

rovnosť v konaní podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 1. februára 2012 v konaní sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2013 v konaní

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. a Z. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť D. Š. a Z. Š. (ďalej len „sťažovateľky“)

8. januára 2014, doplnená písomným podaním doručeným 9. januára 2014, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), , , základného práva

zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 37 ods. 3

listiny, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 1. februára 2012 v konaní

sp. zn. (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. septembra 2013 v konaní

sp. zn. (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčky

konania v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. O žalobe sťažovateliek

rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. mája 2011 tak, že žalobu

sťažovateliek zamietol. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského

súdu podali dovolanie, ktoré odôvodnili vadou odňatia možnosti konať pred súdom podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak,

že dovolanie sťažovateliek odmietol.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľky tvrdia, že vo veci konajúce súdy

porušili ich označené práva, a to tým, že okresný súd svojím postupom odňal

účastníčkam možnosť konať pred súdom, keď im nesprístupnil súdny spis okresného súdu

sp. zn. , ktorý na základe pokynu sudkyne bol pripojený k ich súdnemu spisu,

a tvrdili, že druhá strana, teda odporca mal v konaní možnosť sa s ním oboznámiť, keďže

v konaní sp. zn. tiež vystupoval ako účastník konania. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku k tejto námietke sťažovateliek uviedol, že „podľa úradného

záznamu zo dňa 01. 04. 2011 súd zistil, že listinné dôkazy v spise sa vzťahujú

na nehnuteľnosti iných parcelných čísel, a preto nie sú použiteľné v tomto konaní. Následne

spis vylúčil a vrátil odvolaciemu súdu. Listiny obsiahnuté v spise takto

neslúžili ako dôkazný prostriedok, v tomto konaní nebolo nimi dokazovanie ani vykonávané,

a preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek, že neoboznámením sa ich právneho

zástupcu s jeho obsahom došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom.“.

Sťažovateľky ďalej vzniesli aj námietku, že ako okresný súd, tak ani krajský súd

v odôvodneniach svojich rozsudkov nereagovali vôbec na ich zásadnú argumentáciu,

spočívajúcu v poukazovaní na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 120/2004,

ktoré riešilo otázku účinkov konfiškácie. Tým, že vo veci konajúce súdy sa k danému

argumentu vôbec nevenovali, respektíve ignorovali ho, podľa názoru sťažovateliek „došlo

k odňatiu možnosti konať pred súdom a to tým, že bol narušený princíp právnej istoty

nerešpektovaním skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o rovnakej otázke, pričom

tento podstatný argument nebol vôbec zdôvodnený alebo vyvrátený“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd v ich

veci takto nálezom rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:

porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a právo sťažovateliek zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:

porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a podľa listiny základných práv a slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:

porušil základné právo sťažovateliek vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:

porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a podľa listiny základných práv a slobôd. 5. Ústavný súd

zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2013, sp. zn.:

.

6. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: -262

porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky a právo sťažovateliek zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

7. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: -262

porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a podľa listiny základných práv a slobôd.

8. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: -262

porušil základné právo sťažovateliek vlastniť majetok zaručeného v

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 01.02.2012, sp. zn.: -262

porušil základné právo sťažovateliek na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a podľa listiny základných práv a slobôd.

10. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.02.2012, sp. zn.:

-262 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

11. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy konania na účet ich

právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o. do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky pre ústavný súd záväzným ( )

spôsobom určili rozsah prieskumu tak, že mu má podliehať odvolacie rozhodnutie –

napadnutý rozsudok krajského súdu v odvolacom konaní a súčasne dovolacie rozhodnutie –

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

1.1 Ústavný súd zo systematického hľadiska považoval za vhodné venovať sa najprv

namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide

o potvrdzujúci rozsudok, musel ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté

v rozsudku okresného súdu, keďže sa s nimi krajský súd stotožnil.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Obdobne to

platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Okresný súd vo svojom rozsudku na základe vykonaného dokazovania (listinnými

dôkazmi, výsluchmi svedkov a účastníkov konania) dospel k týmto právne významným

záverom: sťažovateľky nepreukázali, že ich právny predchodca nadobudol predmetné

nehnuteľnosti ako prídel, takisto nepreukázali pre účely vydržania nadobúdací titul

oprávnenej držby, nepreukázali darovanie na druhého právneho predchodcu, od ktorého

sťažovateľky odvádzali svoje nároky, ani neuniesli dôkazné bremeno, čo sa týka času držby,

pre účely vydržania. Na základe týchto skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že žalobu

sťažovateliek je potrebné zamietnuť. Tieto závery okresného súdu si osvojil aj krajský súd,

pričom reagoval aj námietku odňatia možnosti konať pred súdom, tak ako to je citované

v prvej časti tohto rozhodnutia. Je pravdou, že na argumentáciu sťažovateliek týkajúcu sa

právnych záverov v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS140/2004 krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku nereagoval.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Vychádzajúc z uvedeného vo svetle právneho hodnotenia skutkového stavu krajským

súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť

v tejto časti na prvý pohľad a nesignalizuje porušenie označených práv sťažovateliek, čo je

podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú

neopodstatnenosť ().

Neopomínajúc však presvedčivosť svojho rozhodnutia ústavný súd k námietke

sťažovateliek, že krajský súd sa nevysporiadal s nimi namietaným rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktoré považovali za rozhodujúce pre právne posúdenie veci, dodáva, že v danej veci

nemožno aplikovať závery namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu, pretože aj

napriek skutočnosti, že predmetná pozemkovoknižná vložka č. 1, katastrálneho územia K.

vo vlastníctve A. M. bola rozdelená na jednotlivé parcely, čoho dôkazom je ich evidencia

ako parciel vyčlenených z pôvodnej parcely tvoriacej pozemkovoknižnú vložku,

sťažovateľky, respektíve ich právni predchodcovia, sa do času vyvlastnenia predmetnej

pozemkovoknižnej vložky nestali vlastníkmi žalovanej parcely, pretože tá bola aj naďalej

vedená ako majetok A. M. a následne konfiškovaná uznesením predsedníctva Slovenskej

národnej rady, pričom konfiškácia sa týkala všetkého pôdohospodárskeho majetku A. M.,

ktorý sa nachádzal v katastrálnom území obce K pod pozemkovoknižnou vložkou č. ...

a č. ... Z uvedeného dôvodu nevysporiadanie sa s touto námietkou sťažovateliek nie je

spôsobilé spochybniť právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľky namietali porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa , odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, keďže nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením

označených práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1. 2 Sťažovateľky namietali aj porušenie svojho základného práva na rovnosť

v konaní podľa a listiny napadnutým rozsudkom, ktoré

odôvodnili v sťažnosti tým, že okresný súd konajúci v ich veci nechal pripojiť súdny spis

sp. zn. pre účely možnej existencie dôkazov v ňom v konaní vo veci

sťažovateliek, pričom mimo pojednávania zákonná sudkyňa po nahliadnutí doňho

konštatovala, že sa týka rozdielnych parciel, preto dôkazy obsiahnuté v uvedenom súdnom

spise nemajú relevanciu pre konanie vo veci sťažovateliek a bez možnosti nahliadnuť

do pripojeného spisu (sp. zn. ) tento súdny spis vrátila, čím jednak malo

podľa sťažovateliek dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom a zároveň mala byť

porušená rovnosť účastníkov konania, keďže podľa tvrdení sťažovateliek odporca v ich

konaní mal tiež vystupovať ako účastník konania v konaní sp. zn. , a tým mal

možnosť oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu sp. zn. , pričom im táto

možnosť nebola poskytnutá v dôsledku postupu okresného súdu. Sťažovateľky preto tvrdili,

že krajský súd tým, že odobril tento postup okresného súdu a nevyhodnotil ho ako chybný,

porušil ich základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa príslušných článkov

a listiny.

Ústavný súd pre účely preverenia namietaných tvrdení sťažovateliek v súčinnosti

s okresným súdom si zadovážil kópiu rozsudku okresného súdu vo veci vedenej

pod sp. zn. a zistil, že tvrdenie sťažovateliek sa nezakladá na pravde, pretože

odporca v ich konaní nebol účastníkom ani vedľajším účastníkom konania vo veci vedenej

pod sp. zn. . Z uvedeného dôvodu nepravdivosti premisy, že odporca sa mal

možnosť oboznámiť s predmetným súdnym spisom, pričom postupom súdu sťažovateľkám

túto možnosť odoprel, nemohlo dôjsť k porušeniu ich označených práv, keďže možnosť

nahliadnuť do uvedeného súdneho spisu bola odopretá všetkým účastníkom napadnutého

konania. Ústavný súd preto dospel k záveru o zjavnej neopodstatnosti tejto námietky

sťažovateliek, a preto sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie svojho

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa príslušných článkov a listiny,

napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej

predbežnom prerokovaní.

1. 3 Sťažovateľky ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok zaručeného a dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Ide o základné právo hmotnej povahy.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný

súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

označeným rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietali porušenie základného

práva podľa a dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho

charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

2.1 Sťažovateľky namietali aj porušenie označených práv uznesením

najvyššieho súdu z dôvodu arbitrárnosti jeho odôvodnenia rozhodnutia, keď najvyšší

súd sa nevysporiadal a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v súvislosti

s námietkami sťažovateliek uvedenými v dovolaní, že im bola odňatá možnosť konať

pred súdom z dôvodu nesprístupnenia súdneho spisu vo veci sp. zn.

okresným súdom a ďalej z dôvodu, že najvyšší súd vôbec nereagoval na námietku

sťažovateliek, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu v obdobnej veci, na ktoré poukazovali v odvolaní.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateliek odmietol napadnutým uznesením, pričom

v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že prípustnosť dovolania nie je možné

vyvodiť z ustanovenia , a konštatoval, že rozhodnutie napadnuté dovolaním

netrpí ani jednou z vád vymenovaných v ustanovení . Osobitne sa najvyšší

súd vzhľadom na povahu námietok sťažovateliek v odôvodnení svojho rozhodnutia

zameral na to, či konanie netrpí vadou uvedenou v , pričom v

odôvodnení napadnutého uznesenia k prvej námietke sťažovateliek uviedol: „súd v

občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a

nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu konania

nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,

nezakladá to vadu konania v zmysle , lebo to nemožno považovať za

odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré

účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (R

125/1999, R 6/2000). Krajský súd k uvedenej námietke dovolateliek uviedol, že

pojednávanie konané na súde prvého stupňa dňa 21.2.2011 bolo odročené, okrem iného za

účelom, že sudca sa pokúsi zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. , ktorý sa

nachádza na odvolacom súde, získať listinné dôkazy z pripojeného spisu Obvodného úradu

v Nitre č.k. 107/1991 R, a to nahliadnutím do spisu. Podľa úradného záznamu zo dňa

1.4.2011 súd zistil, že listinné dôkazy v spise sa vzťahujú na nehnuteľnosti

iných parcelných čísel, a preto nie sú použiteľné v tomto konaní. Následne spis vylúčil a

vrátil odvolaciemu súdu. Listiny obsiahnuté v spise takto neslúžili ako

dôkazný prostriedok, v tomto konaní nebolo nimi dokazovanie ani vykonávané, a preto

nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek 1/ a 2/, že neoboznámením sa ich právneho

zástupcu s jeho obsahom došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom. Táto

námietka navrhovateliek 1/a 2/teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná.“

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k druhej námietke sťažovateliek

uviedol: „nesprávnym právnym posúdením veci ale súd neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateliek boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkami vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil alebo

nepoužil správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil správne alebo nesprávne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad však

v tejto veci nejde.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho

rozhodnutia primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateliek,

preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo v posudzovanom prípade

nezistil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia a prečo sa druhou

námietkou sťažovateliek vzhľadom na neprípustnosť dovolania meritórne nezaoberal.

Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti

tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere

vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že

najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateliek, preto je

jeho postup a odôvodnenie napadnutého uznesenia v okolnostiach prípadu celkom legitímne

a právne akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateliek aj v tejto časti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. 2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek o porušení rovnosti účastníkov v konaní

podľa a podľa listiny napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ústavný súd prima facie konštatuje, že k porušeniu tohto základného práva podľa

a dohovoru zjavne nedošlo, keďže nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi

namietaným porušením označených práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

respektíve postupom, ktorý mu predchádzal, čo je dôvodom na konštatovanie zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti a jej odmietnutie v rámci jej predbežného

prerokovania (obdobne napr. , , ).

2.3 V súvislosti s namietaným porušením práv hmotného charakteru (práva vlastniť

majetok podľa a práva podľa dodatkového protokolu) napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na bod 1. 3 odôvodnenia tohto

rozhodnutia. Keďže ústavný súd nezistil porušenie ústavno-procesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo

potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť v rámci predbežného prerokovania z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateliek v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014