Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 274/2014
PDF · 205.67 KB
No categories available
III. ÚS 274/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť L. C. a K. C., zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou
Balalovou, Advokátska kancelária, Ružová dolina 10, Bratislava, pre namietané porušenie
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ich základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, neidentifikovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok
sp. zn. 5 C 633/08 z 24. novembra 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 45/2012 zo 17. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. C. a K. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
13. februára 2014 doručená sťažnosť L. C. a K. C. (ďalej len ,,sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, neidentifikovaného základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 633/08 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2011 a postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. 9 Co 45/2012 a jeho
rozsudkom zo 17. októbra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 633/2008
z 24. novembra 2011 bol ich návrh na určenie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
zamietnutý. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovatelia sú toho názoru, že „rozhodnutím
Okresného súdu Pezinok aj Krajského súdu v Bratislave boli, porušené základné práva
slobody uvedené v čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.
Namietané porušenie svojich označených práv sťažovatelia v sťažnosti odôvodňovali
výlučne skutkovými tvrdeniami, pričom poskytli svoj výklad na vec vzťahujúcich sa
právnych noriem a poskytli aj právne posúdenie skutkového stavu plynúceho z vykonaného
dokazovania. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd, ako aj krajský súd ich vec nesprávne
právne posúdil. V tejto súvislosti napádali závery okresného súdu a krajského súdu
o nedostatku ich dobromyseľnosti, a tým aj oprávnenosti ich držby ako predpokladu
vydržania vlastníckeho práva.
Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo L. C. a K. C. na spravodlivý proces podľa čl. 12 ods. 1,2/ Ústavy
SR, čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR, čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl 48 ods. 21 Ústavy SR zaručeného
v čl. 6 ods. 1 / Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
5C 633/208 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn. 9Co 45/2012
porušené bolo.
2. Ústavný súd SR napadnuté právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Pezinok
sp. zn. 5C 633/2008 a Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 9Co 45/2012 zrušuje a vracia vec
na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s nedostatkami navrhnutého petitu
sťažnosti, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný. Vychádzajúc však
z celkového obsahu sťažnosti, prihliadajúc na požiadavku procesnej ekonómie ustálil
predmet tohto konania tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, aj bez
predchádzajúcej výzvy na odstránenie nedostatkov petitu, keďže ani prípadné doplnenie
nedostatkov petitu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie
z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 633/08 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2011
Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnutý postup okresného súdu a jeho rozsudok sp. zn. 5 C 633/08 z 24. novembra 2011,
keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 633/08 a jeho
rozsudku z 24. novembra 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. 1 Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 45/2012 a jeho rozsudok zo 17. októbra 2013, ústavný súd
zo systematického hľadiska považoval za vhodné venovať sa najprv namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom
a rozsudkom krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide o potvrdzujúci rozsudok, musel
ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže
sa s nimi krajský súd stotožnil.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Odhliadnuc od faktu, že sťažovatelia ústavnému súdu nepredostreli ústavnoprávne
námietky vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu a jeho rozsudku, ústavný súd
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska možného porušenia označených
práv a konštatuje, že argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého
rozsudku je prima facie dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade argumentáciu
nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby
ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia
majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia. Táto
okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľov, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. 2 Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým postupom
krajského súdu a jeho rozsudkom, ústavný súd konštatuje, že namietaný článok ústavy má
charakter všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani
slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 2 ústavy
stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie
antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo
aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch
(III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať
a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol pre nedostatok
svojej právomoci.
2. 3 Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým postupom krajského súdu a jeho
napadnutým rozsudkom. Ide o základné právo hmotnej povahy.
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského
súdu a jeho predchádzajúcim postupom odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
2. 4 V neposlednom rade ústavný súd rozhodol aj o namietanom porušení základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom krajského súdu a jeho napadnutým
rozsudkom.
Ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti konštatuje, že sťažovatelia
jednak neoznačili žiadne z uvedených základných práv upravených v predmetnom článku
ústavy a ani z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, ktoré z uvedených základných práv mali
na mysli. V kontexte toho, že k označenému článku ústavy v sťažnosti chýba akákoľvek
argumentácia, z ktorej by bolo možné identifikovať konkrétne základné práva, berúc
do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia sú v tomto konaní pred ústavným súdom zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý by mal byť spôsobilý skoncipovať podanie,
ktoré by malo byť objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady, je
vylúčené, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný
vykonávať odborne. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,
ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Na základe uvedeného ústavný súd so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľov dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov v tejto časti nespĺňa náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde, pretože nie je identifikované konkrétne základné
právo podľa uvedeného článku ústavy a taktiež v sťažnosti absentuje argumentácia
vo vzťahu k namietanému porušeniu článku ústavy, preto ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014